Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

(ďalej len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom zaručeného čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. marca 2010.

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 11. júna 2009 vymenoval podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

sťažovateľa spolu s ďalšími členmi štatutárneho orgánu za likvidátorov obchodnej

spoločnosti V., a. s.

Sťažovateľ proti touto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom uviedol, že v zmysle

v znení účinnom do 30. júna 1999 v čase vymenovania

do funkcie likvidátora spoločnosti už nebol členom predstavenstva spoločnosti, a taktiež, že

na vymenovanie do funkcie likvidátora neudelil súhlas. Svoju argumentáciu založil

na tvrdení, že síce „bol od 11. 3. 1998 členom predstavenstva likvidovanej spoločnosti.

Listom zo dňa 15. 6. 1999 však oznámil predstavenstvu a dozornej rade, že z tejto funkcie

odstupuje.“.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol o podanom

odvolaní uznesením č. k. -26 z 30. októbra 2009 tak, že napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil s poukázaním na skutočnosť, že postup pri odstúpení

člena predstavenstva z funkcie upravovali stanovy obchodnej spoločnosti a táto úprava má

prednosť pred úpravou obsiahnutou v .

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom tvrdil, že

„Skutočnosti, na ktoré poukázal odvolací súd, sú nové. Z rozhodnutia prvostupňového súdu

vyplýva, že ten nevychádzal zo znenia stanov spoločnosti. Účastník v 3. rade sa preto

k týmto skutočnostiam nevyjadroval. Po preskúmaní druhostupňového rozhodnutia je

zrejmé, že druhostupňový súd doplnil dokazovanie, ku ktorému sa však účastník v 3. rade

nemal možnosť vyjadriť. Druhostupňový súd svoje tvrdenia opiera o stanovy ako listinný

dôkaz. Znovu zdôrazňujem, že z odôvodnení prvostupňového a druhostupňového

rozhodnutia vyplýva, že tento dôkaz bol vykonaný až v druhostupňovom konaní po podaní

odvolania. Odvolací súd tento dôkaz vykonal, pričom nedal žiadnu možnosť sa účastníkovi

v 3. rade k nemu vyjadriť. Porušil tak jeho základné ľudské právo vyjadrené v článku 48

odseku 2 SR vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.

Sťažovateľ tiež vyslovil názor, že zo strany krajského súdu došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2010 dovolanie

sťažovateľa odmietol s poukázaním na skutočnosť, že z dovolania sťažovateľa nevyplýva

žiadna situácia, ktorá by zakladala preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského

súdu z dôvodu odopretia možnosti sťažovateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“).

Podľa názoru sťažovateľa „S predmetným názorom nemožno súhlasiť. Podľa § 237

písmena f) v účinnom znení: Dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom tkvie v prvom rade v porušení práva

dávajúcemu účastníkovi konania možnosť účinnej obrany vyjadrenej v článku 48 odseku 2

. Podľa prvej vety tohto ustanovenia: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z predmetného konania je zrejmé, že druhostupňový súd pojednávanie nenariadil a

vychádzal zo skutočností, ktoré neboli predmetom konania pred prvostupňovým súdom.

Prvostupňový súd neskúmal stanovy likvidovanej spoločnosti. Z tohto dokumentu vychádzal

až druhostupňový súd.

Sťažovateľ má za to, že druhostupňový súd nesprávne právne posúdil vec na základe

vykonania nového dôkazu - stanov. Sťažovateľ sa však nemohol účinne brániť, nakoľko

druhostupňové rozhodnutie je konečné. Znamená to, že sa nemohol vyjadriť k argumentácii

druhostupňového súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne právne posúdil vec. Skonštatoval, že

v nesporových konaniach súd neoboznamuje účastníkov konania z dôkazmi a tí sa k nim ani

nevyjadrujú. Táto argumentácia je však v rozpore s článkom 48 odsekom 2 , ktorý

nerozlišuje medzi sporovým a nesporovým konaním.

Predmetom konania je ustanovenie do funkcie likvidátora. Z tohto rozhodnutia, ktoré

je vydané autoritatívne štátnym orgánom pri výkone verejnej moci, plynú práva a

povinnosti. Konštatovanie, že pri tomto rozhodnutí sa účastník konania neoboznamuje

súdom s dôkazmi a nevyjadruje sa k nim je nie len v rozpore s článkom 48 , ale aj

zásadami právneho štátu vyjadrenými v článku 1 .

K argumentácii ďalej uvádzam, že dovolací súd má povinnosť posudzovať podľa

písmena f) všetky procesné nedostatky. V žiadnom

prípade nie len tie, ktoré sú uvedené v v účinnom znení.

Jednotlivé zásady kodifikujú aj iné zákonné predpisy, , ústavné zákony a

nadnárodné dokumenty. Pokiaľ súd zužuje posudzovanie porušenia len na Občiansky súdny

poriadok účinnom znení, obchádza tak rovnocenné a dokonca aj nadradené právne

predpisy tomuto zákonu.

Skutočnosť, že je nutné posudzovať aj iné právne predpisy potvrdzuje tiež teória.

Napríklad Nesrovnal v komentári k § 237 písmenu f) Občianskeho súdnemu poriadku

priamo odkazuje na .

Poukazujem tiež na to, že napadané rozhodnutie je veľmi stručné a opiera sa najmä

komentár. V rozhodnutí pritom nie je uvedené o aký komentár ide a kto ho vydal. S ohľadom

na právo na spravodlivý súdny proces vyjadrené v článku 46 a článku 6 odseku 1

Dohovoru má byť rozhodnutie aj náležité zdôvodnené.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol, že

základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyjadrené v článku 46 odseku 1

, článku 6 odseku 1 Dohovoru a základné právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým

dôkazom, ktoré sa mu kladú za vinu vyjadrené v článku 48 odseku 2 boli

rozhodnutím Najvyššieho súdu zo dňa 10. 3. 2010 vydaného v konaní

porušené,

zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 10. 3. 2010 vydaného v konaní 1 Obdo

3/2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 300,57 €.“.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných

práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už judikoval, že

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne právne

posúdil vec, pokiaľ v napadnutom uznesení sp. zn. z 10. marca 2010

konštatoval, že v dovolaním napadnutom konaní nenastala „žiadna situácia, ktorá by

zodpovedala uvedenej náplni “. Zásadnou dovolacou námietkou

sťažovateľa z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania podľa bolo tvrdenie, že

sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ namietal, že

krajský súd svoje rozhodnutie na rozdiel od okresného súdu oprel o znenie stanov

obchodnej spoločnosti, a teda v konaní použil nový dôkaz, ku ktorému sa sťažovateľ ako

účastník konania nemal možnosť vyjadriť.

Najvyšší súd k tomu v napadnutom uznesení uvádza:

„Konanie vo veciach obchodného registra je konaním nesporovým, čo značí, že súd

neoboznamuje účastníkov s dôkazmi, ani účastníci sa nevyjadrujú.

Súd prvého stupňa vo veci vymenovania likvidátora spoločnosti konal a zistil, že

sama spoločnosť po skončení konkurzu na jej majetok po splnení rozvrhového uznesenia

vstúpila do likvidácie. Pretože si táto spoločnosť bez zbytočného odkladu nevymenovala

likvidátora, musel okresný súd v zmysle § 71 ods. 1 Obch. zák. ustanoviť likvidátora sám,

a to na základe dokladov spoločnosti založených v registrovej zložke v OR. Stanovy

spoločnosti sú jedným z dokladov, ktoré musí každá spoločnosť mať v tejto zložke založené.

Novým dokladom, ktorý nebol založený v tejto zložke bol list dovolateľa, zo dňa 15.6.1999,

ktorým oznámil predstavenstvu i dozornej rade spoločnosti odstúpenie z funkcie člena

predstavenstva. Táto skutočnosť sa nepreniesla do nových zápisov v OR, pravdepodobne

preto bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.1.1999, sp. zn. 25-24K

372/98 na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz. Dovolateľ sa vzdal funkcie 6 mesiacov

po vyhlásení konkurzu, keď SKP v podstate spravoval majetok a činnosť spoločnosti.

Pretože pri vymenovaní likvidátorov nevedel súd prvého stupňa o vzdám sa funkcie,

odvolací súd musel na základe odvolania riešiť situáciu s prihliadnutím na to, ako je

v stanovách upravený postup pri odstúpení z funkcie člena predstavenstva. Stanovy nie sú

nový doklad.

Podľa komentára k odňatím možnosti

konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu

procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie

konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých

bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola

účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konania alebo v konaní pred

súdom prvého stupňa.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a nezistil žiadne

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné uvedené rozhodnutie považovať za arbitrárne, svojvoľné

či neodôvodnené. Najvyšší súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom toto

odôvodnenie je logické a konzistentné. Konštatovania najvyššieho súdu týkajúce sa postupu

všeobecných súdov pri rozhodovaní o vymenovaní likvidátora majú oporu v ustanoveniach

, najmä v a v spojení s a

ods. 2 .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd vo vzťahu k námietke zásahu

do základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

uzatvára, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil také nedostatky, ktoré by

mohli viesť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa.

Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku

všetkým dôkazom podľa sa ústavný súd stotožňuje s názorom

najvyššieho súdu, že stanovy obchodnej spoločnosti nepredstavovali v danom prípade nový

dôkaz. Sťažovateľ, ako sám uviedol, bol členom predstavenstva obchodnej spoločnosti

od 11. marca 1998, pričom z titulu výkonu tejto funkcie bol nepochybne s obsahom stanov

spoločnosti oboznámený. Logickou sa javí tiež argumentácia najvyššieho súdu, ktorý

konštatoval, že okresný súd v rámci postupu pri ustanovovaní likvidátora spoločnosti podľa

vychádzal z obsahu zbierky listín, ktorej súčasťou boli

aj stanovy spoločnosti. Taktiež samotná skutočnosť, že na obsah stanov v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázal až krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní

sťažovateľa, neznamená, že stanovy neboli súčasťou podkladov pre rozhodnutie okresného

súdu a že by teda mali predstavovať v konaní nový dôkaz.

Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že zásadne nie je oprávnený

posudzovať a hodnotiť právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie označeného postupu

(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. marca 2010 a namietaným porušením základných práv

sťažovateľa podľa a ods. a práva podľa dohovoru,

odmietol jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010