Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 530/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,

Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

vlastníctvo podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -127 z 31. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -127 z 31. marca 2010 a ktorou žiada, aby ústavný

súd vydal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti V., s.r.o. B., upravené v , ods. 1 SR,

postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím

zo dňa 31.03.2010 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho Súdu SR č. k. zo dňa 31.03.2010 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal.

4. Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , v tomto konaní sa

spoločnosť V., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhala proti JUDr. P. S., správcovi

konkurznej podstaty Z. ako odporcovi v 1. rade, a Ing. S. S. – súdnemu exekútorovi ako

odporcovi v 2. rade určenia pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk, ktorú prihlásila v

konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. pred krajským súdom vo veci úpadcu

Z. so sídlom v B. a ktorá bola popretá správcom na prieskumnom pojednávaní 19. júla

2002.

Navrhovateľ bol v priebehu konania sp. zn. pred krajským súdom

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -33 z 26. júna 2008, ktoré

sa stalo právoplatným a vykonateľným 7. augusta 2008, zrušený bez likvidácie

a k 20. augustu 2008 vymazaný z obchodného registra.

V priebehu konania sp. zn. pred krajským súdom Ing. I. K. (ktorý

bol do výmazu navrhovateľa z obchodného registra konateľom navrhovateľa) podaním

doručeným krajskému súdu 7. apríla 2009 oznámil, že pohľadávky navrhovateľa prihlásené

v konkurznom konaní sp. zn. boli písomnou zmluvou o postúpení pohľadávok z

30. decembra 2006 postúpené sťažovateľovi v celkovom objeme 18 994 008 Sk (ďalej len

„zmluva o postúpení pohľadávky“) a sú majetkom sťažovateľa. Ing. I. K. navrhol konanie

prerušiť a uviedol, že príslušné písomnosti doručí krajskému súdu v lehote 10 dní.

Krajský súd uznesením č. k. -93 zo 7. apríla 2009 konanie o určenie

pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na

náhradu trov nepriznal. Vychádzal z toho, že navrhovateľ bol k 20. augustu 2008

z obchodného registra vymazaný a ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť. Krajský súd poukázal i na to, že z obsahu konkurzného spisu

sp. zn. vo veci úpadcu Z. zistil, že skutočnosti uvádzané Ing. I. K. v jeho podaní

zo 7. apríla 2009 neboli oznámené konkurznému súdu ku dňu rozhodnutia v konkurznom

konaní, a nie sú doložené písomnými dokladmi.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -93 zo 7. apríla 2009 podal

sťažovateľ odvolanie. Poukázal na to, že všetky práva k pohľadávke, ktorá je predmetom

konania prešli na sťažovateľa ešte v roku 2006, poukázal na obsah zmluvy o postúpení

pohľadávky, ako aj na to, že podaním zo 7. apríla 2009 doložil zmenu a žiadal, aby na

základe zmluvy o postúpení pohľadávky bol do konania sp. zn. pred

krajským súdom pripustený ako nový účastník. Sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie

zrušiť ako nezákonné s tým, aby v konaní bol ako navrhovateľ vedený sťažovateľ.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2009 odvolanie sťažovateľa

odmietol podľa (ďalej aj „OSP“).

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že odvolaním môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa iba účastník konania ( ), avšak sťažovateľ účastníkom konania nie

je. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé, že bola podaná žiadosť

o zámenu účastníka z pôvodného navrhovateľa V., s.r.o. na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom

B., ktorá odvolanie podala. Z dokladu založeného v spise na č. listu ..., zápisnice z

pojednávania zo dňa 19. 02.2008, na ktorom sa za navrhovateľa V., s.r.o. zúčastnil Ing. I.

K. (konateľ spoločnosti) nevyplýva, že by bol oznámil, že v roku 2006 došlo k postúpeniu

pohľadávky na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom B., pričom Ing. K. v predloženej zmluve

o postúpení pohľadávky je uvedený ako splnomocnený zástupca ako postupníka tak aj

postupcu.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2009 podal

sťažovateľ dovolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že o zmenu účastníka požiadal. Osobne

22. apríla 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu do podateľne (k sp. zn. ,

pozn.) oznámenie o zmene veriteľa pohľadávky. Keďže túto zmenu oznámil len sťažovateľ,

krajský súd zmenu účastníka nepripustil (uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 4. mája 2009). Dňa 3. júna 2009 splnomocnený právny zástupca spoločnosti V., s. r. o.,

podal na krajskom súde oznámenie o zmene veriteľa predmetnej pohľadávky.

Najvyšší súd uznesením č. k. -127 z 31. marca 2010 dovolanie

sťažovateľa odmietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2010. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd

odmietol odvolanie sťažovateľa v súlade s procesným predpisom, pretože procesné účinky

má postúpenie pohľadávky až potom, keď pôvodný veriteľ alebo ten, na koho prešlo právo,

o ktorom sa koná, navrhne namiesto dovtedajšieho účastníka konania, aby do konania

vstúpil nový nositeľ práva ( ), pričom návrh na zámenu účastníkov na strane

navrhovateľa možno urobiť len do doby, pokiaľ má navrhovateľ spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na ustanovenie § 7 ods. 4

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze a vyrovnaní“) (ktorý je lex specialis voči Občianskemu súdnemu

poriadku), podľa ktorého ak došlo počas konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona

alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu sa stáva namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ,

pôvodný a nový veriteľ túto skutočnosť oznámia súdu. Oznámenie musí byť doložené

listinou preukazujúcou prechod pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou

o postúpení pohľadávky. K zmene účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto

skutočnosti súdu, najneskôr však do vydania rozvrhového uznesenia. Ak oznámenie nie je

doložené listinou preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky

zmluvou o postúpení pohľadávky, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu

uznesením. Na zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis. Podľa názoru

sťažovateľa s ohľadom na toto ustanovenie v konkurznom konaní nemožno uplatniť

ustanovenia a . Nový veriteľ tak vstupuje do všetkých práv pôvodného

veriteľa vrátane práv procesných. Dňom účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky vstupuje

nový veriteľ do konania namiesto postupcu zo zákona a bez toho, aby o tejto zmene

účastníka rozhodol súd. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konkurznom konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. sa stal dňom 31. decembra 2006, oznámenie

o postúpení pohľadávky bolo konkurznému súdu doručené 22. apríla 2009, k oznámeniu

o zmene veriteľa bola pripojená aj zmluva o postúpení pohľadávky. Najvyšší súd napriek

uvedenému na vec sťažovateľa aplikoval [v rozpore s zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a vyrovnaní“)]. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júla 2009, ktorým bolo uznesenie krajského súdu

č. k. -722 zo 4. mája 2009 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie, pričom v jeho odôvodnení najvyšší súd uviedol, že „skutočnosť, že pôvodný

veriteľ (V., s.r.o., ktorý bol dňom 20. augusta 2008 vymazaný z obchodného registra)

postúpenie neoznámil, nemôže mať za následok, že sa jeho nástupca novým veriteľom

nestal. Z textu zákona vyplýva povinnosť účastníka (pôvodného i nového) oznámiť súdu

zmenu veriteľa, ktorá však musí byť doložená listinou túto skutočnosť preukazujúcou a tieto

predpoklady v danom prípade splnené boli. Z citovaného ustanovenia (§ 7 ods. 4 zákona

o konkurze a vyrovnaní, pozn.) vyplýva, že oznamovaciu povinnosť majú pôvodný i nový

veriteľ veriteľ, ale nepripustenie tohto návrhu je viazané len na predloženie listiny

dokazujúcej túto skutočnosť, ako to vyplýva zo štvrtej vety citovaného ustanovenia, preto

súd nemal rozhodovať o nepripustení zámeny účastníka na strane veriteľa, ale koná už

s týmto novým veriteľom, ktorý sa stáva účastníkom konania ex lege, pritom však k takejto

právnej skutočnosti musí dôjsť len do vydania rozvrhového uznesenia. V danej veci však nie

je zrejmé, či táto podmienka bola splnená.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa uznesením

najvyššieho súdu č. k. -127 z 31. marca 2010.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré

patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie

vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný teda nielenže

ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)

realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z v znení

neskorších predpisov.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Najvyšší súd uznesenie č. k. -127 z 31. marca 2010 odôvodnil

takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas osoba na to oprávnená, bez nariadenia dovolacieho

pojednávania dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

Bez ohľadu na to, či bol dovolateľ účastníkom konania na súde prvého stupňa, podal

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, čím sa stal účastníkom odvolacieho

konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý jeho odvolanie odmietol, je rozhodnutím,

ktorým sa rozhodovalo o jeho právach, preto bol oprávnený proti nemu podať dovolanie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Dovolací súd sa zaoberal predovšetkým otázkou, či

proti dovolateľom napadnutému rozhodnutiu je dovolanie prípustné.

Proti každému rozhodnutiu je dovolanie prípustné, ak bolo rozhodnutie odvolacieho

súdu vydané v konaní, ktoré bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných

v Jednou z takýchto vád je i skutočnosť, že postupom súdu bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom ( ), ktorej sa žalovaný

dovoláva. Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup, odnímajúci účastníkovi

možnosť konať pred súdom ide tiež v prípade, že súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods.1

písm. b) , hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

Pre záver o tom, či odvolací súd, tým, že odvolanie odmietol, odňal dovolateľovi

možnosť konať pred súdom je rozhodujúce, či ho mal odvolací súd považovať za účastníka

konania a odvolanie ním podané považovať za odvolanie podané na to oprávnenou osobou.

Zo spisu je zrejmé, že pôvodným žalobcom bola spoločnosť V., ktorá v priebehu

konania 20. augusta 2008 zanikla výmazom z obchodného registra a stratila tak spôsobilosť

byť účastníkom konania. Podľa tvrdenia dovolateľa, pôvodný žalobca mu pohľadávku,

ktorá bola predmetom konania, postúpil zmluvou z 31. decembra 2006. Účinky postúpenia

pohľadávky trvajú aj po zániku postupcu, čo znamená, že postupník môže uplatňovať

postúpené právo aj po zániku postupcu. Postúpenie však bez ďalšieho nemá žiadne

procesné účinky na súdne konanie, v ktorom postupca uplatňuje pohľadávku, ktorú

v priebehu konania (prípadne aj pred začatím konania) postúpil.

Procesné účinky má postúpenie až potom, keď pôvodný účastník konania alebo ten,

na koho prešlo právo alebo povinnosť, o ktorej sa koná, navrhne aby namiesto

dovtedajšieho účastníka do konania vstúpil nový nositeľ práva alebo povinnosti (§ 92 ods. 3

). Keďže disponentom konania je žalobca, nepochybne musí s návrhom, ak ho

podáva ten, kto má nastúpiť na jeho miesto, vyjadriť súhlas. Je len vecou postupcu

a postupníka kedy takýto procesný návrh urobia, prípadne či ho vôbec urobia. Je však

zrejmé, že návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcu môžu urobiť len do doby pokiaľ

má žalobca spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak žalobca stratí spôsobilosť byť

účastníkom konania, už nemôže byť návrh účinne urobený. Po strate spôsobilosti môže

dôjsť k procesnému nástupníctvu po právnickej osobe už len podľa

Nástupníkom sa stáva ten, na koho prešli práva alebo povinnosti, teda príčinou prechodu

práv a povinností je zánik právnickej osoby, ktorá bola účastníkom konania.

V prejednávanej veci však nedošlo k takejto situácii. Pohľadávka, ktorá je

predmetom konania na dovolateľa neprešla v dôsledku zániku žalobcu, ale postúpením. Zo

zápisu z obchodného registra je zrejmé, že majetok žalobcu zánikom neprešiel na

dovolateľa. Napokon ak žalobca pohľadávku skutočne postúpil, nemohla jeho zánikom na

nikoho prejsť, pretože už žalobcovi nepatrila.

Dovolateľ urobil návrh na zámenu až podaním zo 7. apríla 2009 (posledná veta

podania na č. l. 90), teda viac ako sedem mesiacov po zániku pôvodného žalobcu. V čase

podania už tento procesný úkon nemohol privodiť jeho vstup do konania namiesto

pôvodného žalobcu. Dovolateľ sa nemohol a nestal účastníkom konania a súd prvého

stupňa správne konanie zastavil. Jeho odvolanie odvolací súd správne považoval za podané

neoprávnenou osobou a podľa ho odmietol. Pokiaľ ide

o tvrdenie dovolateľa, že o zmenu účastníka žiadal a 22. apríla 2009 podal na Krajský súd

v Bratislave oznámenie o zmene veriteľa pohľadávky spolu so zmluvou o postúpení

pohľadávky úkon, ktorým sa účastníci dovolávajú procesného nástupníctva musí byť

urobený v konaní, v ktorom žiadajú o zmenu. Z podania, ktoré dovolateľ k dovolaniu

pripojil je zrejmé, že ho urobil vo vzťahu k inému konaniu (je adresované k sp. zn.

). Navyše uvedený úkon bol urobený 22. apríla 2009, teda ešte neskôr ako úkon

v prejednávanej veci.

Odvolací súd odmietol odvolanie dovolateľa v súlade s procesným predpisom

a dovolateľovi neodňal možnosť konať pred súdom. Nebol tak naplnený dôvod, ktorý by

zakladal prípustnosť dovolania podľa Keďže dovolací súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala iný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237

, dovolanie ako neprípustné podľa v spojení s

ods. 4 odmietol.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd porušil jeho

základné právo na vlastníctvo podľa tým, že odmietol jeho dovolanie

(ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1

písm. c) v spojení s ], hoci podľa názoru sťažovateľa mal jeho

dovolanie prerokovať a uznesenie odvolacieho súdu zrušiť, pretože v jeho prípade mu

odvolací súd odmietnutím odvolania odňal možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa

názoru sťažovateľa nesprávne vychádzal z toho, že v konaní vedenom pred krajským súdom

pod sp. zn. sa sťažovateľ nestal jeho účastníkom (dňom nadobudnutia

pohľadávky jej postúpením od navrhovateľa), pretože na jeho vstup do tohto konania

aplikoval ustanovenia a . Podľa názoru sťažovateľa na konanie vedené

pred krajským súdom pod sp. zn. tieto ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku aplikovať nebolo možné s ohľadom na znenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a

vyrovnaní.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak bol postup súdu v súlade so zákonom

(mutatis mutandis ).

Podľa prvej vety ustanovenia , a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodnil tým, že mu postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom [ ] z dôvodu, že odvolací súd jeho odvolanie

odmietol ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Sťažovateľ

tvrdí, že bol oprávnený odvolanie proti uzneseniu krajského súdu vo veci sp. zn.

podať, pretože bol účastníkom tohto konania vedeného pred krajským

súdom. Podľa názoru sťažovateľa je to tak preto, že o jeho vstupe do konania nemalo byť

rozhodované podľa a za splnenia podmienok stanovených v tomto

ustanovení (aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje ustanovenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze

a vyrovnaní).

Podľa (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) ak po

začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo

prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli

tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na

miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené alebo na koho prešli.

Podľa (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) súd

vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená

v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu

alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním

návrhu na začatie konania zostávajú zachované.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa by mohla obstáť iba v prípade, ak by

mal krajský súd v konaní sp. zn. povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 4

zákona o konkurze a vyrovnaní. Iba v takom prípade by totiž najvyšší súd ako súd dovolací

vykladal a aplikoval ustanovenie v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a teda

ústavne nekonformne (čo malo viesť podľa názoru sťažovateľa k tomu, že na základe tohto

ustanovenia najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom konania

vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. v čase, keď proti uzneseniu

o zastavení tohto konania podal odvolanie).

Podľa ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak došlo počas

konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu

sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ; pôvodný veriteľ a nový veriteľ túto

skutočnosť oznámia súdu. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prechod

pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky. K zmene

účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto skutočnosti súdu, najneskôr však do

vydania rozvrhového uznesenia (§ 30 ods. 1). Ak oznámenie nie je doložené listinou

preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení

pohľadávky, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu uznesením. Na

zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis. Za poslednou vetou je

pripojený odkaz „1b“, ktorý znie „ “.

Toto ustanovenie v citovanom znení sa stalo súčasťou zákona o konkurze

a vyrovnaní jeho novelizáciou vykonanou , ktorým sa mení

zákon o konkurze a vyrovnaní s účinnosťou od 1. januára 2005 (bod 4 novely).

Podľa § 70d ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 4 ods. 9, § 7 ods. 4,

§ 8 ods. 5, § 10 ods. 1, § 11 ods. 3 a 4, § 28 ods. 1 sa vzťahujú aj na konania začaté pred

1. januárom 2005, právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 1. januárom 2005, zostávajú

zachované.

Zákon o konkurze a vyrovnaní upravuje podmienky začatia a priebeh konkurzného

konania, ktorého účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku s cieľom

dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku. Samotné konkurzné

konanie je upravené v zákone o konkurze a vyrovnaní a subsidiárne v Občianskom súdnom

poriadku.

Konanie o žalobe o určenie pravosti pohľadávky je občianskym súdnym konaním,

ktoré je vyvolané konkurzom. Jeho účelom je rozhodnúť o pohľadávke konkurzného

veriteľa prihlásenej do konkurzu, ktorá nebola zistená, ostala sporná, čo sa týka právneho

dôvodu, výšky alebo poradia. Súd v takomto konaní rozhoduje o žalobe veriteľa podanej na

súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli, a žalobca sa v tomto

konaní môže dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na

prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške

alebo na prieskumnom pojednávaní. Priebeh konania o určenie pravosti pohľadávky je

upravený .

Ustanovenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní teda upravuje pre účely

konkurzného konania postup konkurzného súdu v prípade, ak došlo počas konkurzu

k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, a to tak, že účastníkom konkurzu

sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ za predpokladov stanovených v tomto

ustanovení. Toto ustanovenie teda upravuje zmenu v osobe účastníka konkurzného konania.

Z citovaného ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní je však súčasne

zrejmé, že sa vzťahuje iba na konkurzné konanie, ktorého priebeh zákon o konkurze

a vyrovnaní upravuje. Z tohto ustanovenia nemožno ústavne konformným výkladom

vyvodiť, že by sa vzťahovalo aj na občianske súdne konanie, ktorého predmetom je určenie

pravosti pohľadávky. Rovnako tak toto ustanovenie preto vylučuje aplikáciu iba

na takto chápané konkurzné konanie. Z ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a

vyrovnaní nemožno vyvodiť, že vylučuje aplikáciu ustanovenia a na

konanie o určenie pravosti pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedeného je nutné prisvedčiť názoru sťažovateľa, pokiaľ ide o jeho

tvrdenie, že na konkurzné konanie nemožno aplikovať ustanovenie a ,

avšak nemožno sa stotožniť s jeho názorom, podľa ktorého ústavne konformným výkladom

možno dospieť k záveru, podľa ktorého v konaní o určenie pravosti pohľadávky by sa na

otázku zmeny navrhovateľa toto ustanovenie nevzťahovalo.

Preto, pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, podľa ktorého

zmena v osobe navrhovateľa v konaní o určenie pravosti pohľadávky v dôsledku postúpenia

pohľadávky navrhovateľom inej osobe v priebehu tohto konania sa riadi ustanovením § 92

ods. 2 a 3 , ústavný súd sa s týmto záverom najvyššieho súdu stotožňuje (rovnako ako

sa stotožňuje s inak nesporným konštatovaním najvyššieho súdu, podľa ktorého

podmienkou zmeny v osobe navrhovateľa v občianskom súdnom konaní je okolnosť, že

pôvodný navrhovateľ v konaní musí mať spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho

konania v čase rozhodovania súdu o zmene v osobe navrhovateľa).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu

č. k. -127 z 31. marca 2010 za také, ktoré jasne a zrozumiteľne dávajú

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany a formulovanie princípov posudzovania podmienok zmeny v osobe navrhovateľa

v občianskom súdnom konaní o určenie pravosti pohľadávky za zodpovedajúce zmyslu

a účelu zákonnej úpravy i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s nimi.

Hoci sťažovateľ tvrdil, že uznesením najvyššieho súdu č. k. -127

z 31. marca 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1

, toto svoje tvrdenie odôvodnil (napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom bol

zastúpený advokátom) iba poukazom na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu zákona (a to aplikáciou ).

Keďže ústavný súd v postupe najvyššieho súdu nezistil porušenie ústavnoprocesných

princípov a v situácii, keď sťažovateľ svoju sťažnosť inými argumentmi než

ústavnoprocesnými neodôvodnil, ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s , dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a ani hmotné právo nebolo

arbitrárne aplikované, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010