Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 530/2010
PDF · 237.47 KB
No categories available
II. ÚS 530/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,
Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 a ktorou žiada, aby ústavný
súd vydal tento nález:
„1. Základné práva spoločnosti V., s.r.o. B., upravené v čl. 20, ods. 1 Ústavy SR,
postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím 1ObdoV/43/2009
zo dňa 31.03.2010 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho Súdu SR č. k. 1ObdoV/43/2009 zo dňa 31.03.2010 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal.
4. Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 45 Cbi 151/2002, v tomto konaní sa
spoločnosť V., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhala proti JUDr. P. S., správcovi
konkurznej podstaty Z. ako odporcovi v 1. rade, a Ing. S. S. – súdnemu exekútorovi ako
odporcovi v 2. rade určenia pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk, ktorú prihlásila v
konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 246/01 pred krajským súdom vo veci úpadcu
Z. so sídlom v B. a ktorá bola popretá správcom na prieskumnom pojednávaní 19. júla
2002.
Navrhovateľ bol v priebehu konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred krajským súdom
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26 Cbr 164/2007-33 z 26. júna 2008, ktoré
sa stalo právoplatným a vykonateľným 7. augusta 2008, zrušený bez likvidácie
a k 20. augustu 2008 vymazaný z obchodného registra.
V priebehu konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred krajským súdom Ing. I. K. (ktorý
bol do výmazu navrhovateľa z obchodného registra konateľom navrhovateľa) podaním
doručeným krajskému súdu 7. apríla 2009 oznámil, že pohľadávky navrhovateľa prihlásené
v konkurznom konaní sp. zn. 3 K 246/01 boli písomnou zmluvou o postúpení pohľadávok z
30. decembra 2006 postúpené sťažovateľovi v celkovom objeme 18 994 008 Sk (ďalej len
„zmluva o postúpení pohľadávky“) a sú majetkom sťažovateľa. Ing. I. K. navrhol konanie
prerušiť a uviedol, že príslušné písomnosti doručí krajskému súdu v lehote 10 dní.
Krajský súd uznesením č. k. 45 Cbi 151/2002-93 zo 7. apríla 2009 konanie o určenie
pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na
náhradu trov nepriznal. Vychádzal z toho, že navrhovateľ bol k 20. augustu 2008
z obchodného registra vymazaný a ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť. Krajský súd poukázal i na to, že z obsahu konkurzného spisu
sp. zn. 3 K 246/01 vo veci úpadcu Z. zistil, že skutočnosti uvádzané Ing. I. K. v jeho podaní
zo 7. apríla 2009 neboli oznámené konkurznému súdu ku dňu rozhodnutia v konkurznom
konaní, a nie sú doložené písomnými dokladmi.
Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 45 Cbi 151/2002-93 zo 7. apríla 2009 podal
sťažovateľ odvolanie. Poukázal na to, že všetky práva k pohľadávke, ktorá je predmetom
konania prešli na sťažovateľa ešte v roku 2006, poukázal na obsah zmluvy o postúpení
pohľadávky, ako aj na to, že podaním zo 7. apríla 2009 doložil zmenu a žiadal, aby na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky bol do konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred
krajským súdom pripustený ako nový účastník. Sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť ako nezákonné s tým, aby v konaní bol ako navrhovateľ vedený sťažovateľ.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 63/2009 z 29. júna 2009 odvolanie sťažovateľa
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že odvolaním môže napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa iba účastník konania (§ 201 OSP), avšak sťažovateľ účastníkom konania nie
je. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé, že bola podaná žiadosť
o zámenu účastníka z pôvodného navrhovateľa V., s.r.o. na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom
B., ktorá odvolanie podala. Z dokladu založeného v spise na č. listu ..., zápisnice z
pojednávania zo dňa 19. 02.2008, na ktorom sa za navrhovateľa V., s.r.o. zúčastnil Ing. I.
K. (konateľ spoločnosti) nevyplýva, že by bol oznámil, že v roku 2006 došlo k postúpeniu
pohľadávky na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom B., pričom Ing. K. v predloženej zmluve
o postúpení pohľadávky je uvedený ako splnomocnený zástupca ako postupníka tak aj
postupcu.“
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 63/2009 z 29. júna 2009 podal
sťažovateľ dovolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že o zmenu účastníka požiadal. Osobne
22. apríla 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu do podateľne (k sp. zn. 3 K 246/01,
pozn.) oznámenie o zmene veriteľa pohľadávky. Keďže túto zmenu oznámil len sťažovateľ,
krajský súd zmenu účastníka nepripustil (uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 K 246/01
zo 4. mája 2009). Dňa 3. júna 2009 splnomocnený právny zástupca spoločnosti V., s. r. o.,
podal na krajskom súde oznámenie o zmene veriteľa predmetnej pohľadávky.
Najvyšší súd uznesením č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 dovolanie
sťažovateľa odmietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2010. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd
odmietol odvolanie sťažovateľa v súlade s procesným predpisom, pretože procesné účinky
má postúpenie pohľadávky až potom, keď pôvodný veriteľ alebo ten, na koho prešlo právo,
o ktorom sa koná, navrhne namiesto dovtedajšieho účastníka konania, aby do konania
vstúpil nový nositeľ práva (§ 92 ods. 3 OSP), pričom návrh na zámenu účastníkov na strane
navrhovateľa možno urobiť len do doby, pokiaľ má navrhovateľ spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na ustanovenie § 7 ods. 4
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konkurze a vyrovnaní“) (ktorý je lex specialis voči Občianskemu súdnemu
poriadku), podľa ktorého ak došlo počas konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona
alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu sa stáva namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ,
pôvodný a nový veriteľ túto skutočnosť oznámia súdu. Oznámenie musí byť doložené
listinou preukazujúcou prechod pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou
o postúpení pohľadávky. K zmene účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto
skutočnosti súdu, najneskôr však do vydania rozvrhového uznesenia. Ak oznámenie nie je
doložené listinou preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky
zmluvou o postúpení pohľadávky, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu
uznesením. Na zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis. Podľa názoru
sťažovateľa s ohľadom na toto ustanovenie v konkurznom konaní nemožno uplatniť
ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP. Nový veriteľ tak vstupuje do všetkých práv pôvodného
veriteľa vrátane práv procesných. Dňom účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky vstupuje
nový veriteľ do konania namiesto postupcu zo zákona a bez toho, aby o tejto zmene
účastníka rozhodol súd. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konkurznom konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 3 K 246/01 sa stal dňom 31. decembra 2006, oznámenie
o postúpení pohľadávky bolo konkurznému súdu doručené 22. apríla 2009, k oznámeniu
o zmene veriteľa bola pripojená aj zmluva o postúpení pohľadávky. Najvyšší súd napriek
uvedenému na vec sťažovateľa aplikoval § 92 ods. 3 OSP [v rozpore s § 7 ods. 4 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a vyrovnaní“)]. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obo 74/2009 z 30. júla 2009, ktorým bolo uznesenie krajského súdu
č. k. 3 K 246/01-722 zo 4. mája 2009 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie, pričom v jeho odôvodnení najvyšší súd uviedol, že „skutočnosť, že pôvodný
veriteľ (V., s.r.o., ktorý bol dňom 20. augusta 2008 vymazaný z obchodného registra)
postúpenie neoznámil, nemôže mať za následok, že sa jeho nástupca novým veriteľom
nestal. Z textu zákona vyplýva povinnosť účastníka (pôvodného i nového) oznámiť súdu
zmenu veriteľa, ktorá však musí byť doložená listinou túto skutočnosť preukazujúcou a tieto
predpoklady v danom prípade splnené boli. Z citovaného ustanovenia (§ 7 ods. 4 zákona
o konkurze a vyrovnaní, pozn.) vyplýva, že oznamovaciu povinnosť majú pôvodný i nový
veriteľ veriteľ, ale nepripustenie tohto návrhu je viazané len na predloženie listiny
dokazujúcej túto skutočnosť, ako to vyplýva zo štvrtej vety citovaného ustanovenia, preto
súd nemal rozhodovať o nepripustení zámeny účastníka na strane veriteľa, ale koná už
s týmto novým veriteľom, ktorý sa stáva účastníkom konania ex lege, pritom však k takejto
právnej skutočnosti musí dôjsť len do vydania rozvrhového uznesenia. V danej veci však nie
je zrejmé, či táto podmienka bola splnená.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré
patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie
vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže
ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)
realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Najvyšší súd uznesenie č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 odôvodnil
takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.2 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podala včas osoba na to oprávnená, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Bez ohľadu na to, či bol dovolateľ účastníkom konania na súde prvého stupňa, podal
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, čím sa stal účastníkom odvolacieho
konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý jeho odvolanie odmietol, je rozhodnutím,
ktorým sa rozhodovalo o jeho právach, preto bol oprávnený proti nemu podať dovolanie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O. s. p.). Dovolací súd sa zaoberal predovšetkým otázkou, či
proti dovolateľom napadnutému rozhodnutiu je dovolanie prípustné.
Proti každému rozhodnutiu je dovolanie prípustné, ak bolo rozhodnutie odvolacieho
súdu vydané v konaní, ktoré bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných
v § 237 O. s. p. Jednou z takýchto vád je i skutočnosť, že postupom súdu bola účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f O. s. p.), ktorej sa žalovaný
dovoláva. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup, odnímajúci účastníkovi
možnosť konať pred súdom ide tiež v prípade, že súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods.1
písm. b) O.s.p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.
Pre záver o tom, či odvolací súd, tým, že odvolanie odmietol, odňal dovolateľovi
možnosť konať pred súdom je rozhodujúce, či ho mal odvolací súd považovať za účastníka
konania a odvolanie ním podané považovať za odvolanie podané na to oprávnenou osobou.
Zo spisu je zrejmé, že pôvodným žalobcom bola spoločnosť V., ktorá v priebehu
konania 20. augusta 2008 zanikla výmazom z obchodného registra a stratila tak spôsobilosť
byť účastníkom konania. Podľa tvrdenia dovolateľa, pôvodný žalobca mu pohľadávku,
ktorá bola predmetom konania, postúpil zmluvou z 31. decembra 2006. Účinky postúpenia
pohľadávky trvajú aj po zániku postupcu, čo znamená, že postupník môže uplatňovať
postúpené právo aj po zániku postupcu. Postúpenie však bez ďalšieho nemá žiadne
procesné účinky na súdne konanie, v ktorom postupca uplatňuje pohľadávku, ktorú
v priebehu konania (prípadne aj pred začatím konania) postúpil.
Procesné účinky má postúpenie až potom, keď pôvodný účastník konania alebo ten,
na koho prešlo právo alebo povinnosť, o ktorej sa koná, navrhne aby namiesto
dovtedajšieho účastníka do konania vstúpil nový nositeľ práva alebo povinnosti (§ 92 ods. 3
O. s. p.). Keďže disponentom konania je žalobca, nepochybne musí s návrhom, ak ho
podáva ten, kto má nastúpiť na jeho miesto, vyjadriť súhlas. Je len vecou postupcu
a postupníka kedy takýto procesný návrh urobia, prípadne či ho vôbec urobia. Je však
zrejmé, že návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcu môžu urobiť len do doby pokiaľ
má žalobca spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak žalobca stratí spôsobilosť byť
účastníkom konania, už nemôže byť návrh účinne urobený. Po strate spôsobilosti môže
dôjsť k procesnému nástupníctvu po právnickej osobe už len podľa § 109 ods.4 O. s. p.
Nástupníkom sa stáva ten, na koho prešli práva alebo povinnosti, teda príčinou prechodu
práv a povinností je zánik právnickej osoby, ktorá bola účastníkom konania.
V prejednávanej veci však nedošlo k takejto situácii. Pohľadávka, ktorá je
predmetom konania na dovolateľa neprešla v dôsledku zániku žalobcu, ale postúpením. Zo
zápisu z obchodného registra je zrejmé, že majetok žalobcu zánikom neprešiel na
dovolateľa. Napokon ak žalobca pohľadávku skutočne postúpil, nemohla jeho zánikom na
nikoho prejsť, pretože už žalobcovi nepatrila.
Dovolateľ urobil návrh na zámenu až podaním zo 7. apríla 2009 (posledná veta
podania na č. l. 90), teda viac ako sedem mesiacov po zániku pôvodného žalobcu. V čase
podania už tento procesný úkon nemohol privodiť jeho vstup do konania namiesto
pôvodného žalobcu. Dovolateľ sa nemohol a nestal účastníkom konania a súd prvého
stupňa správne konanie zastavil. Jeho odvolanie odvolací súd správne považoval za podané
neoprávnenou osobou a podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. ho odmietol. Pokiaľ ide
o tvrdenie dovolateľa, že o zmenu účastníka žiadal a 22. apríla 2009 podal na Krajský súd
v Bratislave oznámenie o zmene veriteľa pohľadávky spolu so zmluvou o postúpení
pohľadávky úkon, ktorým sa účastníci dovolávajú procesného nástupníctva musí byť
urobený v konaní, v ktorom žiadajú o zmenu. Z podania, ktoré dovolateľ k dovolaniu
pripojil je zrejmé, že ho urobil vo vzťahu k inému konaniu (je adresované k sp. zn.
3 K 246/01). Navyše uvedený úkon bol urobený 22. apríla 2009, teda ešte neskôr ako úkon
v prejednávanej veci.
Odvolací súd odmietol odvolanie dovolateľa v súlade s procesným predpisom
a dovolateľovi neodňal možnosť konať pred súdom. Nebol tak naplnený dôvod, ktorý by
zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f O. s. p. Keďže dovolací súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala iný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237
O. s. p., dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods.1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b
ods. 4 O. s. p. odmietol.“
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd porušil jeho
základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že odmietol jeho dovolanie
(ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1
písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP], hoci podľa názoru sťažovateľa mal jeho
dovolanie prerokovať a uznesenie odvolacieho súdu zrušiť, pretože v jeho prípade mu
odvolací súd odmietnutím odvolania odňal možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa
názoru sťažovateľa nesprávne vychádzal z toho, že v konaní vedenom pred krajským súdom
pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 sa sťažovateľ nestal jeho účastníkom (dňom nadobudnutia
pohľadávky jej postúpením od navrhovateľa), pretože na jeho vstup do tohto konania
aplikoval ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP. Podľa názoru sťažovateľa na konanie vedené
pred krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 tieto ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku aplikovať nebolo možné s ohľadom na znenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a
vyrovnaní.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby
využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak bol postup súdu v súlade so zákonom
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 225 a § 226 platia
pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodnil tým, že mu postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] z dôvodu, že odvolací súd jeho odvolanie
odmietol ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Sťažovateľ
tvrdí, že bol oprávnený odvolanie proti uzneseniu krajského súdu vo veci sp. zn.
45 Cbi 151/2002 podať, pretože bol účastníkom tohto konania vedeného pred krajským
súdom. Podľa názoru sťažovateľa je to tak preto, že o jeho vstupe do konania nemalo byť
rozhodované podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP za splnenia podmienok stanovených v tomto
ustanovení (aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje ustanovenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze
a vyrovnaní).
Podľa § 92 ods. 2 OSP (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) ak po
začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo
prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli
tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na
miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené alebo na koho prešli.
Podľa § 92 ods. 3 OSP (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) súd
vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená
v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu
alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním
návrhu na začatie konania zostávajú zachované.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa by mohla obstáť iba v prípade, ak by
mal krajský súd v konaní sp. zn. 45 Cbi 151/2002 povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 4
zákona o konkurze a vyrovnaní. Iba v takom prípade by totiž najvyšší súd ako súd dovolací
vykladal a aplikoval ustanovenie § 92 OSP v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a teda
ústavne nekonformne (čo malo viesť podľa názoru sťažovateľa k tomu, že na základe tohto
ustanovenia najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom konania
vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 v čase, keď proti uzneseniu
o zastavení tohto konania podal odvolanie).
Podľa ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak došlo počas
konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu
sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ; pôvodný veriteľ a nový veriteľ túto
skutočnosť oznámia súdu. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prechod
pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky. K zmene
účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto skutočnosti súdu, najneskôr však do
vydania rozvrhového uznesenia (§ 30 ods. 1). Ak oznámenie nie je doložené listinou
preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení
pohľadávky, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu uznesením. Na
zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis. Za poslednou vetou je
pripojený odkaz „1b“, ktorý znie „§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.
Toto ustanovenie v citovanom znení sa stalo súčasťou zákona o konkurze
a vyrovnaní jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 646/2004 Z. z., ktorým sa mení
zákon o konkurze a vyrovnaní s účinnosťou od 1. januára 2005 (bod 4 novely).
Podľa § 70d ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 4 ods. 9, § 7 ods. 4,
§ 8 ods. 5, § 10 ods. 1, § 11 ods. 3 a 4, § 28 ods. 1 sa vzťahujú aj na konania začaté pred
1. januárom 2005, právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 1. januárom 2005, zostávajú
zachované.
Zákon o konkurze a vyrovnaní upravuje podmienky začatia a priebeh konkurzného
konania, ktorého účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku s cieľom
dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku. Samotné konkurzné
konanie je upravené v zákone o konkurze a vyrovnaní a subsidiárne v Občianskom súdnom
poriadku.
Konanie o žalobe o určenie pravosti pohľadávky je občianskym súdnym konaním,
ktoré je vyvolané konkurzom. Jeho účelom je rozhodnúť o pohľadávke konkurzného
veriteľa prihlásenej do konkurzu, ktorá nebola zistená, ostala sporná, čo sa týka právneho
dôvodu, výšky alebo poradia. Súd v takomto konaní rozhoduje o žalobe veriteľa podanej na
súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli, a žalobca sa v tomto
konaní môže dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na
prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške
alebo na prieskumnom pojednávaní. Priebeh konania o určenie pravosti pohľadávky je
upravený Občianskym súdnym poriadkom.
Ustanovenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní teda upravuje pre účely
konkurzného konania postup konkurzného súdu v prípade, ak došlo počas konkurzu
k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, a to tak, že účastníkom konkurzu
sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ za predpokladov stanovených v tomto
ustanovení. Toto ustanovenie teda upravuje zmenu v osobe účastníka konkurzného konania.
Z citovaného ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní je však súčasne
zrejmé, že sa vzťahuje iba na konkurzné konanie, ktorého priebeh zákon o konkurze
a vyrovnaní upravuje. Z tohto ustanovenia nemožno ústavne konformným výkladom
vyvodiť, že by sa vzťahovalo aj na občianske súdne konanie, ktorého predmetom je určenie
pravosti pohľadávky. Rovnako tak toto ustanovenie preto vylučuje aplikáciu § 92 OSP iba
na takto chápané konkurzné konanie. Z ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a
vyrovnaní nemožno vyvodiť, že vylučuje aplikáciu ustanovenia § 92 ods.2 a 3 OSP na
konanie o určenie pravosti pohľadávky.
Vychádzajúc z uvedeného je nutné prisvedčiť názoru sťažovateľa, pokiaľ ide o jeho
tvrdenie, že na konkurzné konanie nemožno aplikovať ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 OSP,
avšak nemožno sa stotožniť s jeho názorom, podľa ktorého ústavne konformným výkladom
možno dospieť k záveru, podľa ktorého v konaní o určenie pravosti pohľadávky by sa na
otázku zmeny navrhovateľa toto ustanovenie nevzťahovalo.
Preto, pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, podľa ktorého
zmena v osobe navrhovateľa v konaní o určenie pravosti pohľadávky v dôsledku postúpenia
pohľadávky navrhovateľom inej osobe v priebehu tohto konania sa riadi ustanovením § 92
ods. 2 a 3 OSP, ústavný súd sa s týmto záverom najvyššieho súdu stotožňuje (rovnako ako
sa stotožňuje s inak nesporným konštatovaním najvyššieho súdu, podľa ktorého
podmienkou zmeny v osobe navrhovateľa v občianskom súdnom konaní je okolnosť, že
pôvodný navrhovateľ v konaní musí mať spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho
konania v čase rozhodovania súdu o zmene v osobe navrhovateľa).
Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu
č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 za také, ktoré jasne a zrozumiteľne dávajú
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany a formulovanie princípov posudzovania podmienok zmeny v osobe navrhovateľa
v občianskom súdnom konaní o určenie pravosti pohľadávky za zodpovedajúce zmyslu
a účelu zákonnej úpravy i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s nimi.
Hoci sťažovateľ tvrdil, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 ObdoV 43/2009-127
z 31. marca 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, toto svoje tvrdenie odôvodnil (napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom bol
zastúpený advokátom) iba poukazom na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu zákona (a to aplikáciou § 92 ods. 3 OSP).
Keďže ústavný súd v postupe najvyššieho súdu nezistil porušenie ústavnoprocesných
princípov a v situácii, keď sťažovateľ svoju sťažnosť inými argumentmi než
ústavnoprocesnými neodôvodnil, ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy, dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a ani hmotné právo nebolo
arbitrárne aplikované, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010