Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 484/2010
PDF · 212.49 KB
No categories available
I. ÚS 484/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., N., toho času vo väzbe, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 66/10
a Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos/42/2010 v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. júla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2010 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 66/10 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Tos/42/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu z 5. júla 2010 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).
2. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu
sp. zn. 1 T 66/10, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci
vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ je v konaní pred okresným súdom vedeným pod sp. zn.
1 T 66/10 stíhaný pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd uznesením č. k. 1 T 66/10-277
z 29. apríla 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ podaním označeným ako „Žiadosť
o prepustenie z väzby“ z 5. júla 2010 (doručeným okresnému súdu 12. júla 2010) požiadal
o prepustenie z väzby, pričom súdu poskytol záruku v podobe zloženého písomného sľubu.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní 19. augusta 2010 uznesením č. k. 1 T 66/2010-321
sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a zároveň zamietol aj ním
poskytnutý písomný sľub. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ
sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tos/42/2010
z 21. septembra 2010 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
ako podanú nedôvodne.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal ústavne nekonformný postup označených
súdov v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keď poukázal predovšetkým na
zdĺhavosť ich rozhodovania „Tým, že Okresný súd... 42 dní doručoval uznesenie OSoŽ, a že
Krajský súd... rozhoduje o sťažnosti ďalších 33 dní, oba súdy mi bránili opätovne požiadať
o prepustenie z väzby... Okresný súd... i Krajský súd... svojimi prieťahmi v konaní, aj keď sa
jedná o neodkladný úkon... porušili moje práva byť súdený v primeranej lehote, alebo
prepustený počas konania na slobodu.“. Ďalej sťažovateľ v podstatnom uviedol:
„... V prípade, ak je obvinený stíhaný väzobne, neodmysliteľnou súčasťou práva na
obhajobu je aj právo namietať zákonnosť väzby, požadovať prepustenie na slobodu...
Okresný súd... a Krajský súd... zjavne svojvoľným, právom neregulovaným spôsobom,
porušovali povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia základných
práva slobôd týmito subjektami, ktorým boli priznané... postupom označených súdov došlo
k porušeniu mojich ústavných práv ako aj k porušeniu môjho práva chráneného
Dohovorom ... k porušovaniu mojich práv došlo rozhodnutím a postupom súdov, ktorých
úlohou je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na
to, mám ako sťažovateľ pocit krivdy a bezmocnosti a je u mňa negovaná dôvera v možnosť
poskytnutia spravodlivosti v štáte, vidiac prejavy arogancie moci.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd... porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru
a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 1, ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a aj
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
2. Krajský súd... porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru
a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 1, ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a aj
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
3. Rozhodnutie Okresného súdu ... zo dňa 19. 8. 2010, sp. zn. 1 T 66/10-321, sa
zrušuje.
4. Rozhodnutie Krajského súdu ... zo dňa 21. 9. 2010, sp. zn. 4 Tos/42/2010-330, sa
zrušuje.
5. Vydať príkaz na neodkladné prepustenie mňa ako sťažovateľa z väzby pre
zbytočné prieťahy v konaní.“
5. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti taktiež žiadal, aby mu pre účely konania
pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
II.
6. Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 66/2010 ústavný súd zistil tento sled
úkonov okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby z 5. júla 2010:
- 12. júla 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby,
- 19. augusta 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 66/10 rozhodol o zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby a neprijatí ním poskytnutého písomného sľubu,
- 27. augusta 2010 bolo toto uznesenie doručené sťažovateľovi a 8. septembra 2010
jeho právnemu zástupcovi,
- 6. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti
tomuto uzneseniu okresného súdu,
- 17. septembra 2010 bol doručený trestný spis sp. zn. 1 T 66/2010 spolu so
sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu z 19. augusta 2010 krajskému súdu,
- 21. septembra 2010 rozhodol krajský súd o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 66/10 z 19. augusta 2010,
- 23. septembra 2010 bol spisový materiál sp. zn. 1 T 66/2010 spolu s uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010 doručený okresnému súdu,
- 30. septembra 2010 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos/42/2010
z 21. septembra 2010 doručené sťažovateľovi,
- 1. októbra 2010 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos/42/2010
z 21. septembra 2010 doručené obhajcovi sťažovateľa.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
9. Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný
súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj
porušenie ďalších základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru postupom okresného
súdu a krajského súdu, ktoré rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby neprimerane
dlhú dobu. „... Okresný súd..., ako i Krajský súd... svojimi prieťahmi v konaní, aj keď sa
jedná o neodkladný úkon, mi svojim konaním porušili moje práva byť súdený v primeranej
lehote, alebo prepustený počas konania na slobodu.“
10. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani na náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho
nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a by sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 50
ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu
obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody v súlade s ustanovením
ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu... a má právo, aby jeho
vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania...
11. Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa požiadavky urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby už viackrát konštatoval, že aj keď sa
jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03,
III. ÚS 126/05). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny
názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp. urýchlenosti
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.
12. V danom prípade odo dňa doručenia žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu na
okresnom súde do doručenia zamietajúceho uznesenia krajského súdu uplynulo „78 dní“,
teda v lehote presahujúcej 2 mesiace, čo by pri mechanickej aplikácii uvedenej judikatúry
ústavného súdu malo viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa
garantovaného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Uvedený
záver však ústavný súd akceptuje vtedy, ak k nemu dospeje po dôkladnom posúdení
konkrétnych okolností prípadu.
13. Z uvedeného prehľadu úkonov v časti II vyplýva, že 12. júla 2010 bola
okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. V žiadosti sťažovateľ
tiež poskytol okresnému súdu svoj písomný sľub ako náhradu väzby. Ešte pred doručením
uvedenej žiadosti okresný súd nariadil termín konania ďalšieho hlavného pojednávania
v sťažovateľovej trestnej veci na 19. august 2010. Následne okresný súd zabezpečoval
prítomnosť predvolaných svedkov na nariadené hlavné pojednávanie súdu. Dňa 19. augusta
2010 rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ako aj o neprijatí ním poskytnutého písomného sľubu. Sťažovateľ
využil svoje právo a na hlavnom pojednávaní po porade s obhajcom podal proti rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sťažnosť. Písomné vyhotovenie uznesenia
okresného súdu sp. zn. 1 T 66/2010 z 19. augusta 2010 sťažovateľ prevzal 27. augusta 2010.
Okresnému súdu bola 6. septembra 2010 doručená sťažovateľom podaná sťažnosť, ktorá
bola doručená krajskému súdu spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie 17. septembra
2010. Krajský súd rozhodol o sťažovateľom podanej sťažnosti uznesením sp. zn.
4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom
okresného súdu 30. septembra 2010. Rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby okresným súdom odo dňa doručenia žiadosti okresnému súdu 12. júla 2010 do dňa
doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010
sťažovateľovi (t. j. do 30. septembra 2010) trvalo síce 78 dní, z čoho však na samotné
rozhodovanie okresného súdu pripadá lehota celkovo 45 dní a na rozhodovanie krajského
súdu lehota 6 dní vrátane doručenia rozhodnutia krajského súdu na okresný súd. V súhrne sa
môže javiť, že uvedená dĺžka rozhodovania okresného súdu aritmeticky presahuje jeden
mesiac a s prihliadnutím na celkovú dĺžku rozhodovania súdov v trvaní 78 dní presahuje
lehotu dvoch mesiacov. Takáto celková lehota rozhodovania okresného súdu o žiadosti
o prepustenie z väzby vyvoláva pochybnosti, či je možné jeho postup v danej veci hodnotiť
ako ústavne konformný. Aj keď túto dobu rozhodovania o žiadosti sťažovateľa nemožno
považovať za primeranú, je v konkrétnych okolnostiach daného prípadu podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná. V posudzovanej veci je podľa názoru
ústavného súdu potrebné zohľadniť skutočnosť, že v tomto období nebol okresný súd úplne
pasívny. Ešte predtým, ako sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby z 5. júla 2010,
vykonával okresný súd úkony súvisiace so zabezpečovaním riadneho priebehu už predtým
nariadeného hlavného pojednávania na 19. august 2010 (zabezpečoval prítomnosť svedkov,
pozn.), v ktorom celkovom súhrne ústavný súd nevyhodnotil dĺžku rozhodovania súdov
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby za takú, dôsledkom ktorej bolo porušené
sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 ústavy, resp. právo podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
15. Vo svetle všetkých uvedených okolností dospel ústavný súd k záveru, že
sťažovateľom podanú sťažnosť v súvislosti s porušením základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 12) je potrebné
odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd
zohľadnil okrem už uvedeného v bode 13 in fine aj skutočnosť, že zákonnosť väzby
sťažovateľa bola po podaní obžaloby viacnásobne preverovaná. Okresný súd už uznesením
č. k. 1 T 66/10-277 z 29. apríla 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, pričom
sťažovateľ nevyužil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu opravný
prostriedok. Následne bola zákonnosť väzby sťažovateľa vrátane dôvodov jej trvania
preverovaná v sťažnosťou napadnutom konaní v období od 12. júla 2010 do 30. septembra
2010, a je to tak aj v ostatnom období, keď sťažovateľ adresoval okresnému súdu
8. novembra 2010 svoju ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby. Z uvedeného prehľadu je
zrejmé, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola v roku 2010 preverovaná súdom vrátane
ostatnej žiadosti sťažovateľa z 3. novembra 2010 celkovo tri krát v dôsledku čoho sa
ústavný súd nemohol stotožniť so sťažovateľom tvrdeným dôsledkom ústavne
nekonformného rozhodovania označených súdov v napadnutom období o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, keď tvrdil, že „... oba súdy mi bránili opätovne požiadať
o prepustenie z väzby, čím zároveň porušili aj vyššie citované ustanovenia Ústavy SR“.
S prihliadnutím aj na uvedené okolnosti predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti.
16. Pokiaľ sťažovateľ namietal tiež porušenie iných práv (pozri bod 1), namietal ich
výslovne v súvislosti s nosnými dôvodmi tejto sťažnosti (body 3, 9 a 12), pričom ich nijako
bližšie neodôvodnil. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2010