Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 289/2010
PDF · 210.62 KB
No categories available
IV. ÚS 289/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. R., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
G..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. G.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007, za účasti Krajského súdu
v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. J. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. R. trovy konania
v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie
G..., spol. s r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 289/2010 z 30. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (v spore o náhradu mzdy v procesnom
postavení žalobkyne) je účastníčkou odvolacieho konania proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Cpr 42/03-237 zo 4. júna 2007, pričom
okresný súd 20. februára 2008 predložil súdny spis spolu s odvolaním na rozhodnutie
krajskému súdu. Vo svojej sťažnosti okrem iného poukázala aj na to, že návrhom
z 27. augusta 2003 uplatnila na okresnom súde nárok na náhradu mzdy, avšak konanie v jej
právnej veci dosiaľ nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka 3. novembra 2009 uplatnila
sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní u predsedníčky krajského súdu, ktorá v odpovedi
z 15. decembra 2009 uznala zodpovednosť krajského súdu za prieťahy v odvolacom konaní
a ďalej uviedla, že „podľa vyjadrenia predsedu senátu je predpoklad vybavenia veci
v 1. štvrťroku 2010“. Keďže „táto vec sa v 1. štvrťroku 2010 nevyriešila“ a do podania
sťažnosti ústavnému súdu (30. júla 2010) nebolo vo veci rozhodnuté, sťažovateľka sa
domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo v konaní sp. zn. 8 Co 473/2007 Krajským
súdom v Bratislave porušené.
Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 8 Co 473/2007 konal
bez zbytočných prieťahov.“
Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
Spr 3454/2010 z 30. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:
«Spis tunajšieho súdu sp. zn. 8 Co 473/2007, pôvodne pridelený do oddelenia
„8 Co“, bol prerozdelený vedením súdu do oddelenia „5 Co“ dňa 05. 01. 2010.
Dňa 10. 02. 2010 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, a to na deň 21. 09. 2010
o 13,30 hod. (č. 1. 284 súdneho spisu), čo bol prvý voľný termín, keďže ostatné termíny boli
už v tej dobe s polročným predstihom v tomto oddelení „5 Co“, zaplnené. Na tomto konaní
bola vec rozhodnutá; rozhodnutie sa nachádza v priloženom zbernom spise (č. 1. 304
súdneho spisu).
Právnej zástupkyni sťažovateľky bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa
31. 05. 2010, a táto až dva mesiace po obdržaní stanoveného termínu pojednávania podala
sťažnosť, kde namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Senát „5 Co“ JUDr. J. P. si nie je vedomý žiadnych zbytočných prieťahov v tejto
veci, ktoré by boli ním spôsobené.
Z tohto dôvodu konštatujem, že sťažnosť sťažovateľky zo dňa 23. 07. 2010, je
nedôvodná a neopodstatnená.»
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním
z 22. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:
„K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2010 Spr. 3454/2010
uvádzame, že sa pridržiavame v celom rozsahu dôvodov našej sťažnosti zo dňa
23. 07. 2010.
Potvrdzujeme, že skutočne dňa 21. 09. 2010 bolo pojednávanie vo veci samej
a na tomto pojednávaní aj Krajský súd v Bratislave vec rozhodol. Voči výroku, ktorým
Krajský súd v Bratislave zmenil v napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III
tak, že nárok navrhovateľky vo zvyšku 301 151.- Sk zamietol, sme podali dňa 22. 11. 2010
dovolanie.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou okrem iného domáhala vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu
nevyplatených mzdových nárokov po skončení pracovného pomeru tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke
hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na odvolacie
konanie napadnuté sťažnosťou.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania je druhým kritériom pri
posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Skutočnosť, na ktorú vo svojom vyjadrení poukázal krajský súd, že sťažovateľka
podala sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď už vedela, že je nariadený termín
pojednávania, podľa názoru ústavného súdu nijako neovplyvnila dĺžku ani priebeh
napadnutého konania. Ústavný súd ju však zobral do úvahy pri ustálení výšky priznaného
finančného zadosťučinenia.
3. Ústavný súd napokon hodnotil postup krajského súdu z hľadiska, či v namietanom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, pričom konštatuje, že krajský súd po predložení veci
na rozhodnutie o odvolaní odporcu (20. februára 2007) proti rozsudku okresného súdu č. k.
16 Cpr 42/03-237 zo 4. júna 2007 až do 10. februára 2010, keď bol nariadený termín
pojednávania na 21. september 2010, bol v konaní takmer 3 roky úplne nečinný. Uvedenú
skutočnosť ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v napadnutom konaní poukazujúc
na to, že prihliadal aj na povahu preskúmavaného konania (náhrada mzdy po skončení
pracovného pomeru) a jeho význam pre sťažovateľku. Uvedené konania vo všeobecnosti
vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou, pričom podľa názoru ústavného súdu
krajský súd v okolnostiach danej veci takto nepostupoval. Na tomto konštatovaní nič
nemení ani skutočnosť, že krajský súd v čase po podaní sťažnosti ústavnému súdu
na pojednávaní uskutočnenom 21. septembra 2010 vo veci rozhodol.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že krajský súd o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu č. k. 16 Cpr 42/03-237 zo 4. júna 2007 rozhodol na pojednávaní uskutočnenom
21. septembra 2010. Uvedený rozsudok v časti, ktorá nebola napadnutá odvolaním,
nadobudol právoplatnosť 25. septembra 2007 a vo zvyšnej časti 25. októbra 2010.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „by uvítala,
keby krajský súd konečne rozhodol, aby bol odstránený stav právnej neistoty, ktorý sužuje
sťažovateľku tým, že má obavu, že výkon rozhodnutia nebude môcť byť uskutočnený
z dôvodov možnej likvidácie alebo konkurzu na majetok odporcu. Ide o nároky zo skončenia
pracovného pomeru, ktoré ovplyvňujú aj jej životnú úroveň.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.
8 Co 473/2007 berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä to, že
napadnuté odvolacie konanie nadväzuje na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte
v auguste 2003, ale aj na skutočnosť, že v právnej veci sťažovateľky bolo v čase vydania
tohto nálezu už právoplatne rozhodnuté, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou G..., spol. s r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €.
Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže
advokátska kancelária zastupujúca sťažovateľku je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli
priznané v celkovej sume 303,31 €.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka uplatnila trovy konania bez bližšieho zdôvodnenia
nad rámec sumy vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky, ústavný súd v prevyšujúcej
časti návrhu na priznanie trov konania nevyhovel.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010