Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 393/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou E. P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E.

P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á vyplatiť I. K. K.

trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridaťjeden centov) na účet

Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 303,31 €

(slovom tristotri eur a tridaťjeden centov) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky

na účet č. ... vedený v Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2010

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v bližšie neoznačenom konaní a Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2002 zastavil konanie v časti o uložení povinnosti žalovanému O. v B. vydať

sťažovateľovi majetkový podielnický list v jemu prislúchajúcom pomere k celkovému

imaniu so stavom ku dňu transformácie a podľa účtovnej závierky k 1. januáru 1992.

Vzhľadom na to, že proti tomuto rozhodnutiu „nebol prípustný žiadny opravný

prostriedok“, podal sťažovateľ 22. februára 2002 proti nemu dovolanie, a to jednak

«priame no neplnohodnotné – iba na vady konania na náš Najvyšší súd SR, ale aj

mimoriadne – prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, ktorá si zrejme veľkú námahu s

mojím podnetom, zo dňa 4. 2. 03 nedala, lebo ho len posunula na Krajskú prokuratúru do

Prešova, odkiaľ mi „prešovský Generálny prokurátor SR“ svojím listom sp. zn. Kc

12, zo dňa 20. 3. 03 odpísal, že mu bardejovský súd oznámil ešte svojím listom, zo dňa 17.

3. 03, že súdny spis z tohto súdneho konania bude predložený Najvyššiemu súdu SR v

Bratislave na rozhodnutie o dovolaní, čo sa ani po viac ako 7-mich rokoch nestalo a to je

vlastne gro tejto mojej ústavnej sťažnosti, už nehovoriac o ďalších dovolaniach, ktoré po

pôvodnom nasledovali a boli až doposiaľ najmenej v celkovom počte tri (22. 1. 03; 14. 7. 08

a 8. 9. 09).».

Podľa názoru sťažovateľa „porušenie základného a ľudského práva všeobecnými

súdmi spočíva predovšetkým vo vleklosti vedenia tejto kauzy a v pohodlnosti hlavne

bardejovského súdu pri manipulácii so súdnymi spismi týkajúcich sa týchto dovolaní, ktoré

nedokázali za veľmi dlhú dobu postúpiť na doriešenie dovolaciemu súdu, v čom aspoň ja

vidím porušenie jednak ústavného čl. 48/2, ale aj ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru,

pretože podľa mňa na takúto činnosť nie je treba až takú dlhú dobu“.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2),

Slovenskej republiky v spojení s ods. 1), čl. - 6 Dohovoru doterajším vleklým postupom

Krajského súdu v Prešove, ale najmä Okresného sudu v Bardejove v súdnom konaní

vedenom u neho pod č. k. , hlavne v dovolaní(-iach) porušené boli.

2.) Prikazuje na danú vec príslušným a povinným všeobecným súdom, aby v spore

pod č. k. konali bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 5 tis. EUR

(slovom päťtisíc eur, ktoré sú mu povinné subjekty Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v

Prešove (prípadne i Najvyšší súd v Bratislave pokiaľ nekonal v primeranej lehote aj on -

pozn.) uhradiť spoločne do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4) Ukladá previnilším sa súdom spoločne uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho

konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje dlhodobo

pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, z ktorého vyplývajú „stresy, ktoré nepretržite

prežívam celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom (ďalej aj „žiadosť“).

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd prípisom z 3. júna 2010

vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo

svojom vyjadrení sp. zn. Spr 606/10 z 8. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Konanie vo veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. začalo dňa 9. 3. 2001,

pričom ide o konanie o vylúčenej veci z pôvodnej žaloby sťažovateľa súdu došlej dňa

3. 2. 1999, konanie o tejto žalobe bolo vedené pod sp. zn, , ktoré bolo skončené

tak, že uznesením zo dňa 19. 5. 1999 č. k. -5 súd zastavil konanie o uloženie

povinnosti žalovanému O. bezplatne vydať žalobcovi do vlastníctva byt číslo ... v obytnom

bloku ... na ul. ... a v prevyšujúcej časti, t. j. v časti o uloženie povinnosti už uvedenému

žalovanému vydať mu podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej

transformácie a uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o nových podmienkach faktického

užívania bytu č. ... na ul. ... a právneho vlastnenia vec vylúčiť na samostatné konanie;

uznesenie sa dňom 3. 6. 1999 stalo právoplatným vo výroku o vylúčení časti veci na

samostatné konanie a dňom 19. 6. 1999 vo zvyšnej časti a tak týmto dňom bolo konanie aj

právoplatne skončené) a jeho predmetom bol nárok sťažovateľa o uloženie povinnosti

žalovanému O. vydať mu majetkový podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku

dňu vlastnej transformácie, a to v korunách a nárok o uloženie povinnosti žalovanému

uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu č. ... na

ul. ... v obytnom bloku č. ... a právneho vlastnenia.

Uznesením súdu zo dňa 20. 7. 2001 bol sťažovateľ podľa ustanovenia

vyzvaný doplniť svoju žalobu o tam uvedené údaje a keďže sťažovateľ na výzvu súdu

v súdom určenej lehote nereagoval spôsobom, ktorým by k naplneniu výzvy súdu došlo, súd

uznesením zo dňa 14. 1. 2002 č. k. -11 konanie v časti o uloženie povinnosti

žalovanému vydať sťažovateľovi majetkový podielnický list v pomere svojho imania so

stavom ku dňu vlastnej transformácie v korunách s úrokom z omeškania od 1. 1. 1992 do

30. 4. 2005 vo výške 3 % a od 1. 5. 1995 až do zaplatenia vo výške 22 % zastavil, vyslovil,

že vo vzťahu k zastavenému konaniu žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva právo na

náhradu trov konania a nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním

zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu... vylúčiť na samostatné konanie.

Uznesenie sa dňom 23. 1. 2002 stalo právoplatným, čím konanie Okresného súdu Bardejov

sp. zn. , proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, bolo dňom 23. 1. 2002

právoplatne skončené. Tu sa pritom žiada dodať, že sťažovateľ síce proti tomuto uzneseniu

dňa 22. 4. 2002 podal odvolanie, toto však bolo uznesením Krajského súdu v Prešove zo

dňa 31. 12. 2002 č. k. -21 ako omeškane podané zamietnuté.

Z uvedeného je nesporné, že v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. ,

voči ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, nedošlo a ani dôjsť nemohlo k zbytočným

prieťahom a preto sťažnosť sťažovateľa navrhujem ako bezdôvodnú odmietnuť. Na tomto

konštatovaní nič pritom nemôže zmeniť ani zistenie, že doposiaľ meritórne nebolo

rozhodnuté o dvoch dovolaniach sťažovateľa, lebo ako vyplýva z obsahu spisu, stalo sa tak

pre obštrukcie zo strany sťažovateľa a jeho odmietnutie poskytnúť súdu súčinnosť na

odstránenie vád jeho podaní, brániacich okresnému súdu predložiť vec na rozhodnutie

dovolaciemu súdu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -13

z 20. októbra 2010 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti

odmietol. Zároveň ústavný súd označeným uznesením ustanovil sťažovateľovi v konaní

pred ústavným súdom právnu zástupkyňu advokátku JUDr. E. P., konateľku Advokátskej

kancelárie s. r. o., P. (ďalej len „právna zástupkyňa sťažovateľa“).

Právna zástupkyňa sťažovateľa po prevzatí právneho zastupovania v podaní

z 8. novembra 2010 uviedla, že sťažovateľ zotrváva v plnom rozsahu na sťažnosti,

a zdôraznila, že podľa sťažovateľa k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru „došlo najmä v období od podania dovolania zo

dňa 22. 02. 2002 proti uzneseniu Okresného súdu v Bardejove sp. zn. zo dňa

14. 01. 2002 doposiaľ...“, pričom poukázala na to, že okresný súd „do dnešného dňa

nepredložil spis sp. zn. Najvyššiemu súdu SR, Bratislava na rozhodnutie vo

veci podaného dovolania“. Právna zástupkyňa zároveň upresnila petit sťažnosti v časti,

ktorou sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby

oznámil, či chce doplniť svoje vyjadrenie z 8. júla 2010; predseda okresného súdu možnosť

doplniť svoje vyjadrenie nevyužil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto

oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 6. decembra

2010 vo vzťahu k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 8. júla 2010 uviedla, že aj toto

vyjadrenie „potvrdzuje, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Bardejove pod

sp. zn. doposiaľ meritórne nebolo rozhodnuté o dvoch dovolaniach

sťažovateľa, čím došlo k zbytočným prieťahom“, a na tomto základe navrhla, aby ústavný

súd jeho sťažnosti vyhovel.

II.

Pre účely objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného

súdu sp. zn. , z ktorého vo vzťahu k obdobiu, v ktorom malo podľa tvrdenia

sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobie po podaní dovolania, t. j. obdobie po 11. februári

2002, pozn.), zistil toto:

1. Okresný súd uznesením č. k. -11 zo 14. januára 2002 zastavil

konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému vydať sťažovateľovi majetkový

podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej transformácie

v korunách a zároveň nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním

zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu vylúčil na samostatné konanie;

označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2002.

2. Dňa 22. februára 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„dovolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. -11 zo 14. januára 2002.

3. Dňa 22. apríla 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu ďalšie podanie označené

ako „odvolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. -11 zo 14. januára 2002.

4. Na základe pokynu zákonného sudcu bol spis 6. júna 2002 predložený krajskému

súdu na účely rozhodnutia o odvolaní.

5. Krajský súd uznesením č. k. -21 z 31. decembra 2002 odmietol

odvolanie žalobcu ako podané oneskorene; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť

21. januára 2003.

6. Dňa 24. januára 2003 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -21 z 31. decembra 2002.

7. Dňa 7. novembra 2003 zákonná sudkyňa predložila vyjadrenie o skutočnostiach

zakladajúcich dôvody na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa;

predseda okresného súdu 24. novembra 2003 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o vylúčení zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

8. Krajský súd uznesením č. k. -29 z 28. novembra 2003 rozhodol, že

zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania veci.

9. Okresný súd uznesením č. k. -33 z 3. júna 2006 nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu pre dovolacie konanie; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ

28. júla 2004 odvolanie.

10. Dňa 3. augusta 2004 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. -40

z 27. januára 2005 tak, že ho odmietol.

11. Po vrátení spisu na ďalšie konanie predložil vyšší súdny úradník konajúci vo veci

25. februára 2005 vyjadrenie o skutočnostiach zakladajúcich dôvody na jeho vylúčenie

z prerokúvania sťažovateľovej veci; okresný súd uznesením č. k. -45

z 22. marca 2005 rozhodol, že vyšší súdny úradník nie je vylúčený z konania

a rozhodovania v danej veci.

12. Prípisom z 26. apríla 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za podané dovolanie.

13. Dňa 25. mája 2005 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

14. Okresný súd prípisom zo 7. mája 2007 vyzval sťažovateľa na preukázanie svojich

majetkových, zárobkových, sociálnych a rodinných pomerov v súvislosti s jeho žiadosťou

o oslobodenie od súdnych poplatkov a následne úkonmi z 10. júla a 25. júla 2007 zisťoval,

či sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 24. januára 2008

okresný súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil výšku starobného dôchodku v období od

mája 2005 do januára 2008.

15. Uznesením č. k. -72 z 31. marca 2008 okresný súd vyzval

sťažovateľa na doplnenie dovolania z 22. februára 2002 podaného proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. januára 2002 a doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného

proti uzneseniu krajského súdu z 31. decembra 2002.

16. Uznesením č. k. -75 z 31. marca 2008 okresný súd nepriznal

žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ

23. apríla 2008 odvolanie.

17. Dňa 2. mája 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako

„naplnenie súdnej výzvy spojenej s odvolaním“, ktorým reagoval na uznesenie okresného

súdu z 31. marca 2008.

18. Krajský súd uznesením č. k. -83 z 29. mája 2008 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -75 z 31. marca 2008; sťažovateľ podal proti tomuto

uzneseniu 14. júla 2008 dovolanie.

19. Okresný súd uznesením č. k. -87 z 21. augusta 2008 zamietol

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a uznesením

č. k. -89 z toho istého dňa vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania

zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. -83 z 29. mája

2008; proti obom označeným uzneseniam podal sťažovateľ 16. septembra 2008 odvolanie.

20. Dňa 30. marca 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaniach sťažovateľa; krajský súd uznesením č. k. , -100

z 31. júla 2009 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -87 z 21. augusta 2008

a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. -89 vec vrátil súdu 1. stupňa na

postup podľa (ďalej aj „OSP“).

21. Dňa 8. septembra 2009 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu č. k. , -100 z 31. júla 2009.

22. Okresný súd uznesením č. k. -104 zo 4. novembra 2009 vyzval

sťažovateľa na doplnenie dovolania zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -83 z 29. mája 2008.

23. Okresný súd uznesením č. k. -107 z 18. januára 2010 vyzval

sťažovateľa na doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -21 z 31. decembra 2002 a dovolania z 8. septembra 2009

podaného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2009.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva na

prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v období po 22. februári 2002, keď podal

dovolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2002.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

V danom prípade namieta sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené

23. januára 2002, t. j. dávno pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti konštatuje, že ani v tomto prípade nespochybňuje skutočnosť, že k naplneniu

účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

dochádza v zásade vždy po právoplatnom skončení príslušného súdneho konania. Zároveň

ale ústavný súd zdôrazňuje, že v prípade ak právny poriadok umožňuje podať účastníkovi

konania proti právoplatnému rozhodnutiu v jeho právnej veci mimoriadny opravný

prostriedok (v danom prípade dovolanie, pozn.), prostredníctvom ktorého sa môže domôcť

aj zrušenia právoplatného rozhodnutia v predmetnej veci alebo inak „zvrátiť“ doterajší

výsledok predmetného súdneho konania vo svoj prospech, pričom zároveň právny poriadok

ukladá súdu prvého stupňa v súvislosti s podaným mimoriadnym opravným prostriedkom

určité povinnosti, bez ktorých splnenia nemožno o mimoriadnom opravnom prostriedku

meritórne rozhodnúť, tak potom je pod záruky základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné zahrnúť aj postup súdu prvého stupňa

súvisiaci s predložením mimoriadneho opravného prostriedku na rozhodnutie príslušnému

súdu, t. j. v danom prípade Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako dovolaciemu súdu.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak

odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa

toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie

dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Podľa ustanovenia ... platia primerane.

Podľa súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby

nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje

náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve

súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa

dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal

odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti

doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).

Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo

podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že účastník

konania podáva dovolanie súdu, ktorý rozhodoval v danom prípade prvom stupni, t. j. vo

veci sťažovateľa okresnému súdu, ktorému po podaní dovolania vznikajú povinnosti

vyplývajúce mu najmä v .

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo

úlohou okresného súdu len uplatniť postup podľa , t. j. najmä preskúmať,

či sťažovateľom podané dovolanie spĺňa zákonom požadované náležitosti, ako aj to, či je

úplné a zrozumiteľne formulované, a vyzvať sťažovateľa v určenej lehote na odstránenie

jeho nedostatkov a následne vec predložiť na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Za daných

okolností nemožno považovať úlohy, ktoré mal okresný súd v danom prípade splniť, za

zložité ani z právneho a ani zo skutkového hľadiska.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ktoré

ústavný súd štandardne zohľadňuje pri rozhodovaní o porušení základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ značne sťažil svojimi nezrozumiteľnými a nejasnými podaniami postup

okresného súdu súvisiaci s predkladaním jeho dovolania z 22. februára 2002, ako aj jeho

ďalších dovolaní [z 24. januára 2003 (proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -21 z 31. decembra 2002), zo 14. júla 2008 (proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -83 z 29. mája 2008) a z 8. septembra 2009 (proti uzneseniu

krajského súdu č. k. , -100 z 31. júla 2009)] na rozhodnutie

najvyššiemu súdu, keďže okresný súd musel prostredníctvom výziev odstraňovať ich

nedostatky. Na doterajšiu dĺžku postupu okresného súdu súvisiaceho s predkladaním

dovolaní sťažovateľa dovolaciemu súdu negatívne vplývali aj ďalšie procesné úkony

sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu

na konanie pred dovolacím súdom, ako aj odvolania proti uzneseniam okresného súdu,

ktorým nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

a ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred dovolacím súdom, pozn.), na ktoré mal

síce v zmysle príslušných ustanovení právo, ale tieto

objektívne predĺžili postup okresného súdu, keďže sa s nimi musel zaoberať, rozhodnúť

o nich a následne (po podaní odvolaní sťažovateľom, pozn.) spis predkladať krajskému súdu

na rozhodnutie o opravných prostriedkoch sťažovateľa. Predĺženie konania z dôvodu

potreby vysporiadať sa s procesnými úkonmi sťažovateľa nemožno podľa názoru ústavného

súdu pripísať na ťarchu okresného súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ ako účastník

namietaného konania svojím správaním výrazným spôsobom prispel k predĺženiu postupu

okresného súdu, a preto tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného

zadosťučinenia.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní v období po podaní

v poradí prvého dovolania sťažovateľa (22. februára 2002) ústavný súd vychádzal zo svojej

stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (,

, ).

Z analýzy spisovej dokumentácie vyplýva, že v období po podaní v poradí prvého

dovolania sťažovateľa, t. j. v období po 22. februári 2002 došlo jednak k obdobiam

neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (najmä obdobie od 25. mája 2005 do 7. mája

2007), ako aj k neefektívnej činnosti okresného súdu, čo potvrdzuje okrem iného

skutočnosť, že okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie jeho dovolania z 22. februára

2002 a jeho dovolania z 24. januára 2003 až uznesením z 31. marca 2008 (a tohto následne

ešte aj uznesením z 18. januára 2010). Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia zo spisovej

dokumentácie konštatoval, že z ústavného hľadiska nemôže byť v žiadnom prípade

akceptovateľné (ani po zohľadnení negatívneho podielu účastníka konania, pozn.), aby

postup okresného súdu podľa , t. j. postup súvisiaci s odstraňovaním nedostatkov

dovolania a jeho predkladaním dovolaciemu súdu, trval tak dlho, ako v danom prípade

(dosiaľ takmer 9 rokov).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom

konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ku dňu vydania tohto nálezu ešte neboli dovolania sťažovateľa predložené na

rozhodnutie dovolaciemu súdu, pričom ide o úkony, ktoré je okresný súd povinný vykonať

v rámci pôvodného konania, t. j. konania vedeného pod sp. zn. , ústavný súd

prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. v ďalšom období

konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jeho

žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal

okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov

v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za

dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru, že treba

rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto

základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (m. m. napr.

).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

s odôvodnením, že postup okresného súdu mu spôsobuje „stresy, ktoré nepretržite prežívam

celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom

(nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu), negatívny podiel sťažovateľa ako

účastníka konania na jeho doterajšom priebehu, ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P. Ústavný súd pri rozhodovaní

o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o

úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty vo

výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z

pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 303,31 €, Za podanie z 30. novembra

2010 označené ako „Vyjadrenie k vyjadreniu Okresného súdu Bardejov“ ústavný súd

úhradu vzhľadom na jeho obsah úhradu nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľa na účet

Kancelárie ústavného súdu (body 4 a 5 výroku tohto nálezu).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010