Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 393/2010
PDF · 263.21 KB
No categories available
IV. ÚS 393/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou E. P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E.
P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 212/2001, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 212/2001 konal bez zbytočných prieťahov.
3. I. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á vyplatiť I. K. K.
trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridaťjeden centov) na účet
Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 303,31 €
(slovom tristotri eur a tridaťjeden centov) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky
na účet č. ... vedený v Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2010
doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v bližšie neoznačenom konaní a Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 4 C 212/2001. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 212/2001
zo 14. januára 2002 zastavil konanie v časti o uložení povinnosti žalovanému O. v B. vydať
sťažovateľovi majetkový podielnický list v jemu prislúchajúcom pomere k celkovému
imaniu so stavom ku dňu transformácie a podľa účtovnej závierky k 1. januáru 1992.
Vzhľadom na to, že proti tomuto rozhodnutiu „nebol prípustný žiadny opravný
prostriedok“, podal sťažovateľ 22. februára 2002 proti nemu dovolanie, a to jednak
«priame no neplnohodnotné – iba na vady konania na náš Najvyšší súd SR, ale aj
mimoriadne – prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, ktorá si zrejme veľkú námahu s
mojím podnetom, zo dňa 4. 2. 03 nedala, lebo ho len posunula na Krajskú prokuratúru do
Prešova, odkiaľ mi „prešovský Generálny prokurátor SR“ svojím listom sp. zn. Kc 2014/03-
12, zo dňa 20. 3. 03 odpísal, že mu bardejovský súd oznámil ešte svojím listom, zo dňa 17.
3. 03, že súdny spis z tohto súdneho konania bude predložený Najvyššiemu súdu SR v
Bratislave na rozhodnutie o dovolaní, čo sa ani po viac ako 7-mich rokoch nestalo a to je
vlastne gro tejto mojej ústavnej sťažnosti, už nehovoriac o ďalších dovolaniach, ktoré po
pôvodnom nasledovali a boli až doposiaľ najmenej v celkovom počte tri (22. 1. 03; 14. 7. 08
a 8. 9. 09).».
Podľa názoru sťažovateľa „porušenie základného a ľudského práva všeobecnými
súdmi spočíva predovšetkým vo vleklosti vedenia tejto kauzy a v pohodlnosti hlavne
bardejovského súdu pri manipulácii so súdnymi spismi týkajúcich sa týchto dovolaní, ktoré
nedokázali za veľmi dlhú dobu postúpiť na doriešenie dovolaciemu súdu, v čom aspoň ja
vidím porušenie jednak ústavného čl. 48/2, ale aj ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru,
pretože podľa mňa na takúto činnosť nie je treba až takú dlhú dobu“.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1.) Vyslovuje že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s ods. 1), čl. - 6 Dohovoru doterajším vleklým postupom
Krajského súdu v Prešove, ale najmä Okresného sudu v Bardejove v súdnom konaní
vedenom u neho pod č. k. 4 C 212/01, hlavne v dovolaní(-iach) porušené boli.
2.) Prikazuje na danú vec príslušným a povinným všeobecným súdom, aby v spore
pod č. k. 4 C 212/01 konali bez zbytočných prieťahov.
3.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 5 tis. EUR
(slovom päťtisíc eur, ktoré sú mu povinné subjekty Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v
Prešove (prípadne i Najvyšší súd v Bratislave pokiaľ nekonal v primeranej lehote aj on -
pozn.) uhradiť spoločne do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
4) Ukladá previnilším sa súdom spoločne uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho
konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“
Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje dlhodobo
pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, z ktorého vyplývajú „stresy, ktoré nepretržite
prežívam celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.
Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom (ďalej aj „žiadosť“).
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd prípisom z 3. júna 2010
vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo
svojom vyjadrení sp. zn. Spr 606/10 z 8. júla 2010 okrem iného uviedol:
„Konanie vo veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 212/01 začalo dňa 9. 3. 2001,
pričom ide o konanie o vylúčenej veci z pôvodnej žaloby sťažovateľa súdu došlej dňa
3. 2. 1999, konanie o tejto žalobe bolo vedené pod sp. zn, 8 C 76/99, ktoré bolo skončené
tak, že uznesením zo dňa 19. 5. 1999 č. k. 8 C 76/99-5 súd zastavil konanie o uloženie
povinnosti žalovanému O. bezplatne vydať žalobcovi do vlastníctva byt číslo ... v obytnom
bloku ... na ul. ... a v prevyšujúcej časti, t. j. v časti o uloženie povinnosti už uvedenému
žalovanému vydať mu podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej
transformácie a uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o nových podmienkach faktického
užívania bytu č. ... na ul. ... a právneho vlastnenia vec vylúčiť na samostatné konanie;
uznesenie sa dňom 3. 6. 1999 stalo právoplatným vo výroku o vylúčení časti veci na
samostatné konanie a dňom 19. 6. 1999 vo zvyšnej časti a tak týmto dňom bolo konanie aj
právoplatne skončené) a jeho predmetom bol nárok sťažovateľa o uloženie povinnosti
žalovanému O. vydať mu majetkový podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku
dňu vlastnej transformácie, a to v korunách a nárok o uloženie povinnosti žalovanému
uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu č. ... na
ul. ... v obytnom bloku č. ... a právneho vlastnenia.
Uznesením súdu zo dňa 20. 7. 2001 bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 43 O. s. p.
vyzvaný doplniť svoju žalobu o tam uvedené údaje a keďže sťažovateľ na výzvu súdu
v súdom určenej lehote nereagoval spôsobom, ktorým by k naplneniu výzvy súdu došlo, súd
uznesením zo dňa 14. 1. 2002 č. k. 4 C 212/01-11 konanie v časti o uloženie povinnosti
žalovanému vydať sťažovateľovi majetkový podielnický list v pomere svojho imania so
stavom ku dňu vlastnej transformácie v korunách s úrokom z omeškania od 1. 1. 1992 do
30. 4. 2005 vo výške 3 % a od 1. 5. 1995 až do zaplatenia vo výške 22 % zastavil, vyslovil,
že vo vzťahu k zastavenému konaniu žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva právo na
náhradu trov konania a nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním
zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu... vylúčiť na samostatné konanie.
Uznesenie sa dňom 23. 1. 2002 stalo právoplatným, čím konanie Okresného súdu Bardejov
sp. zn. 4 C 212/01, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, bolo dňom 23. 1. 2002
právoplatne skončené. Tu sa pritom žiada dodať, že sťažovateľ síce proti tomuto uzneseniu
dňa 22. 4. 2002 podal odvolanie, toto však bolo uznesením Krajského súdu v Prešove zo
dňa 31. 12. 2002 č. k. 4 Co 387/02-21 ako omeškane podané zamietnuté.
Z uvedeného je nesporné, že v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 212/01,
voči ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, nedošlo a ani dôjsť nemohlo k zbytočným
prieťahom a preto sťažnosť sťažovateľa navrhujem ako bezdôvodnú odmietnuť. Na tomto
konštatovaní nič pritom nemôže zmeniť ani zistenie, že doposiaľ meritórne nebolo
rozhodnuté o dvoch dovolaniach sťažovateľa, lebo ako vyplýva z obsahu spisu, stalo sa tak
pre obštrukcie zo strany sťažovateľa a jeho odmietnutie poskytnúť súdu súčinnosť na
odstránenie vád jeho podaní, brániacich okresnému súdu predložiť vec na rozhodnutie
dovolaciemu súdu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 393/2010-13
z 20. októbra 2010 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti
odmietol. Zároveň ústavný súd označeným uznesením ustanovil sťažovateľovi v konaní
pred ústavným súdom právnu zástupkyňu advokátku JUDr. E. P., konateľku Advokátskej
kancelárie s. r. o., P. (ďalej len „právna zástupkyňa sťažovateľa“).
Právna zástupkyňa sťažovateľa po prevzatí právneho zastupovania v podaní
z 8. novembra 2010 uviedla, že sťažovateľ zotrváva v plnom rozsahu na sťažnosti,
a zdôraznila, že podľa sťažovateľa k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „došlo najmä v období od podania dovolania zo
dňa 22. 02. 2002 proti uzneseniu Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 212/01 zo dňa
14. 01. 2002 doposiaľ...“, pričom poukázala na to, že okresný súd „do dnešného dňa
nepredložil spis sp. zn. 4 C 212/2001 Najvyššiemu súdu SR, Bratislava na rozhodnutie vo
veci podaného dovolania“. Právna zástupkyňa zároveň upresnila petit sťažnosti v časti,
ktorou sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby
oznámil, či chce doplniť svoje vyjadrenie z 8. júla 2010; predseda okresného súdu možnosť
doplniť svoje vyjadrenie nevyužil.
Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto
oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 6. decembra
2010 vo vzťahu k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 8. júla 2010 uviedla, že aj toto
vyjadrenie „potvrdzuje, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Bardejove pod
sp. zn. 4 C 212/2001 doposiaľ meritórne nebolo rozhodnuté o dvoch dovolaniach
sťažovateľa, čím došlo k zbytočným prieťahom“, a na tomto základe navrhla, aby ústavný
súd jeho sťažnosti vyhovel.
II.
Pre účely objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného
súdu sp. zn. 4 C 212/2001, z ktorého vo vzťahu k obdobiu, v ktorom malo podľa tvrdenia
sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobie po podaní dovolania, t. j. obdobie po 11. februári
2002, pozn.), zistil toto:
1. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-11 zo 14. januára 2002 zastavil
konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému vydať sťažovateľovi majetkový
podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej transformácie
v korunách a zároveň nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním
zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu vylúčil na samostatné konanie;
označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2002.
2. Dňa 22. februára 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako
„dovolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-11 zo 14. januára 2002.
3. Dňa 22. apríla 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu ďalšie podanie označené
ako „odvolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-11 zo 14. januára 2002.
4. Na základe pokynu zákonného sudcu bol spis 6. júna 2002 predložený krajskému
súdu na účely rozhodnutia o odvolaní.
5. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002 odmietol
odvolanie žalobcu ako podané oneskorene; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
21. januára 2003.
6. Dňa 24. januára 2003 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002.
7. Dňa 7. novembra 2003 zákonná sudkyňa predložila vyjadrenie o skutočnostiach
zakladajúcich dôvody na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa;
predseda okresného súdu 24. novembra 2003 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o vylúčení zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.
8. Krajský súd uznesením č. k. 2 NcC 71/2003-29 z 28. novembra 2003 rozhodol, že
zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania veci.
9. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-33 z 3. júna 2006 nepriznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu pre dovolacie konanie; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ
28. júla 2004 odvolanie.
10. Dňa 3. augusta 2004 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 Co 135/2004-40
z 27. januára 2005 tak, že ho odmietol.
11. Po vrátení spisu na ďalšie konanie predložil vyšší súdny úradník konajúci vo veci
25. februára 2005 vyjadrenie o skutočnostiach zakladajúcich dôvody na jeho vylúčenie
z prerokúvania sťažovateľovej veci; okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2004-45
z 22. marca 2005 rozhodol, že vyšší súdny úradník nie je vylúčený z konania
a rozhodovania v danej veci.
12. Prípisom z 26. apríla 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku za podané dovolanie.
13. Dňa 25. mája 2005 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.
14. Okresný súd prípisom zo 7. mája 2007 vyzval sťažovateľa na preukázanie svojich
majetkových, zárobkových, sociálnych a rodinných pomerov v súvislosti s jeho žiadosťou
o oslobodenie od súdnych poplatkov a následne úkonmi z 10. júla a 25. júla 2007 zisťoval,
či sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 24. januára 2008
okresný súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil výšku starobného dôchodku v období od
mája 2005 do januára 2008.
15. Uznesením č. k. 4 C 212/2001-72 z 31. marca 2008 okresný súd vyzval
sťažovateľa na doplnenie dovolania z 22. februára 2002 podaného proti uzneseniu
okresného súdu zo 14. januára 2002 a doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného
proti uzneseniu krajského súdu z 31. decembra 2002.
16. Uznesením č. k. 4 C 212/2001-75 z 31. marca 2008 okresný súd nepriznal
žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ
23. apríla 2008 odvolanie.
17. Dňa 2. mája 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako
„naplnenie súdnej výzvy spojenej s odvolaním“, ktorým reagoval na uznesenie okresného
súdu z 31. marca 2008.
18. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-75 z 31. marca 2008; sťažovateľ podal proti tomuto
uzneseniu 14. júla 2008 dovolanie.
19. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-87 z 21. augusta 2008 zamietol
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a uznesením
č. k. 4 C 212/2001-89 z toho istého dňa vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania
zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája
2008; proti obom označeným uzneseniam podal sťažovateľ 16. septembra 2008 odvolanie.
20. Dňa 30. marca 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaniach sťažovateľa; krajský súd uznesením č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100
z 31. júla 2009 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-87 z 21. augusta 2008
a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-89 vec vrátil súdu 1. stupňa na
postup podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
21. Dňa 8. septembra 2009 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100 z 31. júla 2009.
22. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-104 zo 4. novembra 2009 vyzval
sťažovateľa na doplnenie dovolania zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008.
23. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-107 z 18. januára 2010 vyzval
sťažovateľa na doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002 a dovolania z 8. septembra 2009
podaného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 55/2009 z 31. júla 2009.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 v období po 22. februári 2002, keď podal
dovolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2002.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
V danom prípade namieta sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené
23. januára 2002, t. j. dávno pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že ani v tomto prípade nespochybňuje skutočnosť, že k naplneniu
účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
dochádza v zásade vždy po právoplatnom skončení príslušného súdneho konania. Zároveň
ale ústavný súd zdôrazňuje, že v prípade ak právny poriadok umožňuje podať účastníkovi
konania proti právoplatnému rozhodnutiu v jeho právnej veci mimoriadny opravný
prostriedok (v danom prípade dovolanie, pozn.), prostredníctvom ktorého sa môže domôcť
aj zrušenia právoplatného rozhodnutia v predmetnej veci alebo inak „zvrátiť“ doterajší
výsledok predmetného súdneho konania vo svoj prospech, pričom zároveň právny poriadok
ukladá súdu prvého stupňa v súvislosti s podaným mimoriadnym opravným prostriedkom
určité povinnosti, bez ktorých splnenia nemožno o mimoriadnom opravnom prostriedku
meritórne rozhodnúť, tak potom je pod záruky základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné zahrnúť aj postup súdu prvého stupňa
súvisiaci s predložením mimoriadneho opravného prostriedku na rozhodnutie príslušnému
súdu, t. j. v danom prípade Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) ako dovolaciemu súdu.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak
odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
Podľa § 241 ods. 1 OSP v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa
toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie
dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
Podľa § 241 ods. 3 OSP ustanovenia § 209... platia primerane.
Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby
nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje
náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve
súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa
dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.
Podľa § 209 ods. 1 OSP súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal
odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti
doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).
Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo
podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastník
konania podáva dovolanie súdu, ktorý rozhodoval v danom prípade prvom stupni, t. j. vo
veci sťažovateľa okresnému súdu, ktorému po podaní dovolania vznikajú povinnosti
vyplývajúce mu najmä v § 241 ods. 4 OSP.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo
úlohou okresného súdu len uplatniť postup podľa § 241 ods. 4 OSP, t. j. najmä preskúmať,
či sťažovateľom podané dovolanie spĺňa zákonom požadované náležitosti, ako aj to, či je
úplné a zrozumiteľne formulované, a vyzvať sťažovateľa v určenej lehote na odstránenie
jeho nedostatkov a následne vec predložiť na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Za daných
okolností nemožno považovať úlohy, ktoré mal okresný súd v danom prípade splniť, za
zložité ani z právneho a ani zo skutkového hľadiska.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ktoré
ústavný súd štandardne zohľadňuje pri rozhodovaní o porušení základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ značne sťažil svojimi nezrozumiteľnými a nejasnými podaniami postup
okresného súdu súvisiaci s predkladaním jeho dovolania z 22. februára 2002, ako aj jeho
ďalších dovolaní [z 24. januára 2003 (proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002), zo 14. júla 2008 (proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008) a z 8. septembra 2009 (proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100 z 31. júla 2009)] na rozhodnutie
najvyššiemu súdu, keďže okresný súd musel prostredníctvom výziev odstraňovať ich
nedostatky. Na doterajšiu dĺžku postupu okresného súdu súvisiaceho s predkladaním
dovolaní sťažovateľa dovolaciemu súdu negatívne vplývali aj ďalšie procesné úkony
sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu
na konanie pred dovolacím súdom, ako aj odvolania proti uzneseniam okresného súdu,
ktorým nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov
a ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred dovolacím súdom, pozn.), na ktoré mal
síce v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právo, ale tieto
objektívne predĺžili postup okresného súdu, keďže sa s nimi musel zaoberať, rozhodnúť
o nich a následne (po podaní odvolaní sťažovateľom, pozn.) spis predkladať krajskému súdu
na rozhodnutie o opravných prostriedkoch sťažovateľa. Predĺženie konania z dôvodu
potreby vysporiadať sa s procesnými úkonmi sťažovateľa nemožno podľa názoru ústavného
súdu pripísať na ťarchu okresného súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ ako účastník
namietaného konania svojím správaním výrazným spôsobom prispel k predĺženiu postupu
okresného súdu, a preto tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia.
3. Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní v období po podaní
v poradí prvého dovolania sťažovateľa (22. februára 2002) ústavný súd vychádzal zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z analýzy spisovej dokumentácie vyplýva, že v období po podaní v poradí prvého
dovolania sťažovateľa, t. j. v období po 22. februári 2002 došlo jednak k obdobiam
neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (najmä obdobie od 25. mája 2005 do 7. mája
2007), ako aj k neefektívnej činnosti okresného súdu, čo potvrdzuje okrem iného
skutočnosť, že okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie jeho dovolania z 22. februára
2002 a jeho dovolania z 24. januára 2003 až uznesením z 31. marca 2008 (a tohto následne
ešte aj uznesením z 18. januára 2010). Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia zo spisovej
dokumentácie konštatoval, že z ústavného hľadiska nemôže byť v žiadnom prípade
akceptovateľné (ani po zohľadnení negatívneho podielu účastníka konania, pozn.), aby
postup okresného súdu podľa § 241 OSP, t. j. postup súvisiaci s odstraňovaním nedostatkov
dovolania a jeho predkladaním dovolaciemu súdu, trval tak dlho, ako v danom prípade
(dosiaľ takmer 9 rokov).
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže ku dňu vydania tohto nálezu ešte neboli dovolania sťažovateľa predložené na
rozhodnutie dovolaciemu súdu, pričom ide o úkony, ktoré je okresný súd povinný vykonať
v rámci pôvodného konania, t. j. konania vedeného pod sp. zn. 4 C 212/20001, ústavný súd
prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 v ďalšom období
konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho
žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 4 C 212/2001 konal bez zbytočných prieťahov
v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za
dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru, že treba
rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto
základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (m. m. napr.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
s odôvodnením, že postup okresného súdu mu spôsobuje „stresy, ktoré nepretržite prežívam
celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom
(nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu), negatívny podiel sťažovateľa ako
účastníka konania na jeho doterajšom priebehu, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P. Ústavný súd pri rozhodovaní
o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o
úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom
dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty vo
výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z
pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 303,31 €, Za podanie z 30. novembra
2010 označené ako „Vyjadrenie k vyjadreniu Okresného súdu Bardejov“ ústavný súd
úhradu vzhľadom na jeho obsah úhradu nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľa na účet
Kancelárie ústavného súdu (body 4 a 5 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010