Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 324/2010
PDF · 246.24 KB
No categories available
IV. ÚS 324/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť J. V., O., zastúpeného JUDr. M. S., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Cpr/16/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť J. V. trovy konania v sume
303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr.
S. Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010
doručená sťažnosť J. V., O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. S., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Dňa 30. 06. 2003 bol Okresným súdom Bratislava I prijatý návrh na začatie
konania zo dňa 27. 06. 2003 v právnej veci navrhovateľa J. V., rod. V., nar..., trvalo bytom
O. proti odporcovi D., a. s., IČO:..., so sídlom B., o náhradu škody (o náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti) vo výške 376.932,80 Sk (12.511,88 EUR) s
prísl.. Dňa 04. 09. 2003 nám bolo doručené oznámenie Okresného súdu Bratislava I o tom,
že spis bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu Bratislava II.
Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II žiadosť zo dňa 21. 06. 2004, aby súd vo
veci konal. Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 02. 08. 2004,
keďže napriek uvedenej žiadosti zo dňa 21. 06. 2004, súd vo veci nekonal.
Dňa 02. 12. 2004 sa uskutočnilo v uvedenej veci prvé pojednávanie. Sťažovateľ
doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 17. 06. 2005, nakoľko od uvedeného
pojednávania uskutočneného dňa 02. 12. 2004, i napriek okamžitému predloženiu
požadovaných dokladov, súd šesť mesiacov nekonal.
Dňa 10. 11. 2005 sa v uvedenej veci uskutočnilo druhé pojednávanie. Sťažovateľ
doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 03. 05. 2006, nakoľko od uvedeného
pojednávania opäť súd šesť mesiacov nekonal.
Dňa 12. 12. 2006 sme na výzvu súdu podali vyjadrenie k znaleckému posudku
MUDr. P. M. Keďže súd opäť nekonal, dňa 14. 03. 2007 sťažovateľ súdu zaslal žiadosť, aby
vo veci konal a vytýčil pojednávanie. Dňa 19. 04. 2007 sťažovateľ zaslal súdu ďalšiu
urgenciu, v ktorej súdu vytýkal, že od podania návrhu uplynula doba takmer 4 rokov a súd
vo veci opäť nekoná. Následne dňa 19. 06. 2007 sťažovateľ zaslal súdu ďalšiu urgenciu.
Dňa 06. 11. 2007 sa v uvedenej veci uskutočnilo pojednávanie, takisto dňa 05. 02.
2008. Na pojednávaní dňa 05. 02. 2008 súd rozsudkom rozhodol. Dňa 20. 03. 2008
sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie. Dňa 07. 05. 2009 sťažovateľ Krajskému
súdu Bratislava zaslal žiadosť, v ktorej uviedol, že má vedomosť o tom, že Okresný súd
Bratislava II mu predložil spis dňa 19. 06. 2008 na rozhodnutie, zároveň žiadal, aby súd
vo veci konal. ...
Ako vyplýva z uvedeného, Okresný súd Bratislava II vo veci nekonal počas viacerých
období, a to:
- v čase od podania návrhu (30. 06. 2003) do uskutočnenia prvého pojednávania
(02. 12. 2004), t. j. rok a 5 mesiacov,
- od uskutočnenia prvého pojednávania (02. 12. 2004) do uskutočnenia druhého
pojednávania (10. 11. 2005), t. j. vyše 11 mesiacov,
- od uskutočnenia druhého pojednávania (10. 11. 2005) do uskutočnenia tretieho
pojednávania (06. 11. 2007), t. j. 2 roky,
- od uskutočnenia tretieho pojednávania (06. 11. 2007) do uskutočnenia štvrtého
pojednávania (05. 02. 2008), t. j. 3 mesiace,
čím porušil sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho ústavného práva v neprimeraných časových
prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu najmä v čase od uskutočnenia druhého
pojednávania do uskutočnenia tretieho pojednávania. Sťažovateľ považuje za potrebné
poukázať na skutočnosť, že ide o konanie začaté na základe návrhu zo dňa 30. 06. 2003, t. j.
uvedené konanie trvá cca 7 rokov a doposiaľ nie je právoplatne skončené.
Sťažnosť podáva z toho dôvodu, že o ochrane označeného základného práva
nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ svojím postupom žiadnym spôsobom nepredlžoval konanie,
na základe predvolania sa riadne dostavil na nariadené pojednávania, súdu poskytoval
potrebnú súčinnosť.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vo
veci navrhovateľa J. V., trvalo bytom O. proti odporcovi D., a. s., so sídlom B., pod sp. zn.
17Cpr/16/2003, porušené bolo.
Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby v konaní vo veci navrhovateľa J. V.,
trvalo bytom O. proti odporcovi D., a. s., so sídlom B., o náhradu za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti, vedenom pod sp. zn. 17Cpr/16/2003, konal bez
zbytočných prieťahov.
J. V. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.323,57 EUR (slovom
dvetisíctristodvadsaťtri eur päťdesiatsedem centov), ktoré je Okresný súd Bratislava II
povinný vyplatiť J. V. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
J. V. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR (slovom tristotri eur
tridsaťjeden centov) (2 úkony právnej služby po 120,23 EUR - prevzatie a príprava
zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 7,21 EUR, DPH 19%, t. j. 45,69 EUR, DPH z
režijného paušálu 2,74 EUR), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet vedený v Č., a. s.,
pobočka Č., č. ú..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd 9. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k.
IV. ÚS 324/2010-14 z 9. septembra 2010.
Na výzvu ústavného súdu z 11. októbra 2010 (okresnému súdu) a z 1. decembra 2010
(právnemu zástupcovi sťažovateľa), aby účastníci konania oznámili, či súhlasia
s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, právny zástupca sťažovateľa oznámil, že
sťažovateľ súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Predsedníčka okresného
súdu taktiež súhlasila s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania a k sťažnosti sa bližšie
nevyjadrila.
Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
17 Cpr/16/2003 ústavný súd zistil takýto stav a priebeh namietaného konania:
Dňa 2. júla 2003 bol Okresnému súdu Bratislava I doručený návrh sťažovateľa na
začatie konania s petitom, aby tento súd zaviazal odporcu D., a. s., na zaplatenie náhrady
škody v sume 376 932,80 Sk spolu s príslušenstvom (resp. na zaplatenie náhrady za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti).
Dňa 18. augusta 2003 Okresný súd Bratislava I rozhodol o postúpení veci (ním
pôvodne vedenej pod sp. zn. 18 Ct 19/03) Okresnému súdu Bratislava II z dôvodu miestnej
nepríslušnosti (spis bol doručený okresnému súdu 9. októbra 2003).
Dňa 22. augusta 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby ako
vecne a miestne príslušný súd vo veci konal.
Dňa 4. augusta 2004 bola okresnému súdu doručená urgencia sťažovateľa, aby
okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd nebol vo veci nečinný a aby vo veci konal.
Dňa 2. decembra 2004 okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie, na ktorom
sťažovateľ navrhol zmenu pôvodného petitu, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým,
že právny zástupca sťažovateľa založí do spisu všetky relevantné lekárske správy, aby súd
zvážil, či nariadi znalecké dokazovanie, pričom súd rozhodne o navrhovanej zmene petitu.
Dňa 10. decembra 2004 sťažovateľ zaslal okresnému súdu odpoveď na jeho výzvu
a predložené dokumenty požadované na pojednávaní 2. decembra 2004.
Dňa 22. júna 2005 bola okresnému súdu doručená urgencia sťažovateľa, aby okresný
súd vo veci konal.
Dňa 3. októbra 2005 okresný súd uznesením č. k. 17 Cpr 16/03-66 pripustil zmenu
petitu pôvodného návrhu na petit: „odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu
393.994,80 Sk spolu s 13% úrokom z omeškania od 31. augusta 2003 do zaplatenia
a mesačne sumu 3.411,- Sk od 1. septembra 2003“.
Dňa 10. novembra 2005 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito s tým, že súd bude urgovať vedľajšieho účastníka, a to S., na vyjadrenie sa
k návrhu, a následne bude vykonané dožiadanie výsluchom odporcom navrhovanej
svedkyne MUDr. B. dožiadaným súdom.
Dňa 9. mája 2006 bola okresnému súdu doručená urgencia sťažovateľa, aby okresný
súd vo veci konal (aj vzhľadom na skutočnosť, že do dňa doručenia urgencie nebol v zmysle
záverov posledného pojednávania dožiadaný Okresný súd Martin, aby vypočul odporcom
navrhovanú svedkyňu).
Dňa 16. mája 2006 okresný súd uznesením č. k. 17 Cpr 16/2003-75 nariadil
znalecké dokazovanie, a ako súdneho znalca ustanovil MUDr. M. (ďalej len ,,znalec“),
ktorému uložil povinnosť predložiť znalecký posudok v lehote 80 dní.
Dňa 26. júna 2006 bola okresnému súdu vedľajším účastníkom (S.) zaslaná
kompletná spisová dokumentácia sťažovateľa spolu so zdravotným spisom posudkového
lekára.
Dňa 22. augusta 2006 okresný súd opakovane vyzval znalca, aby sa najneskôr
v lehote 10 dní dostavil na okresný súd pre účely prevzatia spisu a podania znaleckého
posudku.
Dňa 29. novembra 2006 bol znalcom okresnému súdu doručený znalecký posudok
č. 1/2006.
Dňa 14. decembra 2006 sťažovateľ zaslal vyjadrenie k znaleckému posudku, na
podanie ktorého bol vyzvaný 5. decembra 2006.
Dňa 23. apríla 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby okresný
súd vo veci konal a nariadil pojednávanie.
Dňa 6. novembra 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že bude vypočutý posudkový lekár MUDr. H. a súd uloží znalcovi
vypracovať dodatok k znaleckému posudku.
Dňa 5. februára 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie, vyhlásil dokazovanie za
skončené a vyhlásil rozsudok č. k. 17 Cpr/16/2003-172, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.
Dňa 25. marca 2008 bolo sťažovateľom okresnému súdu doručené odvolanie proti
rozsudku č. k. 17 Cpr/16/2003-172 z 5. februára 2008.
Dňa 19. mája 2008 bol sťažovateľom okresnému súdu zaslaný písomný nesúhlas
s rozhodovaním odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
Dňa 20. júna 2008 bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
predložený spis okresného súdu spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa.
Dňa 11. mája 2009 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby krajský
súd vo veci nariadil pojednávanie a aby vo veci konal.
Dňa 30. novembra 2009 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 133/2008-195 napadnutý
rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cpr/16/2003-172 z 5. februára 2008 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Dňa 21. septembra 2010 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom rozhodol
rozsudkom č. k. 17 Cpr/16/2003-221, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok zatiaľ
nenadobudol právoplatnosť, pretože sa sťažovateľ 10. novembra 2010 odvolal (právny
zástupca sťažovateľa prevzal rozsudok 4. novembra 2010).
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn.
17 Cpr/16/2003 zistil, že predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o návrhu na náhradu škody (resp. o návrhu na náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti). Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej
agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a ani z obsahu na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by
odôvodňovala záver o právnej zložitosti vec. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný
súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti (potreba zhromaždenia viacerých
listinných dôkazov, potreba vykonania znaleckého dokazovania). Na tomto základe ústavný
súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci má síce svoj podiel na doterajšej dĺžke
namietaného konania, avšak nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí viac
ako 7 a pol roka od podania návrhu nie je právoplatne skončená. Pritom rozhodnutie má pre
sťažovateľa mimoriadny význam.
2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu
napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.
Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu
napadnutého konania urobil sťažovateľ (zmena žalobného petitu návrhu z 2. decembra
2004, odvolanie podané 25. marca 2008 proti rozsudku vo veci samej z 5. februára 2008,
ktorým súd zamietol návrh sťažovateľa), objektívne vplývali na priebeh a dĺžku
namietaného konania, keďže vo veci konajúci okresný súd sa s týmito návrhmi sťažovateľa
musel vyrovnať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce
ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale išlo o také procesné úkony, na ktorých
uplatnenie má sťažovateľ právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jeho ťarchu (ale ani na ťarchu okresného súdu).
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť (účasť na
pojednávaniach a žiadosti o odročovanie pojednávaní), ktorú by bolo potrebné pripísať na
ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore navrhovateľom, v súvislosti s prieťahmi
v napadnutom konaní.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri
posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.
napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa opakujú krátkodobé obdobia
nečinnosti, resp. nariaďovanie pojednávaní so značným časovým odstupom medzi nimi bez
ústavne akceptovateľných dôvodov. Takým bolo obdobie od doručenia spisu okresnému
súdu 9. októbra 2003 do uskutočnenia prvého pojednávania 2. decembra 2004 (v trvaní 12
mesiacov), obdobie od 10. decembra 2004 do 3. októbra 2005 (keď okresný súd rozhodol
o zmene pôvodného petitu návrhu až po 9 mesiacoch) a takmer dvojročné obdobie od
10. novembra 2005 do 6. novembra 2007.
V namietanom konaní okresný súd 5. februára 2008 vyhlásil rozsudok č. k.
17 Cpr/16/2003-172, ktorým meritórne rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý
rozsudok uznesením č. k. 8 Co 133/2008-195 z 30. novembra 2009 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobie, počas ktorého bol spis na krajskom súde (od
20. júna 2008 do 11. januára 2010), v trvaní 18 mesiacov nemožno pričítať na vrub
okresnému súdu. Zrušenie rozsudku okresného súdu však svedčí o neefektívnom postupe
okresného súdu, a to predovšetkým vo vzťahu k ním vykonanému dokazovaniu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k postupu okresného súdu uviedol:
,,V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa obsahuje pomerne rozsiahle odôvodnenie, avšak súd prvého stupňa sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal dostatočne so všetkými skutočnosťami
rozhodujúcimi pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti
odporcovi zaplatenia 393.994,80 Sk spolu s 13% úrokom z omeškania od 31. 8. 2003 do
zaplatenia a mesačne sumy 3.411,- Sk od 1. 9. 2003 v zmysle úpravy petitu návrhu
pripustenej uznesením súdu zo dňa 3. 10. 2005 a taktiež sa dôsledne nevysporiadal
so všetkými námietkami účastníkov.
Z obsahu spisu vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu založený
pracovnou zmluvou s právnym predchodcom odporcu zo dňa 1. 10. 1980, skončil
výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, teda z dôvodu organizačných
zmien. U navrhovateľa bola dňa 13. 2. 2001 zistená choroba z povolania. Po skončení
pracovného pomeru u odporcu bol navrhovateľ registrovaný na úrade práce a rozhodnutím
zo dňa 22. 10. 1999 mu bola priznaná podpora v nezamestnanosti.
Z uvedeného je zrejmé, že do zistenia choroby z povolania dňa 13. 2. 2001 mu škoda
nevznikla. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od zistenia choroby z povolania
dňa 13. 2. 2001 do 31. 5. 2002 bol navrhovateľ nezamestnaný a nebol uznaný za čiastočne
invalidného ani invalidného. Navrhovateľovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok
rozhodnutím S. zo dňa 19. 11. 2002 a rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2004 bol navrhovateľ s
účinnosťou od 22. 9. 2003 uznaný za invalidného. Aj znaleckým dokazovaním bolo
preukázané, že u navrhovateľa došlo k chorobe z povolania v súvislosti s jeho pracovným
pomerom u odporcu.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že záver súdu
prvého stupňa o nedostatku príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania navrhovateľa
a vznikom škody je predčasný a tento nie je podložený výsledkami vykonaného dokazovania.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa v prejednávanej veci
nemožno vylúčiť aj existenciu príčinnej súvislosti a vznikom škody, a to v období od uznania
navrhovateľa čiastočne invalidným a následne invalidným najmä vzhľadom na zápisnicu
o rokovaní S., pobočka Č. zo dňa 23. 7. 2002 o posudzovaní invalidity na žiadosť
nezamestnaného o invalidný dôchodok zo dňa 31. 5. 2002...
Vzhľadom na uvedené zistenia bolo potrebné v predmetnej veci doplniť dokazovanie
za účelom zistenia, či v prípade, ak by navrhovateľ netrpel coxatrózou, na základe ktorej
bol uznaný za čiastočne invalidného a invalidného, by aj zistená nedoslýchavosť
odôvodňovala u neho uznanie čiastočnej invalidity alebo invalidity a v prípade, ak by
profesionálna nedoslýchavosť zistená u navrhovateľa ako samostatná diagnóza
odôvodňovala priznanie čiastočnej invalidity alebo invalidity, bolo by potrebné znaleckým
dokazovaním ustáliť, a to i vzhľadom na postupné zhoršovanie sluchu navrhovateľa, či, ale
aj kedy nastal stupeň nedoslýchavosti, ktorý by zakladal nárok na priznanie čiastočnej
invalidity prípadne invalidity.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie
dôvodnosti návrhu navrhovateľa a taktiež odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa nie je dostatočne zrozumiteľné a presvedčivé a nespĺňa požiadavky v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., keď zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil len
nedostatkom príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a vznikom škody, pričom
splnenie tejto zákonom stanovenej podmienky pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa voči
zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania posudzoval na základe skutočnosti, že
navrhovateľ po skončení pracovného pomeru u navrhovateľa bol nezamestnaný, a preto
zhoršenie príjmu z jeho zárobkovej činnosti nie je v príčinnej súvislosti s uvedenou
chorobou z povolania, ale toto súvisí so situáciou na trhu práce. S ďalšími skutočnosťami
a tvrdeniami účastníkov sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nevyporiadal.
Vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa, ako aj
vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdom prvého stupňa,
ktoré má za následok jeho nepreskúmateľnosť a v dôsledku ktorého bola účastníkom aj
odňatá reálna možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.), odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O. s. p.).“
Postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký, ktorému
chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľa v primeranom čase a prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania.
Napriek tomu, že okresný súd vykonával procesné úkony spojené s prípravou
pojednávaní, vykonával pojednávania, zabezpečoval dôkazy, vykonal znalecké
dokazovanie, doručoval písomnosti, a hoci vo veci rozhodol, konanie nie je právoplatne
skončené, čím sa mu nepodarilo odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľa, v ktorom sa
sťažovateľ nachádza.
Ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo, a preto vyslovil, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte
namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 323,57 € z dôvodov uvedených v sťažnosti: „... predovšetkým dĺžkou nekonania
Okresného súdu Bratislava II a celkovou dĺžkou trvania súdneho sporu. Takto uplatnenú
sumu sťažovateľ odôvodňuje aj tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu
spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Sťažovateľova ujma spočíva najmä
v tom, že kvôli dĺžke trvania uvedeného súdneho konania a vzhľadom na vek sťažovateľa, sa
sťažovateľovi trvalo zhoršuje zdravotný stav. Žalovaná suma, na ktorú má podľa
skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a podľa listinných dôkazov sťažovateľ
nárok, by sťažovateľovi pomohla, keďže by ju mohol využiť na zlepšenie kvality svojho
života. Súčasne právoplatne neukončeným konaním trvá u sťažovateľa stav právnej
neistoty.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
17 Cpr/16/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,
ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom
JUDr. M. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 19 % DPH v sume 48,43 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume
303,31 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010