Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 14/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., R., zastúpeného spoločnosťou Q.., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. L. V., vo veci namietaného porušenia jeho

nešpecifikovaného práva uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. P. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho nešpecifikovaného práva uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. mája 2010, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť

zo 6. mája 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského úradu justičnej

polície Policajného zboru v Žiline (ďalej len „KUJP PZ“) v konaní vedenom pod ČVS:

KUJP-95/OVEK-2002, postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, Banská

Bystrica (ďalej len „UBOK PPZ“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-36/BOK-S-2009

(pôvodne vedenom pod ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004), postupom Krajskej prokuratúry

v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 19. mája 2010 bola odmietnutá jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu 6. mája 2010

(ďalej len „sťažnosť zo 6. mája 2010“), ktorá obsahovala námietku porušenia jeho

základného práva zaručeného v označených konaniach. Z obsahu

sťažnosti zo 6. mája 2010 (a jej príloh), na ktorú sťažovateľ odkazuje, vyplýva, že

sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa KUJP PZ v konaní vedenom pod ČVS: KUJP-

95/OVEK-2002 vznesené 29. apríla 2003 obvinenie pre trestné činy založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

nepriamej korupcie podľa , zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa a skrátenia dane a poistného podľa

a . Sťažnosť podanú proti predmetnému uzneseniu krajská

prokuratúra uznesením č. k. -243 zo 14. mája 2003 ako nedôvodnú zamietla.

Na základe opatrenia riaditeľa UBOK PPZ ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 z 1. marca 2004

začal vyšetrovanie, dovtedy vykonávané KUJP PZ, vykonávať UBOK PPZ. Uznesením

vyšetrovateľa UBOK PPZ z 3. septembra 2009 bola trestná vec sťažovateľa ČVS: PPZ-

11/BOK-S-I-2004 vylúčená na samostatné konanie vedené pod ČVS: PPZ-36/BOK-S-2009.

V sťažnosti zo 6. mája 2010 sťažovateľ prezentoval názor, že v jeho trestnej veci postupom

orgánov činných v trestnom konaní dochádza k porušovaniu jeho základného práva

zaručeného , v zmysle ktorého nikoho nemožno stíhať inak ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, čo sťažovateľ odôvodňuje tým, že ani

u jedného zo skutkov, pre ktoré je trestne stíhaný, nedošlo k naplneniu všetkých znakov

skutkovej podstaty trestného činu v zmysle príslušných ustanovení .

Podanie „novej sťažnosti“ odôvodňuje sťažovateľ podrobnou argumentáciou

smerujúcou k vyvráteniu záverov uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 19. mája 2010, ktorým bola pôvodná sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a pre jej oneskorenosť.

Vo vzťahu k odmietnutiu jeho predchádzajúcej sťažnosti z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie prezentuje sťažovateľ tieto argumenty:

«1. súd Slovenskej republiky ako základný dôvod odmietnutia sťažnosti

uviedol nedostatok právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci. Tento dôvod ústavný súd

odôvodnil tak, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancie na ochranu

práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať

aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenia základných práv a slobôd podľa ,

ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

K tomu sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že z pojmového hľadiska sa právomoc

definuje ako spôsobilosť štátnych orgánov na základe a zákonov uskutočňovať

príslušné funkcie štátu vydávaním právnych aktov. Aby bolo možné ustáliť právomoc

ústavného súdu, samotná právomoc tak, ako to ústavný súd uvádza nestačí. Na tento účel

treba vziať do úvahy aj pôsobnosť štátneho orgánu, ktorá je definovaná ako okruh

spoločenských vzťahov, na ktoré sa vzťahuje a v ktorých sa vykonáva príslušná právomoc.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z ods. I expresis verbis nevyplýva, že sťažnosťou možno namietať porušenie

základných práv a slobôd aj v konaní pred všeobecnými súdmi, preto podľa názoru

sťažovateľa všeobecné súdy majú právomoc len vo veciach občianskoprávnych

a trestnoprávnych a vo veciach preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy. Ak aj všeobecné súdy a orgány činné v trestnom konaní sú v prvostupňovom konaní

a v konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch povinné poskytnúť ochranu

základných práv a slobôd, tak túto povinnosť majú rovnakú, ako majú povinnosť poskytnúť

ochranu iných práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb v postavení

účastníkov konaní v rámci zabezpečovania zákonnosti ich rozhodnutí, nie teda v rámci

ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľa možnosť využitia opravných

prostriedkov na účely ochrany základných práv a slobôd nijako nezakladá právomoc

a pôsobnosť všeobecných súdov a orgánov činných v trestnom konaní na ochranu

ústavnosti a taký výklad , že by ústavný súd bol až druhosledovým

(subsidiárnym) orgánom ochrany ústavnosti a v jej rámci druhosledovým orgánom ochrany

základných práv a slobôd, že primárny ochrancovia ústavnosti sú všeobecné súdy, prípadne

že by ústavný súd mal právomoc konať a rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd až

po skončení trestného konania, ak pochybenia znamenajúce porušenie základných práv

a slobôd neboli odstránené v jeho priebehu. Sťažovateľ zastáva názor, že takýto výklad už

vôbec nie je možný s použitím slova „spravidla", ktorý vlastne zakladá svojvôľu

na odmietnutie sťažnosti podľa , ako aj z dôvodu, že právomoc

ústavného súdu by sa dostala do závislosti na rozhodnutiach všeobecných súdov, čo je

v rozpore s výslovným znením s tým, že výklad právnej normy nie je možné

viesť tak, že sa dostane do rozporu so zákonom, dokonca do rozporu s .

Skutočnosťou je, že ústavný súd nie je jediným orgánom ochrany základných práv

a slobôd, pretože v rámci zákonnosti sú povinné poskytnúť túto ochranu aj všeobecné súdy.

Z vecného hľadiska platí téza vyslovená ústavným súdom, že „vzťah ústavnosti

a zákonnosti je hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť

s nimi v súlade. Ústavnosť takto tvorí jadro zákonnosti (II. ÚS. 58/98)". Keďže táto téza

v skutočnosti vyjadruje len jeden z princípov zákonnosti, z hľadiska právomoci ústavného

súdu pre expresis verbis ustanovenia čí. 124 v spojení s čl. 17 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 127

ods. 1 (ústavnosť) vo vzťahu k ustanoveniu

(zákonnosť), podľa názoru sťažovateľa ústavnosť a zákonnosť nie je možné stotožňovať

a teda z hľadiska vzťahu ústavnosti a zákonnosti a tomu zodpovedajúceho vzťahu ústavného

súdu a všeobecných súdov a orgánov činných v trestnom konaní, nezávislým orgánom

na ochranu ústavnosti je len ústavný súd, a teda vždy pri akomkoľvek úkone orgánov

činných v trestnom konaní a všeobecných súdov podľa názoru sťažovateľa platí opačná

téza, teda platí „ak sú porušené základné práva a slobody cestou uplatňovania zákonnosti,

nastupuje bez ďalšieho ich ochrana cestou ústavnosti“.

Túto výlučnú právomoc ústavného súdu nemožno spochybniť ani dovetkom čl. 127

ods. 1 „... ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd...“, pretože táto podmienka

sa vzťahuje len na prípady, ak titulom aktívnej legitimácie sa sťažovateľ (účastník) domáha

na všeobecnom súde v rámci rozhodovania vo veci samej, teda v rámci zákonnosti ochrany

svojich ľudských práv a základných slobôd, tak pre prekážku litispendencie by ústavný súd

v tejto veci do rozhodnutia všeobecného súdu nemohol konať a rozhodnúť. Že ide o ochranu

v rámci zákonnosti a nie v rámci ochrany ústavnosti dokazuje skutočnosť, že ak by išlo

o ochranu ľudských práv a základných slobôd v rámci ochrany ústavnosti, tak právoplatné

rozhodnutie všeobecného súdu by vylúčilo právomoc ústavného súdu na ochranu ústavnosti

pre prekážku res iudicata. Preto ak na všeobecnom súde nebol podaný návrh a v rámci

dispozičného práva bola podaná sťažnosť podľa na ústavnom súde, je

daná právomoc ústavného súdu na ochranu ľudských práv a základných slobôd cestou

ochrany ústavnosti a ústavný súd ju nemôže preniesť na všeobecné súdy výkladom.

Právomoc ústavného súdu preniesť na všeobecné súdy nie je možné ani ustanovením čl. 152

ods. 4 , pretože aj v tomto ustanovení ide len o výklad zákonov v rámci danej

pôsobnosti a právomoci, čo nijako ústavný súd nestavia do postavenia subsidiárneho

ochrancu ústavnosti a ani nezveruje primárnu ochranu ústavnosti všeobecným súdom.

2. Druhý dôvod právomoci ústavného súdu pre tento konkrétny prípad vyplýva

z výslovného znenia , podľa ktorého základné práva a slobody sú spojené

s trestným stíhaním a nie s právoplatným ukončením trestnej veci sťažovateľa, ako to

ústavný súd uvádza. Trestné stíhanie podľa ustanovenia je

úsek trestného konania od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku,

prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej.

Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu na účely je daná aj pred

právoplatným ukončením trestnej veci, teda v ktoromkoľvek štádiu trestného stíhania

od jeho začiatku až po právoplatné rozhodnutie, teda nie až po právoplatnom ukončení

trestnej veci. Pri zužujúcom výklade by mohlo dôjsť k sporu, či vzhľadom na spojenie

ochrany základných ľudských práv a slobôd v zmysle s trestným

stíhaním je daná právomoc ústavného súdu po rozhodnutí súdu, teda po právoplatnom

ukončení trestnej veci, keďže takýmto právoplatným rozhodnutím bolo trestné stíhanie

ukončené.

Právomoc ústavného súdu v zmysle uvedených námietok potvrdzuje aj ústavný súd vo

svojom rozhodnutí, v ktorom medzi iným uvádza „Na námietku, že ústavný súd nemôže

zasahovať do tzv. živej veci je potrebné uviesť, že hovorí o „stíhaní“.

Ak by ústavodarca chápal funkčné hľadisko tohto článku redukovane, iba v súvislosti

so súdne skončenými vecami, formuloval by jeho text inak, uviedol by, že nikoho nemožno

odsúdiť inak ako z dôvodov a spôsobom, ako ustanovuje zákon. Trestné stíhanie je proces,

ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov

a ústavný súd má právomoc aj povinnosť preskúmania už prvého úkonu, ku ktorému došlo

v rámci tohto procesu. Jurisdikcia ústavného súdu je daná i napriek celému systému

prostriedkov nápravy. ()“.

3. Ďalším dôvodom právomoci ústavného súdu v tomto konkrétnom prípade je

skutočnosť, že právomoc štátneho orgánu nemožno určovať oddelene od jeho pôsobnosti,

pretože, ako je uvedené, pôsobnosť znamená okruh spoločenských vzťahov, na ktoré sa

vzťahuje a v ktorých sa vykonáva právomoc. Je zrejmé, že pôsobnosť všeobecných súdov

v zmysle je daná okruhom občianskoprávnych, trestnoprávnych

a z časti aj správnoprávnych spoločenských vzťahov. Preto aj právomoc, teda

rozhodovanie, všeobecných súdov sa vzťahuje na tieto vzťahy a vykonáva sa len v týchto

vzťahoch. Z tohto dôvodu aj ochrana základných práv a slobôd všeobecnými súdmi sa

vykonáva len v občianskoprávnych, trestnoprávnych a z časti v správnoprávnych vzťahoch,

a to zabezpečovaním dodržiavania zákonnosti v ich rámci a nie v ústavnoprávnych

vzťahoch, teda nie v rámci ochrany ústavnosti. Tiež v tomto zmysle nemožno stotožňovať

zákonnosť s ústavnosťou. V porovnaní s tým pôsobnosť ústavného súdu je

a zákonom daná ústavnoprávnymi vzťahmi, a preto aj právomoc, teda rozhodovanie

ústavného súdu je dané a ochrana ľudských práv a základných slobôd sa bez ďalšieho

vykonáva v týchto vzťahoch ochranou ústavnosti. Pretože pôsobnosť, a teda ani právomoc

nie je možné zveriť dvom štátnym orgánom alebo preniesť na iný štáty orgán, ako

ustanovuje zákon, a to ani výkladom, v zmysle ochrana základných práv

a slobôd ochranou ústavnosti je daná ústavnému súdu a nie všeobecným súdom ani

orgánom činným v trestnom konaní.»

Vo vzťahu k odmietnutiu predchádzajúcej sťažnosti z dôvodu oneskorenosti jej

podania formuluje sťažovateľ takéto odôvodnenie:

„Ústavný súd poukazuje na konanie vedené pod ČVS: KÚJP-95-OVEK-2002

a na konanie vedené pod sp. zn.: a vo svojom uznesení uvádza, že vo vzťahu

k týmto konaniam je sťažnosť podaná oneskorene a že tieto konania boli skončené. K tomu

sťažovateľ uvádza, že

a) uznesenie ČVS: KÚJP-95-OVEK-2002 je procesným úkonom, ktorý bol urobený

bez účasti sťažovateľa. Treba zdôrazniť, že toto uznesenie bolo doručené dňa 29.04.2003

sťažovateľovi, po jeho doručení bez ďalšieho bol sťažovateľ zadržaný na pracovisku,

v putách bol eskortovaný do cely policajného zaistenia a bola naň uvalená väzba. Ide teda

o jednostranný procesný úkon a nie o konanie, ktorým sa len začalo predsúdne konanie

začatím trestného stíhania, ktoré pokračuje aj v súčasnosti. Keďže nejde o konanie, tak

objektívne konanie nemohlo byť ukončené, ako to ústavný súd uvádza. Rovnako dozor

prokurátora je len procesnou činnosťou v rámci trestného stíhania s rovnakou platnosťou.

Sťažovateľ namieta porušenie jeho ľudských práv a základných slobôd týmto procesným

úkonom, vyšetrovacími úkonmi urobenými pred a po jeho vydaní, ako aj procesnou

činnosťou prokurátora od začiatku trestného stíhania prebiehajúcou doteraz. Existencia

týchto úkonov a tejto činnosti je nepochybná a nemožno ich takýmto tvrdením ústavného

súdu odmietnuť a to tým viac, že lehota dvoch mesiacov vzhľadom na trvajúcu povahu

týchto procesných úkonov a tohto trestného stíhania a dozoru prokurátora neuplynula,

b) z hľadiska právnoprocesnej podmienky dvoch mesiacov prístupu k ústavnému

súdu sťažovateľ poukazuje na to, že ľudské práva a základné slobody všeobecne, a teda aj

tie, ktoré sú ustanovené v a v Dohovoru o ľudských právach

a základných slobodách, sú dané samotnou ľudskou podstatou, majú teda objektívnu

povahu a štát ich len potvrdzuje v ústave a pristúpením k Dohovoru. Preto nikdy nemôžu

byť obmedzené procesnoprávnymi podmienkami tak, aby ohrozili sťažovateľa na prístup k

súdu v takom rozsahu, že by bola ohrozená, alebo zmarená samotná podstata týchto práv a

tieto procesnoprávne podmienky nemôžu byť použité na iné účely, na aké boli ustanovené

vzhľadom na konkrétne podmienky a vývoj v Slovenskej republike. Je zrejmé, že vzhľadom

na nerovnováhu medzi záujmami sťažovateľa, ktoré sú dané vysokým stupňom závažnosti

pochybení orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov a verejným záujmom,

ktorý je daný úzkym formálnym prístupom ústavného súdu, procesnoprávna lehota dvoch

mesiacov na prístup k ústavnému súdu je spôsobilá nielen ohroziť, ale aj zmariť samotnú

podstatu ľudských práv a základných slobôd garantovaných v čl. 17 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Rovnako je zrejmé, že táto procesnoprávna podmienka nie je ustanovená na to,

aby zabránila prístupu k ústavnému súdu za účelom ochrany ľudských práv a základných

slobôd, najmä ak ide o ich porušenie takým spôsobom, ako je to v tomto konkrétnom

prípade. Z týchto dôvodov ak došlo (sťažovateľ tvrdí, že nedošlo) k uplynutiu

procesnoprávnej lehoty dvoch mesiacov, ústavný súd k tomu nemôže prihliadať.,

c) predchádzajúci obhajca sa usiloval zistiť, z akých dôvodov je voči sťažovateľovi

vedené trestné stíhanie, aby mohol poskytnúť sťažovateľovi účinnú obhajobu. Vyšetrovateľ

však ešte dňa 25.08.2003, teda po uplynutí piatich mesiacov (bez štyroch dní) odo dňa

doručenia uznesenia o obvinení sťažovateľovi, obhajcovi odoprel nazretie do spisu, a preto

ani do tohto dňa obhajca nemohol zistiť dôvody ani spôsob trestného stíhania, ktoré sú

podmienkou podania sťažnosti na účely . Rovnako bolo nazretie do spisu

odopierané sťažovateľovi. Preto nemohla byť podaná sťažnosť v dvojmesačnej procesnej

lehote. Z týchto dôvodov nie je možné sťažovateľa brať na zodpovednosť za nesplnenie

procesnoprávnej podmienky, keď hrubým porušovaním práv sťažovateľa orgány činné

v trestnom konaní spôsobili, že sťažovateľ nemal možnosť z uvedených dôvodov

procesnoprávnu podmienku dvoch mesiacov, ak došlo k jej uplynutiu, dodržať,

d) pre sťažovateľa je neprijateľný právny názor ústavného súdu o ukončení

uvedených konaní tiež z dôvodu, že trestné stíhanie založené uznesením o obvinení ČVS:

KUJP-95-OVEK-2002 pokračuje len pod inou spisovou značkou, u iného útvaru

policajného zboru a u iného dozorujúceho prokurátora a keď o opatrení generálneho

prokurátora sa sťažovateľ úradnou cestou nedozvedel a vôbec musel túto skutočnosť

zisťovať, aby mohol podať žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Podľa tohoto

názoru ústavného súdu by vyšetrovateľ mohol začať trestné stíhanie svojvoľným skutkovým

základom, mohol by nútiť obvineného a svedkov k výpovediam s použitím prostriedkov

zastrašovania alebo mučenia tak, aby tento skutkový základ dodatočne podoprel výsledkami

výsluchov svedkov a obvineného a následne vyšetrovateľ, jeho nadriadené orgány,

prokurátor, jeho nadriadené orgány a všeobecné súdy, ktoré sa stotožnili s takýmto

postupom vyšetrovateľa a prokurátora by mohli pod zámienkou, že konania vyšetrovateľa

a prokurátora boli ukončené, trestné stíhanie ktoré sa začalo na takomto skutkovom základe

a pri takomto postupe vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora presunúť na iný útvar

policajného zboru, aby pokračovalo pod inou spisovou značkou a pri dozore iného

prokurátora za tým účelom, aby sa zbavili zodpovednosti za takéto pochybenia.“

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v konaní pred ústavným súdom vedenom

pod sp. zn. sa rozhodovalo „len o podmienkach konania, nie vo veci

samej“ a súčasne prezentuje názor, že „podmienky konania vo veci samej sú splnené“, preto

žiada o „nové prerokovanie predchádzajúcej sťažnosti a prerokovanie tejto sťažnosti, aby

ústavný súd prijal túto sťažnosť a predchádzajúcu sťažnosť na ďalšie konanie a aby ústavný

súd konal a rozhodol vo veci v zmysle tejto sťažnosti a predchádzajúcej sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s identifikáciou predmetného

podania sťažovateľa, aby bolo možné vôbec ustáliť, či ide o novú (ďalšiu sťažnosť) v tej

istej veci alebo o opravný prostriedok voči predchádzajúcemu rozhodnutiu ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa doručené mu 20. augusta 2010 je na

titulnej strane prakticky identické s titulnou stranou jeho predchádzajúcej sťažnosti (líšia sa

iba tým, že podľa záhlavia je predchádzajúca sťažnosť určená ústavnému súdu a v novom

podaní predsedníčke ústavného súdu). Ostatný obsah predmetného podania tvorí

v podstatnej časti (1) polemika sťažovateľa s dôvodmi odmietnutia jeho predchádzajúcej

sťažnosti ústavným súdom, vecná a právna argumentácia sťažovateľových výhrad

k prebiehajúcemu trestnému konaniu v sťažovateľovej trestnej veci (2) a napokon záverečná

časť, ktorá by sa dala označiť ako návrh na rozhodnutie (3). Treba zdôrazniť, že napriek

právnemu zastúpeniu sťažovateľa advokátom toto podanie nemá základné náležitosti

sťažnosti podľa príslušných ustanovení ( a ).

Sťažovateľ poukazujúc na a na to, že v konaní

pred ústavným súdom o jeho predchádzajúcej sťažnosti sa rozhodovalo „len o podmienkach

konania, nie vo veci samej“, keď podľa jeho názoru „podmienky konania vo veci samej sú

splnené“, sa domáha, aby predsedníčka ústavného súdu zabezpečila „nové prerokovanie

predchádzajúcej sťažnosti a prerokovanie tejto sťažnosti, aby ústavný súd prijal túto

sťažnosť a predchádzajúcu sťažnosť na ďalšie konanie a aby ústavný súd konal a rozhodol

vo veci v zmysle tejto sťažnosti a predchádzajúcej sťažnosti“.

Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti a uvedenej formulácie „petitu“ ústavný súd

ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný, ak

sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný,

ak navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

K skúmaniu sťažovateľových argumentov namietajúcich správnosť záverov

predchádzajúceho uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 19. mája 2010

ústavný súd nemohol pristúpiť, pretože mu v tom zjavne bráni prekážka neprípustnosti jeho

sťažnosti v zmysle citovaného ustanovenia . Jeden

zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v ,

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného princípu (ktorý musí

rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu, môže

uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. V súlade s ústavnou normou

obsiahnutou v , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno

podať opravný prostriedok, ani možnosť opravného konania

vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu nepripúšťa (obdobne pozri ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení

s pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia sa ústavný súd zaoberal aj (v daných

okolnostiach skôr hypotetickou) možnosťou, či by v danom prípade prichádzal do úvahy

postup podľa z hľadiska tvrdenia sťažovateľa

o splnení podmienok konania. K tomu ústavný súd v prvom rade pripomína, že v takýchto

prípadoch by musela byť v prvom rade podaná nová sťažnosť [dikcia citovaného

ustanovenia § 24 písm. a) jasne hovorí, že „ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené“]. V skutočnosti sťažovateľ iba na väčšom priestore vo svojej aktuálnej sťažnosti

polemizuje s dôvodmi predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu a na predchádzajúcu

sťažnosť iba nepriamo poukazuje a žiada o jej „nové prerokovanie“ a rozhodnutie o nej.

Za týchto okolností sa teda ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa

o splnení podmienok konania obmedzil iba na konštatovanie, že nedostatok právomocí

ústavného súdu vo veci predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa predstavuje nedostatok

(procesných podmienok) neodstrániteľný, teda taký, ktorý nemožno odstrániť ani

dodatočnou aktivitou účastníka konania.

Existencia prekážky res iudicata vylučuje možnosť opakovane preskúmať

sťažovateľom (explicitne ani neuplatnenú) námietku porušenia

v označených konaniach, preto by ústavný súd aj pri dodržaní už uvedeného postupu (nová

sťažnosť) musel sťažnosť tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011