Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 13/2011
PDF · 175.68 KB
No categories available
II. ÚS 13/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. R., Ž., zastúpeného JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného
porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v
konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 67/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť sťažovateľa M. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 67/2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 67/2010 konal
krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) vydanému v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 13/05, ktorého predmetom
bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ
svoje odvolanie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru v danej veci rozhodovala na okresnom
súde nezákonná sudkyňa, že pre náhle ochorenie jeho právneho zástupcu mu bola odňatá
možnosť konať pred okresným súdom, a napokon aj tým, že podľa neho okresný súd
v konaní nepostupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pretože neskúmal
možnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam ich reálnym
rozdelením.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Odvolací súd zamietol odvolanie sťažovateľa a stotožnil sa so závermi súdu prvého
stupňa.
Sťažovateľ má za to, že Krajský súd vo veci odvolania pochybil takým spôsobom, že
porušil ústavné práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Krajský súd vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania o tom, že sa bude konať v neprítomnosti účastníkov konania nebol
relevantným spôsobom upovedomený ani sťažovateľ ani jeho právny zástupca a teda sa
nemohli k veci vyjadriť čím bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko účastník konania
má právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a tak sa mohol vyjadriť ku
všetkým skutočnostiam a dôkazom.
Sťažovateľ má za to, že súd odvolací riadnym spôsobom nepreskúmal jeho námietku,
že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, nakoľko sudca, ktorému bola vec odňatá, pracoval
na Okresnom súde ešte po jej pridelení sudcovi, ktorý vo veci rozhodol. Sťažovateľ má zo
to, že odôvodnenie, že vec bola novej sudkyni pridelená náhodným výberom neobstojí pred
zákonom - súd sa mal zaoberať otázkou, prečo bola vec odňatá zákonnej sudkyni v čase
kedy riadne pôsobila na prvostupňovom súde a vo veci mohla konať. Konaním súdu bol
podľa sťažovateľa porušený čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
Sťažovateľ má za to, že v konaní pred KS Žilina došlo k porušeniu čl. 47 ods. 3
Ústavy SR tým, že súd zaviazal sťažovateľa k zaplateniu súdneho poplatku nemalej výšky,
hoci navrhovateľka v konaní bola oslobodená od tejto povinnosti, napriek skutočnosti, že
bola zamestnaná a vlastnila polovicu nehnuteľnosti. Súd vôbec neskúmal opodstatnenosť
svojho konania.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, „... aby Ústavný súd sťažnosti
sťažovateľa vyhovel a vydal tento nález:
Základné právo M. R. ... na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na princíp
rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR bolo postupom Krajského súdu Žilina v
konaní vedenom pod č. k. 10 Co/67/2010 porušené.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť M. R. trovy konania z titulu právneho
zastúpenia vo výške 240,46 eur... na účet advokáta JUDr. J. S., advokáta, do dvoch
mesiacov dní od právoplatnosti nálezu...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie ním označených
základných práv zaručených ústavou tým, že:
A. krajský súd podľa sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom
o tom, že sa bude konať v neprítomnosti účastníkov, nebol upovedomený ani sťažovateľ
a ani jeho právny zástupca, dôsledkom čoho sa sťažovateľ nemal možnosť k veci vyjadriť,
čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
B. krajský súd podľa sťažovateľa nepreskúmal jeho námietku spočívajúcu v tom, že
v danej veci rozhodoval na okresnom súde nezákonný sudca, čím malo dôjsť k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
C. krajský súd zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za ním podané
odvolanie, pričom žalobkyňa bola od súdnych poplatkov oslobodená napriek tomu, že pre
oslobodenie od súdnych poplatkov nespĺňala zákonné predpoklady, čím malo byť podľa
sťažovateľa v konečnom dôsledku porušené aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov
v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy.
A. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.
I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného
súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa odňala
možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené teda sťažovateľovo tvrdenie, že krajský súd rozhodol o jeho
odvolaní bez nariadenia pojednávania, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k veci, a teda mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom, zakladá podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP
možnosť na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre
nedostatok svojej právomoci o nej konať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
B. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
K porušeniu označeného základného práva sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský
súd sa podľa mienky sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou, v zmysle ktorej na
okresnom súde rozhodoval v jeho veci nezákonný sudca.
V súvislosti s uvedeným krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Co 67/2010
z 15. apríla 2010 (nadobudol právoplatnosť 4. mája 2010) uviedol:
„K zmene zákonného sudcu došlo v súlade s Dodatkom č. 7 Rozvrhu práce
Okresného súdu Žilina na r. 2007 účinného od 1. 10. 2007 (dodatok bol prijatý v súvislosti
s pridelením sudkyne Mgr. M. K. na OS Žilina). Predmetný spor bol Mgr. K. pridelený
náhodným výberom, o čom sa nachádza v spise potvrdenie - č. l. 129 spisu. Uvedený postup
sa opiera o ust. § 3 ods. 3, 4 a § 50 zákona 757/2004 Z. z. Rozvrh práce príslušného súdu je
prístupný pre každého, kto o to požiada na príslušnom súde a je tiež voľne prístupný aj na
internete. Mgr. M. K. je na základe uvedeného zákonnou sudkyňou v danej veci.“
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd sa v napádanom konaní s námietkou
sťažovateľa týkajúcou sa nezákonnosti sudcu okresného súdu riadne vysporiadal, avšak
ústavný súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že aj táto námietka sťažovateľa zakladá
možnosť podania dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. g) OSP.
V zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
C. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy
Sťažovateľ síce odôvodňuje porušenie svojho základného práva na rovnosť konaní
tým, že ho krajský súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za ním podané odvolanie,
zatiaľ čo žalobkyňa podľa jeho názoru bola od súdnych poplatkov oslobodená bez splnenia
zákonných predpokladov, avšak sťažovateľ v petite svojej sťažnosti napáda len postup
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 67/2010, nenapáda však samotné
právoplatné uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 67/2010 z 15. apríla 2010, ktorým
krajský súd ako vecne správne potvrdil uznesenie okresného súdu pod sp. zn. 16 C 13/05
z 12. januára 2010 o vyrubení súdneho poplatku za sťažovateľom podané odvolanie.
Na základe uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
sťažovateľom v petite sťažnosti namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 47 ods. 3 ústavy a napádaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co 67/2010, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec však ústavný súd v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti
uvádza, že v zmysle § 138 ods. 1 OSP predpokladom oslobodenia od súdnych poplatkov
okrem preukázania toho, že oslobodenie odôvodňujú pomery dotknutého účastníka, a nejde
o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, je aj podanie návrhu, ktorým
účastník žiada, aby bol súdom od súdnych poplatkov oslobodený.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v podanom odvolaní proti
uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2010 síce tvrdí, že pre svoju nepriaznivú finančnú
situáciu nie je schopný vyrubený súdny poplatok v sume 3 385,50 € zaplatiť, a pre čiastočné
oslobodenie žalobkyne od súdnych poplatkov namieta porušenie zásady rovnosti v konaní,
avšak na druhej strane sťažovateľ nielenže nepreukázal nepriaznivosť svojej finančnej
situácie, ale o oslobodenie od súdnych poplatkov ani nepožiadal, pričom v konaní bol
zastúpený splnomocneným advokátom.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie
o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ
domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011