Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 6/2011
PDF · 268.45 KB
No categories available
IV. ÚS 6/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mesta S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 61/2007
z 31. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010
doručená sťažnosť Mesta S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S.,
K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007 a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo
71/2008 z 24. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
podaným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti
žalovanému – S., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v k. ú. S., zapísaným na LV č. 8868 Katastrálneho úradu v K., Správa
katastra S., a to k pozemku parc. č. 51068 (pzmk. parc. č. 1068), druh pozemku trvalé
2
trávnaté porasty o výmere 3846 m, pozemku parc. č. 51069 (pzmk. parc. č. 1069), druh
2
pozemku orná pôda o výmere 3346 m, pozemku parc. č. 51071 (pzmk. parc. č. 1071), druh
2
pozemku orná pôda o výmere 7828 m, pozemku parc. č. 51073 (pzmk. parc. č. 1073), druh
2
pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere 283 m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).
Sťažovateľ súčasne žiadal, aby v prípade, že nie sú splnené podmienky na rozhodnutie o
určení vlastníckeho práva v jeho prospech, okresný súd určil, že žalovaný nie je vlastníkom
sporných nehnuteľností.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny stav vývoja vlastníctva
k sporným nehnuteľnostiam, ktorý predchádzal podaniu jeho žaloby v uvedenej právnej
veci.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 60/2005 z 28. februára 2006 určil, že sťažovateľ
je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Návrh sťažovateľa v časti o určenie, že
žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, okresný súd zamietol.
Ako vyplýva z odôvodnenia označeného rozsudku, «okresný súd mal preukázané
z výpisu z pozemkovej knihy č. 2455 k. ú. S. pod B3, že na základe čd. 70 zo dňa 31. januára
1951 došlo k zmene zápisu vlastníctva, a to na základe § 9 zák. č. 187/1949 Zb. zo dňa 14.
júla 1949 sa vložilo vlastnícke právo pre Č. v celosti. Z čd. 70 z roku 1951 zistil, že Č. v
Prahe bol podaný na Okresnom súde Spišská Nová Ves dňa 31. januára 1951 knihovný
návrh na vklad vlastníckeho práva vo vložke č. 2455 k. ú. S. V citovanom návrhu sa uvádza,
že vo vložke č. 2455, pozemkovej knihy k. ú. S. je zapísaný ako knihovný vlastník A. v S. a na
základe § 9 zák. č. 187/1949 Zb. zo dňa 14. júla 1949 majetok, ktorý náležal dňa 31. marca
1948 telovýchovným a športovým organizáciám, zaniknutým v dôsledku zjednotenia
telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. a preto Č. navrhuje vydanie
uznesenia na tento vklad. Z listu vlastníctva č. 8868 k. ú. S. parcely registra „E“ zisti1, že
ako vlastník nehnuteľností parc. č. 51068, parc. č. 51069, parc. č. 51071 a parc. č. 51073 je
vedený S., B. a ako titul nadobudnutia je tam uvedené Rozhodnutie o oprave chyby v
katastrálnom operáte OR 9/2004-114112004. Z takto zisteného skutkového stavu mal
v konaní preukázané, že ako vlastník nehnuteľností na Katastrálnom úrade K., Správa
katastra S. vo vložke č. 8868 k. ú. S. je zapísaný žalovaný, ktorý vlastnícke právo odvodzuje
od bývalej Č., ktorej je údajne právnym nástupcom. Súd prvého stupňa z čd. 70 z roku 1951
zistil, že zápis vlastníckeho práva pre Č. do pozemkovej knihy nebol vykonaný v súlade s § 9
ods. 1,2 zák. č. 187/1949 Zb., pretože zápis do pozemkovej knihy bol prevedený bez toho,
aby bolo vydané rozhodnutie krajským národným výborom, že uvedené nehnuteľností
prechádzajú na Č. Pretože nebolo vydané rozhodnutie príslušným krajským národným
výborom, v danom prípade Krajským národným výborom v K., že predmetné nehnuteľnosti,
ktorých žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva, na základe ktorého by prešli tieto
na Č., súd prvého stupňa mal za to, že Č. k týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo
nenadobudla aj napriek tomu, že zápis bol prevedený. Keďže A. v S. bol zrušený a na
novovytvorenú organizáciu a to Č. tieto nehnuteľností neprešli, stali sa majetkom nikoho. V
zmysle § 119 zák. č. 141/1950 Zb. veci nepatriace nikomu sú vo vlastníctve štátu, takže aj
tieto nehnuteľností sa stali vlastníctvom štátu, ktorý ich nadobudol priamo zo zákona a to
momentom, keď došlo k zrušeniu A. v S. Na to, aby sa v1astníkom veci nikomu inému
nepatriacich stal štát, nebol podľa záveru prvostupňového súdu potrebný žiadny
nadobúdací právny úkon (najmä ani nijaký privlastňovací akt).».
Na základe odvolania oboch účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo
určené, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 8868,
k. ú. S., tak, že žalobu zamietol. V ostatnej časti, okrem výroku o trovách konania, potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa názoru krajského súdu „súd prvého stupňa správne použité právne predpisy
na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval, nevzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru,
že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností parc. č. 51068, 51069, 51071 a č. 51073 k. ú. S.
zapísaných na LV č. 8868 Katastrálneho úradu K., Správy katastra S. Žalobca uplatnil
nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S., ktoré
sú zapísané na LV č. 8868 Katastrálneho úradu K., Správy katastra S. vo výlučnom
vlastníctve žalovaného a pôvodne boli zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. 2455 k. ú. S.
Preto bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu právneho titulu, t. j.
právne relevantného dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, odvodzujúc svoje vlastnícke právo od posledného vlastníka zapísaného v
pozemkovej knihe, lebo táto povinnosť zaťažuje toho, kto tvrdí, že nadobudol vlastnícke
právo niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. Z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455
k. ú. S. vyplynulo, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B (Vlastníctvo) bol
vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym
dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ustanovenie § 9 zák. č. 187/1949 Sb.
Žalobca bol preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S.
zapísaná ako vlastník sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie
svojho vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade
so zákonom.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010 zamietol.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach priznali
vlastníctvo predmetných Nehnuteľností neexistujúcemu subjektu, ktorého právnym
nástupcom bola iná osoba (ROH, neskôr ČSTV), ale nikdy nie žalovaný...
Súčasne Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach vyložili reštitučný zákon
č. 247/1991 Zb. v rozpore so samotným znením tohto zákona č. 247/1991 Zb., v dôsledku
čoho priznali vlastnícke právo žalovanému, t. j. subjektu, ktorý ho nikdy nevlastnil.
Skutočnosťou je, že pred 31. marcom 1948 (podľa dikcie zákona č. 247/1991 Zb.).
predmetné Nehnuteľnosti právny predchodca žalovaného nevlastnil.“.
Sťažovateľ v ďalšom texte sťažnosti formuluje námietky proti označeným
rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza:
«Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR nemohli potvrdiť vlastnícke právo
k predmetným Nehnuteľnostiam v prospech žalovanému, ktorého právny predchodca pred
31. marcom 1948 nevlastnil predmetné Nehnuteľnosti a to aj s prihliadnutím na to, že do
r. 1990 neexistoval.
Žalobca sa považuje za právneho nástupcu Č. spred 31. marca 1948.
Ako bolo uvedené, nárok na znovunadobudnutie predmetných Nehnuteľnosti by bol
vznikol organizácii A. S., ak by došlo k znovu obnoveniu jej činnosti po r. 1990 a ak by sa
bola táto organizácia v súlade s § 2 reštitučného zákona č. 247/1991 Zb. prihlásila o
predmetné Nehnuteľnosti.
Po roku 1990 však nevznikla v Meste S. nová organizácia, ktorá by bola právnym
nástupcom pôvodného A. zaniknutého v roku 1948 („znova vzniknutá dobrovoľná
organizácia“ podľa reštitučného zákona č. 247/1991 Zb.), a ktorá by si bola uplatnila
reštitučný nárok v súlade so zákonom č. 247/1991 Zb.
Zákonné ustanovenie § 2 zákona č. 247/1991 Zb. ako aj celé reštitučné
zákonodarstvo však nepovažovalo majetok telovýchovnej organizácie S., ktorý nadobudol
od marca 1948 do roku 1989 za získaný v súlade s princípmi právneho štátu.
Ako bolo uvedené, podľa § 2a zákona č. 138/1991 Zb., účinného od 1. januárom
1994 nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká právo trvalého užívania telovýchovných
jednôt podľa osobitného predpisu (§ 18 odsek 3 zákona č. 278/1993 Z. z. a správne majetku
štátu, podľa ktorého právo trvalého užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych
predpisov telovýchovným jednotám a ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinností tohto
zákona, dňom jeho účinnosti zaniká), prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti, do
vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obec je povinná zachovať účelové určenie
takejto nehnuteľnosti...
Nadobudnutím účinnosti § 2a zákona č. 138/1991 Zb. sa žalobca ex lege stal
vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, pričom tento právny a faktický stav trvá dodnes.»
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti tvrdí, že krajský súd
a najvyšší súd svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže „... Krajský súd
v Košiciach ani Najvyšší súd sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadali
s namietaním sťažovateľa, že žalovaný predmetné Nehnuteľnosti nikdy nenadobudol, ani so
skutočnosťou, že v období do roku 1989 bol vlastníkom predmetných nehnuteľností štát,...
a dokonca vo svojich rozhodnutiach vôbec neuvádzajú zákon č. 247/1991 Zb., na ktorého
argumentácii postavil sťažovateľ svoju žalobu aj dovolanie“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a aby následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom pod č. k.: 5 Co/61/2007-227 a Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 5 Cdo/71/2008-270 porušili právo Mesta S. vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 5 Co/61/2007-227 z 31. októbra 2007
a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.: 5 Cdo/71/2008-270 z 24. februára 2010 zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť Mestu S. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky právnemu
zástupcovi JUDr. D. S., advokátke, vo výške 254,88 € (za 2x úkon právnej služby po 120,23
€ - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd
SR, 2x režijný paušál po 7,21 €) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za
potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného
porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov na jej odmietnutie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
označeným rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv aj rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007. Vzhľadom na princíp subsidiarity,
ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý
postup krajského súdu, keďže proti nemu bol sťažovateľ oprávnený podať mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie), čo aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu
rozhodovať o porušení sťažovateľom označených práv namietaným rozsudkom krajského
súdu.
Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
označeným rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku
najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010. Podľa
sťažovateľa bolo týmto rozsudkom porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ zakladá svoje tvrdenie o porušení svojich ústavou garantovaných práv
označeným rozsudkom najvyššieho súdu v podstate na nesúhlase s právnymi názormi
najvyššieho súdu vyslovenými v odôvodnení tohto rozsudku.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu a ani posúdenie jeho skutkových zistení v predmetnej veci. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom
prerokovaní posúdiť, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 71/2008 z 24. februára 2010
sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, resp. či signalizujú možnosť, že
označeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu práv označených sťažovateľom,
reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií
ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho
úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom
dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho
súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov
napadnutého rozsudku s ústavou a dohovorom.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného
hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje najmä
táto časť jeho odôvodnenia:
«Žalobca sa v predmetnej veci okrem iného domáhal aj určenia vlastníctva
k označeným nehnuteľnostiam, dôvodiac, že nehnuteľnosti, v súlade § 2a zákona
č. 138/1991, ku ktorým zaniklo právo trvalého užívania ČSTV prešli do jeho vlastníctva
a preto dňom nadobudnutia účinnosti tejto právnej normy, t. j. dňa 1. januára 1994 sa stal
ex lege vlastníkom predmetných nehnuteľností.
V zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe
iných skutočností ustanovených zákonom.
Nadobudnutím vlastníctva priamo ex lege, bez ďalšej právnej skutočnosti je taký
spôsob nadobúdania vlastníctva, ktorý má výnimočnú povahu a obmedzuje sa na reštitúcie
vlastníckeho práva a na prechody majetku štátu na obce.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455 k. ú.
S. je nesporné, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B. (Vlastníctvo) bol
vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym
dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ust. § 9 zák. č. 187/1949 Sb. Žalobca bol
preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S. zapísaná ako
vlastník sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie svojho
vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade so
zákonom.
Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 187/1949 Sb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu
a šport (ďalej len „cit. zák.“), ktorý nadobudol účinnosť 23. 7. 1949, dobrovoľnú telesnú
výchovu a šport vykonáva „Č.“ a jej organizačné zložky (S.) ako jednotná ľudová
telovýchovná a športová organizácia.
Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. majetok (práva a záväzky), ktorý náleža1 dňa 31. marca
1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku zjednotenia
telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. O tom, ktorý majetok prechádza,
rozhodne Krajský národný výbor, v obvode ktorého taký majetok leží.
Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. prechod nehnuteľností a knihovných práv na Č. podľa
odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Č. podľa rozhodnutí krajských národných výborov.
Podľa § 562 zák. č. 141/1950 Sb. (Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 1951)
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďa1ej ustanovené inak, i právne
pomery vzniknuté pred 1. 1. 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším
právom.
Podľa § 114 Občianskeho zákonníka, v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje,
prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej
správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo
železničnej knihe a1ebo sa na súde uloží listina.
Aj keď zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol pre vznik vlastníckeho
práva Č. k sporným nehnuteľnostiam rozhodujúci, v danom prípade však prechod
vlastníckeho práva k pzkn. parcelám č. 1068, 1069, 1071 a 1073 k. ú. S. z doterajšieho
vlastníka A. v S. na Č. v celosti bol zapísaný (v súlade s ust. § 9 ods. 2 cit. zák.) v pzkn. vl. č.
2455 k. ú. S., a to na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi
z 5. 2. 1951, preto za takejto situácie, keďže v konaní neboli predložené dôkazy, ktoré by
uvedené nadobudnutie vlastníckeho práva spochybnili (nebol preukázaný opak), správne
odvolací súd dospel k záveru, že Č. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
podľa zák. č. 187/1949 Sb.
V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často
v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, vydané pred desaťročiami,
obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú
s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto
rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi a to s prih1iadnutím k správaniu účastníkov po nimi
tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase
dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty
skartačné) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno na tom, že
v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí. V predmetnej veci
dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, ktorý však nepreukázal žiadnymi, ani nepriamymi
dôkazmi, že rozhodnutie Krajského národného výboru ohľadom prechodu predmetných
nehnuteľností (§ 9 ods. 2 zákona č. 187/1949 Sb), neexistovalo. V tomto smere neobstojí ani
námietka žalobcu, že odvolací súd v nedokázanej existencie predmetného rozhodnutia
„urobil nevyvrátiteľnú domnienku o jeho existencii“. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd
správne v kontexte iných dôkazov posudzoval i túto v konaní namietanú skutočnosť.
Dovolací súd poukazuje na to, že v spore, v ktorom sa žalobca domáha kladného
určenia svojho tvrdeného vlastníctva zaťažuje ho dôkazné bremeno, t. j. povinnosť tvrdenia,
akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudol. Žalobca odvodzuje svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. že vlastnícke právo
na neho prešlo zo zákona.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci
z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové
postavenia hospodárení obcí s ich majetkom.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným
výborom, na území, ktorých sa nachádzajú.
Podľa § 2a ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká
právo trvalého užívania telovýchovných jednôt podľa osobitného predpisu, prechádzajú
dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva obce, na území, ktorej sa nachádzajú.
Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. o prechode vlastníctva veci, postúpení
majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdacie právnické
osoby písomné protokoly, zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obce vykonajú
príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej
správy a obecným zastupiteľstvom.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, právo trvalého
užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov telovýchovným jednotám,
a ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dňom jeho účinnosti zaniká
(dňom 1. 1. 1994).
Podľa záveru dovolacieho súdu, žalobca nepreukázal, že k nehnuteľnostiam, ku
ktorým sa domáha určenia vlastníctva, patrilo právo hospodárenia národnému výboru, na
území ktorého sa tieto nehnuteľnosti nachádzali (t. j. Okresný národný výbor S.) a preto by
boli splnené podmienky uvedené v hore citovanom § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.
Žalobca bez odôvodnenia ako svoj nadobúdací titul uvádza len § 2a ods. 1 uvedeného
zákona, avšak tento je potrebné vykladať v kontexte ostatných ustanovení zákona. Naviac,
žalobca nepreukázal ani ostatné náležitosti, ktoré zákon pre prechod vlastníctva v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb. vyžadoval.»
Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa, prostredníctvom
ktorej spochybňoval právne nástupníctvo žalovaného. V tejto súvislosti v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, že «žalobcove „historické úvahy“ o právnom nástupníctve sú
právne irelevantné a žalobca nepreukázal, že by súbežne existovali dve organizácie Č. -
právneho predchodcu žalovaného. Správne i odvolací súd vyhodnotil namietané skutočnosti
s poukazom na obsah dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22. 2. 1993 uzatvorenej
medzi Č. a S. v súvislosti s rozdelením ČSFR k 1. 1. 1993, z ktorej vyplynulo, že nedošlo k
zániku pôvodného právneho subjektu – Č., ale len k zmene jej názvu a subjektom všetkých
majetkových práv - namiesto pôvodnej Č. sa stala Č. a S. ako identické právne subjekty.».
Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by výklad
uplatnený najvyšším súdom, ako aj jeho závery (aj s prihliadnutím na odôvodnenie
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2007 z 31. októbra 2007, na ktoré sa najvyšší súd
v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Závery vyslovené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za
ústavne akceptovateľné a nesignalizujúce reálnu možnosť porušenia práv označených
sťažovateľom.
Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný (vrátane opravných konaní).
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
procesné úkony a návrhy primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04).
Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
s námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, keďže sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Keďže namietaný rozsudok
najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení dovolacieho súdu, ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov a záverov
najvyššieho súdu.
Čo sa týka konkrétnych výhrad sťažovateľa k zistenému skutkovému stavu
a k tvrdeniam s tým súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné
postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka (obdobne napr. III. ÚS 198/07,
III. ÚS 139/08, I. ÚS 265/07), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie
venovať.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok
najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové
závery, na ktorých je založený, sú zlučiteľné s obsahom ústavou garantovaných práv
sťažovateľa, ktorých porušenie namietal. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2011