Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 6/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010

doručená sťažnosť Mesta S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S.,

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra 2007 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo

71/2008 z 24. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

podaným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti

žalovanému – S., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v k. ú. S., zapísaným na LV č. 8868 Katastrálneho úradu v K., Správa

katastra S., a to k pozemku parc. č. 51068 (pzmk. parc. č. 1068), druh pozemku trvalé

2

trávnaté porasty o výmere 3846 m, pozemku parc. č. 51069 (pzmk. parc. č. 1069), druh

2

pozemku orná pôda o výmere 3346 m, pozemku parc. č. 51071 (pzmk. parc. č. 1071), druh

2

pozemku orná pôda o výmere 7828 m, pozemku parc. č. 51073 (pzmk. parc. č. 1073), druh

2

pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere 283 m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

Sťažovateľ súčasne žiadal, aby v prípade, že nie sú splnené podmienky na rozhodnutie o

určení vlastníckeho práva v jeho prospech, okresný súd určil, že žalovaný nie je vlastníkom

sporných nehnuteľností.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny stav vývoja vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam, ktorý predchádzal podaniu jeho žaloby v uvedenej právnej

veci.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2006 určil, že sťažovateľ

je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Návrh sťažovateľa v časti o určenie, že

žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, okresný súd zamietol.

Ako vyplýva z odôvodnenia označeného rozsudku, «okresný súd mal preukázané

z výpisu z pozemkovej knihy č. 2455 k. ú. S. pod B3, že na základe čd. 70 zo dňa 31. januára

1951 došlo k zmene zápisu vlastníctva, a to na základe zo dňa 14.

júla 1949 sa vložilo vlastnícke právo pre Č. v celosti. Z čd. 70 z roku 1951 zistil, že Č. v

Prahe bol podaný na Okresnom súde Spišská Nová Ves dňa 31. januára 1951 knihovný

návrh na vklad vlastníckeho práva vo vložke č. 2455 k. ú. S. V citovanom návrhu sa uvádza,

že vo vložke č. 2455, pozemkovej knihy k. ú. S. je zapísaný ako knihovný vlastník A. v S. a na

základe zo dňa 14. júla 1949 majetok, ktorý náležal dňa 31. marca

1948 telovýchovným a športovým organizáciám, zaniknutým v dôsledku zjednotenia

telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. a preto Č. navrhuje vydanie

uznesenia na tento vklad. Z listu vlastníctva č. 8868 k. ú. S. parcely registra „E“ zisti1, že

ako vlastník nehnuteľností parc. č. 51068, parc. č. 51069, parc. č. 51071 a parc. č. 51073 je

vedený S., B. a ako titul nadobudnutia je tam uvedené Rozhodnutie o oprave chyby v

katastrálnom operáte OR 9/2004-114112004. Z takto zisteného skutkového stavu mal

v konaní preukázané, že ako vlastník nehnuteľností na Katastrálnom úrade K., Správa

katastra S. vo vložke č. 8868 k. ú. S. je zapísaný žalovaný, ktorý vlastnícke právo odvodzuje

od bývalej Č., ktorej je údajne právnym nástupcom. Súd prvého stupňa z čd. 70 z roku 1951

zistil, že zápis vlastníckeho práva pre Č. do pozemkovej knihy nebol vykonaný v súlade s § 9

ods. 1,2 , pretože zápis do pozemkovej knihy bol prevedený bez toho,

aby bolo vydané rozhodnutie krajským národným výborom, že uvedené nehnuteľností

prechádzajú na Č. Pretože nebolo vydané rozhodnutie príslušným krajským národným

výborom, v danom prípade Krajským národným výborom v K., že predmetné nehnuteľnosti,

ktorých žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva, na základe ktorého by prešli tieto

na Č., súd prvého stupňa mal za to, že Č. k týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo

nenadobudla aj napriek tomu, že zápis bol prevedený. Keďže A. v S. bol zrušený a na

novovytvorenú organizáciu a to Č. tieto nehnuteľností neprešli, stali sa majetkom nikoho. V

zmysle veci nepatriace nikomu sú vo vlastníctve štátu, takže aj

tieto nehnuteľností sa stali vlastníctvom štátu, ktorý ich nadobudol priamo zo zákona a to

momentom, keď došlo k zrušeniu A. v S. Na to, aby sa v1astníkom veci nikomu inému

nepatriacich stal štát, nebol podľa záveru prvostupňového súdu potrebný žiadny

nadobúdací právny úkon (najmä ani nijaký privlastňovací akt).».

Na základe odvolania oboch účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 31. októbra 2007 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo

určené, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 8868,

k. ú. S., tak, že žalobu zamietol. V ostatnej časti, okrem výroku o trovách konania, potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa.

Podľa názoru krajského súdu „súd prvého stupňa správne použité právne predpisy

na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval, nevzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy nesprávne

vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru,

že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností parc. č. 51068, 51069, 51071 a č. 51073 k. ú. S.

zapísaných na LV č. 8868 Katastrálneho úradu K., Správy katastra S. Žalobca uplatnil

nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S., ktoré

sú zapísané na LV č. 8868 Katastrálneho úradu K., Správy katastra S. vo výlučnom

vlastníctve žalovaného a pôvodne boli zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. 2455 k. ú. S.

Preto bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu právneho titulu, t. j.

právne relevantného dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, odvodzujúc svoje vlastnícke právo od posledného vlastníka zapísaného v

pozemkovej knihe, lebo táto povinnosť zaťažuje toho, kto tvrdí, že nadobudol vlastnícke

právo niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. Z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455

k. ú. S. vyplynulo, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B (Vlastníctvo) bol

vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym

dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ustanovenie § 9 zák. č. 187/1949 Sb.

Žalobca bol preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S.

zapísaná ako vlastník sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie

svojho vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade

so zákonom.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1

(ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 24. februára 2010 zamietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach priznali

vlastníctvo predmetných Nehnuteľností neexistujúcemu subjektu, ktorého právnym

nástupcom bola iná osoba (ROH, neskôr ČSTV), ale nikdy nie žalovaný...

Súčasne Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach vyložili reštitučný zákon

č. v rozpore so samotným znením tohto , v dôsledku

čoho priznali vlastnícke právo žalovanému, t. j. subjektu, ktorý ho nikdy nevlastnil.

Skutočnosťou je, že pred 31. marcom 1948 (podľa dikcie ).

predmetné Nehnuteľnosti právny predchodca žalovaného nevlastnil.“.

Sťažovateľ v ďalšom texte sťažnosti formuluje námietky proti označeným

rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR nemohli potvrdiť vlastnícke právo

k predmetným Nehnuteľnostiam v prospech žalovanému, ktorého právny predchodca pred

31. marcom 1948 nevlastnil predmetné Nehnuteľnosti a to aj s prihliadnutím na to, že do

r. 1990 neexistoval.

Žalobca sa považuje za právneho nástupcu Č. spred 31. marca 1948.

Ako bolo uvedené, nárok na znovunadobudnutie predmetných Nehnuteľnosti by bol

vznikol organizácii A. S., ak by došlo k znovu obnoveniu jej činnosti po r. 1990 a ak by sa

bola táto organizácia v súlade s reštitučného prihlásila o

predmetné Nehnuteľnosti.

Po roku 1990 však nevznikla v Meste S. nová organizácia, ktorá by bola právnym

nástupcom pôvodného A. zaniknutého v roku 1948 („znova vzniknutá dobrovoľná

organizácia“ podľa reštitučného ), a ktorá by si bola uplatnila

reštitučný nárok v súlade so

Zákonné ustanovenie ako aj celé reštitučné

zákonodarstvo však nepovažovalo majetok telovýchovnej organizácie S., ktorý nadobudol

od marca 1948 do roku 1989 za získaný v súlade s princípmi právneho štátu.

Ako bolo uvedené, podľa , účinného od 1. januárom

1994 nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká právo trvalého užívania telovýchovných

jednôt podľa osobitného predpisu ( a správne majetku

štátu, podľa ktorého právo trvalého užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych

predpisov telovýchovným jednotám a ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinností tohto

zákona, dňom jeho účinnosti zaniká), prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti, do

vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obec je povinná zachovať účelové určenie

takejto nehnuteľnosti...

Nadobudnutím účinnosti sa žalobca ex lege stal

vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, pričom tento právny a faktický stav trvá dodnes.»

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti tvrdí, že krajský súd

a najvyšší súd svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a právo podľa dohovoru, keďže „... Krajský súd

v Košiciach ani Najvyšší súd sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadali

s namietaním sťažovateľa, že žalovaný predmetné Nehnuteľnosti nikdy nenadobudol, ani so

skutočnosťou, že v období do roku 1989 bol vlastníkom predmetných nehnuteľností štát,...

a dokonca vo svojich rozhodnutiach vôbec neuvádzajú , na ktorého

argumentácii postavil sťažovateľ svoju žalobu aj dovolanie“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a aby následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom pod č. k.: -227 a Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom č. k. -270 porušili právo Mesta S. vlastniť

majetok podľa SR, právo na súdnu ochranu podľa

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: -227 z 31. októbra 2007

a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.: -270 z 24. februára 2010 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť Mestu S. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky právnemu

zástupcovi JUDr. D. S., advokátke, vo výške 254,88 € (za 2x úkon právnej služby po 120,23

€ - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd

SR, 2x režijný paušál po 7,21 €) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za

potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.

v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ( a

), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov na jej odmietnutie v zmysle .

1. K namietanému porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

označeným rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich garantovaných práv aj rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2007. Vzhľadom na princíp subsidiarity,

ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý

postup krajského súdu, keďže proti nemu bol sťažovateľ oprávnený podať mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), čo aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu

rozhodovať o porušení sťažovateľom označených práv namietaným rozsudkom krajského

súdu.

Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa .

2. K namietanému porušeniu garantovaných práv sťažovateľa

označeným rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) sp. zn. z 24. februára 2010. Podľa

sťažovateľa bolo týmto rozsudkom porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2007.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľ zakladá svoje tvrdenie o porušení svojich garantovaných práv

označeným rozsudkom najvyššieho súdu v podstate na nesúhlase s právnymi názormi

najvyššieho súdu vyslovenými v odôvodnení tohto rozsudku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu a ani posúdenie jeho skutkových zistení v predmetnej veci. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom

prerokovaní posúdiť, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2010

sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru, resp. či signalizujú možnosť, že

označeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu práv označených sťažovateľom,

reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií

ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho

úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom

dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho

súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov

napadnutého rozsudku s a dohovorom.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného

hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje najmä

táto časť jeho odôvodnenia:

«Žalobca sa v predmetnej veci okrem iného domáhal aj určenia vlastníctva

k označeným nehnuteľnostiam, dôvodiac, že nehnuteľnosti, v súlade § 2a zákona

č. 138/1991, ku ktorým zaniklo právo trvalého užívania ČSTV prešli do jeho vlastníctva

a preto dňom nadobudnutia účinnosti tejto právnej normy, t. j. dňa 1. januára 1994 sa stal

ex lege vlastníkom predmetných nehnuteľností.

V zmysle , vlastníctvo veci možno nadobudnúť

kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe

iných skutočností ustanovených zákonom.

Nadobudnutím vlastníctva priamo ex lege, bez ďalšej právnej skutočnosti je taký

spôsob nadobúdania vlastníctva, ktorý má výnimočnú povahu a obmedzuje sa na reštitúcie

vlastníckeho práva a na prechody majetku štátu na obce.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, z výpisu z pozemnoknižnej vl. č. 2455 k. ú.

S. je nesporné, že posledný zápis (vklad) vlastníckeho práva v časti B. (Vlastníctvo) bol

vykonaný na základe rozhodnutia súdu z 31. 1. 1951 čd. 70 v prospech Č. a právnym

dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo ust. § 9 zák. č. 187/1949 Sb. Žalobca bol

preto povinný v konaní preukázať, že Č., ktorá bola v pzkn. vl. č. 2455 k. ú. S. zapísaná ako

vlastník sporných nehnuteľností a od ktorej žalovaný odvodzuje nadobudnutie svojho

vlastníckeho práva ako jej právny nástupca, nenadobudla vlastnícke právo v súlade so

zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 187/1949 Sb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu

a šport (ďalej len „cit. zák.“), ktorý nadobudol účinnosť 23. 7. 1949, dobrovoľnú telesnú

výchovu a šport vykonáva „Č.“ a jej organizačné zložky (S.) ako jednotná ľudová

telovýchovná a športová organizácia.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. majetok (práva a záväzky), ktorý náleža1 dňa 31. marca

1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku zjednotenia

telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Č. O tom, ktorý majetok prechádza,

rozhodne Krajský národný výbor, v obvode ktorého taký majetok leží.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. prechod nehnuteľností a knihovných práv na Č. podľa

odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Č. podľa rozhodnutí krajských národných výborov.

Podľa zák. č. 141/1950 Sb. ( účinný od 1. 1. 1951)

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďa1ej ustanovené inak, i právne

pomery vzniknuté pred 1. 1. 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším

právom.

Podľa , v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje,

prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej

správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo

železničnej knihe a1ebo sa na súde uloží listina.

Aj keď zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol pre vznik vlastníckeho

práva Č. k sporným nehnuteľnostiam rozhodujúci, v danom prípade však prechod

vlastníckeho práva k pzkn. parcelám č. 1068, 1069, 1071 a 1073 k. ú. S. z doterajšieho

vlastníka A. v S. na Č. v celosti bol zapísaný (v súlade s ust. § 9 ods. 2 cit. zák.) v pzkn. vl. č.

2455 k. ú. S., a to na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

z 5. 2. 1951, preto za takejto situácie, keďže v konaní neboli predložené dôkazy, ktoré by

uvedené nadobudnutie vlastníckeho práva spochybnili (nebol preukázaný opak), správne

odvolací súd dospel k záveru, že Č. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

podľa zák. č. 187/1949 Sb.

V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často

v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, vydané pred desaťročiami,

obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú

s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto

rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi a to s prih1iadnutím k správaniu účastníkov po nimi

tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase

dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty

skartačné) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno na tom, že

v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí. V predmetnej veci

dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, ktorý však nepreukázal žiadnymi, ani nepriamymi

dôkazmi, že rozhodnutie Krajského národného výboru ohľadom prechodu predmetných

nehnuteľností ( Sb), neexistovalo. V tomto smere neobstojí ani

námietka žalobcu, že odvolací súd v nedokázanej existencie predmetného rozhodnutia

„urobil nevyvrátiteľnú domnienku o jeho existencii“. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd

správne v kontexte iných dôkazov posudzoval i túto v konaní namietanú skutočnosť.

Dovolací súd poukazuje na to, že v spore, v ktorom sa žalobca domáha kladného

určenia svojho tvrdeného vlastníctva zaťažuje ho dôkazné bremeno, t. j. povinnosť tvrdenia,

akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudol. Žalobca odvodzuje svoje vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam zo o majetku obcí, t. j. že vlastnícke právo

na neho prešlo zo zákona.

Podľa účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci

z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové

postavenia hospodárení obcí s ich majetkom.

Podľa do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku

ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným

výborom, na území, ktorých sa nachádzajú.

Podľa nehnuteľné veci štátu, ku ktorým zaniká

právo trvalého užívania telovýchovných jednôt podľa osobitného predpisu, prechádzajú

dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva obce, na území, ktorej sa nachádzajú.

Podľa , o prechode vlastníctva veci, postúpení

majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdacie právnické

osoby písomné protokoly, zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obce vykonajú

príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej

správy a obecným zastupiteľstvom.

Podľa o správe majetku štátu, právo trvalého

užívania, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov telovýchovným jednotám,

a ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dňom jeho účinnosti zaniká

(dňom 1. 1. 1994).

Podľa záveru dovolacieho súdu, žalobca nepreukázal, že k nehnuteľnostiam, ku

ktorým sa domáha určenia vlastníctva, patrilo právo hospodárenia národnému výboru, na

území ktorého sa tieto nehnuteľnosti nachádzali (t. j. Okresný národný výbor S.) a preto by

boli splnené podmienky uvedené v hore citovanom

Žalobca bez odôvodnenia ako svoj nadobúdací titul uvádza len § 2a ods. 1 uvedeného

zákona, avšak tento je potrebné vykladať v kontexte ostatných ustanovení zákona. Naviac,

žalobca nepreukázal ani ostatné náležitosti, ktoré zákon pre prechod vlastníctva v zmysle

vyžadoval.»

Dovolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa, prostredníctvom

ktorej spochybňoval právne nástupníctvo žalovaného. V tejto súvislosti v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol, že «žalobcove „historické úvahy“ o právnom nástupníctve sú

právne irelevantné a žalobca nepreukázal, že by súbežne existovali dve organizácie Č. -

právneho predchodcu žalovaného. Správne i odvolací súd vyhodnotil namietané skutočnosti

s poukazom na obsah dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22. 2. 1993 uzatvorenej

medzi Č. a S. v súvislosti s rozdelením ČSFR k 1. 1. 1993, z ktorej vyplynulo, že nedošlo k

zániku pôvodného právneho subjektu – Č., ale len k zmene jej názvu a subjektom všetkých

majetkových práv - namiesto pôvodnej Č. sa stala Č. a S. ako identické právne subjekty.».

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by výklad

uplatnený najvyšším súdom, ako aj jeho závery (aj s prihliadnutím na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2007, na ktoré sa najvyšší súd

v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Závery vyslovené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za

ústavne akceptovateľné a nesignalizujúce reálnu možnosť porušenia práv označených

sťažovateľom.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol

v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný (vrátane opravných konaní).

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony a návrhy primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu ().

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

s námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, keďže sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Keďže namietaný rozsudok

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení dovolacieho súdu, ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá ani dôvod zasahovať do právnych názorov a záverov

najvyššieho súdu.

Čo sa týka konkrétnych výhrad sťažovateľa k zistenému skutkovému stavu

a k tvrdeniam s tým súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné

postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka (obdobne napr. ,

, ), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie

venovať.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové

závery, na ktorých je založený, sú zlučiteľné s obsahom garantovaných práv

sťažovateľa, ktorých porušenie namietal. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

podľa túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011