Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 35/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom K., zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -390 z 29. júna 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2010 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -390 z 29. júna 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

«... Sťažovatelia boli účastníkmi konania na strane žalovaných vedeného na

Okresnom súde Košice II pod sp. zn. .

Žalobou podanou na súd dňa 08. 06. 1995 sa pôvodná žalobkyňa, K. H. domáhala

určenia, že je výlučnou vlastníckou v žalobe označenej nehnuteľnosti. Pôvodná žalobkyňa,

K. H. zomrela dňa 14. 09. 2002. Uznesením zo dňa 23. 08. 2006 Okresný súd Košice II

pripustil - zmenu návrhu na začatie konania, a to z dôvodu úmrtia žalobkyne a na základe

toho, že podaním zo dňa 24. 05. 2006 P. K., právny nástupca (vnuk) pôvodnej žalobkyne sa

domáhal, aby súd určil, že on je výlučným vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom

konania.

P. K. neurobil v tomto konaní žiadne iné podanie týkajúce sa okruhu účastníkov

konania ani návrhu až do štádia odvolacieho konania.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 30. 11. 2006 sp. zn. určil, že

žalobca P. K. je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom žaloby. V tomto

štádiu konania, súd konal s P. K. na strane žalobcu a žalovanými R. T., H. P. a

sťažovateľmi na strane žalovaných.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali

okrem iného nedostatky okruhu účastníkov konania, skutočnosť, že predmetom dedičského

konania po pôvodnej žalobkyni K. H., neboli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania

v rozsahu, v ktorom ich žiadal určiť do svojho vlastníctva P. K...

Na pojednávaní pred odvolacím súdom konanom dňa 18. 09. 2008, odvolací súd

zmenil rozsudok a to tak, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, patria do dedičstva

po nebohej K. H. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie na

Najvyšší súd Slovenskej republiky, o ktorom tento rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 06. 2010

sp. zn. , ktorý boľ právnej zástupkyni sťažovateľov doručený dňa 09. 08.

2010...

Zo zápisnice z predmetného pojednávania však vyplýva, že odvolací súd tak učinil:

„Pred otvorením odvolacieho pojednávania právny zástupca žalobcu na otázku

predsedu senátu ohľadne okruhu vecne legitimovaných osôb v tomto konaní, ktorá

skutočnosť bola aj jedným z dôvodov odvolania udáva, že žalobca mení petit svojej žaloby

tak, aby súd určil, že novovytvorená parcela č. 1305/2 - orná pôda o výmere 938,75 m2 kat.

úz. Š., ktorá bola vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 337/15 - role pri D.

o výmere 3.755m2, geometrickým plánom č. 29/2000, vyhotoveným G. K. dňa 25. 4. 2000

a úradne overeným pod číslom 107/2000 zo dňa 3. 5. 2000, ktorý sa stáva súčasťou tohto

rozsudku bola určená do dedičstva po nebohej K. H., rod. K.“

Je nesporné, že týmto postupom odvolacieho súdu došlo nepriamo k poučeniu

právneho zástupcu žalobcu a nepriamo k poučeniu potreby zmeny okruhu vecne

legitimovaných osôb.

Tieto námietky uviedli sťažovatelia aj v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu.

Dovolací súd skonštatoval, že tým, že predseda senátu požiada účastníka resp. jeho

zástupcu o reakciu - vyjadrenie či stanovisko k predloženým argumentom, námietkam,,

návrhom - druhej strany sporu, nemožno vidieť nič neobvyklé. Takýto dopyt nemožno ani

považovať za poučovanie zo strany súdu a podľa názoru dovolacieho súdu ide o celkom

bežný postup súdu nijako neodporujúci procesnej úprave. Dovolací súd poukázal aj na

skutočnosť, že v ostatnom čase sa zmenami rozširuje komunikácia medzi súdom

a účastníkom a že týmto postupom odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu možnosti

žalovaných (sťažovateľov) pred súdom konať.

Takýto názor dovolacieho súdu ťažko možno považovať za konformný so základným

právom ustanoveným v článku 46 ods. 1 , 47 ods. 3

Slovenskej republiky, s prihliadnutím na povinnosť štátnych orgánov konať na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

V dovolaní sťažovatelia namietali aj skutočnosť, že právny zástupca žalobcu

podaním označeným ako Návrh na pristúpenie do konania ďalších účastníkov na strane

žalobcu -súhlas so vstupom do konania sa domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by do

konania pripustil ďalších účastníkov, pričom tento svoj návrh odôvodnil a uviedol ich

naliehavý právny záujem a uviedol, že navrhovaní vyslovujú svoj súhlas so vstupom do

konania na strane žalobcu...

Dovolací súd však vyhodnotil namietaný postup súdu tak, že tento považoval za

správny. Nijakým spôsobom sa však nevysporiadal s námietkami uvedenými v dovolaní

a predovšetkým s existenciou právoplatného uznesenia súdu (uznesenie zo dňa 23. 08.

2006), ktorým súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby a od právoplatnosti ktorého teda

nebola predmetom konania žaloba o určenie nehnuteľnosti do vlastníctva K. H. ani do

dedičstva po nej, ale určenie nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania len do

vlastníctva žalobcu a to v rozsahu väčšom než táto bola predmetom dedičského konania.

Dovolací súd odmietol preskúmavať napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

z dôvodu uvedeného v ustanovení , a to s odôvodnením, že

zákonu zodpovedajúce uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, aby

dovolateľ v dovalí len označil uvedený dovolací dôvod napr. tým, že poukáže na jeho

zákonné označenie - ustanovenie zákona alebo odcituje jeho text. Dovolací súd opakovane

v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza, že ustanoveniu

zodpovedá a ním uloženej náležitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa

uvádza, že konkrétne z ktorých dôvodov, sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu.

Dovolací súd zopakoval, že ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v

ustanovení , nevyhnutnou náležitosťou dovolania je v takomto

prípade samotné vlastné vymedzenie, to je uvedenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov

nepovažuje dovolateľ za správny.

Takéto dovolanie nie je možné preskúmať z hľadiska uplatneného dovolacieho

dôvodu.

Tým, že dovolací súd bez ďalšieho nepreskúmal dovolanie sťažovateľov z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia , odňal im

možnosť konať pred súdom...»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa a základného

práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-390 z 29. júna 2010, aby zakázal najvyššiemu súdu pokračovať

v porušovaní ich práv, zrušil napádaný rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a priznal im náhradu trov konania.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd,

zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. -101 z 8. decembra 2010, v ktorom sa

uvádza:

„... Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uvádzajú, že na

pojednávaní pred odvolacím súdom - Krajským súdom v Košiciach, 12. júna 2008, došlo

k závažnému a hrubému pochybeniu a porušeniu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, keď postupom predsedu senátu odvolacieho súdu došlo nepriamo k poučeniu

právneho zástupcu žalobcu o potrebe zmeny okruhu vecne legitimovaných osôb. Túto

námietku uviedli sťažovatelia aj v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 18. septembra 2008, sp. zn. , pričom prípustnosť dovolania založili na

tvrdení, že sa im odňala možnosť konať pred súdom ( ).

Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v dovolacom konaní, keď uviedol, že

v okolnosti, že predseda senátu požiada účastníka, resp. jeho zástupcu o reakciu -

vyjadrenie či stanovisko k predloženým argumentom, námietkam, návrhom a pod. druhej

strany sporu, nemožno vidieť nič neobvyklé; takýto dopyt nemožno ani považovať za

poučovanie zo strany súdu; ide o celkom bežný súdny postup nijako neodporujúci procesnej

úprave. Navyše opísaným postupom predsedu senátu odvolacieho súdu nedošlo k nijakému

odňatiu možnosti žalovaných (teraz sťažovateľov) vo veci konať.

Podľa sťažovateľov však takýto záver dovolacieho súdu možno ťažko považovať za

konformný so základným právom ustanoveným v článkoch 46 ods. 1 a 47 ods. 3 ,

s prihliadnutím na povinnosť štátnych orgánov konať na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti tiež

vytýkajú najvyššiemu súdu, že postup odvolacieho súdu, ktorým tento súd pribral do

konania ďalších účastníkov na strane žalobcu, vyhodnotil najvyšší súd ako správny. Podľa

sťažovateľov takýto postup nebol možný, pretože vstup ďalšieho účastníka do konania je

možný len v konaní pred súdom prvého stupňa, keďže § 92 ods. 1 O. s .p. pre odvolacie

konanie neplatí.

Najvyšší súd sa aj s touto námietkou v dovolacom konaní vysporiadal, keď uviedol,

že bola nedôvodná, keďže v danej veci nešlo o pristúpenie (vstup) ďalšieho účastníka do

konania podľa , ale o prípad procesného nástupníctva na základe

univerzálnej sukcesie žalobcov, ako dedičov po pôvodnej žalobkyni počas prebiehajúceho

súdneho konania. Odvolací súd ani týmto postupom neodňal sťažovateľom možnosť konať

pred súdom.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľmi obsahuje

rovnaké, resp. podobné námietky aké obsahovalo ich dovolanie proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 18. septembra 2008, sp. zn. . Najvyšší súd sa s týmito

námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. júna 2010, sp. zn. nie je teda možné

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu...

Nemožno teda súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti.

Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich

presvedčenie, že najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, poskytol protistrane

poučenie o hmotnom práve aj napriek tomu, že bola zastúpená právnym zástupcom a ďalej

nesprávne rozhodol o otázke účastníctva v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku

ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu č. k. -390 z 29. júna 2010 sa

uvádza:

«... Dovolatelia prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa

založili predovšetkým na tvrdení, že odvolací súd neprípustne nepriamo poučil žalobcu na

pojednávaní 12. júna 2008. Z obsahu zápisnice o tomto odvolacom pojednávaní vyplýva, že

predseda senátu položil právnemu zástupcovi žalobcu otázku ohľadne okruhu vecne

legitimovaných osôb v danom konaní, ktorá skutočnosť (námietka) bola jedným z dôvodov

odvolania žalovaných 3/ a 4/. V okolnosti, že predseda senátu požiada účastníka, resp. jeho

zástupcu o reakciu – vyjadrenie či stanovisko k predloženým argumentom, námietkam,

návrhom a pod. druhej strany sporu, nemožno vidieť nič neobvyklé; takýto dopyt nemožno

ani považovať za poučovanie zo strany súdu; ide o celkom bežný súdny postup nijako

neodporujúci procesnej úprave (zákonodarca v ostatnom čase zmenami v Občianskom

súdnom poriadku dokonca oveľa podstatnejšie rozširuje „komunikáciu“ súdu smerom

k účastníkom, porovnaj napr. tretiu vetu ). Navyše opísaným postupom

predsedu senátu odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu možnosti žalovaných 3/ a 4/

pred súdom konať.

Za odňatie možnosti žalovaným 3/ a 4/ konať pred súdom nemožno považovať ani to,

že odvolací súd konal i so žalobcami 2/ a 3/, ktorí spolu so žalobcom 1/ po smrti pôvodnej

žalobkyne ako jej právni nástupcovia (dedičia) stali sa tiež jej procesnými nástupcami a to

v postavení nerozlučných spoločníkov ( ), keď predmetom sporu bolo

určenie vlastníctva pôvodnej žalobkyne K. H. k uvedenej novovytvorenej parcele č. 1305/2

a o tomto predmete sporu v rámci dedičského konania rozhodnuté nebolo (ako na to

správne v odvolaní poukázali žalovaní 3/ a 4/)...»

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v dovolaní sťažovateľov ústavne predvídaným spôsobom.

Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného

prvostupňovým a druhostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam,

ktorými sa daná právna vec spravuje. Najvyšší súd aj jasne zdôvodnil, ako riešil účastníctvo

v konaní. Takéto uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodniteľné.

V preskúmavanom prípade ústavný súd nezistil, že by zamietnutie dovolania

sťažovateľov bolo nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Najvyšší súd aplikoval príslušné ustanovenie

upravujúce podmienky dovolacieho konania a zamietnutie tohto návrhu ústavne

konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel a zmysel, svoje rozhodnutie

náležite a zrozumiteľne odôvodnil a najmä jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľov za nedôvodné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd

prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania

v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokovaný od

začiatku na všeobecnom súde.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu

v dovolacom konaní v spojitosti s posudzovaním uplatnenej námietky porušenia čl. 46

ods. 1 , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným

porušením .

Rozsudok najvyššieho súdu č. k. -390 z 29. júna 2010 nie je arbitrárny

ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť

k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného

súdu sa najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným

spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska

právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa ods.

3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011