Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 37/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. M. a J. M., Ľ., zastúpených advokátkou JUDr. D. K.,

Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a základného práva na rovnosť

účastníkov súdneho konania podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -91

z 23. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. a J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2010 doručená sťažnosť E. M. a J. M., Ľ. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou D. K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -91 z 23. septembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

„... Sťažovatelia ako žalobcovia sa svojou žalobou podanou na Okresnom súde

v Prešove dňa 22.8.2008 domáhali voči žalovaným M. G. a J. G. určenia splatnosti pôžičky,

ktorú poskytli žalovaným na zakúpenie bytu (520.000,- Sk) a zakúpenie bytového zariadenia

(220.000,- Sk) v celkovej výške 740.000,- Sk.

Sťažovatelia svoju žalobu odôvodnili tým, že medzi nimi ako rodičmi a žalovanými

ako dcérou a zaťom, došlo k dohode o poskytnutí pôžičky v tom, že im finančne poskytnutím

pôžičky pomôžu k zakúpeniu holobytu, ako aj bytového zariadenia do takto zakúpeného

bytu, a preto na základe tejto dohody oni priamo vyplatili I. Š. a jeho manželke I. Š., ktorí

odpredávali byt žalovaným na dvakrát, a to dňa 5.8.2001 sumu 500.000,- Sk a dňa

28.9.2001 sumu 20.000,- Sk, spolu 520.000,- Sk.

O vyplatení týchto peňazí ako kúpnej ceny za odpredávaný byt, bolo spísané medzi

nami, sťažovateľmi a predávajúcimi bytu manželmi Š., čestné prehlásenie zo dňa 5.8.2001

podpísané vlastnoručne všetkými účastníkmi.

Medzi predávajúcimi I. a I. Š. a kupujúcimi M. a J. G., bola uzavretá dňa 21.2.2001

aj zmluva o uzavretí budúcej zmluvy. Táto však zo strany predávajúcich bola porušená a v

dôsledku jej porušenia boli I. a I. Š. rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn

185 zo dňa 7.11.2003 uznaní za vinných z trestného činu sprenevery a z trestného činu

podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák., za čo im boli uložené podmienečné tresty odňatia

slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov s odkladom na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.

Podľa obaja obžalovaní boli spoločne a nerozdielne zaviazaní

nahradiť poškodenému M. G. škodu vo výške 520.000,- Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Prešove žalobu sťažovateľov rozsudkom

sp. zn. -45 zo dňa 16.4.2010 zamietol s odôvodnením, že súd prejudiciálne

riešil otázku, či medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, že žalobcovia

neuniesli dôkazné bremeno o poskytnutí pôžičky a že z výpovede žalovaných je možné

vyvodiť záver o tom, že sa jednalo o ich dar.

Proti rozsudku súdu I. stupňa podali sťažovatelia odvolanie...

Sťažovatelia poukázali na to, že ustanovenie upravuje prípady, keď čas

splnenia je určený v prospech dlžníka, že dlžník je oprávnený kedykoľvek podľa svojho

uváženia a veriteľ je povinný ponúknuté plnenie prijať. Sám však nemôže určiť čas splnenia

a domáhať sa plnenia, pretože pohľadávka nie je ešte splatná. Prípadná výzva veriteľa na

splnenie by nemala právne účinky a aj žaloba na plnenie by bola podaná predčasne.

Taktiež poukázali na ustálenú judikatúru R 68/1969, podľa ktorej ak nebolo

dohodnuté, že dlžník zaplatí až bude chcieť alebo môcť (ak bol čas splnenia ponechaný na

vôľu dlžníka), je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu ho dlžník ponúkne. Sám však

nemôže, a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, určiť čas splnenia. Môže len

navrhnúť, aby ho určil súd.

Sťažovatelia namietali a považovali za nepravdivé a účelové tvrdenia žalovaných, že

z našej strany sa nejednalo o pôžičku, ale o dar peňazí v ich prospech. Svoje námietky

odôvodňovali tým, že v zmysle darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne

prenecháva alebo sľubuje darovanie obdarovanému a ten dar, alebo sľub prijíma.

Taktiež sme uvádzali, že podľa darovacia zmluva musí byť písomná,

ak je predmetom daru nehnuteľnosť a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu

a prevzatiu veci pri darovaní.

Z vykonaných dôkazov v rámci súdneho konania bolo nepochybne preukázané, že

k odovzdaniu peňazí zo strany sťažovateľov žalovaným M. G. a J. G. nedošlo a že títo v

rámci poskytnutej pôžičky ako kupujúcim bytu vyplatili kúpnu cenu priamo predávajúcim, a

to s vedomím a súhlasom kupujúcich...

Treba mať preto zato, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní iba nesprávnym

zhodnotením dôkazov jednostranne v prospech žalovaných dospeli k nesprávnemu

právnemu názoru a rozhodnutiu...“

Sťažovatelia sú toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje ich

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 a základné právo na

rovnosť účastníkov súdneho konania podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský

súd rozsudkom č. k. -91 z 23. septembra 2010 potvrdil rozsudok Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -45 zo 16. apríla 2010, ktorým

okresný súd zamietol návrh na určenie termínu splatnosti vrátenia pôžičky.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -91 z 23. septembra 2010, aby zrušil tento rozsudok

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil,

či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich

presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne vyhodnotil

skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil správne sťažovateľmi navrhnuté dôkazy,

rozsudok krajského súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by reagovalo na všetky

sťažovateľmi uplatnené námietky.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -91 z 23. septembra 2010

sa uvádza:

„... Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolatelia domáhali

preskúmania napadnutého rozsudku, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné

potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na poskytnutie pôžičky

žalovaným ( ). K tomu ďalej dodáva:

Žalobcovia v konaní uplatnili právo na vrátenie pôžičky poskytnutej podľa § 657

na základe ústnej zmluvy, keď žalobcovia vyplatili za žalovaných

kúpnu cenu za byt predávaný manželmi Š.. Zmluva nevyžaduje písomnú formu. Svoj nárok

odôvodňujú z tzv. Čestného prehlásenia spísaného dňa 5.8.2001 v kancelárii JUDr. J. K.,

komerčného právnika, na základe ktorého J. M. s manželkou E. odovzdali I. Š. a manželke I.

Š. čiastku 500.000,- Sk ako finančný záväzok M. G. a manželky J. G., ktorý im vyplýval zo

Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 21.2.1001. Finančné vyrovnanie mali urobiť M. z

toho dôvodu, že G. sú bez finančných prostriedkov. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že

žalobcovia chceli riešiť ubytovanie svojej dcéry, resp. po vydaji aj zaťa. V trestnom konaní

nikdy nebola urobená výpoveď žalobcov v tom zmysle, že sa jedná o pôžičku pre žalovaných

a že vyplatené peniaze pre Š. budú pýtať späť od žalovaných. Vyplácané peniaze M. pre Š.

nikdy neboli dané k dispozícii G., pretože zloženie zálohy a vyplácanie finančných

prostriedkov Š. bolo vykonávané výlučne M. na základe predchádzajúcich dojednaní

žalobcov so Š. Ak žalovaní dňa 21.2.2001 uzavreli s I. Š. a I. Š. Zmluvu o uzavretí budúcej

zmluvy na kúpu dvojizbového bytu č. ... na ulici ..., vyplácanie kúpnej ceny z uzavretej

zmluvy o budúcej zmluve bolo vykonané výlučne medzi žalobcami a manželmi Š., o čom

svedčí čestné prehlásenie, na ktorom nie sú žiadne podpisy žalovaných. Ani toto čestné

prehlásenie nemožno považovať za dlžobný úpis, pretože v žiadnom prípade sa žalovaní

nenachádzajú na tomto čestnom prehlásení v pozícii dlžníkov. Z čestného prehlásenia

nevyplýva žiadny záväzok pre žalovaných z poskytnutej pôžičky. Zo skutkových zistení

okresného súdu, výpovedí žalobcov a žalovaných, ako aj z obsahu trestného spisu sp. zn. 5T

93/2003 nie je možné vyvodiť záver o poskytnutí pôžičky pre žalovaných. Preto okresný súd

správne uviedol, že pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcov nemožno

vyhovieť návrhu žalobcov v tom zmysle, že žalovaným bola poskytnutá finančná pôžička

žalobcami.

Žalobcovia poukazujú na to, že darovacia zmluva medzi žalobcami a žalovanými

nemôže byť platná. K odovzdaniu daru (peňazí) nedošlo pri darovaní. Ak nedochádza

k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní, na takýto dar sa vyžaduje písomná forma, ako

to predpokladá . Je potrebné dať za pravdu žalobcom,

že takéto finančné darovanie bez písomnej formy je neplatný právny úkon. Jedná sa

o absolútne neplatný právny úkon, pretože chýba písomná forma darovacej zmluvy, ak

nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu veci – peňazí pri darovaní.

Podľa , za bezdôvodné obohatenie sa

nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre

nedostatok formy.

Ak žalobcovia nepreukázali, že žalovaným požičali peniaze a tvrdenie žalovaných, že

sa jedná o finančný dar, kde finančné prostriedky nedostali priamo k dispozícii a nebola

uzavretá písomná darovacia zmluva, jednalo by sa o absolútne neplatný právny úkon pre

chýbajúcu náležitosť písomnej formy. Žalobcovia nemôžu požadovať vrátenie týchto peňazí

ako bezdôvodné obohatenie len preto, že nebola uzavretá písomná forma. Žalobcovia plnili

za žalovaných a zaplatili časť kúpnej ceny z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve o predaji

bytu na ulici ... Ak žalobcovia nepreukázali poskytnutie finančnej pôžičky žalovaným a

nedošlo ani k platnému darovaniu finančnej čiastky pre žalovaných v písomnej formy a na

vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovia nemajú právo s odkazom na § 455 ods. 1

, potom nie je možné konštatovať, že žalovaní sú dlžníkmi žalobcov.

Pre neexistenciu dlhu nie je možné ani stanovovať splatnosť tohto dlhu, ako požadujú v

žalobe žalobcovia. Z tohto dôvodu krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak

okresný súd zamietol nárok žalobcov na zaplatenie dlhu v deň právoplatnosti rozsudku. Z

obsahu spisu a trestného spisu vyplýva, že žalobcovia chceli v minulosti riešiť bytovú otázku

dcéry, neskôr aj zaťa, preto zakupovali pre nich byty. Nikdy sa nevyjadrili, že požičiavajú

peniaze na kúpu bytov.

Ak žalovaní namietali skutočnosť, že súd prvého stupňa nerozhodoval o nároku

žalobcov na zaplatenie pôžičky na kúpu zariadenia bytu, podobne v tomto konaní nebolo

nikdy preukázané zo strany žalobcov, že títo poskytli pôžičku v rozsahu 220.000,- Sk na

zariadenie bytu, kde takisto dôkazné bremeno zaťažuje žalobcov. V konaní neprodukovali

žiaden dôkaz na jednotlivé veci a výšku zakúpenia týchto vecí pre žalobcov. Pre neunesenie

dôkazného bremena okresný súd správne rozhodol, ak návrh žalobcov v celosti ako taký

zamietol. Neexistuje žiaden dôkaz o pôžičke žalobcov pre žalovaných na kúpu zariadenia

bytu, a preto v tejto dôkaznej núdzi nie je možné vyhovieť návrhu žalobcov v celom

rozsahu...“

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľov ústavne predvídaným spôsobom.

Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným

súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec

spravuje.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne

plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu č. k. -91 z 23. septembra 2010 nie je

arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku

nemôžu viesť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa

názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne

konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli

z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

).

Sťažovatelia okrem namietali aj porušenie svojich základných

práv zaručených a , pričom bližšie neodôvodnili, akým

konaním sa súd mal dopustiť porušenia týchto základných práv.

Sťažovatelia sú povinní podľa ustanovenia odôvodniť

rozhodnutie tým, že návrhy uvedené v petite návrhu musia mať aj príslušné odôvodnenie.

Ústavný súd je viazaný petitom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a 2 a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011