Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 22/2011
PDF · 155.74 KB
No categories available
IV. ÚS 22/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 109/2010 z 12. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 12 CoE 109/2010 z 12. mája 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa
slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním
úverov z vlastných zdrojov.
Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 13. 11. 2003 poskytol
Sťažovateľ úver vo výške 165,97 Eur (t. j. 5000,02 Sk). Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia
týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu
poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi
poskytnutý úver v 13-ich dvojtýždňových splátkach v sume 19,92 Eur (600,11 Sk)
dvojtýždenne od 27. 11. 2003.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom
a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol
priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré
mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.
Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním
úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite
splatný. Dňa 18. 07. 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica
bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.
Dňa 17. 09. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny
exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec dňa 21. 10.
2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.
Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo
udelené dňa 21. 10. 2004 poverenie na výkon exekúcie.
Okresný súd Lučenec ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie
o exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 23. 12. 2009, sp. zn. 14Er 89012004-16
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľa
na zmenu súdneho exekútora.
Sťažovateľ podal dňa 01. 02. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací
uznesením zo dňa 12. 05. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 23. 12. 2009 ako
vecne a právne správne.».
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že
exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 CoE/109/2010-35 zo dňa
12. 05. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 CoE/109/2010-35 zo dňa
12. 05. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1831,02 Eur (55161,31 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 182,10 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
91,05 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby
ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 109/2010
z 12. mája 2010 vyslovil porušenie (iba) práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil
toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v jej exekučnej veci, čím podľa jej tvrdenia bolo porušené právo
„vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Toto ustanovenie však nebráni štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom ústavou garantovaných práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd konštatuje,
že z tohto dôvodu neexistuje ani žiadna vecná súvislosť medzi namietaným uznesením
krajského súdu a označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Skutočnosť, že
sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, namieta porušenie svojho
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu namietaným uznesením krajského súdu bez toho,
aby súčasne namietala aj porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, príp. porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie
totiž vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej
zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne
poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.
12 CoE 109/2010 z 12. mája 2010, a to napriek tomu, že v sťažnosti tvrdený dôvod („tým,
že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil,
porušili...“) je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy je dovolanie tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 70/93,
podľa ktorého „Okolnosť, že odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu
o zastavení konania (v danom prípade pre nezaplatenie súdneho poplatku, pozn.), treba
považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., lebo ňou odňal tomuto
účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.] a bránil mu v realizácii
procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo porušené alebo ohrozené.“.
Ak Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky
toto konanie (podľa jej názoru neoprávnene) zastavil a krajský súd namietaným uznesením
rozhodnutie okresného súdu v odvolacom konaní potvrdil (podľa jej názoru neoprávnene)
z dôvodu, že predložená notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, hoci
podľa jej názoru išlo o právne perfektný úkon a exekučné súdy boli povinné z neho
vychádzať, potom exekučné súdy (teda aj krajský súd namietaným uznesením) odňali
sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]; tento záver je vyvoditeľný
z argumentácie sťažovateľky. Za daných okolností teda sťažovateľka mala k dispozícii
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), o ktorom je oprávnený a zároveň aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, pričom právomoc dovolacieho súdu vylučuje
právomoc ústavného súdu vzhľadom na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2011