Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 54/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., R., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a 4 a , 2 a 3 , práv

zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Ružomberok z 5. februára 2008

a 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením Krajského súdu

v Žiline z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2010 doručená sťažnosť D. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy zaručeného , základného práva na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy práv

garantovaných dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať majetok

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkami Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2008 a 19. decembra 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho rozsudkom

z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si žalobou podanou

11. októbra 2007 na okresnom súde uplatnil voči Slovenskej republike – Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky (neskôr Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky)

(ďalej len „odporca“) nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

ktorý mal spočívať v nerešpektovaní relevantných ustanovení

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov orgánom činným

v trestnom konaní pri zaisťovaní veci na účely trestného stíhania.

Okresný súd rozsudkom z 5. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 210 437 Sk z titulu

náhrady škody a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Na základe odvolania odporcu krajský súd uznesením z 9. júla 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom z 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.

žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, a to pre nepreukázanie

protiprávneho konania, ako aj príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 24. júna 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac

sa so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľ adresoval 4. augusta 2010 generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania

podľa štvrtej hlavy štvrtej časti v znení

neskorších predpisov. Tento podnet bol vybavený odložením č. Kc 180/10-8 z 23. augusta

2010, keďže prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“)

nezistil porušenie zákona odôvodňujúce podanie mimoriadneho dovolania.

Tvrdené porušenie označených práv je v predloženej sťažnosti odôvodnené

v podstate iba tvrdením, že v sťažovateľovom prípade bolo základné právo zaručené čl. 20

ods. 1 „aplikovateľné a povinnosťou okresného súdu a krajského súdu bolo

zabezpečiť procesné garancie, ktoré z neho vyplývajú vrátane náležitého posúdenia jeho

argumentácie a vyrovnania sa s ňou.

V mojom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o mojej žalobe bolo posúdenie

postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti mne, v dôsledku ktorého malo

dôjsť k vzniku škody.“.

Citovanú argumentáciu sťažovateľ konkretizuje tvrdením, že „povinnosťou

okresného súdu a krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť, či

orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia

, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných

prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou

škodou ústavne súladným spôsobom podľa . Moje právo sťažovateľa

zaručené by teda zo strany okresného súdu a krajského súdu bolo

rešpektované v tom prípade, ak by okresný súd a krajský súd posúdil predmetnú vec

vo vyššie uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne

vydal rozhodnutie vo veci samej.“.

Včasnosť podania sťažnosti sťažovateľ zdôvodnil názorom, že „list Krajskej

prokuratúry v Žiline č. Kc 180/10-8 zo dňa 23.08.2010 bol na poštu odoslaný minimálne

dňa 23.08.2010 a teda lehota na podanie sťažnosti je zachovaná“.

V závere sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd nálezom rozhodol o jeho

sťažnosti takto:

„1/ Rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. zo dňa 05.02.2008,

uznesením Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 09.07.2008, rozsudkom

Okresného súdu v Ružomberku č. zo dňa 19.12.2008 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. zo dňa 24.06.2009 bolo porušené základné právo D. P.

v zmysle článku , , článku 46 ods. 1, , Slovenskej

republiky a článok 6, článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v znení protokolov daného v Ríme 04.11.1950 a článok 1 dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v znení protokolov daného

v Ríme 04.11.1950.

2/ Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Ružomberku č. zo dňa

05.02.2008, uznesenie Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 09.07.2008,

rozsudok Okresného súdu v Ružomberku č. zo dňa 19.12.2008 a rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 24.06.2009 a vec vracia Okresnému súdu

v Ružomberku, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3/ D. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.638,78,-€ (slovom

šesťtisícšesťstotridsaťosem euro a sedemdesiatosem centov), ktoré mu je Okresný súd

v Ružomberku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov

právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ani nepožiadal

o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej rozsudok okresného súdu

z 5. februára 2008 i jeho rozsudok z 19. decembra 2008 (oba v konaní vedenom pod sp. zn.

) ústavný súd nemá dostatok právomoci. V konaní pred ústavným súdom sa

uplatňuje princíp subsidiarity ( ), podľa ktorého ak o ochrane

základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť

takým právam ochranu.

Prvostupňové rozsudky okresného súdu boli napadnuteľné odvolaním ako riadnym

opravným prostriedkom. V prípade rozsudku z 19. decembra 2008 túto možnosť sťažovateľ

aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označeným právam poskytoval, resp. bol

oprávnený poskytovať krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností

podrobiť svojmu prieskumu napadnuté rozsudky okresného súdu. Preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Navyše vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 5. februára 2008 v konaní sp. zn.

ústavný súd uvádza, že z procesnoprávneho hľadiska tento rozsudok v čase

podania sťažnosti podľa už neexistoval, pretože bol zrušený uznesením

krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. . K porušovaniu

sťažovateľom označených práv týmto rozsudkom tak už v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu nemohlo objektívne dochádzať.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom

pod sp. zn. a o napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd dospel k záveru o oneskorenosti sťažnosti

v tejto časti.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť,

pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje (napr.

m. m. , , ).

Z predloženej sťažnosti ani z jej príloh síce nemožno ustáliť presný deň

nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod

sp. zn. , avšak vzhľadom na ďalší procesný priebeh konania o sťažovateľovej

žalobe (vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie) je nesporné, že predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť pred 19. decembrom 2008, keď okresný súd

prvostupňovým rozhodnutím žalobu sťažovateľa zamietol. Preto sťažnosť odovzdaná

na poštovú prepravu 22. októbra 2010 je zjavne oneskorená.

Rozsudok krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

nadobudol právoplatnosť 31. augusta 2009. Vyplýva to z oznámenia krajskej

prokuratúry o odložení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania. Uvedenú

skutkovú okolnosť sťažovateľ nijako nespochybnil, a preto ju ústavný súd považuje

za preukázanú. Aj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne oneskorene podaná.

Z odôvodnenia včasnosti podanej sťažnosti (bod IV sťažnosti) vyplýva, že podľa

názoru sťažovateľa lehota na podanie sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam

všeobecných súdov začala plynúť až ako právny následok oznámenia krajskej prokuratúry

o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (23. augusta 2010). Inými slovami,

využitie práva podnietiť podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora presúva

podľa sťažovateľa začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde až na získanie vedomosti o odložení podnetu.

K tomu ústavný súd uvádza, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, ). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného

súdu je názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa alebo medzinárodnej

zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe

návrhu podnecovateľa (m. m. ).

Z uvedeného potom vyplýva, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania

generálnemu prokurátorovi nemožno z hľadiska považovať za účinný

a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania

sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku , a na jeho podanie nie je preto

z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať

(m. m. , , ). Takýto podnet nie je teda iným právnym

prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle povinný

vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť

mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53

ods. 3 (, , ).

Preto lehota na podanie sťažnosti podľa proti rozsudku

krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní sp. zn. (ale to platí aj o uznesení

krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní sp. zn. ) nemohla začať plynúť

na základe subjektívnej vedomosti sťažovateľa, že generálny prokurátor nepodá

podnecované mimoriadne dovolanie. V oboch prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde začala plynúť od právoplatnosti uvedených druhostupňových rozhodnutí.

Argumentácia sťažovateľa v prospech včasnosti jeho sťažnosti je tak nedôvodná.

3. Vzhľadom na odôvodnenie odmietnutia predloženej sťažnosti nepovažoval

ústavný súd za nevyhnutné zaoberať sa nedostatkom podania spočívajúcim v absencii

kvalifikovaného právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011