Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 54/2011
PDF · 169.32 KB
No categories available
III. ÚS 54/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., R., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv
zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Ružomberok z 5. februára 2008
a 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 73/2007, uznesením Krajského súdu
v Žiline z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2010 doručená sťažnosť D. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy práv
garantovaných dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať majetok
zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkami Okresného súdu
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2008 a 19. decembra 2008 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 73/2007 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008, ako aj jeho rozsudkom
z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si žalobou podanou
11. októbra 2007 na okresnom súde uplatnil voči Slovenskej republike – Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky (neskôr Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky)
(ďalej len „odporca“) nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
ktorý mal spočívať v nerešpektovaní relevantných ustanovení zákona č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov orgánom činným
v trestnom konaní pri zaisťovaní veci na účely trestného stíhania.
Okresný súd rozsudkom z 5. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 73/2007 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 210 437 Sk z titulu
náhrady škody a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Na základe odvolania odporcu krajský súd uznesením z 9. júla 2008 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd následne rozsudkom z 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 73/2007 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, a to pre nepreukázanie
protiprávneho konania, ako aj príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 24. júna 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac
sa so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu.
Sťažovateľ adresoval 4. augusta 2010 generálnemu prokurátorovi Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania
podľa štvrtej hlavy štvrtej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov. Tento podnet bol vybavený odložením č. Kc 180/10-8 z 23. augusta
2010, keďže prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“)
nezistil porušenie zákona odôvodňujúce podanie mimoriadneho dovolania.
Tvrdené porušenie označených práv je v predloženej sťažnosti odôvodnené
v podstate iba tvrdením, že v sťažovateľovom prípade bolo základné právo zaručené čl. 20
ods. 1 ústavy „aplikovateľné a povinnosťou okresného súdu a krajského súdu bolo
zabezpečiť procesné garancie, ktoré z neho vyplývajú vrátane náležitého posúdenia jeho
argumentácie a vyrovnania sa s ňou.
V mojom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o mojej žalobe bolo posúdenie
postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti mne, v dôsledku ktorého malo
dôjsť k vzniku škody.“.
Citovanú argumentáciu sťažovateľ konkretizuje tvrdením, že „povinnosťou
okresného súdu a krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť, či
orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia
Trestného poriadku, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných
prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou
škodou ústavne súladným spôsobom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. Moje právo sťažovateľa
zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy by teda zo strany okresného súdu a krajského súdu bolo
rešpektované v tom prípade, ak by okresný súd a krajský súd posúdil predmetnú vec
vo vyššie uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne
vydal rozhodnutie vo veci samej.“.
Včasnosť podania sťažnosti sťažovateľ zdôvodnil názorom, že „list Krajskej
prokuratúry v Žiline č. Kc 180/10-8 zo dňa 23.08.2010 bol na poštu odoslaný minimálne
dňa 23.08.2010 a teda lehota na podanie sťažnosti je zachovaná“.
V závere sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd nálezom rozhodol o jeho
sťažnosti takto:
„1/ Rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa 05.02.2008,
uznesením Krajského súdu v Žiline č. 6Co/112/2008 zo dňa 09.07.2008, rozsudkom
Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa 19.12.2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. 6Co/26/2009 zo dňa 24.06.2009 bolo porušené základné právo D. P.
v zmysle článku § 20 ods. 1, ods. 4, článku 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a článok 6, článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov daného v Ríme 04.11.1950 a článok 1 dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v znení protokolov daného
v Ríme 04.11.1950.
2/ Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa
05.02.2008, uznesenie Krajského súdu v Žiline č. 6Co/112/2008 zo dňa 09.07.2008,
rozsudok Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa 19.12.2008 a rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. 6Co/26/2009 zo dňa 24.06.2009 a vec vracia Okresnému súdu
v Ružomberku, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3/ D. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.638,78,-€ (slovom
šesťtisícšesťstotridsaťosem euro a sedemdesiatosem centov), ktoré mu je Okresný súd
v Ružomberku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov
právneho zastúpenia.“
Sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ani nepožiadal
o ustanovenie právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej rozsudok okresného súdu
z 5. februára 2008 i jeho rozsudok z 19. decembra 2008 (oba v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 73/2007) ústavný súd nemá dostatok právomoci. V konaní pred ústavným súdom sa
uplatňuje princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého ak o ochrane
základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť
takým právam ochranu.
Prvostupňové rozsudky okresného súdu boli napadnuteľné odvolaním ako riadnym
opravným prostriedkom. V prípade rozsudku z 19. decembra 2008 túto možnosť sťažovateľ
aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označeným právam poskytoval, resp. bol
oprávnený poskytovať krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností
podrobiť svojmu prieskumu napadnuté rozsudky okresného súdu. Preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Navyše vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 5. februára 2008 v konaní sp. zn.
2 C 73/2007 ústavný súd uvádza, že z procesnoprávneho hľadiska tento rozsudok v čase
podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už neexistoval, pretože bol zrušený uznesením
krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008. K porušovaniu
sťažovateľom označených práv týmto rozsudkom tak už v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu nemohlo objektívne dochádzať.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 112/2008 a o napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009, ústavný súd dospel k záveru o oneskorenosti sťažnosti
v tejto časti.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť,
pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr.
m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Z predloženej sťažnosti ani z jej príloh síce nemožno ustáliť presný deň
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 112/2008, avšak vzhľadom na ďalší procesný priebeh konania o sťažovateľovej
žalobe (vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie) je nesporné, že predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť pred 19. decembrom 2008, keď okresný súd
prvostupňovým rozhodnutím žalobu sťažovateľa zamietol. Preto sťažnosť odovzdaná
na poštovú prepravu 22. októbra 2010 je zjavne oneskorená.
Rozsudok krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 26/2009 nadobudol právoplatnosť 31. augusta 2009. Vyplýva to z oznámenia krajskej
prokuratúry o odložení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania. Uvedenú
skutkovú okolnosť sťažovateľ nijako nespochybnil, a preto ju ústavný súd považuje
za preukázanú. Aj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne oneskorene podaná.
Z odôvodnenia včasnosti podanej sťažnosti (bod IV sťažnosti) vyplýva, že podľa
názoru sťažovateľa lehota na podanie sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam
všeobecných súdov začala plynúť až ako právny následok oznámenia krajskej prokuratúry
o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (23. augusta 2010). Inými slovami,
využitie práva podnietiť podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora presúva
podľa sťažovateľa začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde až na získanie vedomosti o odložení podnetu.
K tomu ústavný súd uvádza, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného
súdu je názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej
zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe
návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).
Z uvedeného potom vyplýva, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania
generálnemu prokurátorovi nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný
a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania
sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto
z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať
(m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05). Takýto podnet nie je teda iným právnym
prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný
vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť
mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03, II. ÚS 169/06).
Preto lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudku
krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní sp. zn. 6 Co 26/2009 (ale to platí aj o uznesení
krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní sp. zn. 6 Co 112/2008) nemohla začať plynúť
na základe subjektívnej vedomosti sťažovateľa, že generálny prokurátor nepodá
podnecované mimoriadne dovolanie. V oboch prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde začala plynúť od právoplatnosti uvedených druhostupňových rozhodnutí.
Argumentácia sťažovateľa v prospech včasnosti jeho sťažnosti je tak nedôvodná.
3. Vzhľadom na odôvodnenie odmietnutia predloženej sťažnosti nepovažoval
ústavný súd za nevyhnutné zaoberať sa nedostatkom podania spočívajúcim v absencii
kvalifikovaného právneho zastúpenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2011