Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 44/2011
PDF · 184.98 KB
No categories available
II. ÚS 44/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. F., súdneho exekútora, L. M., zastúpeného
advokátom JUDr. R. S., D. K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2010 doručená sťažnosť JUDr. J. F., súdneho exekútora, L. M. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D. K., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010.
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je
účastníkom exekučného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 Er/241/2008.
Sťažovateľ je v označenom exekučnom konaní v procesnom postavení povinného.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal dňa 10. 6.
2008 poverenie pod č. 5505*013639 súdnemu exekútorovi JUDr. J. K. so sídlom
exekútorského úradu v P. B., a to v exekučnej veci oprávneného JUDr. I. P., správcu
konkurznej podstaty úpadcu S. l. , a. s., K., proti povinnému JUDr. J. F. – súdny exekútor
so sídlom L. M., o vydanie hnuteľných vecí a zaplatenie trov konania a trov exekučného
konania. Exekučné konanie je v súčasnosti vedené u JUDr. J. K. pod sp. zn.: EX 385/08.
Dňa 19. 2. 2009 boli súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš
postúpené na rozhodnutie námietky sťažovateľa proti exekúcii. V námietkach proti exekúcii
sťažovateľ uviedol, že v upovedomení o začatí exekúcie je ako povinný označený ako
exekútorský úrad, ktorý nie je nositeľom právnej subjektivity, veci ktoré majú byť
v exekučnom konaní in natura vydané nie sú dostatočne označené. Exekučný titul je z tohto
dôvodu podľa názoru sťažovateľa nevykonateľný, vadný a nezákonný.
Dňa 24. 9. 2010 vydal Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesenie č. 8 Er/241/2008-
106, ktorým námietky sťažovateľ proti exekúcii zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že exekučným titulom je právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie. Sťažovateľom
tvrdená nezákonnosť a vady exekučného titulu boli už predmetom dovolacieho konania.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ani Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky mimoriadne dovolanie na základe podnetu sťažovateľa nepodali. Ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu odmietol. Podľa názoru súdu
subjektívny pocit sťažovateľa nezakladá vadnosť alebo nezákonnosť súdneho rozhodnutia.“
Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením okresného súdu
č. k. 8 Er/241/2008-106 uviedol, že „Ak exekučný súd vydá poverenie na vykonanie
rozhodnutia, ktoré je nevykonateľné, odkazuje na plnenie, ktoré je nevymáhateľné
a nenapraví svoje rozhodnutia v konaní o podaných námietkach, je takýto postup
a rozhodnutie v rozpore so zákonom.“.
4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „Máme za to, že Okresný súd Liptovský
Mikuláš uznesením sp. zn.: 8 Er/241/2008-106 zo dňa 4. 09. 2010 (správne 24. septembra
2010; pozn.) a postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu porušil čl. 46, ods. 1
Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru, t. j. právo sťažovateľa na spravodlivý,
nezávislý a nestranný súdny proces, keďže sa neriadil vyššie uvedenými ustanoveniami
Exekučného poriadku a námietkam sťažovateľa proti exekúcii nevyhovel. Uvedené
rozhodnutie je podľa nášho názoru arbitrárne a svojvoľné a nemá podklad v zákone.
Exekučný poriadok stanovuje exekučnému súdu povinnosť skúmať súladnosť exekučného
titulu so zákonom, ako aj jeho vykonateľnosť a to tak z formálnej ako aj materiálnej
stránky.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. F. domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR uznesením
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8 Er/241/2008-106 zo dňa 24. 09. 2010 porušené
bolo.
2. Sťažovateľovi JUDr. J. F. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,
ktoré (slovom päťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Liptovský Mikuláš je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. F. trovy
konania… do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
6. Podaním z 2. novembra 2010 doručeným ústavnému súdu 8. novembra 2010
sťažovateľ zmenil petit sťažnosti a žiadal doplniť navrhovaný výrok o rozhodnutie, že
„Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.: 8 Er/241/2008-106
zo dňa 24. 09. 2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie
konanie.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
1. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd uznesením č. k. 8 Er/241/2008-106
z 24. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu porušil
ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa podľa jeho názoru neriadil
ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keď námietkam
sťažovateľa proti exekúcii nevyhovel. Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľ
za arbitrárne, svojvoľné a za také, ktoré nemá oporu v zákone.
2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
3. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
4. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou
práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní
pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní.
Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).
5. Vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa ústavný súd pripomína, že
preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
6. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a listinných dôkazov zistil, že okresný súd
namietaným uznesením č. k. 8 Er/241/2008-106 rozhodol o námietkach sťažovateľa proti
exekúcii, pričom v označenom exekučnom konaní bol exekučným titulom právoplatný
rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 262/2006 zo 6. septembra 2007 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009.
7. Ústavný súd uvádza, že exekučný titul, teda uznesenie okresného súdu
sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 Co 262/2006 zo 6. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 boli už predmetom preskúmania zo stany
ústavného súdu, a to v uznesení sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009,
pričom ústavný súd sťažnosť odmietol v časti pre oneskorené podanie a v časti
pre zjavnú neopodstatnenosť.
8. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu v tomto konaní je
v súlade s navrhovaným petitom výlučne dodržanie ústavných garancií upravených v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010, ktorým rozhodol o námietkach povinného
(sťažovateľa) proti exekúcii.
9. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z 24. septembra 2010 vyplýva,
že okresný súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa proti exekúcii. Okresný súd
vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam a súčasne poukázal na skutočnosť, že
exekučný titul, uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006, bol už
predmetom preskúmavania aj zo strany dovolacieho súdu (uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté), ako aj ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 296/09).
10. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozhodovaním okresného
súdu o námietke proti exekúcii týkajúcej sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie,
okresný súd konštatoval, že súdny exekútor „skutočne pri vydávaní upovedomenia o začatí
exekúcie z 20. 01. 2009 pochybil, keď povinného označil ako Exekútorský úrad JUDr. J. F.,
súdny exekútor, štátny občan SR, L. M.…“. S ohľadom na ustanovenia § 2 ods. 1 v spojení
s § 6 ods. 1 a § 15 ods. 1 Exekučného poriadku okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že
nositeľom právnej subjektivity je exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na
vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, a nie exekútorský úrad.
Okresný súd uviedol, že „je zrejmé, že exekútorský úrad skutočne nie je nositeľom právnej
subjektivity, ktorú má súdny exekútor. Už v exekučnom titule bol povinný označený nie len
svojim menom, priezviskom a akademickým titulom, ale aj jeho bližšiu identifikáciu (keďže
nebol žalovaný ako fyzická osoba, ktorá by bola označená adresou bydliska) súdy použili
označenie sídla, v ktorom exekútor vykonáva svoju exekučnú činnosť, teda jeho
exekútorského úradu“ a ďalej konštatoval, že „Takéto označenie povinného podľa názoru
súdu nevzbudzuje pochybnosti o tom, že povinným je fyzická osoba – súdny exekútor
JUDr. J. F.…“.
Okresný súd s odvolaním sa na relevantné ustanovenia Exekučného poriadku
upravujúce právne postavenie exekútora a exekučného úradu a označenia povinnej osoby
v upovedomení o začatí exekúcie konštatoval, že je nepochybné, že povinnou osobou je
fyzická osoba, teda sťažovateľ ako exekútor. Podľa názoru ústavného súdu postupu
okresného súdu pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení exekučného poriadku nie je
čo vytknúť. Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody,
ktoré ho viedli k vydaniu uznesenia, ktorým námietke sťažovateľa proti exekúcii týkajúcej
sa jeho pasívnej legitimácie nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
11. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozhodovaním okresného
súdu o námietke proti exekúcii týkajúcej sa označenia hnuteľných vecí uvedených
v exekučnom titule, z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z 24. septembra
2010 vyplýva, že okresný súd preskúmal exekučný titul aj z tohto hľadiska a poukázal na
skutočnosť, že preskúmanie exekučného titulu, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu,
bolo aj v tomto ohľade už predmetom odvolacieho a dovolacieho konania, a tiež uviedol, že
sťažovateľ v pozícii súdneho exekútora sám vyhotovoval zoznam hnuteľných vecí a tieto
označoval tak, ako sú uvedené v exekučnom titule.
Okresný súd sa aj v tejto časti podrobne zaoberal sťažovateľom podanou námietkou
proti exekúcii. Po preskúmaní uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že aj
pokiaľ ide námietku sťažovateľa týkajúcu sa označenia hnuteľných vecí v uznesení
okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z 24. septembra 2010, odôvodnenie napadnutého
uznesenia nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Okresný súd sa s námietkou
sťažovateľa aj v tejto časti vysporiadal, uviedol skutkové okolnosti veci a vyjadril
odôvodnené závery týkajúce sa ich právneho posúdenia.
12. Ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd zaujal stanovisko k jednotlivým
námietkam sťažovateľa proti exekúcii, odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie je
svojvoľné ani arbitrárne, obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu
uznesenia, ktorým nevyhovel námietkam sťažovateľa proti exekúcii. Ústavný súd dospel
k záveru, že materiálne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu č. k. 8 Er/241/2008-106
z 24. septembra 2010 nemohlo byť porušené.
13. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2011