Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 70/2011
PDF · 157.48 KB
No categories available
III. ÚS 70/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. F., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C/98/00 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2011 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa od 18. júna 2000 viedlo konanie
o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom, ktorého je sťažovateľ účastníkom.
Po opísaní podrobnej chronológie úkonov okresného súdu a účastníkov konania
od júna 2001 sťažovateľ v závere uvádza, že mu bol 15. decembra 2010 doručený rozsudok
okresného súdu, ktorým zamietol jeho žalobu. Dlhodobá nečinnosť a neefektívne úkony
okresného súdu podľa sťažovateľa viedli „k zmareniu uspokojenia mojej pohľadávky
a k zmareniu spravodlivého rozhodnutia o nej a jej následného vymoženia o žalovaného B.,
s.r.o.“.
Sťažovateľ tvrdí, že „neexistuje právny prostriedok, na základe ktorého by som
mohol dosiahnuť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III.
vo vzťahu k žalovanému B., s.r.o. z dôvodu jeho vymazania z obchodného registra a teda z
dôvodu že nastal taký nedostatok konania vo vzťahu k žalovanému B., s.r.o., ktorý nemožno
odstrániť (§ 104 ods. 1 OSP)“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovane veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 20 639,01 € a trovy konania v sume 306,34 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovený zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 12/01) sa ochrana
základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie
práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) trvalo alebo
ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzalo
k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní
týchto práv ďalej nepokračovalo.
Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
1. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 21. januára 2011.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd
žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 34 C/98/2000-253 z 3. decembra 2010.
Na pojednávaní bol prítomný aj sťažovateľ. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa
sťažovateľ neodvolal a rozhodnutie nadobudlo podľa zistenia ústavného súdu
právoplatnosť 21. januára 2011.
V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ teda vedel, že jeho právna
neistota v konaní už bola odstránená a v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie
označených práv postupom okresného súdu netrvalo.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu,
že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť podať proti
rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, teda riadny opravný prostriedok v lehote 15 dní od
jeho doručenia, čo však nevyužil.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
IV. ÚS 215/07 a III. ÚS 27/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Nemôže preto nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť
všeobecných súdov za ochranu zákonnosti.
Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.
Vo veci sťažovateľa okresný súd právoplatne rozhodol tak, že žalobu zamietol
ešte 3. decembra 2010 za účasti sťažovateľa. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie okresného
súdu doručené 15. decembra 2010. Po rozhodnutí okresného súdu sa však nebránil riadnymi
opravnými prostriedkami, ktoré mu umožňoval procesný kódex, ale priamo sa obrátil na
ústavný súd so sťažnosťou na ochranu svojho označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta.
Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu sťažovateľovmu
právu na základe opravných prostriedkov, ktorá vyplýva priamo z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku [§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku], vylučuje (s ohľadom na
znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti
smerujúcej priamo proti procesnému postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu
prvého stupňa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2011