Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 50/2011
PDF · 212.44 KB
No categories available
II. ÚS 50/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
VI/2 Pz 521/10 a jej prípisom z 29. novembra 2010, ako aj rozhodnutím Okresného súdu
Bratislava II č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10
a jej prípisom z 29. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“ alebo „prípis
z 29. novembra 2010“), ako aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný
súd“) č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom z 18. augusta 2008
podaným na Okresnom súde Bratislava II domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy
109 000 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ zároveň požiadal o oslobodenie od platenia
súdneho poplatku, o ktorom okresný súd uznesením č. k. 32 Rob 2483/08-36
z 12. decembra 2008 rozhodol tak, že nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia
súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením
č. k. 5 Co 75/09-43 z 29. mája 2009 potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní
oslobodenia od platenia súdneho poplatku. Sťažovateľ opätovne 5. augusta 2009 podal
žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, argumentujúc zhoršením majetkových
pomerov. Okresný súd v reakcii na túto sťažovateľovu žiadosť oznámením zo 7. augusta
2009 uviedol, že o oslobodení od súdneho poplatku už bolo právoplatne rozhodnuté
a z tohto dôvodu nemôže v tejto veci rozhodovať opätovne. Zároveň upozornil sťažovateľa,
že ak súdny poplatok nebude zaplatený, konanie v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bude
zastavené.
Následne okresný súd uznesením č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11. septembra 2009
konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil. Uvedené rozhodnutie o zastavení
konania bolo na základe odvolania sťažovateľa potvrdené uznesením krajského súdu č. k.
4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010.
Sťažovateľ podal neskôr generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho
dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára 2010. Podnet bol po postúpení veci
prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k.
Kc 172/10-7 z 20. júla 2010 odložený.
Generálna prokuratúra na základe žiadosti sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia
krajskej prokuratúry vec taktiež odložila, čo oznámila sťažovateľovi prípisom
z 10. novembra 2010.
Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 24. novembra 2010 aj opakovaný podnet,
ktorý bol napadnutým prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 29. novembra 2010
odložený z dôvodu, že v predmetnej veci sa nezistil dôvod na podanie mimoriadneho
dovolania.
3. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje, v čom vidí pochybenia všeobecných
súdov konajúcich v jeho právnej veci, predovšetkým ich nesprávnu aplikáciu § 138 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom tejto argumentácii venuje
prevažnú časť svojej sťažnosti. Zároveň hodnotí aj postup generálnej prokuratúry,
ku ktorému uviedol: „Právomoc priznaná generálnemu prokurátorovi v ustanovení § 243e
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nemá povahu exkluzívneho právneho privilégia, ale
zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola zverená. Právo na
mimoriadne dovolanie sťažovateľa je preto potrebné chápať najmä ako právo vyžadovať od
štátneho orgánu - generálneho prokurátora a ním poverených osôb konanie v určitej
kvalite, t. j. vyžadovať konanie v zákone upravenom relevantnom postupe. ... Skúmaniu
porušenia zákona, je zo strany generálneho prokurátora potrebné venovať odbornú
starostlivosť, ktorá má obsahovať aj povinnosť skúmať procesný postup súdov a výklad
procesných a hmotnoprávnych právnych noriem použitých súdmi v napádanom rozhodnutí
a porovnať ich výklad so zjednoteným výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a s ústavne konformným relevantným výkladom dotknutých právnych noriem. Generálna
prokuratúra skúmaniu zákonnosti postupu súdov nevenovala dostatočnú odbornú
starostlivosť. Svedčí o tom aj ignorovanie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 141/2005, na ktoré sťažovateľ v opakovanej sťažnosti generálnu
prokuratúru upozornil...
Právne závery Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu Bratislava, Krajskej
prokuratúry Bratislava a ich potvrdenie Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky sú
zjavne neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska, podľa sťažovateľa
neospravedlniteľné a neudržateľné, spôsobujúce následok porušenia označených
základných práv sťažovateľa.
Od podania návrhu na konanie, t. j. odo dňa 18. 08. 2008 uplynulo takmer dva a pol
roka a Okresný súd Bratislava II nevykonal vo veci žiadny úkon, ktorý by viedol
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Podľa sťažovateľa Okresný súd ... svojím
neodborným postupom vo veci súdnopoplatkovej povinnosti sťažovateľa založil stav
zbytočných prieťahov konania vo veci samej. ... Podľa názoru sťažovateľa aj rozhodovacia
činnosť súdu v oblasti súdnych poplatkov je integrálnou súčasťou súdneho konania
a v odôvodnených prípadoch v konečnom dôsledku, môže spôsobiť aj bezdôvodné prieťahy
konania vo veci samej.“
4. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, práva na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, práva na spravodlivý proces, upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na rozhodnutie jeho veci podľa právnych noriem,
vykladaných ústavne konformným spôsobom a práva na účinný opravný prostriedok pred
národným orgánom upraveného v čl. 13 Dohovoru, postupom a rozhodnutím Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vo veci VI/2 Pz 521/10 a konaním ktoré mu predchádzalo
boli porušené.
Generálnej prokuratúre... sa nariaďuje konať vo veci podnetu sťažovateľa na
podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica č. k.
4Co/341/2009-59 zo dňa 01. 02.2010.“
Sťažovateľ zároveň navrhol priznať mu aj finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10
a jej prípisom z 29. novembra 2010 tým, že nevybavila náležitým spôsobom podnet
sťažovateľa v namietanej veci.
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010, hoci podľa názoru sťažovateľa boli splnené
podmienky na jeho podanie.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a
nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide
o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by
bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa stabilizovanej judikatúry na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo
právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,
ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda
generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe
generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho
dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(I. ÚS 19/01, I. ÚS 43/07, II. ÚS 176/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 344/04), pretože nepatrí do
katalógu základných práv.
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
namietanému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
8. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že zákonnou povinnosťou
generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto
povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že v liste sp. zn. VI/2 Pz 521/10
z 29. novembra 2010 zaujala konkrétne stanovisko k námietkam sťažovateľa, pričom
nezistila dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania proti označenému súdnemu
rozhodnutiu. Jadrom sťažnosti bola nespokojnosť sťažovateľa so závermi, ku ktorým
generálna prokuratúra dospela. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala
v súlade s predstavami sťažovateľa, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jeho
označených základných práv.
9. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou
časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom) napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom
z 29. novembra 2010. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že generálna
prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Keďže ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti
namietaného postupu generálnej prokuratúry ani jej prípisu z 29. novembra 2010
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri § 7 a § 8), nemožno jej postup ako
ani napadnutý prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti s namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na
vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
10. Ústavný súd napokon konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov a tiež s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. To, že
po posúdení všetkých okolností daného prípadu dospela generálna prokuratúra k inému
záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že
mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,
ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto
záveru nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03),
a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
11. Sťažovateľ v úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich práv označil aj krajský
súd a okresný súd. Hoci konanie a rozhodovanie týchto všeobecných súdov vo svojom
sťažnostnom návrhu (tzv. petite) osobitne nenapáda, z ďalšieho obsahu jeho sťažnosti
vyplýva, že vo vzťahu k týmto subjektom namieta porušenie základného práva na konanie
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Je potrebné konštatovať, že aj v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok
stanovených pre obsah ústavnej sťažnosti by táto bola v tejto časti odmietnutá z dôvodu
oneskorenosti jej podania.
Podľa zistení ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu č. k. 32 Rob 2483/08-55
z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím krajského súdu č. k. 4 Co 341/09-59
z 1. februára 2010, ktorým bolo zastavené konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku,
nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2010.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie
základného práva, t. j. v danom prípade od 16. apríla 2010. Predmetná sťažnosť bola
odovzadná na poštovú prepravu 3. februára 2011, teda jednoznačne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011