Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a , ako aj práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

VI/2 Pz 521/10 a jej prípisom z 29. novembra 2010, ako aj rozhodnutím Okresného súdu

Bratislava II č. k. -55 z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave č. k. -59 z 1. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2011 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10

a jej prípisom z 29. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“ alebo „prípis

z 29. novembra 2010“), ako aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný

súd“) č. k. -55 z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -59 z 1. februára 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom z 18. augusta 2008

podaným na Okresnom súde Bratislava II domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy

109 000 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ zároveň požiadal o oslobodenie od platenia

súdneho poplatku, o ktorom okresný súd uznesením č. k. -36

z 12. decembra 2008 rozhodol tak, že nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia

súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením

č. k. -43 z 29. mája 2009 potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní

oslobodenia od platenia súdneho poplatku. Sťažovateľ opätovne 5. augusta 2009 podal

žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, argumentujúc zhoršením majetkových

pomerov. Okresný súd v reakcii na túto sťažovateľovu žiadosť oznámením zo 7. augusta

2009 uviedol, že o oslobodení od súdneho poplatku už bolo právoplatne rozhodnuté

a z tohto dôvodu nemôže v tejto veci rozhodovať opätovne. Zároveň upozornil sťažovateľa,

že ak súdny poplatok nebude zaplatený, konanie v zmysle o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bude

zastavené.

Následne okresný súd uznesením č. k. -55 z 11. septembra 2009

konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil. Uvedené rozhodnutie o zastavení

konania bolo na základe odvolania sťažovateľa potvrdené uznesením krajského súdu č. k.

-59 z 1. februára 2010.

Sťažovateľ podal neskôr generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho

dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára 2010. Podnet bol po postúpení veci

prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k.

Kc 172/10-7 z 20. júla 2010 odložený.

Generálna prokuratúra na základe žiadosti sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia

krajskej prokuratúry vec taktiež odložila, čo oznámila sťažovateľovi prípisom

z 10. novembra 2010.

Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 24. novembra 2010 aj opakovaný podnet,

ktorý bol napadnutým prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 29. novembra 2010

odložený z dôvodu, že v predmetnej veci sa nezistil dôvod na podanie mimoriadneho

dovolania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje, v čom vidí pochybenia všeobecných

súdov konajúcich v jeho právnej veci, predovšetkým ich nesprávnu aplikáciu § 138 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), pričom tejto argumentácii venuje

prevažnú časť svojej sťažnosti. Zároveň hodnotí aj postup generálnej prokuratúry,

ku ktorému uviedol: „Právomoc priznaná generálnemu prokurátorovi v ustanovení § 243e

ods. 1 nemá povahu exkluzívneho právneho privilégia, ale

zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola zverená. Právo na

mimoriadne dovolanie sťažovateľa je preto potrebné chápať najmä ako právo vyžadovať od

štátneho orgánu - generálneho prokurátora a ním poverených osôb konanie v určitej

kvalite, t. j. vyžadovať konanie v zákone upravenom relevantnom postupe. ... Skúmaniu

porušenia zákona, je zo strany generálneho prokurátora potrebné venovať odbornú

starostlivosť, ktorá má obsahovať aj povinnosť skúmať procesný postup súdov a výklad

procesných a hmotnoprávnych právnych noriem použitých súdmi v napádanom rozhodnutí

a porovnať ich výklad so zjednoteným výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a s ústavne konformným relevantným výkladom dotknutých právnych noriem. Generálna

prokuratúra skúmaniu zákonnosti postupu súdov nevenovala dostatočnú odbornú

starostlivosť. Svedčí o tom aj ignorovanie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , na ktoré sťažovateľ v opakovanej sťažnosti generálnu

prokuratúru upozornil...

Právne závery Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu Bratislava, Krajskej

prokuratúry Bratislava a ich potvrdenie Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky sú

zjavne neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska, podľa sťažovateľa

neospravedlniteľné a neudržateľné, spôsobujúce následok porušenia označených

základných práv sťažovateľa.

Od podania návrhu na konanie, t. j. odo dňa 18. 08. 2008 uplynulo takmer dva a pol

roka a Okresný súd Bratislava II nevykonal vo veci žiadny úkon, ktorý by viedol

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Podľa sťažovateľa Okresný súd ... svojím

neodborným postupom vo veci súdnopoplatkovej povinnosti sťažovateľa založil stav

zbytočných prieťahov konania vo veci samej. ... Podľa názoru sťažovateľa aj rozhodovacia

činnosť súdu v oblasti súdnych poplatkov je integrálnou súčasťou súdneho konania

a v odôvodnených prípadoch v konečnom dôsledku, môže spôsobiť aj bezdôvodné prieťahy

konania vo veci samej.“

4. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, práva na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

SR, práva na spravodlivý proces, upraveného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na rozhodnutie jeho veci podľa právnych noriem,

vykladaných ústavne konformným spôsobom a práva na účinný opravný prostriedok pred

národným orgánom upraveného v čl. 13 Dohovoru, postupom a rozhodnutím Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky vo veci VI/2 Pz 521/10 a konaním ktoré mu predchádzalo

boli porušené.

Generálnej prokuratúre... sa nariaďuje konať vo veci podnetu sťažovateľa na

podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica č. k.

-59 zo dňa 01. 02.2010.“

Sťažovateľ zároveň navrhol priznať mu aj finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v a a práv zaručených v a

dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10

a jej prípisom z 29. novembra 2010 tým, že nevybavila náležitým spôsobom podnet

sťažovateľa v namietanej veci.

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -59 z 1. februára 2010, hoci podľa názoru sťažovateľa boli splnené

podmienky na jeho podanie.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a

nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by

bolo možné zahrnúť pod , prípadne právo podľa dohovoru.

Podľa stabilizovanej judikatúry na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo

právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,

ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda

generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(, , , , ), pretože nepatrí do

katalógu základných práv.

Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

namietanému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

8. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že zákonnou povinnosťou

generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto

povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že v liste sp. zn. VI/2 Pz 521/10

z 29. novembra 2010 zaujala konkrétne stanovisko k námietkam sťažovateľa, pričom

nezistila dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania proti označenému súdnemu

rozhodnutiu. Jadrom sťažnosti bola nespokojnosť sťažovateľa so závermi, ku ktorým

generálna prokuratúra dospela. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala

v súlade s predstavami sťažovateľa, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jeho

označených základných práv.

9. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou

časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2

(na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom) napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom

z 29. novembra 2010. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že generálna

prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Keďže ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti

namietaného postupu generálnej prokuratúry ani jej prípisu z 29. novembra 2010

v súvislosti s označeným (pozri a ), nemožno jej postup ako

ani napadnutý prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti s namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na

vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa .

10. Ústavný súd napokon konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade

s príslušnými ustanoveniami o prokuratúre v znení neskorších

predpisov a tiež s príslušnými ustanoveniami . To, že

po posúdení všetkých okolností daného prípadu dospela generálna prokuratúra k inému

záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že

mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,

ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto

záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ),

a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

11. Sťažovateľ v úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich práv označil aj krajský

súd a okresný súd. Hoci konanie a rozhodovanie týchto všeobecných súdov vo svojom

sťažnostnom návrhu (tzv. petite) osobitne nenapáda, z ďalšieho obsahu jeho sťažnosti

vyplýva, že vo vzťahu k týmto subjektom namieta porušenie základného práva na konanie

bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

Je potrebné konštatovať, že aj v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok

stanovených pre obsah ústavnej sťažnosti by táto bola v tejto časti odmietnutá z dôvodu

oneskorenosti jej podania.

Podľa zistení ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu č. k. -55

z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím krajského súdu č. k. -59

z 1. februára 2010, ktorým bolo zastavené konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku,

nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2010.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané

porušenie základného práva.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začína plynúť dňom, keď

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie

základného práva, t. j. v danom prípade od 16. apríla 2010. Predmetná sťažnosť bola

odovzadná na poštovú prepravu 3. februára 2011, teda jednoznačne po uplynutí

dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011