Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 73/2011
PDF · 187.12 KB
No categories available
III. ÚS 73/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. M., súdneho exekútora, L., zastúpeného
advokátom JUDr. M. K., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7 Er 622/2002-62 z 5. augusta
2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. L. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2010 doručená sťažnosť JUDr. L. M., súdneho exekútora, L. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. M. K., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Dolný
Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 Er 622/2002-62 z 5. augusta 2009, uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«V exekučnej veci oprávneného: M., s. r. o.,... R.,... proti povinnej: J. B.,... D., o
zaplatenie 5.575,45 EUR s prísl. Uznesením Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7
Er/622/2002-62 zo dňa 05. 08. 2009, tento prvostupňový súd neschválil rozvrh výťažku
dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008. Jednoznačne zastávame názor, že rozvrh
výťažku dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008 podľa návrhu sťažovateľa mal byť
súdom schválený. Proti Uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7 Er/622/2002-62 zo
dňa 05. 08. 2009 podal súdny exekútor odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 3 O. s. p, vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 10 CoE/81/2009 zo dňa 10. 3.
2010 Krajského súdu Žilina ako odvolacieho súdu tento súd potvrdil napadnuté
prvostupňové rozhodnutie. Voči tomuto odvolaciemu rozhodnutiu súdu podal sťažovateľ
podľa § 236 a nasl. O. s. p. dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
k. 5 Cdo 175/2010 z 22. 9. 2010 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 26. 10.
2010 bolo uvedené dovolanie odmietnuté a oprávnenému a povinnej sa nepriznala náhrada
trov dovolacieho konania...
Odvolací súd v napadnutom uznesení sa v podstate stotožnil s prvostupňovým
rozhodnutím, podľa ktorého prvostupňový súd zistil, že súdny exekútor v rámci prvej
skupiny uspokojovaných pohľadávok nesprávne určil výšku odmeny za výkon exekučnej
činnosti. Súd má za to, že odmena súdneho exekútora vypočítaná podľa § 5 ods. 1 v spojení
s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. má byť vo výške 20% z vymoženej pohľadávky a nie
vo výške 20 % z vymáhanej pohľadávky, tak ako si to uplatnil súdny exekútor, čím sa
nestotožnil s názorom exekútora, že základom pre výpočet odmeny je výška vymáhanej
pohľadávky...
Zastávame názor, že exekútor postupoval v celom exekučnom konaní, ako aj pri
výpočte trov exekúcie správne, pretože vychádzal z dikcie platných a účinných zákonných
ustanovení § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 písm. a) a § 27a Vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších noviel. Výnimky z takéhoto výpočtu
odmeny exekútora predstavujú § 6, § 14 až § 16 cit. vyhlášky, tieto však nie je možné
aplikovať na danú vec, pretože sa týkajú iných foriem realizácie a ukončenia exekúcie.
Súdny exekútor má teda nárok na odmenu exekútora vypočítanú z výšky vymáhanej
pohľadávky a nie iba z tej výšky pohľadávky, ktorá bola v tomto exekučnom konaní
vymožená.
Podľa nášho názoru Okresný súd Dolný Kubín v konaní 7 Er/622/2002 a Krajský súd
Žilina v konaní 10 CoE/81/2009 nesprávnym právnym posúdením v predmetnej veci
pochybili. Tento omyl oboch súdov spočíval výlučne v tom, že aplikovali síce správnu
právnu normu, ale jej obsah nesprávne interpretovali v rozsahu a spôsobom, ktorý
analyzujeme a zdôvodňujeme v tejto sťažnosti ...
Keďže vyššie uvedené exekučné konanie sa začalo pred 30. 4. 2008 poukazujeme aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 6. 2008, sp. zn. 3 M Cdo
13/2007 (na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR), podľa ktorého za výkon
exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4 ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou
odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny pri vylúčení
súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene, ktorou sa
odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi vždy
odmena vypočítaná z vymáhanej sumy.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
«1. Základné právo sťažovateľa JUDr. L. M., súdneho exekútora, sídlo: L., právne
zastúpeného JUDr. M. K., advokátom, so sídlom R., na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a upravené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Er/622/2002, postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 CoE/81/2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 175/2010 bolo porušené.
2. Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7 Er/622/2002-62 zo dňa
05. 08. 2009. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 10 CoE/81/2009 zo dňa
10. 3. 2010. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5 Cdo 175/2010 zo dňa 22. 9. 2010.
3. Okresnému súdu Dolný Kubín sa prikazuje, aby vo veci ďalej konal bez
zbytočných prieťahov a vydal rozhodnutie o schválení rozvrhu výťažku v exekučnom konaní
EX 391/2002 vedenom exekútorským úradom sťažovateľa v zmysle jeho návrhu zo dňa 18.
5. 2009 v konaní sp. zn. 7 Er/622/2002.
4. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 676,85 €, ktoré
je povinný Okresný súd Dolný Kubín zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 622/2002-62 z 5. augusta 2009, vychádzal
z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia
okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní.
Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa
a uznesením sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010 ho ako vecne správne potvrdil.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu
sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd zistil, že namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 CoE 81/2009
z 10. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2010.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Na základe uvedeného a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti namietaného
uznesenia krajského súdu (2. júna 2010), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (22. decembra 2010) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané
podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty
(obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže
zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol ako podanú oneskorene.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010.
Ústavný súd zistil, že týmto rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu, pretože dospel k záveru, že proti tomuto
rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu prvostupňového
uznesenia. Najvyšší súd uviedol, že okresný súd „svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
súdny exekútor nesprávne vypočítal svoju odmenu za výkon exekučnej činnosti. V dôsledku
toho došlo k určeniu nesprávnej výšky celkových trov exekúcie uspokojovaných v rámci
prvej skupiny. Uvedený chybný postup súdneho exekútora mal vplyv na správnosť rozvrhu
výťažku ako celku, preto okresný súd rozvrh výťažku z predaja nehnuteľností neschválil.“.
Dovolací súd ďalej konštatoval, že krajský súd sa stotožnil so závermi
a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto ho ako vecne správne potvrdil.
Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj argumenty sťažovateľa
obsiahnuté v dovolaní, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľ „namietal
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, zastávajúc pritom názor, že
v exekučnom konaní ako aj pri výpočte trov exekúcie postupoval správne, pretože vychádzal
z dikcie platných a účinných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení neskorších noviel ako aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky“.
Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie
proti uzneseniu krajského (odvolacieho) súdu. Z tohto dôvodu najvyšší súd skúmal
prípustnosť podania dovolania z hľadiska kritérií podľa ustanovenia § 239 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré pojednáva o prípustnosti podania dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu prijatého vo forme uznesenia.
Okrem toho sa dovolací súd sústredil aj na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska ustanovenia § 237 OSP, ktoré taxatívne ustanovuje dôvody na podanie dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na to, či má podobu rozsudku alebo
uznesenia.
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nespĺňa dôvody prípustnosti
ani podľa § 237 OSP, ani podľa § 239 OSP.
K sťažovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom
dovolací súd okrem iného uviedol: „Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na
nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241
ods. 2 písm. c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.“
V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd vyslovil: „S poukazom na
právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dovolací súd sa zaoberal otázkou prípustnosti
dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, a keďže dospel k záveru, že
dovolanie nie je v danom prípade prípustné, nezaoberal sa už otázkou vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia.
V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za významné poukázať na podstatu
námietok sťažovateľa, ktorý rozhodnutiam všeobecných súdov v danej veci vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci pri správnej aplikácii právnej normy. Kľúčovým pritom
bolo právne posúdenie toho, či sťažovateľ ako súdny exekútor v rámci exekučného konania
pri návrhu na schválenie rozvrhu výťažku správne vypočítal svoju odmenu. Na rozdiel od
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdil, že v súlade s právnymi predpismi mu
patrí odmena z vymáhaného nároku, a nie z pohľadávky, ktorá bola v rámci exekučného
konania vymožená.
Ústavný súd zastáva názor, že námietky sťažovateľa v takejto podobe sa voči
uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý sa touto otázkou vôbec nezaoberal, javia ako irelevantné.
Najvyšší súd súladne s ústavou najskôr posúdil procesné predpoklady na svoje
rozhodovanie a ak zistil neodstrániteľnú prekážku, nemohol posudzovať vznesenú námietku
v jej merite.
Sťažovateľ mal možnosť dané námietky uplatniť včas vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu. Ústavný súd navyše odôvodnil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti musela
byť odmietnutá pre oneskorenosť.
Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2011