Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 73/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. M., súdneho exekútora, L., zastúpeného

advokátom JUDr. M. K., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -62 z 5. augusta

2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 10. marca 2010 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. septembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. L. M., súdneho exekútora, L. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. K., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Dolný

Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -62 z 5. augusta 2009, uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. marca 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«V exekučnej veci oprávneného: M., s. r. o.,... R.,... proti povinnej: J. B.,... D., o

zaplatenie 5.575,45 EUR s prísl. Uznesením Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7

-62 zo dňa 05. 08. 2009, tento prvostupňový súd neschválil rozvrh výťažku

dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008. Jednoznačne zastávame názor, že rozvrh

výťažku dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008 podľa návrhu sťažovateľa mal byť

súdom schválený. Proti Uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. -62 zo

dňa 05. 08. 2009 podal súdny exekútor odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 3 O. s. p, vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. zo dňa 10. 3.

2010 Krajského súdu Žilina ako odvolacieho súdu tento súd potvrdil napadnuté

prvostupňové rozhodnutie. Voči tomuto odvolaciemu rozhodnutiu súdu podal sťažovateľ

podľa a nasl. dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

k. z 22. 9. 2010 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 26. 10.

2010 bolo uvedené dovolanie odmietnuté a oprávnenému a povinnej sa nepriznala náhrada

trov dovolacieho konania...

Odvolací súd v napadnutom uznesení sa v podstate stotožnil s prvostupňovým

rozhodnutím, podľa ktorého prvostupňový súd zistil, že súdny exekútor v rámci prvej

skupiny uspokojovaných pohľadávok nesprávne určil výšku odmeny za výkon exekučnej

činnosti. Súd má za to, že odmena súdneho exekútora vypočítaná podľa § 5 ods. 1 v spojení

s vyhlášky č. má byť vo výške 20% z vymoženej pohľadávky a nie

vo výške 20 % z vymáhanej pohľadávky, tak ako si to uplatnil súdny exekútor, čím sa

nestotožnil s názorom exekútora, že základom pre výpočet odmeny je výška vymáhanej

pohľadávky...

Zastávame názor, že exekútor postupoval v celom exekučnom konaní, ako aj pri

výpočte trov exekúcie správne, pretože vychádzal z dikcie platných a účinných zákonných

ustanovení a a Vyhl. č. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších noviel. Výnimky z takéhoto výpočtu

odmeny exekútora predstavujú § 6, § 14 až § 16 cit. vyhlášky, tieto však nie je možné

aplikovať na danú vec, pretože sa týkajú iných foriem realizácie a ukončenia exekúcie.

Súdny exekútor má teda nárok na odmenu exekútora vypočítanú z výšky vymáhanej

pohľadávky a nie iba z tej výšky pohľadávky, ktorá bola v tomto exekučnom konaní

vymožená.

Podľa nášho názoru Okresný súd Dolný Kubín v konaní a Krajský súd

Žilina v konaní nesprávnym právnym posúdením v predmetnej veci

pochybili. Tento omyl oboch súdov spočíval výlučne v tom, že aplikovali síce správnu

právnu normu, ale jej obsah nesprávne interpretovali v rozsahu a spôsobom, ktorý

analyzujeme a zdôvodňujeme v tejto sťažnosti ...

Keďže vyššie uvedené exekučné konanie sa začalo pred 30. 4. 2008 poukazujeme aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 6. 2008, sp. zn. 3 M Cdo

13/2007 (na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR), podľa ktorého za výkon

exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4 ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou

odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny pri vylúčení

súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene, ktorou sa

odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi vždy

odmena vypočítaná z vymáhanej sumy.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo sťažovateľa JUDr. L. M., súdneho exekútora, sídlo: L., právne

zastúpeného JUDr. M. K., advokátom, so sídlom R., na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a upravené v čl. 46

ods. 1 postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

2. Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. -62 zo dňa

05. 08. 2009. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. zo dňa

10. 3. 2010. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 22. 9. 2010.

3. Okresnému súdu Dolný Kubín sa prikazuje, aby vo veci ďalej konal bez

zbytočných prieťahov a vydal rozhodnutie o schválení rozvrhu výťažku v exekučnom konaní

EX 391/2002 vedenom exekútorským úradom sťažovateľa v zmysle jeho návrhu zo dňa 18.

5. 2009 v konaní sp. zn. .

4. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 676,85 €, ktoré

je povinný Okresný súd Dolný Kubín zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -62 z 5. augusta 2009, vychádzal

z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia

okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní.

Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa

a uznesením sp. zn. z 10. marca 2010 ho ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu

sp. zn. z 10. marca 2010.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že namietané uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 10. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2010.

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Na základe uvedeného a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti namietaného

uznesenia krajského súdu (2. júna 2010), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (22. decembra 2010) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané

podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty

(obdobne napr. , , , ). Keďže

zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako podanú oneskorene.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. septembra 2010.

Ústavný súd zistil, že týmto rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu, pretože dospel k záveru, že proti tomuto

rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu prvostupňového

uznesenia. Najvyšší súd uviedol, že okresný súd „svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

súdny exekútor nesprávne vypočítal svoju odmenu za výkon exekučnej činnosti. V dôsledku

toho došlo k určeniu nesprávnej výšky celkových trov exekúcie uspokojovaných v rámci

prvej skupiny. Uvedený chybný postup súdneho exekútora mal vplyv na správnosť rozvrhu

výťažku ako celku, preto okresný súd rozvrh výťažku z predaja nehnuteľností neschválil.“.

Dovolací súd ďalej konštatoval, že krajský súd sa stotožnil so závermi

a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto ho ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj argumenty sťažovateľa

obsiahnuté v dovolaní, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľ „namietal

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, zastávajúc pritom názor, že

v exekučnom konaní ako aj pri výpočte trov exekúcie postupoval správne, pretože vychádzal

z dikcie platných a účinných ustanovení vyhlášky č. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov v znení neskorších noviel ako aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky“.

Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie

proti uzneseniu krajského (odvolacieho) súdu. Z tohto dôvodu najvyšší súd skúmal

prípustnosť podania dovolania z hľadiska kritérií podľa ustanovenia § 239 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré pojednáva o prípustnosti podania dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu prijatého vo forme uznesenia.

Okrem toho sa dovolací súd sústredil aj na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska ustanovenia , ktoré taxatívne ustanovuje dôvody na podanie dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na to, či má podobu rozsudku alebo

uznesenia.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nespĺňa dôvody prípustnosti

ani podľa , ani podľa .

K sťažovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom

dovolací súd okrem iného uviedol: „Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na

nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241

ods. 2 písm. c) v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho

prípustnosti podľa a nasl. “

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd vyslovil: „S poukazom na

právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dovolací súd sa zaoberal otázkou prípustnosti

dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, a keďže dospel k záveru, že

dovolanie nie je v danom prípade prípustné, nezaoberal sa už otázkou vecnej správnosti

napadnutého rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za významné poukázať na podstatu

námietok sťažovateľa, ktorý rozhodnutiam všeobecných súdov v danej veci vytýkal

nesprávne právne posúdenie veci pri správnej aplikácii právnej normy. Kľúčovým pritom

bolo právne posúdenie toho, či sťažovateľ ako súdny exekútor v rámci exekučného konania

pri návrhu na schválenie rozvrhu výťažku správne vypočítal svoju odmenu. Na rozdiel od

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdil, že v súlade s právnymi predpismi mu

patrí odmena z vymáhaného nároku, a nie z pohľadávky, ktorá bola v rámci exekučného

konania vymožená.

Ústavný súd zastáva názor, že námietky sťažovateľa v takejto podobe sa voči

uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý sa touto otázkou vôbec nezaoberal, javia ako irelevantné.

Najvyšší súd súladne s najskôr posúdil procesné predpoklady na svoje

rozhodovanie a ak zistil neodstrániteľnú prekážku, nemohol posudzovať vznesenú námietku

v jej merite.

Sťažovateľ mal možnosť dané námietky uplatniť včas vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu. Ústavný súd navyše odôvodnil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti musela

byť odmietnutá pre oneskorenosť.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2010, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011