Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 82/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. novembra

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. novembra 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2011 doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. novembra 2009, č.k. -25

potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo 222-1845/2008 z 27. marca 2008,

ktorým rozhodla, že navrhovateľ nemá nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona

č. , pretože v dôsledku pracovného úrazu, ktorý utrpel dňa 19. decembra

2000, nemá viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca.

Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s názorom Sociálnej poisťovne, ústredie

a poukázal na to, že zo žiadnych lekárskych nálezov, zdravotnej dokumentácie a vyšetrení

nevyplýva, že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo v dôsledku pracovného úrazu, ktoré by

mu neumožňovalo vykonávať pôvodné zamestnanie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave navrhovateľ podal v zákonnej lehote

odvolanie s tým, že namietal, že Sociálna poisťovňa, ústredie, ani krajský súd riadne nezistil

skutkový stav, nakoľko k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v dôsledku

a v priamej súvislosti s pracovným úrazom z 19. decembra 2000 a tieto následky mu

pretrvávajú dodnes.

Sociálna poisťovňa, ústredie vo svojom vyjadrení uviedla, že síce od 1.januára 2004

do 12. júla 2004 vyplácala navrhovateľovi stratu na zárobku, ale podľa nej išlo len o stratu

na zárobku počasí trvania práceneschopnosti. Toto tvrdenie je možné považovať za účelové

a nepravdivé, lebo navrhovateľ je nepretržite práceneschopný od 13.októbra 2003 až do

teraz.

Dňom kedy mu bolo ukončené vyplácanie straty na zárobku, t.j. 12.júla 2004 bol

navrhovateľ uznaný za invalidného s 50%-nou mierou poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd sa tak isto nevysporiadal

s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav veci.

Navrhovateľ je doposiaľ zamestnaný v D. B., a.s.. Ako revízor, a pri výkone tejto

činnosti utrpel dňa 19.decembra 2000 pracovný úraz, keď ho kontorlovaný cestujúci bez

cestovného lístka v snahe utiecť pri úteku z vozidla ho stiahol so sebou na zastávku.

V priebehu celého konania nikto neskúmal, či opätovná práceneschopnosť, ktorá

nastala dňa 13.októbra 2003 a trvá až po dnes. Je nespochybnitelné, že práceneschopnost

vznikla ako následok pracovného úrazu. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je

podstatné to, či navrhovateľ má v dôsledku pracovného úrazu viac ako 40%-ný pokles

schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť kontrolóra. Pričom jeho súčastný zdravotný stav

neumožňuje, aby vykonával svoju pôvodnú profesiu a to kontrolóra.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo P. D. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky v spojení s a Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Bratislave

bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa ,

a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 11. 2010, č.k.

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2009, č.k.

.

3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa , Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2010, č.k. a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2009, č.k. .

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2010, č.k.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2009, č.k.

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. P. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške, ktorú stanoví Ústavný

súd Slovenskej republiky na základe svojej úvahy, ktoré vyplatí Najvyšší súd Slovenskej

republiky v lehote 30 dní od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

6. P. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc.,, B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označenými rozsudkami krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu ochranu“.

A. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak ... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného ustanovenia môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé súdne

konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú

všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2009 využitím opravného prostriedku, a to

odvolania, ktoré sťažovateľ napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany

ním označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie už v konaní najvyšším

súdom. Na základe sťažovateľom podaného odvolania tak už došlo k naplneniu účelu

sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti konaním na najvyššom súde.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti smerujúcu proti rozsudku krajského súdu,

odmietol pre nedostatok právomoci podľa .

B. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje tiež za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania a kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv „na súdnu a inú ochranu“, a z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

„V danej veci bola spornou otázka, či pracovný úraz zanechal následky, v akom

rozsahu a či v ich dôsledku má navrhovateľ viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať

doterajšiu činnosť zamestnanca.

Z odborných lekárskych vyšetrení vyplýva, že po úraze u navrhovateľa došlo

k parciálnej lézii dolnej časti plexus braxiaiis vpravo, pričom stav je zlepšený. Na základe

predložených lekárskych nálezov posudkoví lekári sociálneho poistenia zhodne

konštatovali, že pracovný úraz nezanechal také následky na zdraví navrhovateľa, ktoré by

mu bránili vykonávať doterajšie zamestnanie; je schopný vykonávať doterajšie zamestnanie

revízora bez dvíhania a nosenia, ťažkých bremien v pravej ruke a jeho zdravotné ťažkosti

môžu byť spôsobené inými ochoreniami, ktoré s pracovným úrazom nesúvisia, predovšetkým

Bechterevovou choTobou ako primárnym invalidizujúcim ochorením.

K námietke navrhovateľa, že správny orgán i krajský súd opomenuli, že ide

o poškodenie zdravia pri výkone povolania a že neboli vyvodené závery z toho, že

k poškodeniu jeho zdravia došlo v dôsledku násilného skutku inej osoby a správny orgán si

nevyžiadal informácie od zamestnávateľa a ani ako pokračuje trestné stíhanie

kontrolovanej osoby, odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že navrhovateľ utrpel

pracovný úraz. nebola sporná. Podstatné pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je to, či v

dôsledku pracovného úrazu navrhovateľa má viac ako 40%-ný pokles schopnosti

vykonávať doterajšie zamestnanie. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nieje dôležitý

priebeh pracovného úrazu ani trestné stíhanie osoby, ktorá ho zavinila, ale zdravotné

následky pracovného úrazu.

Krajský súd nepochybil, keď si nepripojil spisový materiál týkajúci sa konania

o invalidný dôchodok navrhovateľa, v priebehu ktorého bolo vykonané znalecké

dokazovanie ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, keďže posudzovanie zdravotného

stavu pre nárok na invalidný dôchodok a pre nárok na úrazovú rentuje rozdielne.

Pre posúdenie nároku na invalidný dôchodok je v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1

zákona rozhodujúce, že poistenec má pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pokles

schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou

fyzickou osobou. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentuje podstatné to, či navrhovateľ má

v dôsledku pracovného úrazu viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu

činnosť kontrolóra. Z uvedeného vyplýva, že pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nie je

možné vychádzať z posúdenia zdravotného stavu navrhovateľa pre nárok na invalidný

dôchodok. Invalidizujúcim ochorením je pritom ochorenie (Bechterevova choroba), ktoré

nesúvisí s utrpeným pracovným úrazom.

Z odborných lekárskych vyšetrení jednoznačne vyplýva, že pracovný úraz nezanechal

u navrhovateľa také následky na zdraví, ktoré by mu bránili vykonávať doterajšiu činnosť

kontrolóra. Súvislosť invalidizujúceho ochorenia s utrpeným pracovným úrazom nebola

preukázaná. Skutočnosť, že u navrhovateľa je prítomná lézia plexus brachialis hornej

končatiny vpravo,, odporkyňa ani. jej posudkoví lekári nespochybňovali. Ide o minimálny

zostatkový neurologický nález na pravej hornej končatine v zmysle obmedzenia pohyblivosti

malíčka pravej ruky ľahkého stupňa. U navrhovateľa sa nerozvinuli súvisiace komplikácie

v zmysle ťažkých svalových atrofií, areflexie šľachovokosticovej zložky, poruchy cievnej

cirkulácie alebo motorického poškodenia všetkých svalov pravej hornej končatiny, prípadne

obmy, ktoré by mohli viesť k podstatnému, viac ako 40%-nému poklesu schopnosti

navrhovateľa vykonávať doterajšie zamestnanie.

Okolnosť, že navrhovateľovi bola od 13. októbra 2003 do 31. decembra 2003 a od

1. januára 2004 do 12. júla 2004 vyplácaná náhrada, za stratu na zárobku počas trvania

práceneschopnosti z vyššie uvedených dôvodov, nie je relevantná pre posúdenie nároku na

úrazovú rentu.

Aj odvolací súd mal za preukázané, že pokles pracovnej schopnosti navrhovateľa na

účely priznania úrazovej renty nie je viac ako 40%, a že nárok na úrazovú rentu mu

nevznikol. Nepochybil preto krajský súd, keď rozhodnutie odporkyne ako správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru a záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením

a následne právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a omylov a právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011