Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b0c/360965.5a793b.pdf
PDF · 112.89 KB
No categories available
9So/41/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Jany Henčekovej,
PhD. v právnej veci navrhovateľa P.D., zastúpeného JUDr. D.P. proti odporkyni Sociálnej
poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o úrazovú rentu, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2009, č. k. 8 Sp 38/2008-25,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. novembra 2009, č. k. 8 Sp 38/2008-25, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd rozsudkom z 24. novembra 2009, č. k. 8 Sp 38/2008-25, potvrdil
rozhodnutie odporkyne číslo 222-1845/2008 z 27. marca 2008, ktorým odporkyňa
rozhodla, že navrhovateľ nemá nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), pretože v dôsledku
pracovného úrazu, ktorý utrpel dňa 19. decembra 2000, nemá viac ako 40%-ný pokles
schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca. Krajský súd konštatoval, že
zo žiadnych lekárskych nálezov a zdravotnej dokumentácie, a to ani z vyšetrení, na ktoré
poukazoval navrhovateľ, nevyplýva, že by u navrhovateľa došlo k takému zhoršeniu
zdravotného stavu v dôsledku pracovného úrazu, ktoré by mu neumožňovalo vykonávať
pôvodné zamestnanie. Vzhľadom na nesplnenie podmienky viac ako 40%-ného poklesu
schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca mal krajský súd za preukázané, že
navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku na úrazovú rentu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Namietal, že
žalovaný ani krajský súd nezistili riadne skutkový stav. Správny orgán opomenul, že ide
o poškodenie zdravia pri výkone práce. Nezákonnosť postupu správneho orgánu videl v tom,
že napriek značnému dokazovaniu nevyvodil záver, že k poškodeniu zdravia došlo v dôsledku
násilného skutku kontrolovanej osoby, ktorá poškodenie zdravia navrhovateľa zavinila a nie
je známe, ako pokračuje trestné stíhanie voči nej. Pri pracovnom úraze dňa 19. decembra
2000 utrpel pomliaždenie krčnej chrbtice, pomliaždenie ramena ťažkého stupňa, pomliaždenie
kolenného kĺbu ťažkého stupňa, obmedzenie pohybu ramenného kĺbu a lakťového kĺbu
ťažkého stupňa a obrnu vretenného kĺbu. Jeho práceneschopnosť z tohto titulu trvala
od 19. decembra 2000 do 2. decembra 2001 a od 13. októbra 2003 trvá až doteraz.
Zamestnávateľ D. P., a.s., mu vyplácal od 13. októbra 2003 do 31. decembra 2003 stratu na
zárobku. Od 1. januára 2004 do 12. júla 2004 mu túto dávku vyplácala odporkyňa, ktorá
výplatu ukončila s odôvodnením, že skončila podporná doba. Dňom 12. júla 2004 bol uznaný
invalidným s 50%-nou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Navrhovateľ taktiež namietal, že krajský súd si nepripojil spis, týkajúci sa jeho sporu
o invalidný dôchodok, v ktorom bolo vykonané znalecké dokazovanie a rozhodol výlučne na
základe lekárskych posudkov a tvrdení odporkyne. K zhoršeniu jeho zdravotného stavu došlo
v dôsledku pracovného úrazu z 19. decembra 2000 a tieto následky mu trvajú dodnes, lebo
lézia plexus brachialis hornej končatiny vpravo bola a je u neho naďalej prítomná a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej
vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázala na skutočnosť,
že navrhovateľovi bola síce vyplácaná strata na zárobku zamestnávateľom i odporkyňou, ale
išlo o stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti a nie o stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti, ktorá by sa v zmysle § 272 ods. 3 zákona považovala od 1. januára 2004
za úrazovú rentu. Uviedla, že pri posudzovaní zdravotného stavu navrhovateľa v konaní
o nároku na úrazovú rentu posudkoví lekári vychádzali z odborných lekárskych vyšetrení,
najmä neurologických, neurochirurgických, rehabilitačných, ortopedických, z ktorých
vyplýva, že ďalšie ochorenia navrhovateľa nesúvisia s pracovným úrazom. Tvrdenia
navrhovateľa, že všetky jeho ochorenia sú v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ktorý
utrpel 19. decembra 2000, považuje odporkyňa za účelové, keďže jeho skutočný zdravotný
stav vyplývajúci zo zdravotnej dokumentácie, jeho tvrdenia popiera. Odporkyňa navrhla, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdil a navrhovateľovi náhradu
trov konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez pojednávania v súlade s § 250ja
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne o nároku
navrhovateľa na úrazovú rentu podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov.
Podľa § 88 ods. 1 zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej
len "pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný
predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 88 ods. 3 zákona pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1
v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými
v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti
s týmito činnosťami.
Z obsahu spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu odporkyne vyplýva, že
navrhovateľ má úplné stredoškolské vzdelanie. Bol zamestnaný v D.P.D. a.s. ako revízor
a pri výkone tejto činnosti utrpel dňa 19. decembra 2000 pracovný úraz, keď ho kontrolovaný
cestujúci bez cestovného lístka v snahe utiecť pri úteku z vozidla stiahol so sebou na
zastávku. Navrhovateľ pri páde utrpel kontúziu pravého lakťa, dlane pravej ruky a pravého
kolena s následnou liečbou a práceneschopnosťou od 19. decembra 2000 do 2. decembra
2001. Pri kontrolnom vyšetrení dňa 15. novembra 2001 bol zdravotný stav navrhovateľa
hodnotený ako stabilizovaný, zlepšený, bol uznaný schopným práce. Od
3. decembra 2001 nastúpil do pôvodného zamestnania, pričom býval krátkodobo
práceneschopný na základe rôznych diagnóz (akútny zápal hrtana a priedušnice, akútny
zápal priedušiek, chrípka, povrchové poranenia zápästia a ruky, gonartróza kolenného kĺbu),
nesúvisiacich s pracovným úrazom. Opätovne sa stal práceneschopným od 13. októbra 2003
a jeho práceneschopnosť trvá doposiaľ, pričom podporná doba poberania nemocenských
dávok mu skončila dňom 11. júla 2004. Od 12. júla 2004 bol navrhovateľ uznaný invalidným
podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50% pri rozhodujúcom
zdravotnom postihnutí Bechterevova choroba (ankylozujúca spondylartritída) stredného
stupňa – IV. štádium.
V danej veci bola spornou otázka, či pracovný úraz zanechal následky, v akom
rozsahu a či v ich dôsledku má navrhovateľ viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať
doterajšiu činnosť zamestnanca.
Z odborných lekárskych vyšetrení vyplýva, že po úraze u navrhovateľa došlo
k parciálnej lézii dolnej časti plexus braxialis vpravo, pričom stav je zlepšený. Na základe
predložených lekárskych nálezov posudkoví lekári sociálneho poistenia zhodne konštatovali,
že pracovný úraz nezanechal také následky na zdraví navrhovateľa, ktoré by mu bránili
vykonávať doterajšie zamestnanie; je schopný vykonávať doterajšie zamestnanie revízora
bez dvíhania a nosenia ťažkých bremien v pravej ruke a jeho zdravotné ťažkosti môžu byť
spôsobené inými ochoreniami, ktoré s pracovným úrazom nesúvisia, predovšetkým
Bechterevovou chorobou ako primárnym invalidizujúcim ochorením.
K námietke navrhovateľa, že správny orgán i krajský súd opomenuli, že ide
o poškodenie zdravia pri výkone povolania a že neboli vyvodené závery z toho, že
k poškodeniu jeho zdravia došlo v dôsledku násilného skutku inej osoby a správny orgán si
nevyžiadal informácie od zamestnávateľa a ani ako pokračuje trestné stíhanie kontrolovanej
osoby, odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že navrhovateľ utrpel pracovný úraz,
nebola sporná. Podstatné pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je to, či v dôsledku
pracovného úrazu navrhovateľ má viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšie
zamestnanie. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nie je dôležitý priebeh pracovného úrazu
ani trestné stíhanie osoby, ktorá ho zavinila, ale zdravotné následky pracovného úrazu.
Krajský súd nepochybil, keď si nepripojil spisový materiál týkajúci sa konania
o invalidný dôchodok navrhovateľa, v priebehu ktorého bolo vykonané znalecké dokazovanie
ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, keďže posudzovanie zdravotného stavu pre nárok
na invalidný dôchodok a pre nárok na úrazovú rentu je rozdielne.
Pre posúdenie nároku na invalidný dôchodok je v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1
zákona rozhodujúce, že poistenec má pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pokles
schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu je podstatné to, či navrhovateľ má
v dôsledku pracovného úrazu viac ako 40%-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu
činnosť kontrolóra. Z uvedeného vyplýva, že pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nie je
možné vychádzať z posúdenia zdravotného stavu navrhovateľa pre nárok na invalidný
dôchodok. Invalidizujúcim ochorením je pritom ochorenie (Bechterevova choroba), ktoré
nesúvisí s utrpeným pracovným úrazom.
Z odborných lekárskych vyšetrení jednoznačne vyplýva, že pracovný úraz nezanechal
u navrhovateľa také následky na zdraví, ktoré by mu bránili vykonávať doterajšiu činnosť
kontrolóra. Súvislosť invalidizujúceho ochorenia s utrpeným pracovným úrazom nebola
preukázaná. Skutočnosť, že u navrhovateľa je prítomná lézia plexus brachialis hornej
končatiny vpravo, odporkyňa ani jej posudkoví lekári nespochybňovali. Ide o minimálny
zostatkový neurologický nález na pravej hornej končatine v zmysle obmedzenia pohyblivosti
malíčka pravej ruky ľahkého stupňa. U navrhovateľa sa nerozvinuli súvisiace komplikácie
v zmysle ťažkých svalových atrofií, areflexie šľachovokosticovej zložky, poruchy cievnej
cirkulácie alebo motorického poškodenia všetkých svalov pravej hornej končatiny, prípadne
obrny, ktoré by mohli viesť k podstatnému, viac ako 40%-nému poklesu schopnosti
navrhovateľa vykonávať doterajšie zamestnanie.
Okolnosť, že navrhovateľovi bola od 13. októbra 2003 do 31. decembra 2003
a od 1. januára 2004 do 12. júla 2004 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku počas trvania
práceneschopnosti z vyššie uvedených dôvodov, nie je relevantná pre posúdenie nároku
na úrazovú rentu.
Aj odvolací súd mal za preukázané, že pokles pracovnej schopnosti navrhovateľa
na účely priznania úrazovej renty nie je viac ako 40%, a že nárok na úrazovú rentu mu
nevznikol. Nepochybil preto krajský súd, keď rozhodnutie odporkyne ako správne potvrdil.
V odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by správnosť skutkových
zistení a právnych záverov krajského súdu spochybňovali. Odvolací súd preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Účastníkom konania odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania, keďže v odvolacom konaní navrhovateľ nemal úspech a odporkyni v odvolacom
konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 24. novembra 2010
JUDr. Viera Nevedelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková