Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 112/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., Česká republika, pre namietané porušenie jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. A., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. októbra

2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že uznesením č. k.

-27 z 26. januára 2010 zamietol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) návrh sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. /ELE

z 21. júna 2009 proti žalovanému K. v B. (ďalej len „k.“). Rozhodnutím k. sp. zn.

/ELE z 21. júna 2009 vo veci uplatnenia práva sťažovateľa na navrátenie

vlastníctva nevyhovel žalovaný odvolaniu sťažovateľa proti rozhodnutiu správneho orgánu

prvého stupňa, ktorým správny orgán prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu

nepredloženia dokladov k uplatneniu práva sťažovateľom. Proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -27 z 26. januára 2010 podal sťažovateľ odvolanie z 10. februára 2010,

ktorým navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie preskúmal a zrušil.

Opravným uznesením č. k. -27 z 15. júna 2010 krajský súd výrok uznesenia

č. k. -27 z 26. januára 2010 opravil. Sťažovateľ podal 8. júla 2010 odvolanie

tiež proti opravnému uzneseniu. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 8. októbra 2010 odvolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. októbra 2010 porušuje jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 8. októbra 2010 odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -27 z 26. januára 2010.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2010, zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľa obsiahnutou v odôvodnení jeho sťažnosti bolo

jeho presvedčenie, že najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, porušil právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že uznesením

sp. zn. z 8. októbra 2010 odmietol jeho odvolanie proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -27 z 26. januára 2010, čím porušil právo sťažovateľa na prístup

k súdu.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku

ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2010

sa uvádza:

«Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením

návrh žalobcu na prerušenie konania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zn.:

/ELE zo dňa 21. júla 2009 zamietol.

Uvedeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu proti rozhodnutiu O.

v B. č. j. 6373/2004/Hr zo dňa 11. 04. 2006 o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/

zákona o správnom konaní () vo veci uplatnenia práva na navrátenie

vlastníctva podľa a predloženie toto potvrdil z dôvodu, že aj

napriek súhlasu správneho orgánu s predĺžením lehoty na potrebných listinných dôkazov a

ďalším výzvam, žalobca od 28. 10. 2005 do 21. 07. 2009 (takmer 4 roky) nepredložil ani

jeden požadovaný doklad. Preto neakceptoval ani ďalšiu žiadosť účastníka zo dňa 14. 7.

2009 o ďalšie predĺženie lehoty z dôvodu pracovnej cesty...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

spolu s opravným uznesením bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá

) a odvolanie ako nedôvodné odmietol.

Podľa veta prvá , pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona.

Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak sa účastník

nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie je

známy ( ).

Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu konanie prerušiť.

Účastník môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takémuto návrhu

vyhovieť. To znamená, že je na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej, zákonom

predpokladanej prekážky konania (v danom prípade ) konanie

preruší alebo bude v konaní pokračovať ďalej.

V danej veci je nesporné, že žalobca ako dôvoď nepredloženia dokladov a tiež

návrhu na prerušenie konania od počiatku uvádza mimoriadne okolnosti, ktoré bližšie

neodôvodnil okrem služobnej cesty mimo územia SR. Aj napriek tomu, ak by súd vychádzal

z ním uvádzaných dôvodov, nemožno ich považovať za také (a to ani pobyt v zahraničí),

ktoré by bránili splneniu podmienky vyžadovanej súdom a správnym orgánom, pretože od

uplatneného nároku na O. v B. uplynulo takmer 6 rokov, naviac, ak na všetky písomnosti a

výzvy žalobca svojimi podaniami reaguje.

Prvostupňový súd urobil všetky opatrenia ( ), aby žalobca

odstránil chýbajúce vady podania ( a ) a poskytol mu aj dostatočnú

lehotu.

Vzhľadom na to, že žalobca aj napriek výzve vady odvolania neodstránil, najvyšší

súd odvolanie žalobcu podľa odmietol.»

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami

obsiahnutými v dovolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom. Závery najvyššieho

súdu sú logickým pokračovaním konania vykonaného prvostupňovým súdom a podradené

príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje.

Sťažovateľ nedoplnil svoje odvolanie proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -27 z 26. januára 2010 ani napriek výzve krajského súdu z 23. februára

2010. Nedoplnenie odvolania ani napriek výzve krajského súdu má z procesného hľadiska

za následok jeho odmietnutie. Neposkytnutie súčinnosti zo strany sťažovateľa v rámci

odstraňovania vád odvolania ide na jeho ťarchu a odmietnutie takéhoto odvolania nemožno

považovať za porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. októbra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označeného ústavnoprocesného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť,

že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení poukázal na čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú súdy členských krajín pri rozhodovaní

o základných právach občanov Európskej únie viazané aj princípmi komunitárneho práva,

bližšie však neobjasnil, v akej súvislosti by namietané súdne rozhodnutie malo byť

v rozpore s komunitárnym právom, a preto ústavný súd nemohol túto námietku bližšie

preskúmať.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011