Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 111/2011
PDF · 164.58 KB
No categories available
III. ÚS 111/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. P., K., pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2011 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. T. P., K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je odporcom v konaní o zvýšenie výživného
pre jeho maloleté deti vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 27 P 300/2008. Počas súdneho konania sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že
sudkyňa konajúca vo veci je proti nemu zaujatá a porušuje požiadavku rovnakého
postavenia účastníkov konania pred súdom, čo v konečnom dôsledku znamená, že nie je
zaručené spravodlivé rozhodnutie vo veci. Na skutočnosti, ktoré svedčia jeho tvrdeniu,
poukázal sťažovateľ v námietke zaujatosti, ktorú podal 29. marca 2010 a opätovne 7. mája
2010. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 NcC 10/2010
z 25. júna 2010 rozhodol, že sudkyňa konajúca vo veci nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania vo veci. Poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 219/2010
podal sťažovateľ voči uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010 konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v rozhodnutí II ÚS 136/08, ktorý je
možno aplikovať i na môj prípad, je postup, ktorým súd odníma účastníkovi konania
možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre
jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie
podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je
nielen porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní
ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie
Mám vážne pochybnosti o tom, že sudkyňa reprezentuje nestrannosť súdu, ktorý má
prejednať vec tak, ako to vyplýva z čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Dohovoru.
Podľa súdnej praxe Ústavného súdu sa nestrannosť definuje ako neprítomnosť
predsudku /zaujatosti/ a straníckosti.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a zároveň žiada, aby ústavný súd „vydal predbežné opatrenie, ktorým sa
odloží vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Cdo 151/2010, zo dňa 30. 11. 2010“.
Po vykonaní potrebného dokazovania súdnym spisom okresného súdu sp. zn.
27 P 300/2007 sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Ing. Ľ. H. vo veci namietaného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6,
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 151/2010, zo dňa 30. 11. 2010 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 151/2010, zo
dňa 30. 11. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v čiastke 2 000,- EUR.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho
zastupovania sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je
dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených
základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010.
Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol najvyšší súd o zastavení konania
o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 NcC 10/2010 z 25. júna
2010, v ktorom krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti proti sudkyni konajúcej vo veci
starostlivosti o maloleté deti. Dovolanie sťažovateľa tak smeruje proti rozhodnutiu súdu
v merite veci, pričom využíva na spochybnenie rozhodnutia v merite procesné rozhodnutie
týkajúce sa vznesenej námietky proti zákonnej sudkyni.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým Krajský súd
v Košiciach ako nadriadený súd (nie ako súd odvolací) rozhodol o námietke zaujatosti voči
vec prejednávajúcemu sudcovi (§ 16 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 10a ods. 1 O. s. p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
V ostatne citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je upravená funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať
o dovolaniach vtedy, ak je dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu vydané
v odvolacom konaní. Zhodne stým je podľa § 236 ods. 1 O. s. p. spôsobilým predmetom
dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní
o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Rozhodovanie krajského súdu o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 O. s. p.
nemožno považovať (zamieňať) za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní
o námietke zaujatosti rozhoduje ako nadriadený súd príslušnému okresnému súdu. Keď
rozhoduje o tom, či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná tak nie na základe
odvolania, ale na základe zákonom predpokladaného postupu: sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a
O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.).
Rozhodovanie krajského súdu ako súdu nadriadeného sa deje v zmysle organizačných
vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné
rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo
14. januára 2004 sp. zn. III. ÚS 164/03.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie
zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.).
Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne
príslušný na rozhodovanie o dovolaní, ktorým bolo napadnuté predmetné uznesenie
krajského súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutie, ktoré by bolo
vydané v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, resp. aj zopakovať, že rozhodnutie
nadriadeného súdu vydané v konaní o vylúčenie sudcu (§ 16 ods. 1 O. s. p.) je síce
rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného postupu; v takomto prípade
krajský súd nekonal ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd odvolací. Proti takému
rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok (teda ani dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok účastníka; vyslovený záver o chýbajúcej funkčnej
príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto i v prípade, že podanie -
opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie, ale ako odvolanie). Ďalším záverom,
ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, že nejestvuje žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by
mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Tieto závery sú v úplnej zhode
s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, publikované v časopise Zo súdnej praxe
v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 176/2009 z 13. novembra 2009).
So zreteľom na to, že dovolanie otca maloletých detí smeruje proti takému uzneseniu
krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(a ani žiadneho iného súdu) o ňom rozhodovať, nezostalo iné riešenie, než aby pre uvedený
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku
v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p. zastavené.“
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15
dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.
V zmysle citovaného uznesenia sa námietka zaujatosti sudcu predkladá
nadriadenému súdu, ktorý v tomto prípade nerozhoduje ako súd odvolací, a ani rozhodnutie
o námietke zaujatosti nemá povahu rozhodnutia odvolacieho súdu ako rozhodnutia, proti
ktorému Občiansky súdny poriadok výlučne pripúšťa v zmysle § 236 až § 239 použitie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Krajský súd ako nadriadený súd bol
oprávnený s konečnou platnosťou rozhodnúť o námietke zaujatosti vrátane otázky, či sa
námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prerokúvanej veci. Kvalifikovanie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako uznesenia, proti
ktorému Občiansky súdny poriadok nepripúšťa dovolanie najvyšším súdom, posúdil
ústavný súd ako taký dôvod pre jeho rozhodnutie, ktorý je v súlade s citovanými
uzneseniami Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie
súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Preto postup
a rozhodovanie najvyššieho súdu v zmysle platného a účinného všeobecne záväzného
právneho predpisu v žiadnom prípade nemôže mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv sťažovateľa, pretože nie je arbitrárne ani zjavne
neodôvodnené.
Ústavný súd k sťažnosti ešte poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného
súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľa nie je v súlade so všeobecne záväzným právnym
predpisom, je skutočnosťou, ktorá poskytuje sťažovateľovi možnosť napadnúť rozhodnutie
vo veci samej odvolaním. Ďalej k veci ešte dodáva, že realizácia základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania (§ 237 OSP).
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2011