Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 111/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. P., K., pre

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2011 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. T. P., K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je odporcom v konaní o zvýšenie výživného

pre jeho maloleté deti vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. . Počas súdneho konania sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že

sudkyňa konajúca vo veci je proti nemu zaujatá a porušuje požiadavku rovnakého

postavenia účastníkov konania pred súdom, čo v konečnom dôsledku znamená, že nie je

zaručené spravodlivé rozhodnutie vo veci. Na skutočnosti, ktoré svedčia jeho tvrdeniu,

poukázal sťažovateľ v námietke zaujatosti, ktorú podal 29. marca 2010 a opätovne 7. mája

2010. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 25. júna 2010 rozhodol, že sudkyňa konajúca vo veci nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania vo veci. Poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

podal sťažovateľ voči uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2010 konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v rozhodnutí , ktorý je

možno aplikovať i na môj prípad, je postup, ktorým súd odníma účastníkovi konania

možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre

jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie

podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je

nielen porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 SR, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní

ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie

Mám vážne pochybnosti o tom, že sudkyňa reprezentuje nestrannosť súdu, ktorý má

prejednať vec tak, ako to vyplýva z , ods. 1 SR a , ods. 1 Dohovoru.

Podľa súdnej praxe Ústavného súdu sa nestrannosť definuje ako neprítomnosť

predsudku /zaujatosti/ a straníckosti.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a zároveň žiada, aby ústavný súd „vydal predbežné opatrenie, ktorým sa

odloží vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

, zo dňa 30. 11. 2010“.

Po vykonaní potrebného dokazovania súdnym spisom okresného súdu sp. zn.

27 sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. Ľ. H. vo veci namietaného základného práva na súdnu

ochranu podľa , ods. 1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. , zo dňa 30. 11. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. , zo

dňa 30. 11. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v čiastke 2 000,- EUR.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho

zastupovania sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je

dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2010.

Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol najvyšší súd o zastavení konania

o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 25. júna

2010, v ktorom krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti proti sudkyni konajúcej vo veci

starostlivosti o maloleté deti. Dovolanie sťažovateľa tak smeruje proti rozhodnutiu súdu

v merite veci, pričom využíva na spochybnenie rozhodnutia v merite procesné rozhodnutie

týkajúce sa vznesenej námietky proti zákonnej sudkyni.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým Krajský súd

v Košiciach ako nadriadený súd (nie ako súd odvolací) rozhodol o námietke zaujatosti voči

vec prejednávajúcemu sudcovi ( ).

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V ostatne citovanom ustanovení je upravená funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať

o dovolaniach vtedy, ak je dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu vydané

v odvolacom konaní. Zhodne stým je podľa spôsobilým predmetom

dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní

o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Rozhodovanie krajského súdu o námietke zaujatosti podľa

nemožno považovať (zamieňať) za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní

o námietke zaujatosti rozhoduje ako nadriadený súd príslušnému okresnému súdu. Keď

rozhoduje o tom, či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná tak nie na základe

odvolania, ale na základe zákonom predpokladaného postupu: sudcu možno vylúčiť

z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a

), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu ( ).

Rozhodovanie krajského súdu ako súdu nadriadeného sa deje v zmysle organizačných

vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné

rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo

14. januára 2004 sp. zn. .

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie

zastaví ( prvá veta ).

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne

príslušný na rozhodovanie o dovolaní, ktorým bolo napadnuté predmetné uznesenie

krajského súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutie, ktoré by bolo

vydané v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, resp. aj zopakovať, že rozhodnutie

nadriadeného súdu vydané v konaní o vylúčenie sudcu ( ) je síce

rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného postupu; v takomto prípade

krajský súd nekonal ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd odvolací. Proti takému

rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok (teda ani dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok účastníka; vyslovený záver o chýbajúcej funkčnej

príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto i v prípade, že podanie -

opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie, ale ako odvolanie). Ďalším záverom,

ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, že nejestvuje žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by

mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Tieto závery sú v úplnej zhode

s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované v časopise Zo súdnej praxe

v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. novembra 2009).

So zreteľom na to, že dovolanie otca maloletých detí smeruje proti takému uzneseniu

krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(a ani žiadneho iného súdu) o ňom rozhodovať, nezostalo iné riešenie, než aby pre uvedený

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku

v zmysle v spojení s zastavené.“

Podľa ustanovenia v znení účinnom

v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dôvodom na

vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej

veci.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15

dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.

V zmysle citovaného uznesenia sa námietka zaujatosti sudcu predkladá

nadriadenému súdu, ktorý v tomto prípade nerozhoduje ako súd odvolací, a ani rozhodnutie

o námietke zaujatosti nemá povahu rozhodnutia odvolacieho súdu ako rozhodnutia, proti

ktorému výlučne pripúšťa v zmysle až použitie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Krajský súd ako nadriadený súd bol

oprávnený s konečnou platnosťou rozhodnúť o námietke zaujatosti vrátane otázky, či sa

námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prerokúvanej veci. Kvalifikovanie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako uznesenia, proti

ktorému nepripúšťa dovolanie najvyšším súdom, posúdil

ústavný súd ako taký dôvod pre jeho rozhodnutie, ktorý je v súlade s citovanými

uzneseniami .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie

súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Preto postup

a rozhodovanie najvyššieho súdu v zmysle platného a účinného všeobecne záväzného

právneho predpisu v žiadnom prípade nemôže mať za následok porušenie

garantovaných základných práv sťažovateľa, pretože nie je arbitrárne ani zjavne

neodôvodnené.

Ústavný súd k sťažnosti ešte poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného

súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľa nie je v súlade so všeobecne záväzným právnym

predpisom, je skutočnosťou, ktorá poskytuje sťažovateľovi možnosť napadnúť rozhodnutie

vo veci samej odvolaním. Ďalej k veci ešte dodáva, že realizácia základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a nasl. a

dohovoru je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania ( ).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011