Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , , a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 27. októbra 2010 sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 27. októbra 2010 sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu v spojení

s rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp.zn. z 5. augusta 2010 bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného

opatrenia vo veci obmedzenia vstupu odporcu–manžela sťažovateľky do ich domu,

v ktorom bývajú spoločne aj s deťmi. Sťažovateľka uzavrela s odporcom manželstvo

30. septembra 1989 a toto manželstvo dosiaľ trvá. Manželia obývajú rodinný dvojdom

v Bratislave, v ktorom dochádza od marca roku 2007 k domácemu násiliu. Odporca okrem

toho, že mal sám vážne zdravotné problémy, začal sťažovateľku často fyzicky napádať,

správal sa k nej, ale aj k svojej blízkej rodine (bratovi) príliš agresívne a vulgárne

a v dôsledku svojho správania bol prepustený aj zo zamestnania.

Dňa 27. novembra 2009 podala sťažovateľka na okresnom súde „návrh na vylúčenie

odporcu… z užívania časti obývanej nehnuteľnosti, z časti dvojdomu: 2. - ého nadzemného

podlažia a podkrovia v rodinnom dome..., ktorý má samostatný vchod... Súčasťou návrhu

bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dôvodom podania návrhu bolo správanie odporcu, ktoré malo „znaky ponižujúceho

a neľudského zaobchádzania“. Po manželových hrozbách prvýkrát podala sťažovateľka

z obáv o svoje zdravie oznámenie orgánom činným v trestnom konaní v dôsledku

agresívneho správania odporcu vo februári 2008 „na Okresnom riaditeľstve Policajného

zboru v Bratislave“. Toto oznámenie však bolo neskôr odstúpené na priestupkové konanie.

Následne 15. apríla 2009 sa odporca dopustil ďalšieho fyzického násilia, pričom jej vzal aj

mobil. Sťažovateľka okamžite privolala policajnú hliadku, ktorá s ňou spísala zápisnicu.

Napriek tomu, že žiadala ihneď lokalizovať odcudzený mobil, polícia to nevykonala.

Sťažovateľka neskôr až dvakrát vyhľadala lekársku pomoc vo Fakultnej nemocnici

v Bratislave z dôvodu zhoršujúceho sa zdravotného stavu v dôsledku jeho útoku, o čom

svedčia lekárske správy z apríla a mája 2009.

Násilie v domácnosti pokračovalo ďalej, preto sťažovateľka podala opäť trestné

oznámenie pre podozrenie z týrania blízkych osôb, ale teraz prostredníctvom Úradu

Špeciálnej prokuratúry v Pezinku podaním z 27. apríla 2009. Vec bola odstúpená Okresnej

prokuratúre Bratislava I a ňou opäť policajnému orgánu na Okresné riaditeľstvo Policajného

zboru v Bratislave I, ktorý však jej oznámenie o podozrení z týrania blízkych osôb vôbec

neriešil 15 mesiacov a prvýkrát pristúpil k jej výsluchu až 16. júla 2010 (konanie bolo

vedené pod č. ČVS: ORP-639/1-OOVK-B1-2010BJ). Obdobne sa pred orgánmi činnými

v trestnom konaní vedú aj ďalšie konania proti sťažovateľovi (napr. „pre zanedbanie

povinnej výživy, z falšovania podpisu a zneužitia osobných údajov dcéry, pre podozrenie

z prečinu ohovárania“ a podobne).

Odporca pokračuje podľa sťažovateľky aj v ekonomickom a sociálnom násilí, keďže

odcudzil všetok spoločne nadobudnutý hnuteľný a nehnuteľný majetok patriaci do „BSM“.

Sťažovateľka z tohto dôvodu iniciovala aj súdne konania „o určenie bezpodielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o určenie výživného na dcéru a na manželku, vyslovenie

neplatnosti záložnej zmluvy a úverovej zmluvy, o vylúčení odporcu z užívania časti

nehnuteľnosti, o určenie užívania spoločne nadobudnutej veci a posúdení spôsobilosti

odporcu na právne úkony“, pričom v poslednom konaní všeobecné súdy nerešpektovali ani

jeden z listinných dôkazov a nepripustili ani navrhovaný vstup prokurátora do konania.

Okresný súd o jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol po ôsmich

mesiacoch uznesením sp. zn z 5. augusta 2010 tak, že návrh zamietol.

Dňa 18. augusta 2010 podala sťažovateľka odvolanie voči tomuto uzneseniu,

poukázala na listinné dôkazy osvedčujúce jej tvrdenia, napr. lekárske správy z ošetrenia po

fyzickom útoku, samotné písomné priznanie manžela z „rupnutých nervov", poukázala na

prebiehajúce vyšetrovanie ublíženia na zdraví orgánom činným v trestnom konaní i ostatné

už citované trestné a občianskoprávne konania a žiadala pripojiť súvisiace spisy.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. októbra 2010 povrdil zamietajúce

prvostupňové uznesenie okresného súdu dôvodiac, že sťažovateľka jednoznačne

neosvedčila svoj nárok, a tým ani naliehavú potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov.

Sťažovateľka poukázala na to, že všeobecné súdy napriek listinným dôkazom

a lekárskym správam neposkytli sťažovateľke a jej dcéram „účinnú, a promptnú súdnu

ochranu našich práv garantovaných ..., neoboznámili sa s citovanými

prebiehajúcimi dalšími súdnymi konaniami ani s prebiehajúcim vyšetrovaním vedeným pred

orgánom činným v trestnom konaní, na ktoré som poukázala, je preto daná dôvodná obava,

že porušili moje základné práva /slobody/, pretože je nesporné a domnievam sa, že

i dostatočne preukázané vecnými argumentami, že v tejto mojej domácnosti od marca roku

2007 dochádza k rôznym formám domáceho násilia..., ide o ponižujúce a neľudské

zaobchádzanie zo strany manžela, napriek tomu všeobecné súdy zostali nečinné, nevyužili

svoje oprávnenie dané im a príslušným procesným kódexom, neposkytli nám účinnú

a najmä promptnú ochranu v tomto násilnom prostredí nariadením predbežného opatrenia

zameraného na efektívnu ochranu mojich práv /i detí, ktoré žijú doposiaľ v atmosfére

násilia strachu a stresu/ pred zásahmi do mojej /našej/ telesnej a duševnej integrity,

dôstojnosti, súkromia a obydlia, tak ako tieto práva máme zaručené v ústave

a kvalifikovaných medzinárodných zmluvách / napr. čl. 3, čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd/. Za porušenie môjho práva považujem ďalej to, že

z dôvodu trvajúceho domáceho násilia a neposkytnutia promptnej pomoci zo strany súdov,

mi je odopreté právo pokojne užívať svoj majetok, ktorého určenia som tiež nútená sa

dožadovať súdnou cestou práve z dôvodu domáceho násilia, kedy mi bolo zabránené

odporcom vlastniť majetok /. Vzhľadom k tomu, že domáce násilie začalo v marci roku 2007

/dôkaz - súdne žaloby podané na OS Ba 1 už v 11/2007, i návrh na úpravu práv a povinností

k mal. dcére, ale i opakované trestné oznámenie vedené na OR PZ Ba 1..., podané dňa

11. 2. 2008, následne druhé dňa 26. 4. 2009, ale i ďalšie .../pričom v čase oznámenia dcéra

L.... nar. ... 1990 bola maloletá, je zrejmé, že bola žiadúca a plne odôvodnená ochrana

i v zmysle SR / Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd/...

Je zjavné, že všeobecné súdy vykladali ustanovenia

svojvoľne, nie v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Svojvoľným a

ústavne neudržateľným výkladom podmienok nariadenia predbežného opatrenia pri

domácom násilí tak sťažovateľke /a v podstate i jej deťom/, odopreli rýchlu, efektívnu súdnu

ochranu jej vyššie citovaných základných ľudských práv, garantovaných ...

Sťažovateľka je toho názoru, že nariadením predbežného opatrenia „odporca -

manžel nemôže byť žiadnym spôsobom ukrátený, resp. poškodený, pretože v našom prípade

ide o obmedzenie vstupu do časti dvojdomu, pričom odporca by mal naďalej k dispozícii

rovnako veľkú druhú časť dvojdomu so samostatným vchodom, ktorá je rovnako zariadená,

vybavená a udržiavaná, a navyše má k dispozícii bývanie v N., kde sa zdržiava

a prespáva... a tvrdí tiež, že „obe citované uznesenia boli odôvodnené svojvoľne a právne

nesprávne a v dôsledku toho mi bolo a je doposiaľ bránené v pokojnom bývaní a súkromí,

v pokojnom rodinnom živote... Záporné enunciáty oboch súdnych rozhodnutí nepomohli

mne a mojím deťom v ukončení násilia, /aj napriek preukázateľným násilnostiam v dôsledku

ktorých som bola nútená vyhľadať lekárske ošetrenie, podať trestné oznámenie..., súdy

neprekazili spoločensky neakceptovateľné správanie odporcu, a napriek takémuto

neznesiteľnému spolužitiu, ktoré neustále stupňoval odporca, súdy neobmedzili jeho

užívacie právo k spoločnému obydliu, a nepomohli preto pokojnému užívaniu mojich

majetkových práv, ktoré mi prináležia z titulu BSM a právu na nedotknuteľnosť súkromného

života, čím je ponímané aj právo na pokojný rodinný život a slobodný rozvoj osobnosti,

nebola mne mojím deťom poskytnutá primeraná a potrebná súdna ochrana, táto bola

odopretá. Všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o mojom návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia aplikovali príslušné zákony účelovo, jednostranne s nadmerným formalizmom, a

návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietli na základe pretrvávajúcich

predsudkov o domácom násilí, na základe nevysvetliteľného spochybňovania všetkých

listinných dôkazov /nerešpektovali ani zákonom vyžadované lekárske správy, ani trestné

oznámenia..., ktoré som sa snažila nielen citovať, ale i založiť do spisu. Takéto súdne

rozhodnutia vnímam ako nespravodlivé, ktorými som diskriminovaná nielen v manželských

vzťahoch, pretože boli porušené nielen práva súkromného a rodinného života /čl. 8

Dohovoru/, porušené práva na účinný prostriedok nápravy /čl. 13 Dohovoru/, zákaz

diskriminácie /čl. 14 Dohovoru/...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva / slobody / JUDR. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v

spojení s jej právami uvedenými v článku 16, , a Slovenskej

republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave v

konaní vedenom pod sp. zn. -91 zo dňa 27. 10. 2010 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -91 zo dňa 27. 10. 2010

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave /príp. Okresnému súdu Bratislava 1/, prikazuje, aby vo

veci ďalej konal, a zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv /slobody/, práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok

nápravy, práva na súkromný a rodinný život, zakazuje pokračovať v diskriminácii.

.JUDr. Z. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume, ktorej výšku ponechávam na

úvahu Ústavného súdu, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný JUDr. Z. L. vyplatiť

v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /nálezu/.

Krajský súd v Bratislave je povinný priznať sťažovatelke náhradu trov konania, a to

do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka ďalej žiada, „aby ústavný súd jej sťažnosť prerokoval prednostne,

pretože ide o naliehavú vec - pretrvávajúce domáce násilie...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom konania pred ústavným súdom (vychádzajúc z petitu jej sťažnosti,

ktorým je ústavný súd viazaný podľa ) je tvrdenie

sťažovateľky, že všeobecné súdy konajúce v jej veci (sťažnosť smeruje konkrétne proti

krajskému súdu, ktorý konal ako súd poslednej inštancie) zamietnutím jej návrhu na

vydanie predbežného opatrenia porušili jej základné práva a slobody zaručené čl. 16, čl. 19,

a a právo zaručené dohovoru.

1. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd najprv zaoberal možným porušením jej

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

z 27. októbra 2010 sp. zn. , ktorým v spojení s rozhodnutím okresného súdu

z 5. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. bol zamietnutý návrh na

vydanie predbežného opatrenia vo veci obmedzenia vstupu odporcu–manžela sťažovateľky

do ich domu. Sťažovateľka poukázala na to, že všeobecné súdy napriek listinným dôkazom

a lekárskym správam neposkytli sťažovateľke a jej dcéram „účinnú, a promptnú súdnu

ochranu našich práv“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné na úvod

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného uznesenia krajského súdu opodstatňuje

možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského súdu

sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného práva

na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd zistil, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie

predbežného opatrenia, „ktorým sa domáhala uloženia odporcovi zákazu nevstupovať do

časti nehnuteľnosti, a to 2 . - ého nadzemného podlažia a podkrovia rodinného domu, ... a

to do rozhodnutia o vylúčení odporcu z užívania časti domu a obytnej miestnosti.

Vychádzal z ust. , a a dospel k záveru,

že navrhovateľka nepreukázala existenciu žiadnych konkrétnych úkonov odporcu, v

dôsledku ktorých je odporca dôvodne podozrivý z možného násilia voči nej, resp. bízkym

osobám a ani nemožno predpokladať, že nariadením predbežného opatrenia by došlo k

zhoršeniu právneho postavenia navrhovateľky v konaní vo veci samej. Konštatoval, že

navrhovateľka svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia vôbec neodôvodnila, ale

vychádzala len zo skutočností uvedených v návrhu vo veci samej...

Proti uzneseniu podala sťažovateľka včas odvolanie, ktorým žiadala „jej návrhu

vyhovieť dôvodiac tým, že vo svojom návrhu poukázala a konkrétnymi listinnými dôkazmi

preukázala prejavy násilia odporcu, pričom súd prvého stupňa vypísal z tohto návrhu len

niektoré tvrdenia, najmä tie, pri ktorých neodkazovala na listinný dôkaz... Mala za to, že

nariadením predbežného opatrenia by sa zabránilo fyzickému a psychickému násiliu

v domácnosti, v ktorom s určitosťou bude odporca pokračovať a ktorého konaním dochádza

aj k stratám, likvidácii, falšovaniu a zneužívanú ich osobných údajov, k zastrašovaniu,

osočovaniu... Poukázala na to, že fyzické napadnutie odporcom dňa 15. 4. 2009 preukázala

listinnými dôkazmi, ako aj tvrdenie, že sa odporca dopúšťal násilností voči nej a deťom,

ktoré im spôsobujú psychickú traumu.“.

Krajský súd prerokoval vec podľa (ďalej

aj „OSP“) bez pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najskôr v úvode

citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia sp. zn. z 5. augusta 2010,

ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, opísal

odvolacie dôvody sťažovateľky na s. 2 a čiastočne na s. 3 a v ďalšej časti odôvodnenia na

s. 3 a 4 okresný súd postupne citoval relevantné ustanovenia

[, , , , ] a zároveň konštatoval, že

„sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka jednoznačne neosvedčila

svoj nárok, a tým ani naliehavú potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov.

Navrhovateľka uviedla ako fyzickú formu násilia voči svojej osobe údajné fyzické

napadnutie odporcom dňa 15. 4. 2009, o čom síce v odvolacom konaní doložila lekárske

potvrdenie zo dňa 16. 4. 2009, ako aj lekársku správu z tohto dňa danú pre Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave pre účely trestného stíhania, avšak tieto boli

vydané len na základe jej jednostranného vyjadrenia, čo ešte neosvedčuje nepochybne

skutočnosť, že k takémuto fyzickému napadnutiu (udretiu do tváre) zo strany odporcu aj

malo dôjsť a nejde ani o bezprostrednú udalosť, keďže návrh navrhovateľka podala na súd

až dňa 2. 12. 2009. Za reálne existujúcu a bezprostredne hroziacu ujmu nemožno považovať

ani navrhovateľkou uvádzané okolnosti z predchádzajúcich období, navyše ani

nepreukazujúce hrozbu voči navrhovateľke ani voči deťom v oblasti telesnej či duševnej

sféry, a to nielen jej vyjadreniami, ale ani ňou doloženými listinnými dôkazmi. Takmer

všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľkou, ktorými odôvodňovala psychickú ujmu

spôsobovanú odporcom, neodôvodňujú fyzické, či psychické násilie zo strany odporcu,

sama navrhovateľka nevedela takúto formu násilia uviesť a preukázať, skôr poukazovala na

zmenu v správaní sa odporcu a v podstate na skutočnosti týkajúce sa iných konaní a s týmto

konaním, ani s konaním vo veci samej nesúvisia. Pritom si treba uvedomiť, že

navrhovateľkou navrhované predbežné opatrenie je značným zásahom do práv odporcu,

navyše výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako

vecne správne podľa potvrdil.“.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu ani skutkové zistenia,

na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené,

arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci

sťažovateľka má na vec iný názor.

V konaniach o nariadenie predbežného opatrenia ide o dočasnú úpravu pomerov

medzi účastníkmi konania do doby právoplatného rozhodnutia v ich veci. Preto v týchto

prípadoch nemožno hovoriť o takej právnej istote účastníkov konania, ktorá by bola

nemenná, resp. nezvratná, pretože právny stav nastolený predbežným opatrením nie je pre

účastníkov konania definitívny. Navyše sa účastníci môžu v budúcnosti domáhať dočasnej

úpravy pomerov medzi nimi predbežným opatrením opakovane.

V súvislosti s preskúmavaním predbežných opatrení ústavný súd podotýka, že

posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do

rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,

a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného

opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť

totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,

resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť najmä náležite odôvodnené (obdobne ).

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu je ústavný súd

toho názoru, že krajský súd skúmal dostatočne všetky dôvody existencie právneho vzťahu

medzi účastníkmi konania, osvedčenie nároku sťažovateľky, ako aj naliehavosť a nutnosť

dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania (hrozba ujmy musí hroziť reálne

a bezprostredne), a rozhodol tak, že neosvedčila tento svoj nárok. Krajský súd v rozhodnutí

konštatoval aj to, že „navrhovateľkou navrhované predbežné opatrenie je značným

zásahom do práv odporcu, navyše výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností“, čo tiež

mení pohľad na vec sťažovateľky. Keďže krajský súd na argumentáciu sťažovateľky

reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec

podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu,

ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti, a to pre zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Obdobne ústavný súd nezistil ani žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté uznesenie

krajského súdu ako priame zasahovanie – obmedzenie niektorého z označených práv

sťažovateľky, ktorými sa chráni súkromie a obydlie, ako aj ďalších práv, napr. „telesnej

a duševnej integrity, dôstojnosti“, a z tohto hľadiska preto tiež nemohlo dôjsť k ich

porušeniu, hoci sťažnosť v tejto časti ani nespĺňala zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľka v sťažnosti totiž riadne nešpecifikovala, ktoré konkrétne základné

práva a slobody v zmysle , a mali byť porušené, keďže

pozostáva z dvoch odsekov (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia – odsek 1 a aj ods. 2

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu), čl. 19 až z troch ustanovení (právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe) a ďalší , ktorého porušenie sa namieta, pozostáva až zo šiestich

ustanovení.

Z týchto dôvodov ústavný súd preto jej sťažnosť mohol odmietnuť v tejto časti aj pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

(obdobne napr. )

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011