Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 90/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. K., B., vo veci namietaného nesprávneho postupu a

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť Ing. B. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

nesprávneho postupu a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 22. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -112 zo 7. novembra 2008 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -148 zo 4. mája

2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len

„žalovaná“), o určenie neplatnosti právneho úkonu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia tým, že sudca

krajského súdu mu mal znemožniť predloženie dôkazov o neplatnosti právneho úkonu,

pretože od začiatku pojednávania si vzal slovo výhradne pre seba bez toho, aby sa

sťažovateľa opýtal, či má nejaké návrhy, resp. dôkazy na doplnenie odvolania. Pokiaľ ide

o zamietnutie žaloby, namieta nesprávnosť záveru o nedostatku pasívnej legitimácie

žalovanej.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2011 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. mája 2010. Okresný súd založil svoj rozsudok na nedostatku vecnej

pasívnej legitimácie žalovanej, keďže táto nebola vôbec účastníčkou namietaného právneho

úkonu, určenia neplatnosti ktorého sa sťažovateľ v žalobe domáhal. Krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu primárne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu, ale ďalej (rovnako ako

okresný súd) aj na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej. Sťažovateľ v podanom

dovolaní odôvodnil jeho prípustnosť ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. K procesnej vade podľa tohto ustanovenia malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že

krajský súd vyslovil názor, podľa ktorého sťažovateľ nemá naliehavý právny záujem na

potvrdení neplatnosti právneho úkonu, a že žalovaná nie je vecne pasívne legitimovaná.

Namietal aj tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku, za ktorú označil „scestné“ závery nižších súdov vzťahujúce sa na ustanovenie § 5

ods. 2 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa

ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania

množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva

dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“). Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade

môže byť dovolanie prípustné iba podľa , pričom

sťažovateľ namietal vadu podľa písm. f) tohto ustanovenia v dôsledku nedostatku

naliehavého právneho záujmu sťažovateľa, ďalej preto, že nemohol pred súdom obhájiť

neplatnosť právneho úkonu a dokázať pasívnu legitimáciu žalovanej, a napokon preto, že

napadnutý právny úkon je nezákonný, čo zakladá naliehavý právny záujem. Z obsahu

dovolania možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie zisteného

skutkového stavu, čo však nezakladá vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom (v tom

zmysle, že ním možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie), samo osebe ale nezakladá

prípustnosť dovolania (nie je vadou konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho

poriadku). Tento záver možno aplikovať aj na ďalší dovolací dôvod, podľa ktorého malo

dôjsť k tzv. inej vade konania, za ktorú sťažovateľ označil „scestné“ závery vzťahujúce sa

na ustanovenie § 5 ods. 2 vyhlášky. Aj v tejto dovolacej námietke sa sťažovateľ ohradzuje

proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Argumentáciu najvyššieho súdu považuje ústavný súd za úplnú, vyčerpávajúcu

a presvedčivú. V žiadnom prípade ju nemožno preto označiť za arbitrárnu či za zjavne

neodôvodnenú. Niet preto ani dôvodu na to, aby do uznesenia najvyššieho súdu zasiahol.

Treba poznamenať, že existuje zreteľný rozdiel vo vymedzení vady zakladajúcej

prípustnosť dovolania podľa v dovolaní

a v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Kým v dovolaní sťažovateľ iba všeobecne namieta,

že krajský súd „odvolanie žalobcu nesprávne odmietol, ktorý nemohol pred súdom obhájiť

neplatnosť právneho úkonu a dokázať pasívnu legitimáciu žalovanému vo veci“, zatiaľ

v sťažnosti ústavnému súdu konkrétne tvrdí, že „sudca odvolacieho súdu mi znemožnil

predložiť dôkazy k neplatnosti právnemu úkonu návrhu žaloby o rozpočítaní tepla pre byt

nadstavby domu s individuálnym vykurovaním v rozpore s § 5 ods.2 Vyhl. URSO

č. , pretože od začiatku v konaní si sudca vzal slovo výhradne pre seba

opakovaním obsahu rozsudku č. k. súdu I. st., bez toho, aby sa ma opýtal, či

mám nejaké návrhy, resp. dôkazy na doplnenie odvolania“.

Vzhľadom na odlišné (nekonkrétne) vymedzenie namietanej vady v dovolacom

konaní nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa touto námietkou nezaoberal z toho

konkrétneho pohľadu, ktorý je definovaný v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011