Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 96/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. J., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Rožňava č. k.

-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-178 z 8. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2010 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -178 z 8. septembra 2010 a žiadal

vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009, č. k. -138

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08.09.2010, č. k.

178 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Rožňava Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009,

č. k. -138 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa

08.09.2010, č. k. -178 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie

konanie.

Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

163,32 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. J., advokátky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu okresného súdu sp. zn.

, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o podanej sťažnosti,

sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. októbra 2008 návrh na zaplatenie sumy 1 228,17 €

s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 13. februára 2008 do zaplatenia proti žalovanému C.,

s. r. o., S. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ uviedol, že je združením právnických

a fyzických osôb (autorov hudby, hudobných textov a vydavateľov hudobných diel), ktoré

vykonáva na území Slovenskej republiky kolektívnu správu práv autorov hudobných diel

a spravuje majetkové práva ako domácich, tak aj zahraničných autorov hudobných diel.

Poukázal na to, že v zmysle , – a o autorskom

práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „autorský zákon“) je každý používateľ hudobných diel povinný získať

od S. licenciu na používanie hudobných diel (t. j. uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu) pred

začatím ich používania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný bol používateľom

chránených hudobných diel v oblasti verejných hudobných produkcií prostredníctvom

usporiadania firemného podujatia 15. decembra 2007 v sále... v K. Na základe údajov

uvedených v inšpekčnom zázname boli odporcovi podľa sadzobníka S. vymerané autorské

honoráre a bola vystavená faktúra č. 2081200011. Právny zástupca žalovaného požiadal

sťažovateľa o doručenie návrhu licenčnej zmluvy a iných dokumentov potrebných na

uzavretie licenčnej zmluvy, následne však faktúru sťažovateľovi vrátil a dosiaľ ju neuhradil.

Žalovaná suma pozostáva zo sumy 18 500 Sk, ktorá bola určená podľa sadzobníka

autorských odmien (ujma, ktorá vznikla autorom podľa § 56 ods. 1 autorského zákona) a zo

sankcie za nesplnenie povinností vo výške 18 500 Sk.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a dôvodil tým, že nie je pravdou, že by

15. decembra 2007 zorganizoval verejné kultúrne podujatie, pretože išlo o podujatie

súkromné, ktoré bolo prístupné iba zamestnancom žalovaného. Keďže išlo o podujatie

súkromné, žalovaný nepotreboval súhlas podľa § 18 ods. 2 autorského zákona, pretože

nesprístupňoval diela, ktoré sú chránené podľa autorského zákona. Na to, aby došlo

k sprístupneniu diela verejnosti, sa v zmysle § 5 ods. 11 autorského zákona vyžaduje

verejný prenos diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase,

ktoré si sám zvolí. Keďže podujatie organizované žalovaným bolo určené pre uzatvorený

okruh osôb, nemohol si akýkoľvek jednotlivec sám zvoliť, z akého miesta a v akom čase

bude mať prístup k dielu. Keďže podstatou predmetného večierka bolo poďakovanie

zamestnancom za ich prácu v roku 2007, toto podujatie nemožno označiť ani za firemný

večierok; žalovaný nijako nepropagoval svoju spoločnosť, výrobky alebo služby.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -138 z 24. novembra

2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania

(876,78 €). Mal za preukázané, že hoci z inšpekčných záznamov je zrejmé, že krížikom bol

označený druh použitia hudby – firemné podujatie, propagačná prezentácia produktov

s použitím hudby – v skutočnosti sa takáto propagačná prezentácia nerealizovala. Zistil, že

faktúrou č. 2081200011 bolo fakturované bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie

hudobných diel bez licencie S. vo výške podľa sadzobníka S., pričom pod popisom

firemného podujatia vo faktúre bolo uvedené, že išlo o prezentáciu produktov s použitím

hudby. Okresný súd právne posúdil vec podľa ustanovení § 18 ods. 2, § 5 ods. 11 a 14, § 40,

§ 81 a § 82 ods. 1 autorského zákona, pričom dospel k záveru, že podujatie organizované

žalovaným nebolo verejným podujatím (pretože verejným podujatím je iba podujatie

prístupné verejnosti). Iba to, že sťažovateľ jednotlivé podujatia rozčlenil tak, že firemný

večierok nezaradil medzi tie podujatia, ktoré považuje za neverejné, nemá za následok vznik

povinnosti žalovaného plniť, pretože nie je v kompetencii sťažovateľa svojvoľne určovať

podujatia, ktoré sú verejné a ktoré nie. Okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého

verejným vykonaním diela je všetko, čo nie je súkromným vykonaním, pričom súkromným

vykonaním diela je také vykonanie, ku ktorému má prístup len uzavretý, konkrétne verejne

určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 31. decembra 2009 odvolanie, ktorým

navrhol krajskému súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Uplatnil odvolací dôvod podľa

spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom, pretože okresný súd

vykladal pojmy vymedzené v § 5 ods. 11 a 14 autorského zákona nesprávne,

nesystematicky a reštriktívne. Naďalej tvrdil, že na taký spôsob použitia hudobných diel,

ktorým diela použil žalovaný, je potrebný súhlas autora, ktorý má zároveň právo na

autorskú odmenu. Zákonné licencie obsiahnuté v § 24 – § 37 autorského zákona sú

ustanovené taxatívne a nemožno ich vykladať rozširujúco. Použitie hudobných diel na

firemnom večierku nespadá pod zákonné licencie, v takom prípade je potrebné

so sťažovateľom uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu a uhradiť autorskú odmenu.

Sadzobník autorských odmien vydaný sťažovateľom bol vydaný podľa platného autorského

zákona a po predchádzajúcom prerokovaní a odsúhlasení s Asociáciou zamestnávateľských

zväzov a združení Slovenskej republiky, so Slovenskou obchodnou a priemyselnou

komorou, so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a so Slovenským zväzom

telesnej kultúry. Keďže sťažovateľovi sa javí zrejmé, že Slovenská obchodná a priemyselná

komora ako účastník dohody o sadzobníku autorských odmien zastupovala záujmy svojich

členov, a nie je vylúčené, že žalovaný je členom tejto komory, navrhol odvolaciemu súdu,

aby doplnil dokazovanie dopytom na Slovenskú obchodnú a priemyselnú komoru o členstve

žalovaného v tejto komore. Ak by bol žalovaný členom tejto komory, je preukázané, že

súhlasil aj so sadzobníkom autorských odmien sťažovateľa. Poukázal aj na to, že sadzobník

autorských odmien obsahuje osobitnú položku firemných podujatí bez vstupného alebo na

pozvánky, čo okresný súd do úvahy nevzal. Navyše, okresný súd nesprávne odcitoval

príslušnú položku sadzobníka, pretože zo sadzobníka vyplýva, že slová „firemné podujatie“

a slová „propagačná („promo“) prezentácia produktov s použitím hudby“, sú oddelené

čiarkou.

O sťažovateľovom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -178

z 8. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny vo výroku

o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že sťažovateľa

zaviazal na náhradu trov v sume 797,10 € a rozhodol o trovách odvolacieho konania,

ktorých náhradu uložil sťažovateľovi (80,50 €).

Rozsudok okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -178 z 8. septembra 2010 nadobudol

právoplatnosť 4. októbra 2010.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -178 z 8. septembra 2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd

i krajský súd rozhodol nesprávne, keďže rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci, čo bolo spôsobené takým výkladom jednotlivých ustanovení autorského

zákona, ktorý bol nesprávny a navyše v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským

zákonom. Sťažovateľ zopakoval svoje tvrdenia uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, poukázal najmä na to, že na použitie hudobných diel počas firemného

podujatia je potrebný súhlas autora, ktorý má zároveň právo na autorskú odmenu, v danom

prípade neboli splnené podmienky zákonnej licencie podľa autorského zákona a

ustanovenia sadzobníka autorských odmien okresný súd nesprávne citoval. Nesprávny je

záver okresného súdu, že účasť na firemnom podujatí viazaná na pozvánku znamená, že ide

o podujatie súkromné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2009 aj

rozsudkom krajského súdu č. k. -178 z 8. septembra 2010, a to z dôvodu, že

právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, popiera účel a zmysel

ustanovení autorského zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2009. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -178 z 8. septembra 2010.

Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie

sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k.

-138 z 24. novembra 2009 pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

krajského súdu č. k. -178 z 8. septembra 2010.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Krajský súd rozsudok č. k. -78 z 8. septembra 2010 odôvodnil takto:

«Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa

vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, neopomenul

žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula a nie je v danej veci ani logický

rozpor v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov

alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, event.

Vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom

vyplývajúcim z až , preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti

majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal správne použiť.

Účastník má povinnosť tvrdenia ( ) a dôkaznú povinnosť.

Táto zásada je súčasťou civilného procesu je vyjadrená v ust. ,

pretože sa nemožno zriecť zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia

vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny

návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať iné účastníkmi

konania nenavrhovane dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj

ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré nevyplynú

z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy

vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté

dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Len súd potom v každom konkrétnom

prípade posúdi, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci konania, ak je

ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z uvedeného možno zhrnúť, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodovanie vo

veci vyjde v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu na návrhy

účastníkov konania môže a zároveň aj musí výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po

takýchto dôkazoch nepátra, lebo je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli

a aby sa starali o svoje práva.

V riešenej veci súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa § 120 ods. 1 veta tretia

a v každom štádiu konania zvažoval, ktoré dôkazy so zreteľom k uplatňovanému

petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Preto súd prvého

stupňa nebol povinný vykonať všetky navrhované účastníkmi konania, lebo ich vykonanie,

resp. nevykonanie záleží na jeho hodnotení ( ).

Súd prvého stupňa použil správny právny predpis a aj ho správne vyložil a na daný

skutkový stav ho správne a zákonne aplikoval.

Odvolací súd doplnil dokazovanie a zistil správou od Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory, ... regionálnej agentúry...,, že firma C.,s.r.o. S., nie je ich členom

(táto požiadavka bola vznesená v odvolacom konaní žalobcom, aby bol vyžiadaný dôkaz

ohľadne členstva žalovanej).

S poukazom na , , AZ, , v platnom znení, licenčnou

zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela. Licenčná zmluva musí

obsahovať spôsob použitie diela, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje alebo

spôsob jeho určenia alebo odmenu a spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom

nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.

Licenčná zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Ak majetkové práva autora vykonáva iná osoba (§ 50), na udelenie licencie sa

primerane použijú ustanovenia o licenčnej zmluve.

Z cit. zák. ustanovenia ale ani z ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ nevyplýva, že by sa

žalobca mohol domáhať vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; v danej

veci.

Žalobca totiž nepreukázal použitie diela, na základe ktorého má právo vyberať

autorské honoráre za jednorazové podujatie žalovanej a rozširujúci výklad podľa § 82

ods. 1 AZ neprichádza tu v riešenej veci do úvahy (i keď obsah takej hromadnej alebo

individuálnej licenčnej zmluvy tu absentuje). Pri opačnom výklade potom je treba súhlasiť

s odôvodnením súdu prvého stupňa (vo vzťahu k vykonaniu diela na verejnosti), že potom by

o verejný prenos išlo iba v prípade, ak by sa tento uskutočňoval aj v kruhu rodiny, lebo

definícia pojmu hovorí, že verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek

prostriedkami na šírenie zvukov, zvukov a obrazov súčasne. Na základe uvedeného odvolací

súd dodáva, že pri takomto výklade cit. zákona žalobcom by si rodinní príslušníci pri

vymedzenom pojme „verejný prenos“ nemohli kúpiť CD – čko, predviesť toto dielo v kruhu

rodiny bezdrôtovým prenosom bez zaplatenia, lebo táto definícia nerozlišuje medzi

verejnosťou a rodinou, hovorí iba o osobách.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že aj keď žalobca má hromadné licenčné zmluvy

uzavreté s inými osobami, s inými spoločnosťami, to ešte nepreukazuje správnosť ani

pravdivosť jeho tvrdenia a pre objektívne posúdenie veci nemôžu byť jednotlivé zmluvné

vzťahy s individuálne určenými právnickými osobami bez ďalšieho považované za

relevantný dôkaz (žalobcom predložené licenčné zmluvy, resp. inšpekčné záznamy). Toto

zistenie je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), napr.

rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) C 306/05 zo 7.12.2006 (týka sa prenosu diel

verejnosti).

Súd prvého stupňa správne žalobu zamietol a odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny.»

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd vykladal jednotlivé ustanovenia autorského zákona

nesprávne a v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským zákonom.

Podľa § 18 ods. 2 písm. g) a h) autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na

každé použitie diela, najmä na... verejné vykonanie diela a verejný prenos diela.

Podľa § 5 ods. 11 autorského zákona sprístupňovanie verejnosti je verejný prenos

diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám

zvolí.

Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie

diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov

súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať

osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj

káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

Podľa § 81 ods. 1 písm. h) a i) autorského zákona organizácia kolektívnej správy je

povinná riadne a včas, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného

oprávnenia... uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy

v nich združených používateľov, ktorí používajú predmet ochrany, alebo osobami

povinnými uhrádzať náhradu odmeny za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy,

ktorými používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému

právo kolektívne spravuje; dohodne s používateľom alebo povinnou osobou odmenu,

primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia... domáhať sa vo vlastnom

mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva,

ktorý je na to oprávnený, takého nároku domáha sám alebo ak je to nehospodárne.

Ústavný súd je toho názoru, že výklad citovaných ustanovení autorského zákona

krajským súdom ich účel a zmysel nepopiera. Prípady, v ktorých patrí autorovi hudobného

diela oprávnenie udeľovať súhlas na jeho použitie a právo na odmenu, sú stanovené

autorským zákonom. Takýmto prípadom nie je súkromné vykonanie diela. Súkromným

vykonaním diela je také vykonanie diela, ku ktorému má prístup len uzavretý konkrétne

určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela. V danej

veci pre úspech žaloby sťažovateľa bol sťažovateľ povinný preukázať, že žalovaný vykonal

hudobné dielo verejne, alebo vykonal verejný prenos diela. V prípade, ak nie sú splnené

podmienky ustanovené zákonom, autorovi nepatrí právo udeľovať súhlas na každé použitie

diela. V uvedenej veci sťažovateľ ako žalobca nepreukázal také použitie diela žalovaným,

na základe ktorého má právo vyberať autorské honoráre za jednorazové podujatie

žalovaného. Pokiaľ sťažovateľ odvodzoval svoje právo od hromadnej zmluvy uzatvorenej

so Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou, v konaní nebolo preukázané, že

žalovaná povinnosť mohla žalovanému vyplynúť zo zmluvného záväzku, pretože ako

vyplýva zo spisu krajského súdu, žalovaný nie je členom Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory, a z tohto dôvodu ho nemôže zaväzovať ani obsah zmluvy

uzatvorenej týmito zmluvnými stranami.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil

potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozsudok

za taký, ktorý by bol založený na takom výklade ustanovení autorského zákona, ktorý by

popieral účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Na základe

toho sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011