Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 96/2011
PDF · 203.88 KB
No categories available
II. ÚS 96/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. J., P., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Rožňava č. k.
11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2010 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010 a žiadal
vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009, č. k. 11C/16/2009-138
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08.09.2010, č. k. 5Co/30/2010-
178 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Rožňava Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009,
č. k. 11C/16/2009-138 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
08.09.2010, č. k. 5Co/30/2010-178 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie
konanie.
Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
163,32 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. J., advokátky do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
11 C 16/2009, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o podanej sťažnosti,
sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. októbra 2008 návrh na zaplatenie sumy 1 228,17 €
s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 13. februára 2008 do zaplatenia proti žalovanému C.,
s. r. o., S. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ uviedol, že je združením právnických
a fyzických osôb (autorov hudby, hudobných textov a vydavateľov hudobných diel), ktoré
vykonáva na území Slovenskej republiky kolektívnu správu práv autorov hudobných diel
a spravuje majetkové práva ako domácich, tak aj zahraničných autorov hudobných diel.
Poukázal na to, že v zmysle § 18, § 40 – § 49 a § 89 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „autorský zákon“) je každý používateľ hudobných diel povinný získať
od S. licenciu na používanie hudobných diel (t. j. uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu) pred
začatím ich používania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný bol používateľom
chránených hudobných diel v oblasti verejných hudobných produkcií prostredníctvom
usporiadania firemného podujatia 15. decembra 2007 v sále... v K. Na základe údajov
uvedených v inšpekčnom zázname boli odporcovi podľa sadzobníka S. vymerané autorské
honoráre a bola vystavená faktúra č. 2081200011. Právny zástupca žalovaného požiadal
sťažovateľa o doručenie návrhu licenčnej zmluvy a iných dokumentov potrebných na
uzavretie licenčnej zmluvy, následne však faktúru sťažovateľovi vrátil a dosiaľ ju neuhradil.
Žalovaná suma pozostáva zo sumy 18 500 Sk, ktorá bola určená podľa sadzobníka
autorských odmien (ujma, ktorá vznikla autorom podľa § 56 ods. 1 autorského zákona) a zo
sankcie za nesplnenie povinností vo výške 18 500 Sk.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a dôvodil tým, že nie je pravdou, že by
15. decembra 2007 zorganizoval verejné kultúrne podujatie, pretože išlo o podujatie
súkromné, ktoré bolo prístupné iba zamestnancom žalovaného. Keďže išlo o podujatie
súkromné, žalovaný nepotreboval súhlas podľa § 18 ods. 2 autorského zákona, pretože
nesprístupňoval diela, ktoré sú chránené podľa autorského zákona. Na to, aby došlo
k sprístupneniu diela verejnosti, sa v zmysle § 5 ods. 11 autorského zákona vyžaduje
verejný prenos diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase,
ktoré si sám zvolí. Keďže podujatie organizované žalovaným bolo určené pre uzatvorený
okruh osôb, nemohol si akýkoľvek jednotlivec sám zvoliť, z akého miesta a v akom čase
bude mať prístup k dielu. Keďže podstatou predmetného večierka bolo poďakovanie
zamestnancom za ich prácu v roku 2007, toto podujatie nemožno označiť ani za firemný
večierok; žalovaný nijako nepropagoval svoju spoločnosť, výrobky alebo služby.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra
2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania
(876,78 €). Mal za preukázané, že hoci z inšpekčných záznamov je zrejmé, že krížikom bol
označený druh použitia hudby – firemné podujatie, propagačná prezentácia produktov
s použitím hudby – v skutočnosti sa takáto propagačná prezentácia nerealizovala. Zistil, že
faktúrou č. 2081200011 bolo fakturované bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie
hudobných diel bez licencie S. vo výške podľa sadzobníka S., pričom pod popisom
firemného podujatia vo faktúre bolo uvedené, že išlo o prezentáciu produktov s použitím
hudby. Okresný súd právne posúdil vec podľa ustanovení § 18 ods. 2, § 5 ods. 11 a 14, § 40,
§ 81 a § 82 ods. 1 autorského zákona, pričom dospel k záveru, že podujatie organizované
žalovaným nebolo verejným podujatím (pretože verejným podujatím je iba podujatie
prístupné verejnosti). Iba to, že sťažovateľ jednotlivé podujatia rozčlenil tak, že firemný
večierok nezaradil medzi tie podujatia, ktoré považuje za neverejné, nemá za následok vznik
povinnosti žalovaného plniť, pretože nie je v kompetencii sťažovateľa svojvoľne určovať
podujatia, ktoré sú verejné a ktoré nie. Okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého
verejným vykonaním diela je všetko, čo nie je súkromným vykonaním, pričom súkromným
vykonaním diela je také vykonanie, ku ktorému má prístup len uzavretý, konkrétne verejne
určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 31. decembra 2009 odvolanie, ktorým
navrhol krajskému súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom, pretože okresný súd
vykladal pojmy vymedzené v § 5 ods. 11 a 14 autorského zákona nesprávne,
nesystematicky a reštriktívne. Naďalej tvrdil, že na taký spôsob použitia hudobných diel,
ktorým diela použil žalovaný, je potrebný súhlas autora, ktorý má zároveň právo na
autorskú odmenu. Zákonné licencie obsiahnuté v § 24 – § 37 autorského zákona sú
ustanovené taxatívne a nemožno ich vykladať rozširujúco. Použitie hudobných diel na
firemnom večierku nespadá pod zákonné licencie, v takom prípade je potrebné
so sťažovateľom uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu a uhradiť autorskú odmenu.
Sadzobník autorských odmien vydaný sťažovateľom bol vydaný podľa platného autorského
zákona a po predchádzajúcom prerokovaní a odsúhlasení s Asociáciou zamestnávateľských
zväzov a združení Slovenskej republiky, so Slovenskou obchodnou a priemyselnou
komorou, so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a so Slovenským zväzom
telesnej kultúry. Keďže sťažovateľovi sa javí zrejmé, že Slovenská obchodná a priemyselná
komora ako účastník dohody o sadzobníku autorských odmien zastupovala záujmy svojich
členov, a nie je vylúčené, že žalovaný je členom tejto komory, navrhol odvolaciemu súdu,
aby doplnil dokazovanie dopytom na Slovenskú obchodnú a priemyselnú komoru o členstve
žalovaného v tejto komore. Ak by bol žalovaný členom tejto komory, je preukázané, že
súhlasil aj so sadzobníkom autorských odmien sťažovateľa. Poukázal aj na to, že sadzobník
autorských odmien obsahuje osobitnú položku firemných podujatí bez vstupného alebo na
pozvánky, čo okresný súd do úvahy nevzal. Navyše, okresný súd nesprávne odcitoval
príslušnú položku sadzobníka, pretože zo sadzobníka vyplýva, že slová „firemné podujatie“
a slová „propagačná („promo“) prezentácia produktov s použitím hudby“, sú oddelené
čiarkou.
O sťažovateľovom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 30/2010-178
z 8. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny vo výroku
o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že sťažovateľa
zaviazal na náhradu trov v sume 797,10 € a rozhodol o trovách odvolacieho konania,
ktorých náhradu uložil sťažovateľovi (80,50 €).
Rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010 nadobudol
právoplatnosť 4. októbra 2010.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd
i krajský súd rozhodol nesprávne, keďže rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci, čo bolo spôsobené takým výkladom jednotlivých ustanovení autorského
zákona, ktorý bol nesprávny a navyše v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským
zákonom. Sťažovateľ zopakoval svoje tvrdenia uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, poukázal najmä na to, že na použitie hudobných diel počas firemného
podujatia je potrebný súhlas autora, ktorý má zároveň právo na autorskú odmenu, v danom
prípade neboli splnené podmienky zákonnej licencie podľa autorského zákona a
ustanovenia sadzobníka autorských odmien okresný súd nesprávne citoval. Nesprávny je
záver okresného súdu, že účasť na firemnom podujatí viazaná na pozvánku znamená, že ide
o podujatie súkromné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 aj
rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010, a to z dôvodu, že
právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, popiera účel a zmysel
ustanovení autorského zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009. V súlade s princípom
subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto
časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv
týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky
súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom
odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010.
Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie
sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k.
11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 pre nedostatok právomoci.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 30/2010-78 z 8. septembra 2010 odôvodnil takto:
«Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, neopomenul
žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula a nie je v danej veci ani logický
rozpor v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, event.
Vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je daný.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti
majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť.
Účastník má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O. s. p.) a dôkaznú povinnosť.
Táto zásada je súčasťou civilného procesu je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O. s. p.,
pretože sa nemožno zriecť zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia
O. s. p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny
návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať iné účastníkmi
konania nenavrhovane dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj
ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré nevyplynú
z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy
vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté
dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Len súd potom v každom konkrétnom
prípade posúdi, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci konania, ak je
ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Z uvedeného možno zhrnúť, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodovanie vo
veci vyjde v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu na návrhy
účastníkov konania môže a zároveň aj musí výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po
takýchto dôkazoch nepátra, lebo je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli
a aby sa starali o svoje práva.
V riešenej veci súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa § 120 ods. 1 veta tretia
O. s. p. a v každom štádiu konania zvažoval, ktoré dôkazy so zreteľom k uplatňovanému
petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Preto súd prvého
stupňa nebol povinný vykonať všetky navrhované účastníkmi konania, lebo ich vykonanie,
resp. nevykonanie záleží na jeho hodnotení (§ 132 O. s. p.).
Súd prvého stupňa použil správny právny predpis a aj ho správne vyložil a na daný
skutkový stav ho správne a zákonne aplikoval.
Odvolací súd doplnil dokazovanie a zistil správou od Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory, ... regionálnej agentúry...,, že firma C.,s.r.o. S., nie je ich členom
(táto požiadavka bola vznesená v odvolacom konaní žalobcom, aby bol vyžiadaný dôkaz
ohľadne členstva žalovanej).
S poukazom na § 40 ods. 1, 2, 3 AZ, zák.č.618/2003 Z. z., v platnom znení, licenčnou
zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela. Licenčná zmluva musí
obsahovať spôsob použitie diela, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje alebo
spôsob jeho určenia alebo odmenu a spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom
nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.
Licenčná zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Ak majetkové práva autora vykonáva iná osoba (§ 50), na udelenie licencie sa
primerane použijú ustanovenia o licenčnej zmluve.
Z cit. zák. ustanovenia ale ani z ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ nevyplýva, že by sa
žalobca mohol domáhať vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; v danej
veci.
Žalobca totiž nepreukázal použitie diela, na základe ktorého má právo vyberať
autorské honoráre za jednorazové podujatie žalovanej a rozširujúci výklad podľa § 82
ods. 1 AZ neprichádza tu v riešenej veci do úvahy (i keď obsah takej hromadnej alebo
individuálnej licenčnej zmluvy tu absentuje). Pri opačnom výklade potom je treba súhlasiť
s odôvodnením súdu prvého stupňa (vo vzťahu k vykonaniu diela na verejnosti), že potom by
o verejný prenos išlo iba v prípade, ak by sa tento uskutočňoval aj v kruhu rodiny, lebo
definícia pojmu hovorí, že verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek
prostriedkami na šírenie zvukov, zvukov a obrazov súčasne. Na základe uvedeného odvolací
súd dodáva, že pri takomto výklade cit. zákona žalobcom by si rodinní príslušníci pri
vymedzenom pojme „verejný prenos“ nemohli kúpiť CD – čko, predviesť toto dielo v kruhu
rodiny bezdrôtovým prenosom bez zaplatenia, lebo táto definícia nerozlišuje medzi
verejnosťou a rodinou, hovorí iba o osobách.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že aj keď žalobca má hromadné licenčné zmluvy
uzavreté s inými osobami, s inými spoločnosťami, to ešte nepreukazuje správnosť ani
pravdivosť jeho tvrdenia a pre objektívne posúdenie veci nemôžu byť jednotlivé zmluvné
vzťahy s individuálne určenými právnickými osobami bez ďalšieho považované za
relevantný dôkaz (žalobcom predložené licenčné zmluvy, resp. inšpekčné záznamy). Toto
zistenie je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), napr.
rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) C 306/05 zo 7.12.2006 (týka sa prenosu diel
verejnosti).
Súd prvého stupňa správne žalobu zamietol a odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny.»
Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd vykladal jednotlivé ustanovenia autorského zákona
nesprávne a v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským zákonom.
Podľa § 18 ods. 2 písm. g) a h) autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na
každé použitie diela, najmä na... verejné vykonanie diela a verejný prenos diela.
Podľa § 5 ods. 11 autorského zákona sprístupňovanie verejnosti je verejný prenos
diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám
zvolí.
Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie
diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov
súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať
osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj
káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
Podľa § 81 ods. 1 písm. h) a i) autorského zákona organizácia kolektívnej správy je
povinná riadne a včas, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného
oprávnenia... uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy
v nich združených používateľov, ktorí používajú predmet ochrany, alebo osobami
povinnými uhrádzať náhradu odmeny za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy,
ktorými používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému
právo kolektívne spravuje; dohodne s používateľom alebo povinnou osobou odmenu,
primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia... domáhať sa vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva,
ktorý je na to oprávnený, takého nároku domáha sám alebo ak je to nehospodárne.
Ústavný súd je toho názoru, že výklad citovaných ustanovení autorského zákona
krajským súdom ich účel a zmysel nepopiera. Prípady, v ktorých patrí autorovi hudobného
diela oprávnenie udeľovať súhlas na jeho použitie a právo na odmenu, sú stanovené
autorským zákonom. Takýmto prípadom nie je súkromné vykonanie diela. Súkromným
vykonaním diela je také vykonanie diela, ku ktorému má prístup len uzavretý konkrétne
určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela. V danej
veci pre úspech žaloby sťažovateľa bol sťažovateľ povinný preukázať, že žalovaný vykonal
hudobné dielo verejne, alebo vykonal verejný prenos diela. V prípade, ak nie sú splnené
podmienky ustanovené zákonom, autorovi nepatrí právo udeľovať súhlas na každé použitie
diela. V uvedenej veci sťažovateľ ako žalobca nepreukázal také použitie diela žalovaným,
na základe ktorého má právo vyberať autorské honoráre za jednorazové podujatie
žalovaného. Pokiaľ sťažovateľ odvodzoval svoje právo od hromadnej zmluvy uzatvorenej
so Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou, v konaní nebolo preukázané, že
žalovaná povinnosť mohla žalovanému vyplynúť zo zmluvného záväzku, pretože ako
vyplýva zo spisu krajského súdu, žalovaný nie je členom Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory, a z tohto dôvodu ho nemôže zaväzovať ani obsah zmluvy
uzatvorenej týmito zmluvnými stranami.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil
potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozsudok
za taký, ktorý by bol založený na takom výklade ustanovení autorského zákona, ktorý by
popieral účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv
sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Na základe
toho sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011