Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 98/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. F., V., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2010 doručená sťažnosť F. F., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2010 (ďalej aj

„namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol:

„V súdnom konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp.zn. som sa

domáhal žalobou zaplatenia sumy 16 750 ,-Sk právnym titulom nájomného a žalobu som

dôvodil tým, že som podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, na ktorých je žalovaným

vytvorený násyp. Mal som za to, že žalovaný tento násyp užíva resp. mu slúži, t.j. bol

žalovaným vytvorený za určitým cieľom a tomuto cieľu slúžil.

Súd rozsudkom zo dňa 11.6.2008 žalobu zamietol a zamietavé rozhodnutie dôvodil

tým, že som síce spoluvlastníkom nehnuteľnosti, na ktorých je vytvorený násyp a vo vzťahu

k nemu sa dožadujem úhrady nájomného, ale žalovaný preukázal, že tento násyp neužíva,

naopak je súčasťou môjho vnútorného areálu a žalovaný k tomuto násypu nemá prístup. ...

Proti rozsudku prvého stupňa som podal odvolanie, pretože súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vec nesprávne právne posúdil,

keď dospel k záveru, že žalovaný násyp neužíva, pretože nemá k nemu prístup. ...

O mojom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) tak, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia zo dňa 26.3.2009 č.k.3Coú270/2008-77

odvolací súd uviedol dôvody z rozsudku súdu prvého stupňa, obsah môjho odvolania

a vytkol mi, že som v odvolaní neuviedol v čom spočívajú nesprávne skutkové zistenia, že

som iba poukázal na to, že na mojom pozemku je zrealizovaný násyp. Odvolací súd dospel

k záveru tak, ako aj súd prvého stupňa, že násyp, ktorý je na mojom pozemku žalovaný

neužíva ani nemôže užívať, pretože nemá fyzický prístup na tento násyp. Z toho dôvodu som

neuniesol dôkazné bremeno, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník konania preukázať.

Odvolací súd zaujal stanovisko i k právnemu hodnoteniu môjho nároku, pretože z obsahu

skutkových tvrdení, je možné vyvodiť, že sa má jednať o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu. ...

Proti rozsudku odvolacieho súdu som podal mimoriadny opravný prostriedok,

dovolanie. V dovolaní som apeloval na dodržiavanie čl.6 Dohovoru, ktorý bol v mojom

prípade porušený. Bolo porušené moje právo na spravodlivý proces ako aj boli porušené

moje práva vlastníka, pretože im nebola poskytnutá ochrana. Bol som toho názoru, že

postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá súdna ochrana.

Znovu som uvádzal argumenty, že oporný múr postavený v súvislosti s výstavbou

cesty musí byť spevnený násypom, pretože oporný múr je sypaný z kameňa v drôtenom koši.

Nie je pravda, čo uvádza, súd prvého stupňa i odvolací súd, ktorý si mechanicky osvojil

záver súdu, že násyp spevňuje betónový múr, ktorý je potrebný na vyvlastnenom pozemku.

Prípustnosť dovolania odvodzujem z ust. § 237 písm.f a dôvodnosť preukazujem ust. § 241

ods.2 písm.a), b) c) .

Najvyšší súd SR (ďalej len porušovateľ) dovolanie odmietol uznesením zo dňa

23.11.2010 č.k. v podstate z dôvodu, že prípustnosť nemožno vyvodiť

z ustanovenia a iné vady konania v zmysle O.sp. neboli dovolacím súdom

zistené. Z toho dôvodu sa porušovateľ nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozsudku. ...

Porušovateľ mi odoprel súdnu ochranu a jeho postup nie je namieste v prípade, ak

ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Odmietnuť prístup k

súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv a slobôd znamená

odmietnuť spravodlivosť ako takú.

Namietam porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) podľa SR a Dohovoru. Namietam, že boli porušené moje

základné práva a to práva vlastníka, ochranu ktorých mi zaručuje SR v ...

Tvrdím, že súdy sa neriadili dôsledne ust. nevyhodnotili jednotlivý dôkaz

samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadli na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, resp. čo som uviedol ja ako účastník konania.

Poukazujem zároveň na neúplnosť a nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal mojím odvolaním brojacim práve proti dôvodom

uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa.

Mám zato, že súdy dôsledne nezisťovali za akým účelom zriadil na mojom pozemku

svah žalovaný a komu slúži tento svah, kto má z neho úžitok. Súdy si nevyložili rozširujúcim

spôsobom právny inštitút užívania s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

a formalistickým prístupom k prejednávanému prípadu mi odňali súdnu ochranu. ...

Výklad hmotnoprávnych predpisov i procesnoprávnych predpisov uskutočnený

všeobecnými súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, predmetnými rozsudkami sa

priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, kou v skutočnosti neprináleží a pri správnej

aplikácii noriem procesného práva a v neposlednom rade i hmotného práva, by mu

nemohla byť nikdy priznaná.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.zn.5Cdo 218/2010 odmietnutím dovolania

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.3.2009 č.k.3/Co/270/2009-77 porušil právo

sťažovateľa F. F. na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.5Cdo 218/2010-156 z 23.11.2010 sa v plnom

rozsahu zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi F. F. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ). Tvrdenia

o porušení iných práv a inými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť jeho argumentácie (obdobne , ). Ústavný súd sa preto

zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ, zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite

návrhu, t. j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra

2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. novembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. marca 2009, je

podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie označeného práva sťažovateľa spočíva v jeho

nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v namietanom rozhodnutí,

ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) ako procesne

neprípustné. Podľa sťažovateľa najvyšší súd odmietnutím dovolania odoprel sťažovateľovi

prístup k súdu a súdnej ochrane.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. novembra 2010 je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. ...

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani

podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ

nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

...neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti

dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia... Existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky :

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku

postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania... O vadu, ktorá

je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi

a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. ...

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca

sa neúplnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

K námietke dovolateľa týkajúcej sa nesprávneho hodnotenia dôkazov súdmi,

dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle dôkazy hodnotí súd

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné

prípustné - viď až c/ ).

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na

nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len

odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek

rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to

ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie

je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti

v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu

dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia , in fine (arg.

„dokazovanie však nevykonáva“). ...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by

ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo

správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo).»

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom

uviedol výstižné dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné

odmietol. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný

právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť

podľa odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa podľa

mohol domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti aj proti rozhodnutiu krajského

súdu sp. zn. z 26. marca 2009, ktoré bolo spôsobilé zasiahnuť do práv

sťažovateľa. Ústavný súd vychádzajúc zo znenia petitu, ktorým je v konaní viazaný

a ktorým sťažovateľ obmedzil rozsah preskúmania namietaného porušenia jeho práv na

rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho dovolaní, sa nemohol zaoberať aj možným

namietaným porušením sťažovateľom označeného práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011