Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 403/2010
PDF · 213.48 KB
No categories available
III. ÚS 403/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť E. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/02 a na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
BN – 1 Er/288/2002) v súvislosti s ich úkonmi pre dovolacie konanie a takto
rozhodol:
1. Základné právo E. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008
v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008
v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie p r i k a z u j e konať bez zbytočných
prieťahov.
3. E. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré jej
j e Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť E. J. trovy konania
v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jej právneho zástupcu
advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Bánovce nad Bebravou j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania
v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 18. januára
2011 č. k. III. ÚS 403/2010-34 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008 v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr/752/2010 z 13. októbra 2010, z ktorého okrem iného vyplýva podrobná
chronológia úkonov vykonaných okresným súdom v exekučnom konaní vedenom proti
sťažovateľke ako povinnej, ako aj podaním z 8. marca 2011 sp. zn. Spr/157/2011, z ktorého
vyplýva, že okresný súd vo veci koná a v predmetnom konaní nie je ešte rozhodnuté
o návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, a to z dôvodu, že súd koná o ďalších
procesných návrhoch podaných sťažovateľkou.
V podaniach okresný súd tiež uviedol, že „Sťažovateľka na výzvu súdu, potom ako
exekútor navrhol exekúciu zastaviť pre nemajetnosť, aby uviedla či trvá na podanom
dovolaní a návrhu na oslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení bezplatného
právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie oznámila súdu, že na svojich
podaniach trvá. Sťažovateľka podala dňa 12. 09. 2005 dovolanie, o ktorom k dnešnému dňu
nie je rozhodnuté, a to z dôvodu, že po vrátení spisu dovolacím súdom dňa 01. 06. 2009
v konaní bolo potrebné rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu o
neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení bezplatného právneho zástupcu z radov
advokátov pre dovolacie konanie...
Dňa 26. 06. 2009 bola vec predložená odvolaciemu súdu. Odvolací súd na základe
podaného odvolania sťažovateľkou rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia o
neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení bezplatného právneho zástupcu z radov
advokátov pre dovolacie konanie a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie (spis
doručený okresnému súdu dňa 09. 02. 2010).
Okresný súd Bánovce nad Bebravou bezodkladne po doplnení dokazovania dňa
08. 03. 2010 o návrhu sťažovateľky opätovne rozhodol a sťažovateľke priznal čiastočné
oslobodenie pre dovolacie konanie vo výške v 1/2 (jednej polovici) a ustanovil pre
dovolacie konanie zástupcu z radov advokátov v osobe Mgr. R. Š., advokáta so sídlom
kancelárie v B. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka opäť podala odvolanie, a vec bola
bezodkladne dňa 15. 04. 2010 a po jeho vrátení odvolacím súdom opätovne dňa 11. 05.
2010 predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Po rozhodnutí odvolacieho
súdu (rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené) bola vec vrátená okresnému súdu dňa
07. 09. 2010. Následne okresný súd ustanoveného zástupcu uznesením zo dňa 01. 10. 2010
vyzval na doplnenie a opravu dovolania v zmysle pokynu dovolacieho súdu (uznesenie
ustanovený advokát prevzal dňa 04. 10. 2010), ktorému lehota na doplnenie a opravu v
súčasnosti ešte neuplynula.“.
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti tiež uviedol, že „vo veci koná. Potom
ako súd ustanoveného zástupcu sťažovateľky uznesením zo dňa 01. 10. 2010 vyzval na
doplnenie a opravu dovolania v zmysle pokynu dovolacieho súdu, súd vec 18. 11. 2010
predložil Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie, kde sa vec nachádza i v súčasnosti.
Mám za to, že v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom zo strany tunajšieho súdu,
z dôvodov uvedených vo vyjadrení zo dňa 13. 10. 2011 a navrhujem, aby ústavný súd
rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní
porušené nebolo a nepriznal sťažovateľke ňou žiadané finančné odškodnenie a náhradu
trov konania.“.
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
doručeným ústavnému súdu 21. marca 2011, v ktorom zotrval na svojom predchádzajúcom
vyjadrení.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní v súvislosti
s úkonmi (nečinnosťou okresného súdu) pre uskutočnenie dovolacieho konania.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z písomných vyjadrení
účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er/1060/2008 ústavný súd zistil
takýto relevantný priebeh a stav predmetného konania:
Pred okresným súdom prebieha exekučné konanie od augusta 2002 na základe
návrhu oprávnenej S. B... proti povinnej (sťažovateľke) o vymoženie sumy 14 979 Sk
s prísl. Sťažovateľka podala proti exekúcii námietky, o ktorých okresný súd rozhodol tak, že
jej námietky právoplatne zamietol uznesením z 13. júna 2003. Následne okresný súd
zamietol aj návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie uznesením z 26. augusta 2003.
Okresný súd Trenčín neskôr uznesením sp. zn. 1 Er 288/02 z 29. marca 2005
rozhodol tak, že sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jej
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a ďalej uznesením zo 4. apríla
2005 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Tieto uznesenia
boli potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 10. júna
2005.
Dňa 12. septembra 2005 sťažovateľka doručila okresnému súdu dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu z 10. júna 2005 a 24. apríla 2007 podala aj návrh na ustanovenie
advokáta pre dovolacie konanie a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 18. januára 2008 súdny exekútor doručil Okresnému súdu Trenčín návrh na
zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti a 15. apríla 2008 okresný súd vyzval
sťažovateľku, či trvá na podanom dovolaní a návrhu na oslobodenie súdnych poplatkov
a ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.
Okresný súd uznesením z 9. januára 2009 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od
súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a návrh na ustanovenie právneho zástupcu pre
dovolacie konanie zamietol. Dňa 11. marca 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku na
doplnenie dovolania a 28. apríla 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorého bol predčasne vrátený späť 1. júna 2009.
Uznesením krajského súdu zo 4. februára 2010 bolo uznesenie okresného súdu
z 9. januára 2009 zrušené a vec bola vrátená späť na ďalšie konanie a uznesením z 8. marca
2010 okresný súd priznal sťažovateľke čiastočne oslobodenie od súdnych poplatkov a
ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.
Dňa 24. marca 2010 doručila sťažovateľka okresnému súdu odvolanie proti jeho
uzneseniu z 8. marca 2010 a rozhodnutím z 9. augusta 2010 krajský súd potvrdil napadnuté
uznesenie okresného súdu z 8. marca 2010.
Dňa 27. septembra 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu „žiadosť
o vyhlásenie exekúcie za neprípustnú“.
Následne okresný súd ustanoveného zástupcu 1. októbra 2010 vyzval na doplnenie
a opravu dovolania a vec 18. novembra 2010 predložil najvyššiemu súdu, kde sa vec
nachádza aj v súčasnosti.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku.
1. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o procesných návrhoch sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní treba považovať
za konanie tak po právnej, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché
(obdobne napr. IV. ÚS 58/02). Namietané konanie nevykazuje žiadne znaky
komplikovanosti, pričom ani okresný súd vo svojich vyjadreniach neoznačil namietané
konanie ako skutkovo alebo právne zložité.
2. K hodnoteniu správania sťažovateľky ústavný súd na jednej strane konštatuje,
že sťažovateľka využívala svoje oprávnenia dané jej procesnými predpismi a opakovane
podávala aj sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ale aj svojím
správaním čiastočne prispela k predĺženiu napadnutého konania, keď jej úkony zbytočne
predlžujú toto exekučné konanie, o čom svedčí to, že zatiaľ nie je rozhodnuté iba o návrhu
súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti sťažovateľky z januára
2008 a tiež o jej návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú (zo septembra 2010), pretože
okresný súd koná o jej procesných návrhoch v súvislosti s dovolacím konaním.
3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či pri rozhodovaní
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Tu
je potrebné uviesť, že okresný súd a Okresný súd Trenčín spočiatku konali o jej procesných
návrhoch od začatia konania (2002) až do roku 2005 (napr. uznesením sp. zn. 1 Er 288/02
z 29. marca 2005 rozhodol o nepriznaní oslobodenia sťažovateľky od súdnych poplatkov
a nevyhovel jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a následne
uznesením zo 4. apríla 2005 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného
opatrenia). Tieto uznesenia boli potvrdené uznesením krajského súdu z 10. júna 2005.
Na druhej strane však obdobie od 12. septembra 2005, keď sťažovateľka doručila
okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, až do 15. apríla 2008, keď
okresný súd vyzval sťažovateľku, či trvá na podanom dovolaní a návrhu na oslobodenie
súdnych poplatkov v trvaní 31 mesiacov, považuje za obdobie úplnej nečinnosti okresného
súdu.
Aj keď okresný súd ďalší úkon urobil už 9. januára 2009, t. j. uznesením nepriznal
sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a zamietol jej návrh
na ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie, jeho činnosť bola ďalej aj
neefektívna, pretože od 18. januára 2008, keď súdny exekútor doručil návrh na zastavenie
exekúcie z dôvodu nemajetnosti o tomto návrhu, ešte nerozhodol a spis predložil na
rozhodnutie najvyššiemu súdu o dovolaní sťažovateľky až 18. novembra 2010.
Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní
okresného súdu počas uvedeného obdobia, v ktorom tento nekonal a nepostaral sa
zákonným spôsobom o odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.
Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie, že okresný súd konal a vo veci neboli
zistené žiadne prieťahy, pričom ústavný súd posudzoval konanie z hľadiska posudzovania
porušenia označených práv (pôvodne vedené pred Okresným súdom Trenčín i na súčasnom
okresnom súde) ako jeden celok.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto
základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal bez zbytočných
prieťahov v konaní.
Keďže v posudzovanej veci sa v súčasnosti spis nachádza už na najvyššom súde,
ústavný súd už nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal, aj keď
sťažovateľka o to v sťažnosti výslovne žiadala.
III.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € najmä z dôvodu,
že je „povinná trpieť stav právnej neistoty...“.
Vzhľadom na všetky okolnosti danej exekučnej veci, ktorá sa vyvíja v prospech
sťažovateľky, jej správanie zhodnotené v časti II, bode 2 nálezu, ústavný súd dospel
k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným
zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej finančné
zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože
sťažovateľke bol ustanovený právny zástupca uznesením ústavného súdu č. k.
III. ÚS 403/2010-15 z 27. októbra 2010.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €,
čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu
254,88 €. K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €),
teda celková suma priznaných trov konania predstavuje sumu 303,30 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. N. T., K., (§ 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) a v rovnakej lehote
je túto sumu povinný uhradiť okresný súd na účet Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011