Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 106/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a 2 a a 3 Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 17. januára

2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 8. februára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

doručená sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3

(ďalej len „“), ako aj práv podľa , 2 a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. januára 2011

(ďalej aj „uznesenie zo 17. januára 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako

aj uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8.

februára 2011 (ďalej len „uznesenie z 8. februára 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 17. januára 2011 okresnému

súd žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú tento súd uznesením sp. zn. vydaným

v ten istý deň zamietol ako nedôvodnú. Okresný súd sa pri rozhodovaní v uvedenej veci

podľa sťažovateľa „opieral o dovtedy vykazovanú dôkaznú situáciu, avšak plne odignoroval

postup OČTK a súdov od 03. 12. 2009 k dnešnému dňu t. j. podaniu sťažnosti“.

Dňa 7. marca 2005 bolo na sťažovateľa podané trestné oznámenie pre trestný čin

zneužívania jeho maloletej dcéry za obdobie rokov 2003 – 2005, ktoré bolo prijaté mjr. Ing.

P. M. Konanie v tejto veci vedené pod ČVS: ORP-219/1-OVK-21-2005 bolo Okresným

riaditeľstvom Policajného zboru Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) uznesením

právoplatne zastavené 7. júna 2005 z toho dôvodu, že skutok sa nestal. Okresné riaditeľstvo

uznesením z 3. decembra 2009 vznieslo proti sťažovateľovi obvinenie pre zločin sexuálneho

zneužívania podľa a a „na redukovanej skutk.

podstate a základe z roku 2005“. Uvedeného skutku sa mal sťažovateľ dopúšťať v období

rokov 2003 – 2009.

Okresná prokuratúra Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) prijala 30. októbra

2009 anonymné trestné oznámenie pre spáchanie zločinu sexuálneho zneužívania smerujúce

proti sťažovateľovi. Konanie v predmetnej veci dozorovala Mgr. B. M., manželka mjr. Ing.

P. M. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že zákon nepripúšťa „rodinné vyšetrovanie

skutkov osobami, ktoré pracujú v OČTK a na rovnakom prípade“, pričom v danom prípade

„tento stav vznikol už 30. 10. 2009 a tým, že ho odstupovala mgr. M. z OP Žilina sp. zn. 2

bolo vopred dohodnuté, že tento skutok (duplicitne posudzovaný bez podania

mimoriadneho opravného prostriedku) bude vyšetrovať osoba blízka mjr. M. k osobe mjr.

Ing. P. M.“.

Podľa sťažovateľa judikatúra Európskeho súdneho dvora procesný postup orgánov

činných v trestnom konaní „za takéhoto procesného obsadenia osôb blízkych v zmysle §

116 “, k akému došlo aj v jeho veci, považuje za porušenie práva na spravodlivý súdny

proces.

Sťažovateľ svoju väzbu považuje za nezákonnú, pretože mu vyšetrovateľ,

prokurátorka aj sudca pre prípravné konanie „vedome zatajili nezákonnosť dôkazného

materiálu, ktorý bol (mal byť) predložený k rozhodovaniu“ o návrhu na jeho vzatie do

väzby. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci počas priebehu konania deklarovali existenciu

dôkazu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby, ktorým mala byť VHS kazeta zachytávajúca

výpoveď maloletej. Podľa sťažovateľa „neexistuje prepis VHS kazety, lebo neexistuje

zvuková stopa záznamu na VHS kazete“, a táto skutočnosť mu bola zamlčaná aj okresným

súdom v rámci predbežného prerokovania jeho obžaloby, čím došlo k porušeniu jeho práva

na obhajobu. Procesné pochybenia, ku ktorým v uvedenom konaní došlo, podľa sťažovateľa

nikto „nerevidoval“, a to ani v konaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu

zo 17. januára 2011.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

odôvodnil „procesne, skutkovo“ a zároveň tým, že sa na kriminalizovaní jeho osoby

podieľa „suita komunistických kádrov, ktorá rodinným frontálnym útokom sa snaží všetkými

nečestnými a nezákonnými spôsobmi“ privodiť mu ťažkú ujmu.

Krajský súd 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011 zamietol ako nedôvodnú.

Následne sťažovateľ v súvislosti s postupom krajského súdu v uvedenom konaní uviedol, že

tento súd „nerevidoval svoj pochybný postup zo dňa 10. 05. 2010 pod sp. zn. 3

-327, ktorým svojvoľne a v rozpore so zákonom zmenil uznesenie Okresného

súdu Žilina zo dňa 29. 04. 2010, sp. zn. , ktorým ma súd prepustil na slobodu.

Krajský súd Žilina neaplikoval ustanovenie a nevrátil vec

okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Namiesto toho mylne konal v

intenciách ustanovenia a zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že

ma ponechal vo väzbe. Samozrejme, že tento súd úmyselne previdel tie nezákonnosti, ktoré v

tejto sťažnosti popisujem. Dokonca som nepodal ani žiadosť o prepustenie z väzby tak, ako

to krajský súd konštatuje, pretože o väzbe rozhodoval okresný súd na podklade ex-offo

povinnosti prednostne po podaní obžaloby rozhodnúť o trvaní väzby u mojej osoby, aby sa

väzba neopierala o obžalobu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením okresného súdu zo 17. januára 2011 a uznesením krajského súdu

z 8. februára 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa , a a 3 , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, a zároveň zruší uznesenie okresného súdu zo 17. januára

2011 a prikáže okresnému súdu, aby ho neodkladne prepustil z väzby.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal v sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2, a a 3 , ako aj práv podľa , 2 a 3 dohovoru

uznesením okresného súdu zo 17. januára 2011 a uznesením krajského súdu z 8. februára

2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu. K porušeniu ním označených práv

malo dôjsť v dôsledku toho, že

- dozor v predmetnej veci vykonávala prokurátorka, ktorá mala byť podľa

sťažovateľa vylúčená,

- predložený dôkazný materiál vo veci je nezákonný,

- krajský súd nerevidoval svoj postup pri rozhodovaní o jeho predchádzajúcej

žiadosti o prepustenie na slobodu,

- krajský súd procesné pochybenia okresného súdu a orgánov činných v trestnom

konaní úmyselne „previdel“,

- krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že podal žiadosť o prepustenie na

slobodu, jeho väzba však bola preskúmavaná v súvislosti s podaním obžaloby proti nemu,

a nie na základe ním podanej žiadosti.

II.A K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením

okresného súdu zo 17. januára 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa obvinený sa môže od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania

a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať. Podľa pri predbežnom prejednaní

obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že

boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu

vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa

odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre

podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,

že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní

obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou,

v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností

daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania

vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich

v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť

v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením krajského

súdu z 8. februára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Krajský súd uznesením z 8. februára 2011 rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský

súd neopravil svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktorým rozhodoval o zákonnosti jeho

väzby (z obsahu sťažnosti vyplýva, že spomínaným rozhodnutím krajský súd zmenil

rozhodnutie okresného súdu, ktorým sťažovateľa prepustil na slobodu, pozn.), úmyselne

prehliadol procesné pochybenia okresného súdu a orgánov činných v trestnom konaní

v predmetnom konaní uvedené v tejto sťažnosti a v uznesení z 8. februára 2011 krajský súd

nesprávne uviedol, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie na slobodu ako dôvod

preskúmania zákonnosti jeho väzby.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Argument sťažovateľa týkajúci sa nerevidovania predchádzajúceho rozhodnutia

krajského súdu o zákonnosti väzby sťažovateľa, t. j. nenaplnenie očakávaní sťažovateľa pri

rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby však nemožno považovať za taký, ktorý by mohol

mať akúkoľvek relevanciu z hľadiska preskúmania zákonnosti a ústavnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu z 8. februára 2011. Skutočnosť, že krajský súd v uznesení

z 8. februára 2011 nesprávne uviedol dôvod preskúmania zákonnosti väzby sťažovateľa,

možno považovať len za formálny nedostatok, ktorý však z hľadiska materiálnej ochrany

práva sťažovateľa nemohol spôsobiť žiadne porušenie ním označených práv.

V súvislosti s ďalšou v sťažnosti uvedenou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa

skutočnosti, že v prípravnom konaní vec dozorovala prokurátorka, ktorá mala byť v konaní

podľa neho vylúčená, a dôkazný materiál v konaní predložený je nezákonný, ústavný súd

poznamenáva, že tieto argumenty môže sťažovateľ uplatniť i naďalej v konaní vo veci

samej pred okresným súdom, ako aj následne prostredníctvom riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov. Tieto argumenty nemajú relevantnú súvislosť

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu z 8. februára 2011, ktorým sa

rozhodovalo o zákonnosti väzby sťažovateľa.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti možno považovať za zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011