Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 123/2011
PDF · 158.27 KB
No categories available
I. ÚS 123/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a namietaného porušenia čl. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Bardejov č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010 a nevyužitím práva generálneho
prokurátora Slovenskej republiky podať proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C
301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4
Co 74/2010 z 22. septembra 2010 mimoriadne dovolanie a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2011 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
základného práva „riadnej súdnej, ale aj inej právnej ochrany“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 1 a čl. 149 ústavy uznesením
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla
2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co
74/2010 z 22. septembra 2010 a nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podať proti označeným uzneseniam
mimoriadne dovolanie.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností (najmä listu Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 25/11-8 z 2. februára 2011) vyplýva, že sťažovateľovi
„Dňa 7. II. 2011... došiel list z Generálnej prokuratúry SR pod sp. zn. VI/2 /z 25/11, zo dňa
2. 00. 11, ktorým nebolo vyhovené môjmu opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania z 13. I. 11, s čím ja absolútne nesúhlasím, a to už keď pre nič iné, tak pre to, že
posledné uznesenie Krajského súdu v Prešove 4 Co 74/10 z 22. IX. 10 je iba dôsledkom
hrubej chyby a nezákonnosti, ktorých sa súdy dopustili v rámci tejto kauzy
v predchádzajúcich postupoch vyúsťujúcich do uznesenia Kraj. súdu v Prešove pod
4 Co 23/08, ktoré je totálne absurdné a nezákonné a ktoré orgány prokuratúry nepovažovali
kontinuálne s tým posledným preskumávať...“. Podľa názoru sťažovateľa „V danom prípade
bol tu podľa mňa nepochybne porušený jak zo strany všeobecných súdov, tak aj zo strany
orgánov prokuratúry, ústavný článok 46 na moje právo riadnej súdnej, ale aj inej právnej
ochrany zo strany prokuratúry, ktorá vzniklú nezákonnosť svojím ľahkomyseľným postojom
aj k tejto mojej veci obišli a zamaskovali /!/, teda vedno s krajskou...“.
3. Sťažovateľ uviedol, že „List Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/2 Pz 25/11-8,
zo dňa 2. II. 11, som obdržal do vlastných rúk iba 7. II. 2011, čím zákonná 2-mesačná
lehota na podanie tejto ústavnej sťažnosti je zachovaná.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 v spojení s čl. 149
a v kontexte s čl. 1 Ústavy SR boli postupom a záverom Generálnej prokuratúry SR v zmysle
jej písomného vyrozumenia sp. zn. VI/2 Pz 25/11-8, zo dňa 2. II. 2011, v konaní o jeho
písomnom podnete na podanie mimoriadneho dovolania, zo dňa 13. I. 2011 a v kauze
vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 301/04 o neoprávnenom zastavení
tohto súdneho konania pre údajné nezaplatenie súdneho poplatku, porušené.
2./ Zrušuje sa právoplatné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 74/2010
v spojení s jeho predchádzajúcim uznesením sp. zn. 4 Co 23/2008, zo dňa 23. IV. 2008 a
3./ Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove nanovo vo veci konať a rozhodnúť.
4./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. € (slovom
tritisíceur), ktoré je mu Generálna prokuratúra SR povinná uhradiť...
4./ Ukladá Generálnej prokuratúre SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho
konania...“
II.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
6. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie označených článkov ústavy
uznesením okresného súdu č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010 a nevyužitím práva generálneho
prokurátora podať proti označeným uzneseniam mimoriadne dovolanie.
7. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva nevyužitím práva
generálneho prokurátora podať proti označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského
súdu mimoriadne dovolanie. Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú
upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto
ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého
využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že
nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy
(prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd).
8. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010).
Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím
práva generálneho prokurátora podať proti označeným uzneseniam okresného súdu
a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného
práva sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny
nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany
generálneho prokurátora.
9. Z citovaného textu § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným
uzneseniam okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa (a nadväzne na to aj v sťažnosti
uvedených článkov ústavy), ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
10. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou
časťou, ktorou namieta porušenie označeného základného práva (a aj článkov ústavy)
uznesením okresného súdu č. k. 3 C 301/2004-102 zo 14. apríla 2010 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Co 74/2010 z 22. septembra 2010.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
12. Sťažovateľ uviedol (bod 3), že list generálnej prokuratúry „obdržal do vlastných
rúk iba dňa 7. II. 2011, čím zákonná 2-mesačná lehota... je tu zachovaná“. Z uvedeného
(ako aj z obsahu sťažnosti) vyplýva, že sťažovateľ považuje podanie podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť
ústavnému súdu.
13. Vzhľadom na skutočnosť, že podanie podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania adresované generálnemu prokurátorovi nezakladá podnecovateľovi (v danom
prípade sťažovateľovi) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok
ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba
vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na
podanie sťažnosti proti označeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu začala
plynúť (podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde) nadobudnutím ich právoplatnosti
(t. j. 11. októbra 2010), a nie až doručením mu odpovede generálnej prokuratúry. Keďže
sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti označeným uzneseniam
okresného súdu a krajského súdu 15. februára 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
odmietol aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola
podaná oneskorene.
14. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie jeho základných práv označeným uznesením okresného súdu aj z dôvodu
nedostatku právomoci, keďže právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje vzhľadom na zásadu subsidiarity
vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011