Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 133/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného P. advokátska kancelária, s. r. o.,

konajúcou advokátom JUDr. M. P., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na povolanie a prípravu naň podľa , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trnava a jeho rozsudkom sp. zn. z 26. novembra

2009 a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho rozsudkom sp. zn.

z 22. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na povolanie a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2009

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 22. septembra 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom

konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany riaditeľa

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. vedeného na okresnom

súde. Nesprávny úradný postup sa prejavil počas prijímacieho konania, v ktorom sa

sťažovateľ uchádzal o miesto príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len

„ZVJS“). Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský súd

sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Na preukázanie porušenia jeho základných práv sťažovateľ argumentuje v dvoch

rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je zameraná na tvrdené porušenie jeho práv

podľa a . V tomto smere sťažovateľ uvádza:

,,Skutkový stav predmetného konania spočíval v prijímacom konaní sťažovateľa do

služobného pomeru. Tento služobný pomer sa v zmysle

zakladá voči štátu. To znamená, že zamestnávateľom príslušníka ZVJS je štát.

Navyše

riaditeľ ústavu bol počas celého prijímacieho konania v postavení správneho orgánu a plnil

úlohy vyplývajúce z ust. To znamená, že zastupoval

štát. V tomto prípade plnil zbor zastúpený riaditeľom úlohy orgánu štátnej správy na

základe ustanovenia osobitného predpisu.

Keďže v danom prípade riaditeľ zastupoval záujmy štátu a je

predpisom verejného práva, má sťažovateľ za to, že aj prijímacie konanie možno

subsumovať pod výkon verejnej moci. Všeobecné súdy sa nesprávne, podľa názoru

sťažovateľa alibisticky, resp. rabulisticky postavili k hodnoteniu toho, čo možno a čo

nemožno považovať za výkon verejnej moci. Sťažovateľ zastáva názor, že prijímacie

konanie, resp. rezultát z neho vyplývajúci, možno pod výkon verejnej moci správnou

a legálnou interpretáciou podradiť...

Subjektívnym právom je v danom prípade právo uchádzať sa o prijatie za príslušníka

ZVJS, ktoré je obsahom jeho ústavného práva na povolanie podľa .

Takto vymedzené subjektívne právo by však bolo nereálne bez vymedzenia právnych

povinností iných subjektov neporušovať výkon tohto subjektívneho práva (oprávnenia).

Práve vynútiteľnosť takýchto povinností je ochranou realizácie zákonom daných oprávnení.

V pojme subjektívne právo je teda implikované aj oprávnenie požadovať plnenie iných

subjektov, bez ktorého nie je subjektívne právo možné slobodne realizovať...

Zo skutkového stavu je zrejmé, že riaditeľ ústavu v postavení orgánu verejnej moci

žiadne rozhodnutie o neprijatí alebo prijatí uchádzača do služobného pomeru nevydal...

Ohľadne ďalších tvrdení pracovníkov ústavu o odmietnutí nástupu uchádzača do

služobného pomeru odkazuje sťažovateľ na svoje tvrdenia uvedené v odvolaní...

Odvolací súd sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne

poprel ich účel a význam... Z tohto dôvodu možno rozsudok odvolacieho súdu označiť za

arbitrárny, a teda v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Je zrejmé, že riaditeľ ústavu počas prijímacieho konania neposkytol sťažovateľovi

inú právnu ochranu podľa . Nadväzne na to možno rozhodovaciu

činnosť všeobecných súdov založenú na nesprávnej aplikácii príslušnej právnej normy

označiť za rozpornú s ústavným právom sťažovateľa na súdnu ochranu... Z obsahu

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pri

rozhodovaní súdu nebol v danej veci naplnený obsah sťažovateľovho práva na súdnu

ochranu. Odvolací súd ako orgán ochrany zákonnosti a ústavnosti svojim nezákonným

rozhodnutím poskytol ochranu orgánom nižšieho stupňa, ktoré pochybili pri výkone verejnej

moci.“

4. Druhá rovina sťažnostnej argumentácie smeruje k preukázaniu porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu

a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Sťažovateľ uvádza, že konanie trvalo 2

a ½ roka, pričom nešlo o skutkovo ani právne náročnú vec, on sám svojím konaním nijak

neprispel k prieťahom v konaní, naopak, podľa jeho názoru súdy v jeho veci nepostupovali

v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti, efektívnosti a účinnosti súdneho konania.

Uviedol, že na prieťahy v konaní podal predsedovi okresného súdu, ako aj predsedníčke

krajského súdu sťažnosť.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

,,1. Právo sťažovateľa na povolanie a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1, právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na majetok podľa čl. 1 k Protokolu

č. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave bolo porušené.

2. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo strany Okresného súdu

Trnava bolo porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Trnave a

rozsudok Okresného súdu Trnava. Zároveň vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie

konanie a prikazuje mu konať bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi K. M. sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR. Túto sumu sú všeobecné súdy povinné

zaplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa sa priznávajú trovy právneho zastúpenia za

poskytnuté právne služby vo výške 303,32 EUR. Túto sumu sú vyššie menované všeobecné

súdy povinné spoločne a nerozdielne poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľa do

dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom

zasadnutí senátu a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil, že v časti na jej prerokovanie

nemá právomoc a vo zvyšnej časti je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

III.

8. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a rozsudkom okresného súdu

nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného

v („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal

ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť

o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho

inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola preto

v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

9. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a rozsudkom krajského súdu

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonov s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť

k zásahu do označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol

podstatné dôvody rozsudku okresného súdu:

,,Ďalej súd vyslovil názor, že ZVJS plní úlohy pri výkone verejnej moci, ktoré sú

presne špecifikované v a nezistil, že by príslušníci ZVJS pri výkone

svojej pôsobností uvedenej v § 4 citovaného zákona sa dopustili konania proti

navrhovateľovi, ktoré by odôvodňovalo odškodnenie. Podľa názoru prvostupňového súdu

prijímacie konanie do služobného pomeru príslušníkov ZVJS nie je výkonom verejnej moci,

pretože ZVJS realizuje výkon verejnej moci pri plnení si úloh na úseku výkonu väzby,

výkonu trestu odňatia slobody, ochrany a stráženia objektov zboru a ochrany poriadku a

bezpečnosti v súdnych objektoch a objektoch prokuratúry. Z týchto dôvodov súd

neposudzoval právo navrhovateľa na náhradu škody podľa

V prejednávanej veci v prijímacom konaní do služobného pomeru, ktorého sa zúčastnil

navrhovateľ, ÚVTOS a ÚVV L. (ďalej ten Ústav), ako služobný úrad pre prijímacie konanie

do služobného pomeru, vystupoval v postavení budúceho zamestnávateľa a

navrhovateľ ako uchádzač o služobný pomer.

Odhliadnuc od toho prvostupňový súd sa tiež zaoberal aj predpokladmi vzniku

nároku na náhradu škody i v zmysle všeobecných ustanovení a

zistil, že predpoklady pre vznik žalovaného nároku navrhovateľa nevznikli. Súd nezistil

porušenie ustanovení až Hoci navrhovateľ podľa

vykonaného dokazovania mal vedomosť o tom, že bude prijatý do služobného pomeru dňom

1.7.2004, nedostavil sa do Ústavu a nezložil predpísaný sľub. V dôsledku toho sa nemohol

realizovať prijatý personálny rozkaz a prijímacie konanie muselo byť ukončené zamietnutím

žiadosti navrhovateľa o prijatie bez odôvodnenia. Ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č.

pritom nehovorí o tom. že v prípade zamietnutia žiadosti o prijatie do

služobného pomeru musí byť vydané rozhodnutie. Odsek 7 tohto ustanovenia zakotvuje

požiadavku iba písomného vyrozumenia uchádzača. Keďže teda súd nezistil žiadne

protiprávne konanie ÚVTOS a ÚVV L., nebola splnená základná podmienka pre vznik

zodpovednosti za spôsobenú škodu ani podľa ustanovení . Naviac

súd ani nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním Ústavu a vznikom škody a taktiež

navrhovateľ ani nepreukázal aká škoda mu vznikla, keďže z personálneho rozkazu o prijatí

nevyplýva, že by jeho mzda mala byť vyššia ako doterajšia.“

Ďalej krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul odvolacie dôvody,

ktoré sa týkali opomenutia aplikácie ustanovení Správneho poriadku, tvrdenia, že v prípade

prijímacieho konania ide o výkon verejnej moci, kde riaditeľ ústavu mal vydať rozhodnutie

o jeho prijatí do služobného pomeru, a napokon tvrdenia, že mu škoda vznikla a jej výška

bola zistiteľná.

Na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol:

«Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide

o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného

nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, s poukazom na

ustanovenie odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto

právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi. Odvolací súd potom považuje za potrebné dodať nasledovné:

V zmysle navrhovateľom uplatňovaného o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vznikajú poškodenému nároky v zmysle tohto

zákona výlučne vtedy, ak ide o škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej

moci (§ 1 písm. a) citovaného zákona…

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, hoci Zbor väzenskej a justičnej stráže a v rámci

neho i ÚVTOS a ÚVV L. je nesporne orgánom verejnej moci, pričom vykonáva verejnú

správu ako prejav výkonnej moci v štáte v rozsahu podľa o Zbore

väzenskej a justičnej stráže, odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového

súdu, že prijímacie konanie do služobného pomeru Zboru väzenskej a justičnej stráže,

upravené v a nasledujúcich, nie je výkonom verejnej moci v

zmysle V prijímacom konaní totiž nie je rozhodované o

žiadnom subjektívnom práve alebo subjektívnej právnej povinnosti uchádzača upravenej v

predpise hmotného alebo procesného práva, ani o inom jeho právom chránenom záujme...

S poukazom na vyššie uvedené, potom nebola splnená prvá zo základných zákonných

podmienok pre vznik nárokov navrhovateľa v zmysle Z .z., s poukazom

na ktorý právne kvalifikoval svoju žalobu. V dôsledku toho bolo dôvodným jeho návrh v

celom rozsahu zamietnuť...

Je pravdou, že v zmysle konštantnej súdnej judikatúry právna kvalifikácia nároku

navrhovateľom nie je, v zmysle zásady „iura novit curia", pre súd záväzná. Vychádzajúc

výlučne z tejto zásady, bolo by potom dôvodným, aby súd nárok navrhovateľa posudzoval i

podľa iných do úvahy prichádzajúcich ustanovení zákonov. Keďže ale subjektom

zodpovednosti za škodu podľa všeobecných ustanovení by už

nebola Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR - v tomto konaní

odporca, ale priamo ÚVTOS a ÚVV L., ktorý je samostatnou právnickou osobou s právnou

subjektivitou, bol by v takom prípade daný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane

odporcu, čo by muselo viesť k zamietnutiu žaloby. Vzhľadom na uvedené bolo už potom

nadbytočným a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania,

zaoberať sa uplatneným nárokom i prípadne podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka. Okrem toho konanie na náhradu škody podľa už nie je

oslobodené od platenia súdneho poplatku a navrhovateľovi by vznikla i poplatková

povinnosť z návrhu.

Vzhľadom na vyššie prijatý záver o nemožnosti aplikácie na daný prípad zákona

č. , a o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu pri posudzovaní

uplatneného nároku podľa všeobecných ustanovení , odhliadnuc od

toho, či navrhovateľ v konaní preukázal vznik škody a príčinnej súvislosti, ako základných

zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody, bolo potom nevyhnutným jeho

návrh v celom rozsahu zamietnuť...

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, pri zohľadnení zásady hospodárnosti

občianskeho súdneho konania, nebolo už dôvodným podrobnejšie sa zaoberať ostatnými,

vzhľadom na prijatý záver súdu právne irelevantnými, námietkami odvolateľa.»

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal

sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci neboli

splnené zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu si žalobou

uplatnil. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter

a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Krajský súd

aplikujúc jednoduché (podústavné) právo dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikol nárok

na náhradu škody v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu a z ním

uvedených dôvodov zároveň neprichádzalo do úvahy vyhovieť žalobe ani pri subsumpcii

tvrdeného skutkového stavu pod iné, než sťažovateľom uvádzané zákonné ustanovenia.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského

súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. K tvrdenému zásahu do práv podľa a dodatkového

protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1

a čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo

vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

15. Bez ohľadu na uvedené však možno uviesť, že krajský súd v merite veci konal

a rozhodoval o nároku sťažovateľa na náhradu škody, a nie o jeho nárokoch súvisiacich

so základným právom na povolanie a prípravu naň. Preto sa rozsudok krajského súdu už len

z tohto dôvodu nemohol dostať do akejkoľvek príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa . Namietané porušenie práva na majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ v sťažnosti v rozpore s § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde vôbec neodôvodnil, čo by v tejto časti umožnilo sťažnosť odmietnuť aj pre

nesplnenie predpísaných náležitostí.

16. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

Napriek tomu, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie tohto

práva postupom tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, z jej petitu, ktorým je ústavný

súd predovšetkým viazaný ( sp. zn. ),

vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd o výrok o porušení tohto základného práva len vo

vzťahu k okresnému súdu. Bez ohľadu na tento rozpor medzi odôvodnením sťažnosti a jej

petitom ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

17. Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana

základnému právu podľa sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom

len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo.

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte trvalo (napr. , , , ). Ak v čase,

keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (napr. , ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

rozsudkom krajského súdu z 22. septembra 2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený

16. októbra 2010, bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 10. decembra 2010

a ústavnému súdu doručená 14. decembra 2010. Z uvedeného vyplýva, že konanie,

v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, bolo v čase uplatnenia ochrany jeho práv prostredníctvom sťažnosti podanej

ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský

súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani porušovať jeho základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto neostalo ústavnému súdu iné, ako

odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

18. K požadovanému výroku o trovách konania, ktoré sťažovateľ žiada priznať

svojmu právnemu zástupcovi, ústavný súd stručne dodáva. Osobou, ktorej sa podľa § 36

ods. 2 v odôvodnených prípadoch priznáva náhrada trov konania,

je vždy účastník konania pred ústavným súdom, t. j. v tomto prípade sťažovateľ. Právny

zástupca sťažovateľa nemá nárok na priznanie náhrady trov konania (toto môže mať len

účastník konania), je len platobným miestom, na účet ktorého sa priznaná náhrada trov

konania platí ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie

konanie, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú

viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011