Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 167/2011
PDF · 142.48 KB
No categories available
III. ÚS 167/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. Ž., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska
kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011
doručená sťažnosť Š. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,
Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 223/2001.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu
vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici z 11. augusta 1995 mu bolo vznesené
obvinenie za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1
a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).
Sťažovateľ dodal, že ešte v auguste 1995 bol vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený
v auguste 1997.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa ho okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 349/95-793
zo 6. novembra 1996 uznal za vinného zo spáchania označeného trestného činu a zároveň
bol za protiprávne konanie odsúdený. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 3 To 14/97 z 18. marca 1997 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil do prípravného konania z dôvodu neúplne zistených skutkových okolností.
Sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci ďalej konal Okresný úrad vyšetrovania
Policajného zboru v Prievidzi, pričom 6. marca 2000 podal naňho prokurátor na okresnom
súde obžalobu.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 223/2001-707 z 8. januára 2010 bol sťažovateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie.
Sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec nebola dosiaľ právoplatne skončená, čo
spôsobuje, že sa nachádza v stave právnej neistoty, a preto sa domnieva, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 došlo k porušeniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, akým negatívnym spôsobom sa neprimeraná
dĺžka trestného konania prejavila na jeho osobnom a profesijnom živote.
V sťažnosti sťažovateľ upriamil pozornosť na obdobia nečinnosti okresného súdu,
pričom medzi inými spomenul, že v priebehu predchádzajúceho roka okresný súd nenariadil
žiadne pojednávanie a nevykonal s ním žiaden procesný úkon.
Sťažovateľ uviedol, že aj napriek tomu, že podaním odvolania proti rozsudku
okresného súdu sa vec posunula do štádia odvolacieho konania, má pochybnosti o tom, či
vec bude v dohľadnej dobe právoplatne skončená, a to hlavne z dôvodu, že nie je isté, či
krajský súd potvrdí napadnuté rozhodnutie okresného súdu.
Sťažovateľ dodal, že proti postupu okresného súdu nepodal jeho predsedovi sťažnosť
na prieťahy v konaní, pretože podľa jeho názoru v súčasnom štádiu konania, ktoré trvá už
niekoľko rokov, by jej podanie nemalo charakter účinne podaného prostriedku nápravy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 223/2001 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom
je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal
do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa (obdobne
III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu
vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001, ktoré podľa jeho vyjadrenia nie je dosiaľ právoplatne
skončené.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zistil, že v danej trestnej veci rozhodol
okresný súd ako súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 2 T 223/2001 z 8. januára 2010 tak,
že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu podvodu formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo ho odsúdil na
výkon trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej
skupiny.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení odvolanie. Na
základe toho potom okresný súd 29. júna 2010 predložil spis na rozhodnutie krajskému
súdu.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 To 77/2010 z 24. marca 2011
tak, že napadnutý rozsudok vo výrokoch o vine, treste a náhrade škody potvrdil, výrok
o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do III. nápravnovýchovnej skupiny
zrušil a rozhodol, že na výkon trestu sa zaraďuje do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Spis spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu nebol dosiaľ vrátený súdu prvého
stupňa.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07,
II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ako už ústavný súd uviedol, okresný súd rozhodol v trestnej veci sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 2 T 223/2001 z 8. januára 2010, pričom v súvislosti s podaným
odvolaním proti tomuto rozsudku predložil spis 29. júna 2010 na rozhodnutie krajskému
súdu. Ten o odvolaní právoplatne rozhodol na verejnom zasadnutí 24. marca 2011, pričom
spis sa aj v súčasnej dobe nachádza na krajskom súde.
Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 bola
ústavnému súdu doručená 9. marca 2011, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne
rozhodol (8. januára 2010), ako aj potom, keď bol spis predložený na rozhodnutie
odvolaciemu súdu (29. júna 2010), ktorého postup sťažovateľ nenamietal.
V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, pretože spis
sa nachádzal na krajskom súde, a teda okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh konania a
ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vyhlásením rozsudku vo veci samej, jeho doručením procesným
stranám a predložením spisu krajskému súdu okresný súd vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Z uvedeného
dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej
ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením
rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti namietanému porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
sa sťažovateľ mohol brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď sa
vec nachádzala na okresnom súde a tento súd mohol ovplyvniť priebeh konania, prípadne
prieťahy v ňom.
Vzhľadom na to, že spis sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu
dobu nenachádzal na okresnom súde, postup ktorého sťažovateľ namietal, ako aj
so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (obdobne
napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08). V prípade, ak by okresný súd pri
doručovaní rozhodnutia toto nedoručil včas, mohol by sa dopustiť aj porušenia ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011