Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 192/2011
PDF · 208.98 KB
No categories available
II. ÚS 192/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., vo veci namietaného porušenia práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010
a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Senica (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 137/07
konal okresný súd o návrhu sťažovateľa na obnovu konania pôvodne vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 4 C 100/2002 a tiež o návrhu sťažovateľa na určenie, že tri sťažovateľom
označené osoby, ktoré boli vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/2002
vypočuté ako svedkovia, „... vypovedali na pojednávaní 2. 2. 2005 nepravdu...“.
O určovacej časti návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 137/07
z 2. marca 2010, ktorým konanie v tejto časti zastavil z dôvodu, že ide o vec nepatriacu do
kompetencie civilného súdnictva, t. j. z dôvodu nesplnenia procesných podmienok konania.
O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd,
ktorý napádaným uznesením sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010 rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil (uvedené uznesenia nadobudli právoplatnosť
13. januára 2011).
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, a to z dôvodu nimi
sťažovateľom tvrdenej nesprávnej aplikácie práva, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti iba
poukazuje, resp. cituje jednotlivé vety a vetné spojenia z napádaného uznesenia krajského
súdu a vyjadruje na nich svoj odlišný názor. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že v konaní
pred krajským súdom mu nebolo umožnené k veci sa vyjadriť.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Odvolanie okresného súdu a následne, potvrdenie, odvolacím súdom na ust. § 7
ods. 1 a 2 O. s. p., pre nesplnenie podmienok konania a nemožnosť vo veci konať, je
chybnou aplikáciou, práva a zaklincovaním dovolania sa spravodlivosti na oboch stupňoch
riadenia súdov.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1./ Právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ľudských
právach, postupom súdov na oboch stupňoch riadenia, v konaní pod sp. zn. 10 C/137/2007
porušené bolo.
2./ Uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co/67/2010-129 zo dňa
18. novembra 2010 zrušuje a vec vracia ďalšie konanie a rozhodnutie.
3./ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.800.-eur, ktoré je
Krajský súd v Trnave povinný uhradiť sťažovateľovi do troch dní po právoplatnosti
rozhodnutia.
4. / Priznáva trovy konania právneho zastúpenia v sume ....., ktoré je povinný
Krajský súd v Trnave uhradiť na účet advokáta do troch dní po právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo
podľa jeho tvrdenia dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn.
10 C 137/07 z 2. marca 2010, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 67/2010
z 18. novembra 2010, a to z dôvodu, že obidva súdy podľa sťažovateľa v danej veci
nesprávne aplikovali použitú právnu úpravu.
1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
V súvislosti s namietaným rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 10 C 137/07
z 2. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity
(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže
ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je
namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 využitím
riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva
aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský
súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu
okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie svojho práva
na spravodlivý súdny proces aj v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010, a to tým, že krajský súd podľa sťažovateľa nenapravil
pochybenie okresného súdu spočívajúce v konštatovaní, že do právomoci civilného
súdnictva nepatrí rozhodovať o návrhu, ktorým sa sťažovateľ domáhal určenia, že ním
označené osoby, ktoré boli v inom civilnom konaní vypočuté ako svedkovia, na pojednávaní
v tejto veci nevypovedali pravdu, resp. že vypovedali klamlivo. V tejto súvislosti sa
sťažovateľ argumentačne odvoláva na uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Senica
(ďalej len „prokurátor“) č. k. 1 Pv 331/06-16 z 5. októbra 2006, v ktorom prokurátor okrem
iného konštatoval, že „V danom prípade ak takto vypovedali na súde, vecou súdu preto bolo
si preskúmať ich tvrdenie a až následne rozhodnúť“, na základe čoho sťažovateľ usudzuje,
že mu prokurátorom bolo dané za pravdu a s krivou výpoveďou ním označených svedkov sa
mal vysporiadať okresný súd, preto závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý
sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v danej veci mal konať prokurátor, považuje
sťažovateľ za arbitrárne.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá
iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili
spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia
krajského súdu vyplýva:
«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie
podal účastník konania - navrhovateľ (§ 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), v zákonom stanovenej lehote (§ 204
O. s. p.), ktoré má všetky náležitosti odvolania (§ 205 O. s. p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu v rozsahu a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 2
písm. a/ O. s. p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Oboznámil
sa s návrhom, obsahom spisu, napadnutým rozhodnutím, odvolaním navrhovateľa a
vyjadrením odporcu k podanému odvolaniu. Zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, nakoľko napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. ...
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia
procesného práva (t. j. O. s. p.) a svoje rozhodnutie aj jasne odôvodnil. Je potrebné uviesť,
že trestné stíhanie svedkov odporcu pre trestný čin krivej výpovede bolo zastavené
rozhodnutím povereného príslušníka Odboru skráteného vyšetrovania Senica. Sťažnosť
proti tomuto rozhodnutiu bola uznesením Okresnej prokuratúry zamietnutá ako nedôvodná,
keď aj prokurátor dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by konaním svedkov boli
naplnené znaky trestného činu a nepravdivého znaleckého posudku. Pokiaľ prokurátor vo
svojom uznesení uviedol, že ak svedkovia vypovedali takto na súde, vecou súdu preto bolo
preskúmať si ich tvrdenie a až následne rozhodovať, neznamená to, že by to súd v konaní
Okresného súdu Senica sp. zn. 4C/100/2002 tak nebol urobil. Uznesenie prokurátora je
potrebné vnímať v celom jeho rozsahu, t.j. aj v tej časti, v ktorej je uvedené, že „skutočne
konaním svedkov neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a
nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona č. 140/1961 Zb.“.
Ak by prokurátor dospel k opačnému záveru, nepochybne by začal vo veci konať, ako mu to
ukladá zákon.»
V súvislostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné rozlišovať
existenciu dvoch civilných konaní vedených okresným súdom, a to jednak konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 4 C 100/02, k predmetu ktorého boli ako svedkovia vypočuté
štyri osoby, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že v tomto konaní pri svojich výpovediach tieto
osoby klamali, resp. krivo vypovedali. Práve z tohto dôvodu sťažovateľ svojím určovacím
návrhom inicioval ďalšie civilné konanie vedené okresným súdom tentokrát pod sp. zn.
10 C 137/07, ktorým sa domáhal, aby okresný súd určil, že spomínané osoby krivo
vypovedali, resp. že vypovedali nepravdu pri svojich svedeckých výpovediach podaných
v prvom spomínanom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 C 100/02, pričom
okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 konanie o takto vymedzenom
určovacom návrhu sťažovateľa zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci v tejto veci
konať s tým, že ide o „... trestnú vec, ktorej prejednanie prislúcha súdu v rámci trestného
konania“.
Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd
sa stotožnil s uvedenými závermi okresného súdu vyslovenými v jeho uznesení sp. zn.
10 C 137/07 z 2. marca 2010, pričom navyše skonštatoval, že ak by sa v danom prípade
sťažovateľom označené osoby skutočne dopustili krivej výpovede, bolo v kompetencii
prokurátora, a nie okresného súdu v danej veci konať, pretože prokurátor je oprávnený
konať v trestných veciach.
Skutočnosť, že pred rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ obrátil aj na orgány
činné v trestnom konaní, pričom prokurátor mu uznesením č. k. 1 Pv 331/06-16 z 5. októbra
2006 oznámil, že „... vecou súdu preto bolo si preskúmať ich tvrdenie a až následne
rozhodnúť“, neznamená, že by označené rozhodnutie prokurátora na jednej strane a nápadné
uznesenie krajského súdu na strane druhej boli v rozpore, čo má zrejme sťažovateľ na mysli,
pretože sa domnieva, že prokurátor ho odkázal na všeobecný súd a všeobecný súd zasa na
prokurátora.
V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že proces revidovania, resp.
naprávania tak hmotno-právnych, ako aj procesných pochybení súdov nižších stupňov je
zabezpečovaný v rámci hierarchie všeobecných súdov, tak ako to vyplýva z príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom pre dosiahnutie tohto účelu má účastník
konania možnosť využiť riadne a mimoriadne opravné prostriedky. Inými slovami,
akékoľvek pochybenia prvostupňového súdu či už hmotného alebo procesného charakteru
môže napraviť na základe účastníkmi konania podaného riadneho opravného prostriedku
(odvolania) súd druhého stupňa a jeho pochybenia zase na základe mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) môže napraviť dovolací súd.
V súvislostiach danej veci tak prípadné pochybenia okresného súdu ktorých sa podľa
sťažovateľa mal tento súd dopustiť v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 100/02 tým, že si
nepreveril pravdivosť výpovedí svedkov, mohli byť napravené v odvolacom konaní pred
krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa, ktoré mal podať proti meritórnemu
rozhodnutiu okresného súdu v tejto veci, a nie iniciovaním nového konania na základe novej
žaloby, tak ako to učinil sťažovateľ. Súd tohto istého stupňa (v danom prípade okresný súd)
nemôže, resp. nie je v jeho právomoci zasahovať, resp. prehodnocovať a ovplyvňovať
závery či rozhodnutia iného súdu tohto istého stupňa v inej veci, pretože tieto závery, tak
ako to už bolo uvedené, môžu byť menené, resp. prehodnocované iba v rámci hierarchie
súdov na základe účastníkovi konania dostupných riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Vzhľadom na uvedené sa tak závery krajského súdu vyslovené v napádanom
uznesení sp. zn. 11 Co 67/2010 z 18. novembra 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 10 C 137/07 z 2. marca 2010 o nedostatku jeho právomoci konať
vo veci, ktorou by sa zasahovalo do rozhodnutia v inej veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 4 C 100/02, nejavia ako svojvoľné, arbitrárne, neodôvodnené či z ústavného hľadiska
neudržateľné, takže nimi nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a o priznaní
úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011