Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 192/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., vo veci namietaného porušenia práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. z 2. marca 2010

a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 18. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Senica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 2. marca 2010 a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o návrhu sťažovateľa na obnovu konania pôvodne vedeného okresným

súdom pod sp. zn. a tiež o návrhu sťažovateľa na určenie, že tri sťažovateľom

označené osoby, ktoré boli vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

vypočuté ako svedkovia, „... vypovedali na pojednávaní 2. 2. 2005 nepravdu...“.

O určovacej časti návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 2. marca 2010, ktorým konanie v tejto časti zastavil z dôvodu, že ide o vec nepatriacu do

kompetencie civilného súdnictva, t. j. z dôvodu nesplnenia procesných podmienok konania.

O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd,

ktorý napádaným uznesením sp. zn. z 18. novembra 2010 rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil (uvedené uznesenia nadobudli právoplatnosť

13. januára 2011).

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, a to z dôvodu nimi

sťažovateľom tvrdenej nesprávnej aplikácie práva, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti iba

poukazuje, resp. cituje jednotlivé vety a vetné spojenia z napádaného uznesenia krajského

súdu a vyjadruje na nich svoj odlišný názor. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že v konaní

pred krajským súdom mu nebolo umožnené k veci sa vyjadriť.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Odvolanie okresného súdu a následne, potvrdenie, odvolacím súdom na ust. § 7

ods. 1 a 2 , pre nesplnenie podmienok konania a nemožnosť vo veci konať, je

chybnou aplikáciou, práva a zaklincovaním dovolania sa spravodlivosti na oboch stupňoch

riadenia súdov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1./ Právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ľudských

právach, postupom súdov na oboch stupňoch riadenia, v konaní pod sp. zn.

porušené bolo.

2./ Uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Trnave č. k. -129 zo dňa

18. novembra 2010 zrušuje a vec vracia ďalšie konanie a rozhodnutie.

3./ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.800.-eur, ktoré je

Krajský súd v Trnave povinný uhradiť sťažovateľovi do troch dní po právoplatnosti

rozhodnutia.

4. / Priznáva trovy konania právneho zastúpenia v sume ....., ktoré je povinný

Krajský súd v Trnave uhradiť na účet advokáta do troch dní po právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo

podľa jeho tvrdenia dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2010, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. novembra 2010, a to z dôvodu, že obidva súdy podľa sťažovateľa v danej veci

nesprávne aplikovali použitú právnu úpravu.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s namietaným rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity

(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 2. marca 2010 využitím

riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva

aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský

súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie svojho práva

na spravodlivý súdny proces aj v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 18. novembra 2010, a to tým, že krajský súd podľa sťažovateľa nenapravil

pochybenie okresného súdu spočívajúce v konštatovaní, že do právomoci civilného

súdnictva nepatrí rozhodovať o návrhu, ktorým sa sťažovateľ domáhal určenia, že ním

označené osoby, ktoré boli v inom civilnom konaní vypočuté ako svedkovia, na pojednávaní

v tejto veci nevypovedali pravdu, resp. že vypovedali klamlivo. V tejto súvislosti sa

sťažovateľ argumentačne odvoláva na uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Senica

(ďalej len „prokurátor“) č. k. -16 z 5. októbra 2006, v ktorom prokurátor okrem

iného konštatoval, že „V danom prípade ak takto vypovedali na súde, vecou súdu preto bolo

si preskúmať ich tvrdenie a až následne rozhodnúť“, na základe čoho sťažovateľ usudzuje,

že mu prokurátorom bolo dané za pravdu a s krivou výpoveďou ním označených svedkov sa

mal vysporiadať okresný súd, preto závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý

sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v danej veci mal konať prokurátor, považuje

sťažovateľ za arbitrárne.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá

iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili

spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia

krajského súdu vyplýva:

«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie

podal účastník konania - navrhovateľ ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný ( ), v zákonom stanovenej lehote (

), ktoré má všetky náležitosti odvolania ( ), preskúmal napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu v rozsahu a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 2

písm. a/ ), postupom bez nariadenia pojednávania ( ). Oboznámil

sa s návrhom, obsahom spisu, napadnutým rozhodnutím, odvolaním navrhovateľa a

vyjadrením odporcu k podanému odvolaniu. Zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné, nakoľko napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. ...

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia

procesného práva (t. j. ) a svoje rozhodnutie aj jasne odôvodnil. Je potrebné uviesť,

že trestné stíhanie svedkov odporcu pre trestný čin krivej výpovede bolo zastavené

rozhodnutím povereného príslušníka Odboru skráteného vyšetrovania Senica. Sťažnosť

proti tomuto rozhodnutiu bola uznesením Okresnej prokuratúry zamietnutá ako nedôvodná,

keď aj prokurátor dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by konaním svedkov boli

naplnené znaky trestného činu a nepravdivého znaleckého posudku. Pokiaľ prokurátor vo

svojom uznesení uviedol, že ak svedkovia vypovedali takto na súde, vecou súdu preto bolo

preskúmať si ich tvrdenie a až následne rozhodovať, neznamená to, že by to súd v konaní

Okresného súdu Senica sp. zn. tak nebol urobil. Uznesenie prokurátora je

potrebné vnímať v celom jeho rozsahu, t.j. aj v tej časti, v ktorej je uvedené, že „skutočne

konaním svedkov neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a

nepravdivého znaleckého posudku podľa Tr. “.

Ak by prokurátor dospel k opačnému záveru, nepochybne by začal vo veci konať, ako mu to

ukladá zákon.»

V súvislostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné rozlišovať

existenciu dvoch civilných konaní vedených okresným súdom, a to jednak konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. , k predmetu ktorého boli ako svedkovia vypočuté

štyri osoby, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že v tomto konaní pri svojich výpovediach tieto

osoby klamali, resp. krivo vypovedali. Práve z tohto dôvodu sťažovateľ svojím určovacím

návrhom inicioval ďalšie civilné konanie vedené okresným súdom tentokrát pod sp. zn.

, ktorým sa domáhal, aby okresný súd určil, že spomínané osoby krivo

vypovedali, resp. že vypovedali nepravdu pri svojich svedeckých výpovediach podaných

v prvom spomínanom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. , pričom

okresný súd uznesením sp. zn. z 2. marca 2010 konanie o takto vymedzenom

určovacom návrhu sťažovateľa zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci v tejto veci

konať s tým, že ide o „... trestnú vec, ktorej prejednanie prislúcha súdu v rámci trestného

konania“.

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

sa stotožnil s uvedenými závermi okresného súdu vyslovenými v jeho uznesení sp. zn.

z 2. marca 2010, pričom navyše skonštatoval, že ak by sa v danom prípade

sťažovateľom označené osoby skutočne dopustili krivej výpovede, bolo v kompetencii

prokurátora, a nie okresného súdu v danej veci konať, pretože prokurátor je oprávnený

konať v trestných veciach.

Skutočnosť, že pred rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ obrátil aj na orgány

činné v trestnom konaní, pričom prokurátor mu uznesením č. k. -16 z 5. októbra

2006 oznámil, že „... vecou súdu preto bolo si preskúmať ich tvrdenie a až následne

rozhodnúť“, neznamená, že by označené rozhodnutie prokurátora na jednej strane a nápadné

uznesenie krajského súdu na strane druhej boli v rozpore, čo má zrejme sťažovateľ na mysli,

pretože sa domnieva, že prokurátor ho odkázal na všeobecný súd a všeobecný súd zasa na

prokurátora.

V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že proces revidovania, resp.

naprávania tak hmotno-právnych, ako aj procesných pochybení súdov nižších stupňov je

zabezpečovaný v rámci hierarchie všeobecných súdov, tak ako to vyplýva z príslušných

ustanovení , pričom pre dosiahnutie tohto účelu má účastník

konania možnosť využiť riadne a mimoriadne opravné prostriedky. Inými slovami,

akékoľvek pochybenia prvostupňového súdu či už hmotného alebo procesného charakteru

môže napraviť na základe účastníkmi konania podaného riadneho opravného prostriedku

(odvolania) súd druhého stupňa a jeho pochybenia zase na základe mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) môže napraviť dovolací súd.

V súvislostiach danej veci tak prípadné pochybenia okresného súdu ktorých sa podľa

sťažovateľa mal tento súd dopustiť v konaní vedenom pod sp. zn. tým, že si

nepreveril pravdivosť výpovedí svedkov, mohli byť napravené v odvolacom konaní pred

krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa, ktoré mal podať proti meritórnemu

rozhodnutiu okresného súdu v tejto veci, a nie iniciovaním nového konania na základe novej

žaloby, tak ako to učinil sťažovateľ. Súd tohto istého stupňa (v danom prípade okresný súd)

nemôže, resp. nie je v jeho právomoci zasahovať, resp. prehodnocovať a ovplyvňovať

závery či rozhodnutia iného súdu tohto istého stupňa v inej veci, pretože tieto závery, tak

ako to už bolo uvedené, môžu byť menené, resp. prehodnocované iba v rámci hierarchie

súdov na základe účastníkovi konania dostupných riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov.

Vzhľadom na uvedené sa tak závery krajského súdu vyslovené v napádanom

uznesení sp. zn. z 18. novembra 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. z 2. marca 2010 o nedostatku jeho právomoci konať

vo veci, ktorou by sa zasahovalo do rozhodnutia v inej veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. , nejavia ako svojvoľné, arbitrárne, neodôvodnené či z ústavného hľadiska

neudržateľné, takže nimi nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho

práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a o priznaní

úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa

( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011