Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 218/2011
PDF · 182.12 KB
No categories available
III. ÚS 218/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a v
spojení s právami podľa čl. 1, čl. 9 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn
1259/10-12 zo 7. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011
doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), bez právneho zastúpenia,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a
3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“ ) v spojení s právami podľa čl. 1, čl. 9 a
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a vyrozumením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 3. januára 2011 generálnej prokuratúre
podnet, ktorým žiadal preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu prokurátora Krajskej
prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“), v ktorom zároveň vyslovil
podozrenie zo spáchania trestných činov uvedeného prokurátora. Prokurátor krajskej
prokuratúry v uznesení č. k. 1 Kn 232/10-7 zo 14. decembra 2010 uvádzal podľa
sťažovateľa nepravdivé tvrdenia týkajúce sa sťažovateľových podaní o trestných činoch
funkcionárov vysokej školy, na ktorej absolvoval doktorandské štúdium. Prokurátor
generálnej prokuratúry vo vyrozumení č. k. IV/1 Gn 1259/10-12 zo 7. marca 2011 oznámil
sťažovateľovi, že jeho opakovaný podnet považuje za vybavený a bez prijatia ďalších
opatrení ho ako nedôvodný odkladá. Týmto oznámením porušil prokurátor generálnej
prokuratúry základné práva a slobody sťažovateľa, tak ako to uviedol vo svojej sťažnosti:
«1. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č.,
PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto
sťažnosti, porušila čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Keďže v mojom prípade išlo
o moje poškodenie trestnými činmi, domáhal som sa môjho práva na prokuratúrach sústavy
GP SR, ktoré mali dôvodne toto domáhanie sa mojich práv postúpiť trestnému súdu, pred
ktorým majú zastupovať štát. Týmto GP SR zároveň porušila aj článok 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 04. XI. 1950 (právo na spravodlivé súdne
konanie).
2. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č.,
PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto
sťažnosti, porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) zo 04. XI. 1950 (právo na účinný opravný prostriedok), čím zároveň
porušila článok 1 Dohovoru (záväzok dodržiavať ľudské práva).
3. Keďže GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J.
Č., PhD. zmarila zároveň objektívne predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré som vzniesol požiadavku v mojom podaní zo dňa
03. 01. 2011, týmto GP SR zároveň porušila právo podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR (nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom).
4. GP SR vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011 doc. JUDr. J. Č.,
PhD., ktorého pochybenia som označil v kapitole I. tejto sťažnosti a v prílohách k tejto
sťažnosti, porušila - popieraním obmedzovania slobody vyznania oponentom mojej
písomnej práce k dizertačnej skúške prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD., učiteľmi a funkcionármi
K., aj inštančne nižšie postavenými orgánmi činnými v trestnom konaní - článok 24 od. 1, 2
Ústavy SR (právo na slobodu vyznania) a článok 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia
a náboženstva).»
Vo svojej sťažnosti uvádza tento návrh na rozhodnutie vo veci samej:
„1. A preto žiadam podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd označeného
v časti II. tejto ústavnej sťažnosti.
2. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadam Ústavný súd
Slovenskej republiky o vyslovenie nezákonnosti a o zrušenie rozhodnutia GP SR -
vyrozumenia IV/1 Gn 1259/10-12 zo dňa 07. 03. 2011.
3. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže prokurátor GP SR fakticky zmaril jeho
vyrozumením IV/1 Gn 1259/10-12 o dňa 07. 03. 2011 bezchybné konanie o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z, ktorú som požadoval tiež podaním podaným dňa 03. 01.
2011 na GP SR, žiadam túto náhradu škody v plnej miere od Generálnej prokuratúry SR.
(Organizačnému a kontrolnému odboru GP SR síce prokurátor doc. JUDr. J. Č., PhD. moju
požiadavku o satisfakciu odstúpil, no predbežne už o nej rozhodol negatívne, čo tento odbor
bude akceptovať). Dovedna táto požadovaná suma v mojom podaní zo dňa 03. 01. 2011 pre
GP SR činila 480 000,- EUR (slovom: Štyristoosemdesiattisíc EUR). Túto sumu aj podľa
článku 46 ods. 3 Ústavy SR teda žiadam od GP SR.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 24 ods. 1 ústavy sa zaručujú sloboda myslenia, svedomia, náboženského
vyznania a viery. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.
Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje
zmýšľanie.
Podľa čl. 24 ods. 2 ústavy každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo
alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou,
náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 1 dohovoru Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I dohovoru.
Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie
alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo
presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne, bohoslužbou,
vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej
správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom
zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie
zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné
iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa odseku 2 ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa odseku 2 prokurátor posudzuje podnet podľa
obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
1. V bode 1 ústavnej sťažnosti označenom ako „II. Porušené právo a sloboda“
smeruje sťažnosť proti vyrozumeniu generálnej prokuratúry č. k. IV/1Gn 1259/10-12 zo
7. marca 2011, ktorým generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa vo veci jeho
žiadosti o preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu prokurátora krajskej prokuratúry.
Sťažovateľ namieta, že týmto vyrozumením generálna prokuratúra porušila jeho
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže bol poškodený trestnými činmi, a preto mala
prokuratúra postúpiť ich prerokovanie trestnému súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že prokurátor
generálnej prokuratúry vybavil žiadosť sťažovateľa zákonným spôsobom, keď nezistiac
dôvody na prijatie ďalších opatrení podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložil. Preto
sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti, ktorá nenesie známky arbitrárnosti ani zjavnej
neodôvodnosti, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už
uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na
základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).
Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,
aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom
konaní, nedávajú dostatočný podklad na vznesenie obvinenia, na vedenie trestného stíhania,
resp. na jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je podľa
ustanovení Trestného poriadku ani zákona o prokuratúre oprávnená podať vo veci obžalobu,
ani nariaďovať a vykonávať opatrenia, ktoré by viedli k začatiu trestného stíhania.
Sťažovateľ má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaním generálna
prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto
súvislosti poznamenáva, že naša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie
iného“.
2. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a poukazuje na skutočnosť, že
generálna prokuratúra porušila zároveň aj čl. 1 dohovoru.
K tejto časti sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva sa toto ustanovenie dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla
1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd zistil, že
sťažovateľovi bola poskytnutá možnosť opätovne požiadať o preskúmanie rozhodnutí
prokuratúru.
Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o prokuratúre i Trestného poriadku. To, že po posúdení všetkých
okolností prípadu generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od
očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva podľa
čl. 13 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05). Konanie generálnej prokuratúry
nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd preto odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom však svoju sťažnosť vo vzťahu
k nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom generálnej prokuratúry
riadne neodôvodnil, právne relevantným spôsobom nekonkretizoval, v čom mu mala byť
spôsobená škoda napadnutým postupom generálnej prokuratúry. Preto bolo potrebné
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože ústavný súd pri
svojej rozhodovacej činnosti berie do úvahy vznesené námietky, ktorých súladnosť
posudzuje s rozhodnutím orgánu verejnej moci a ústavou a medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Keďže námietky neboli vznesené, nemohol ani
posúdiť ich súladnosť. V tejto časti sťažnosť nemá náležitosti predpísané zákonom.
4. Ústavný súd sa napokon zaoberal aj návrhom sťažovateľa vysloviť porušenie jeho
práv a slobôd podľa čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 9 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ namietal
porušenie uvedených práv vyrozumením prokurátora generálnej prokuratúry bez toho, aby
svoje námietky bližšie zdôvodnil. Z podania sťažovateľa nevyplynula žiadna vecná
súvislosť medzi napadnutým vyrozumením generálnej prokuratúry a označenými právami
a slobodami. Bolo teda bez ďalšieho právneho významu tieto námietky preskúmavať bez
spojenia s ich adekvátnym odôvodnením. Preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ vo svojom podaní namieta nesprávnosť stanoviska generálnej
prokuratúry, keďže táto si neosvojila právne závery sťažovateľa a nepostupovala v ich
zmysle.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú
problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru. Bolo vecou uváženia generálnej prokuratúry, či podnetu
sťažovateľa vyhovie, alebo nie. Preto negatívne stanovisko nemožno považovať ani za
arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Napokon ústavný súd dodáva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa trpí nedostatkom
zákonom predpísaných náležitostí.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Ústavný súd konštatuje, že väčšina tvrdení sťažovateľa nie je riadne
odôvodnená a ústavný súd nemôže rozhodovať o námietkach, ktoré neboli vznesené.
Preskúmavané rozhodnutie generálnej prokuratúry je správne a zlúčiteľné s ústavou
a medzinárodnými záväzkami obsiahnutými v medzinárodných zmluvách o ľudských
právach.
Ústavný súd však najmä vzhľadom na existenciu dôvodov na odmietnutie sťažnosti
už pri predbežnom prerokovaní nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa
na odstránenie uvedených nedostatkov jeho podania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2011