Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 215/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. A.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na ochranu vlastníctva podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. z 26. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“),

podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom

konania pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedeným pod

sp. zn. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – stavbe. Okresný súd

rozsudkom z 25. marca 2010 rozhodol, že žalobca je ideálnym podielovým spoluvlastníkom

ku stavbe v jednej polovici. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie. Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 26. januára 2011, ktorým

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že krajský súd

napadnutým rozsudkom mu „odňal vlastnícke právo k prístavbe, ako súčasti rodinného

domu, čím došlo k zásahu do jeho základného práva na ochranu majetku, ktorý nadobudol

v súlade s platným právnym poriadkom“, a to v zmysle ,

listiny a čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa názoru sťažovateľa „odvolací súd nesprávne

právne vec posúdil a vôbec sa nevysporiadal s množstvami dôkazov, ktoré boli vykonané

v priebehu súdneho konania a jednoznačne potvrdzujú, že vybudovaná prístavba

k pôvodnému rodinnému domu sa stala jeho súčasťou a nie je možné ju od neho oddeliť bez

toho, aby došlo k znehodnoteniu hlavnej veci“. Sťažovateľ je toho názoru, že „porušovateľ

rozhodol vo veci bez toho, že by svoje skutkové zistenia a právne závery riadne zdôvodnil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého

procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva, vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 SR, z Listiny základných práv a slobôd a z Protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11, rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.01.2011, č.k. -526, porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.01.2011, č.k.

-526, a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.03.2010, č.k.

-476, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do

15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ navrhol ako ďalšiu možnosť vydať nález uvedeného znenia bez zrušenia

rozsudku okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovateľ navrhol vydať nález jednak v širšom rozsahu, v ktorom navrhuje

ústavnému súdu popri vyslovení porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a podľa listiny a práva podľa dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu zrušiť tento rozsudok a jemu predchádzajúci rozsudok

okresného súdu a v „alternatívnom petite“ sťažovateľ vypustil návrh na zrušenie rozsudku

okresného súdu. Ústavný súd akceptujúc „širší“ petit ustálil predmet konania tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia s tým, že v druhom prípade nejde o skutočnú

alternatívu (sťažovateľ nenavrhol vysloviť porušenie jeho označených práv rozsudkom

okresného súdu) a k zrušeniu rozhodnutia pristupuje ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2

obligatórne vždy, ak vyhovie sťažnosti.

Sťažovateľ svojím návrhom žiadal, aby ústavný súd v súvislosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu vyslovil (iba) porušenie práv materiálnej povahy, a to

základného práva na ochranu majetku podľa a podľa listiny

a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podstatou

námietok sťažovateľa je nesúhlas s rozhodnutím krajského súdu, ktorým rozhodol

o vlastníckom práve žalobcu k stavbe, čím boli podľa jeho názoru porušené jeho označené

práva.

Podľa a obsahovo identického ods. listiny každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

, ods. listiny a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, , , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , listiny a právo podľa dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až , resp. práv spojených so spravodlivým súdnym

procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani jednoznačne

z odôvodnenia sťažnosti), a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označených

práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd v medziach predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj obsah

napadnutého rozsudku krajského súdu a nad rámec už uvedených dôvodov konštatuje, že

toto rozhodnutie už prima facie nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je

v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch (ak sa neopomenie namietanie

porušenia základného práva na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivý proces) nemá

žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Tvrdenia

sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať

s porušením označených práv, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho

orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (podobne , ).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, že krajský súd vznik vlastníckeho

práva k tzv. prístavbe (ktorá však je podľa názoru krajského súdu na základe vykonaného

dokazovania oddeliteľná bez toho, že by sa tým hlavná vec znehodnotila) odôvodnil

tvrdeniami, ktoré nevysvetlil a ničím nepodložil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku poukázal na výsledky nariadeného znaleckého dokazovania znalcom z odboru

stavebníctva Ing. I. Č., ktoré „malo byť (technickým) podkladom pre posúdenie právnej

otázky, či stavba realizovaná žalobcom je samostatnou stavbou alebo sa stala súčasťou

pôvodného rodinného domu...“. Krajský súd ďalej konštatoval, že „odborné vyjadrenie

Ing. M. J. nie je v rozpore so znaleckým posudkom Ing. I. Č. Ing. M. J. posudzoval

prístavbu k pôvodnému rodinnému domu čiste z technického hľadiska podľa zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

Pre posúdenie, či určitá stavba (vec) sa stala súčasťou inej stavby (hlavnej veci) sú dôležité

iné okolností vymedzené v §-e 120 ods. 1 , podľa ktorého súčasťou

veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým

vec (vec hlavná) znehodnotila. Oddelením prístavby k pôvodnému rodinnému domu

súpisného č. 2365 sa pôvodná stavba nijakým spôsobom neznehodnotí. Vyjadrenie znalca

Ing. I. Č., že vybudovaním prístavby nebolo zasiahnuté do nosného systému pôvodného

rodinného domu, že každá zo stavieb môže existovať samostatne a prepája ich len

podkrovná časť, chápe aj odvolací súd tak, že pôvodný rodinný dom a prístavba sú dve

samostatné stavby. Spoločný múr ani prepojenie strechy na prístavbe a pôvodnej stavbe

nemôže byť prekážkou vyhodnotenia prístavby ako samostatnej veci v občianskoprávnom

zmysle, keď za samostatnú vec, predmet občianskoprávnych vzťahov sa považujú aj rodinné

domy vybudované v radovej zástavbe alebo tzv. skupinové garáže v radovej zástavbe

na sebe stavebne tesne nadväzujúce. Zodpovedanie otázky, či prístavba sa stala súčasťou

pôvodného rodinného domu alebo nie, bolo základom pre posúdenie, kto je vlastníkom novo

zhotovenej stavby (prístavby).“. Vzhľadom na nespornú otázku, kto zhotovil tzv. prístavbu

(žalobca s manželkou, pozn.), všeobecný súd potom dospel k záveru, že žalobca spolu

s manželkou nadobudli vlastnícke právo k tejto tzv. prístavbe. Takéto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani

nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd by

za predpokladu namietania porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46

až , resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa

dohovoru aj tak bol dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , a teda ani

k porušeniu označených práv sťažovateľa. Na základe uvedenej úvahy by ústavný súd

konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa aj v prípade, ak by namietal

porušenie svojich práv v naznačenom rozsahu a odmietol by ju z rovnakého dôvodu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011