Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 420/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti L. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo L. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. L. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý L. P. uhradiť trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 9. novembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ).

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že na sťažovateľa bola v rámci

trestného konania „19. augusta 2002“ podaná obžaloba pre trestný čin neodvedenia dane

a poistného podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). V roku 2004 bol vo veci okresným

súdom vyhlásený rozsudok, ktorý bol v tom istom roku nadriadeným súdom zrušený a vec

bola prvostupňovému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa trestné konanie prebieha „už 10 rokov“ a vzhľadom na to sa sťažovateľ

domnieva, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovorom.

Odvolávajúc sa na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby

rozhodol, že postupom „súdov“ v konaní vedenom pod sp. zn. „2T/145/02“ bolo porušené

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, a žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho podpredsedu.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. januára

2011 okrem iného uviedol, že trestné konanie vo veci sťažovateľa bolo právoplatne

skončené 7. októbra 2010, a to oslobodením sťažovateľa spod obžaloby. Podpredseda

okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci

sťažnosti.

Vo vyjadrení bolo poukázané na skutkovú a právnu zložitosť veci danú charakterom

právnej kvalifikácie skutku, ktorá si ako taká vyžadovala náročnejšie dokazovanie

preskúmaním množstva listinných dôkazov, ako aj pribratím kvalifikovaných znalcov, ktorí

na základe doplňujúcich dôkazov predložených sťažovateľom museli vypracovať aj

„dodatky k znaleckým posudkom“ a vyjadrenie tiež obsahovalo podrobný chronologický

prehľad vykonaných procesných úkonov.

Podľa názoru podpredsedu okresného súdu zbytočné prieťahy boli spôsobené

sťažovateľom, pričom v tejto súvislosti okresný súd uviedol: „Podľa názoru súdu boli

spôsobené nasledujúce prieťahy sťažovateľov: hlavné pojednávania, ktoré museli byť

odročené pre neprítomnosť obhajkyne obžalovaného v dňoch 27.08.2002,12.09.2002,

24.09.2002, 21.11.2002, 18.03.2003. Ďalej zo strany obhajoby neboli v súdom určenej

lehote predložené požadované doklady. Obhajkyňa musela byť vyzývaná, aby súdu doklady

predložila od 13.05.2003 do 02.06.2003. Hlavné pojednávanie z 23.10.2003 bolo odročené

pre neprítomnosť obhajkyne, pojednávame zo 17.11.2003 muselo byť odročené, pretože

obžalovaný zmenil advokáta. Dňa 12.02.2004 aj dňa 09.03.2004 bolo pojednávanie

odročené pre neprítomnosť advokáta. 14.02.2005 pojednávanie bolo odročené pre

neprítomnosť obhajcu. Na hlavnom pojednávaní 14.03.2005 zo strany obhajcu boli

dodatočne navrhnuté ďalšie dôkazy, keď 3 firmy mali predložiť účtovné doklady.

Od 21.07.2005 až po 23.12.2005 firma K., v ktorej bol obžalovaný konateľom, neposkytla

súčinnosť znalkyni, keď znalkyňa, a potom aj súd, žiadali od firmy, aby zaslala znalkyni

požadované doklady. Dňa 21.08.2007 obhajca obžalovaného oznámil, že ukončuje

advokátsku činnosť. Dňa 30.10.20087 verejné zasadnutie odročené pre neprítomnosť

obžalovaného, 13.11.2008 obhajca obžalovaného má doložiť ďalšie účtovné doklady.“

Na tomto mieste podpredseda okresného súdu dodal, že „Zo strany súdu neboli

objektívne spôsobená prieťahy, pretože súd vždy iba reagoval na vzniknutú situáciu, keď

obžalovaný prostredníctvom obhajoby dodatočne neustále navrhoval vykonanie ďalších a

ďalších dôkazov. Keďže sa jednalo o odborné záležitosti, vždy sa museli k predloženým

dokladom vyjadrovať znalci.“.

Napokon bolo vo vyjadrení poukázané na osobitnú okolnosť, ktorá podľa názoru

okresného súdu negatívne ovplyvnila plynulosť konania, a síce, „že v priebehu

vybavovania tejto veci došlo 01.01.2005 k zrušeniu Okresného súdu Piešťany a potom

znovu od 01.01.2009 k znovu vytvoreniu Okresného súdu v Piešťanoch, keď sudkyňa, ktorá

mala túto vec pridelenú, odišla pracovať na novo vytvorený Okresný súd do Piešťany. Vec

mali postupne pridelenú celkom 4 sudcovia, čo u ďalších 3 sudcov viedlo k tomu, že

vzhľadom na rozsiahly spisový materiál tento museli v príslušných časových limitoch znovu

naštudovať, znovu museli žiadať napríklad o súhlas so zmenou v zložení senátu a pod., na

vzniknutú situáciu museli reagovať, čo sa odrazilo aj v tej skutočnosti, že každý takýto úkon

vyžadoval na vybavenie určitú dobu. Napriek uvedenému však neboli zistené subjetívne

zavinené prieťahy.“.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko,

v ktorom predostrel túto argumentáciu: „Je pravdou, že v trestnom konaní obvinený L. P.

predkladal na svoju obhajobu dôkazy, ktoré nakoniec viedli k jeho oslobodeniu spod

obžaloby. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je zadovážiť dôkazy svedčiace

jak proti obvinenému, tak dôkazy svedčiace v jeho prospech. Polícia aj prokuratúra sa

jednostranne zamerali na vyprodukovanie dôkazov len v neprospech obvineného, čo muselo

byť po tom pracne odstraňované až v priebehu súdneho procesu. Od samého začiatku

trestného stíhania bolo jednoznačné, že L. P. ako konateľ nebol zodpovedný za ekonomickú

a finančnú agendu firmy a prokuratúra v pôvodne vyčíslenej dlžnej sume za neodvedené

poistné do sociálnej a zdravotnej poisťovne chybne započítala aj neodvedené sumy

zamestnávateľa. Vykonaným dokazovaním po tom došlo k prehodnocovaniu týchto súm, čo

viedlo aj ku zmenám právnej kvalifikácie skutku a v konečnom dôsledku bolo preukázané, že

zameškané úhrady boli zaplatené. Ak by tieto skutočnosti bolo dôsledne preverovali už

OČTK v prípravnom konaní, nemuselo vôbec dôjsť k podaniu obžaloby. Nie je teda možné

odôvodňovať dĺžku súdneho procesu predkladaním dôkazov zo strany obvineného.

Tiež poukazovanie OS Trnava na zmeny v organizácii súdnictva a s tým súvisiace

viaceré zmeny zákonného sudcu nemôže byť dôvodom na neprimeranú dĺžku súdneho

konania a na porušovanie práv zakotvených v

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavnému súdu právny zástupca súčasne oznámil, že sťažovateľ súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto pre

rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Okresný súd Piešťany vykonal 12. septembra 2002 pojednávanie, na ktoré sa

nedostavili sťažovateľ a jeho obhajca z dôvodu pracovných povinností sťažovateľa, ktorí

zároveň požiadali o odročenie pojednávania. Neúčasť na pojednávaní ospravedlnil aj jeden

zo svedkov. Na pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. september 2002, sa opätovne

sťažovateľ a jeho obhajca nedostavili. Sťažovateľ svoju neprítomnosť neospravedlnil.

Obhajca upovedomil okresný súd, že sa pojednávania nemôže zúčastniť, pričom dôvody

nešpecifikoval. Na pojednávanie sa nedostavili aj niektorí z predvolaných svedkov.

Pojednávanie bolo odročené na 15. október 2002.

Okresný súd Piešťany vykonal 21. novembra 2002 pojednávanie, na ktoré sa

nedostavili sťažovateľ a jeho obhajca. Jeden z predvolaných svedkov ospravedlnil svoju

neprítomnosť práceneschopnosťou a z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené

na neurčito v závislosti od schopnosti daného svedka zúčastniť sa budúceho pojednávania.

Na základe získania lekárskeho stanoviska o schopnosti uvedeného svedka zúčastniť

sa pojednávania určil Okresný súd Piešťany termín pojednávania na 18. marec 2003.

Obhajca sťažovateľa 13. marca 2003 ospravedlnil svoju neprítomnosť na určenom termíne

pojednávania z dôvodu, „že sa bude nachádzať mimo územia Slovenskej republiky“,

a súčasne požiadal o odročenie pojednávania. Dňa 13. marca 2003 ospravedlnil svoju

neúčasť na pojednávaní aj uvedený svedok zo zdravotných dôvodov, no bez dodatočného

predloženia relevantného potvrdenia. Okresný súd Piešťany vykonal 18. marca 2003

pojednávanie, na ktoré sa sťažovateľ nedostavil. Pojednávanie bolo odročené na 24. apríl

2003 pre účely predvolania sťažovateľa, svedka a znalca.

Dňa 23. apríla 2003 predvolaný svedok opätovne ospravedlnil svoju neúčasť

na určenom termíne pojednávania zdravotnými dôvodmi, no bez dodatočného predloženia

relevantného potvrdenia. Okresný súd Piešťany uskutočnil 24. apríla 2003 pojednávanie,

ktoré z dôvodu neprítomnosti predvolaného svedka a znalca odročil na 13. máj 2003

s upovedomením, že svedok bude predvedený políciou.

Okresný súd Piešťany uskutočnil 13. mája 2003 pojednávanie, na ktorom bol

vypočutý svedok a znalec a pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely predloženia

podkladov zo strany sťažovateľa a následného doplnenia znaleckého posudku. Sťažovateľ

predložil stanovisko týkajúce sa doplnenia znaleckého posudku 2. júna 2003.

Obhajca sťažovateľa 22. októbra 2003 ospravedlnil svoju neúčasť na termíne

pojednávania určenom na 23. október 2003 z dôvodu kolízie pojednávaní a tiež z dôvodu,

že nebola zachovaná lehota oznámenia termínu pojednávania aspoň 5 pracovných dní pred

jeho konaním, pretože predvolanie mu bolo doručené až 22. októbra 2003.

Okresný súd Piešťany uskutočnil 23. októbra 2003 pojednávanie, ktorého sa

sťažovateľ a jeho obhajca nezúčastnili. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely

výzvy znalca na predloženie doplnenia znaleckého posudku. Doplnok k znaleckého

posudku bol predložený 13. novembra 2003.

Dňa 25. novembra 2003 ospravedlnil sťažovateľ svoju neúčasť na pojednávaní

určenom na 27. november 2003 z pracovných dôvodov. Okresný súd Piešťany uskutočnil

27. novembra 2003 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. december 2003.

Obhajca sťažovateľa ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní určenom

na 9. marec 2004 zo zdravotných dôvodov.

Okresný súd Piešťany prijal na pojednávaní konanom 6. apríla 2004 rozsudok,

ktorým uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom. Sťažovateľ podal proti rozsudku 10. mája 2004 odvolanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 2. novembra 2004 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Piešťany

na nové prerokovanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

poukázal na chyby rozsudku spočívajúce v tom, že sa Okresný súd Piešťany nevyrovnal

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho vznikli

pochybnosti o správnosti skutkových zistení. Okresnému súdu Piešťany nariadil odvolací

súd vykonanie ním vymedzených úkonov pre účely doplnenia dokazovania.

V rámci vykonanej reorganizácie od 1. januára 2005 konal vo veci okresný súd pod

sp. zn. , keď prešiel výkon súdnictva vo veci sťažovateľa na okresný súd

na základe zmeny o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky a o zmene v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Dňa 14. februára 2005 sa ospravedlnil obhajca sťažovateľa, že sa nemôže dostaviť

na pojednávanie z náhlych objektívnych dôvodov daných nepriaznivou poveternostnou

situáciou. Pojednávanie okresný súd z dôvodu neprítomnosti znalca a svedkov odročil

na 28. február 2005.

Okresný súd 12. januára 2006 vyzval znalca na predloženie doplnenia znaleckého

posudku. Výzvu zopakoval 22. marca 2006. Následne 1. júna 2006 telefonicky okresný súd

zistil, že znalec už nevykonáva znaleckú činnosť, pričom ho vyzval, aby predložil doklady

týkajúce sa uvedenej skutočnosti. Okresný súd vyzval opätovne 4. októbra 2006 znalca

na predloženie doplnenia znaleckého posudku.

Okresný súd 8. novembra 2006 prijal uznesenie o ustanovení nového znalca.

Ustanovený znalec 5. januára 2007 požiadal o poskytnutie spisového materiálu, pričom

žiadosť zopakoval 29. marca 2007. Znalec prevzal spisový materiál 13. apríla 2007 a 5. júna

2007 požiadal o predloženie ďalších relevantných podkladov.

Znalec predložil doplnenie znaleckého posudku 11. júla 2007.

Okresný súd uskutočnil 23. augusta 2007 pojednávanie, ktoré z dôvodu potreby

zvolenia nového obhajcu sťažovateľom (vzhľadom na nutnú obhajobu vo veci) odročil

na 2. október 2007. Sťažovateľ predložil plnú moc udelenú novému obhajcovi 27. augusta

2007.

Okresný súd na pojednávaní konanom 2. októbra 2007 prijal rozsudok, ktorým uznal

sťažovateľa vinným a uložil mu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom.

Sťažovateľ podal 5. novembra 2007 proti rozsudku odvolanie. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 10. februára 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec

okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. K dôvodu zrušenia rozsudku odvolací súd

uviedol, že „okresný súd vo veci rozhodol predčasne“, pretože nevykonal niektoré

relevantné dôkazy. Odvolací súd nariadil okresnému súdu v naznačenom rozsahu

dokazovanie doplniť.

Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 6. marca 2009. Okresný súd doručil

uznesenie odvolacieho súdu sťažovateľovi v auguste 2009 a požiadal znalca o predloženie

vyjadrenia. Predmetné vyjadrenie predložil znalec v uvedenom mesiaci.

Svoje stanovisko k vyjadreniu znalca predložil sťažovateľ 21. septembra 2009.

Okresný súd uskutočnil 28. januára 2010 pojednávanie, na ktorom bol vypočutý

sťažovateľ, znalec a ktoré bolo odročené na 30. marec 2010 pre účely vypočutia svedkov

a znalcov.

Okresný súd 17. septembra 2010 vydal rozsudok o oslobodení sťažovateľa spod

obžaloby, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. októbra 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2

trestnoprocesného kódexu aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu

povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) ústavný súd zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria

ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené

pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1

a 2 písm. a) , kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci,

pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti opodstatňujúce zložitosť

prerokúvanej veci po skutkovej stránke. Táto bola daná potrebou dodatočného zabezpečenia

väčšieho rozsahu listinných podkladov vzhľadom na šírku skúmaného skutkového obdobia,

ako aj potrebou následného dokazovania prostredníctvom pribratých znalcov. Rozhodne

však táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým

nesústredenej a neefektívnej činnosti konajúcich súdov, ktoré boli ústavným súdom zistené

pri preskúmaní ich postupu (bod 3).

2. V súvislosti s druhým kritériom ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa

sa vyskytli okolnosti, ktoré v určitej miere negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť

konania.

Za prejav pasivity sťažovateľa v konaní treba považovať neprítomnosť sťažovateľa

a jeho obhajcu na pojednávaniach konaných 12. septembra 2002, 24. septembra 2002,

18. marca 2003, 27. novembra 2003 a 9. marca 2004 (v danom prípade iba u obhajcu

z objektívnych dôvodov), ktorá bola jedným z dôvodov na odročenie hlavného

pojednávania. Ďalšou okolnosťou týkajúcou sa správania sťažovateľa, ktorá sa premietla

do zbytočných prieťahov v konaní, bola absencia právneho zastúpenia sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní konanom 23. augusta 2007. Jej dôvodom bolo predchádzajúce

ukončenie zastúpenia zo strany obhajcu oznámené okresnému súdu tesne pred hlavným

pojednávaním 21. augusta 2007. Sťažovateľ si nového obhajcu nezvolil a vzhľadom

na skutočnosť nutnej obhajoby táto situácia zapríčinená sťažovateľom bola dôvodom

odročenia hlavného pojednávania.

Napokon na vrub sťažovateľovi treba pripísať aj jeho pasivitu v súvislosti s výzvou

súdu na predloženie relevantných podkladov adresovanou mu na pojednávaní konanom

13. mája 2003, kde určenú lehotu na jej splnenie nedodržal.

Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania

zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou okresného súdu

týkajúcou sa správania sťažovateľa ako účastníka konania.

Okresný súd vo svojom stanovisku uviedol, že obhajca sťažovateľa sa okrem iných

nezúčastnil termínu pojednávania konaného 27. augusta 2002, 17. novembra 2003

a 12. februára 2004. Ústavný súd preskúmaním súvisiaceho spisového materiálu zistil, že

v uvedené dni termíny pojednávania nariadené neboli, a preto kvalifikoval predostretú

argumentáciu okresného súdu ako neopodstatnenú.

Rovnako neopodstatnenou je aj námietka okresného súdu o nutnosti odročenia

pojednávania konaného 21. novembra 2002 z dôvodu neúčasti obhajcu sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmaním príslušnej časti spisu zistil, že relevantným dôvodom odročenia

pojednávania bola neprítomnosť predvolaného svedka.

Ústavný súd neakceptoval ani námietku okresného súdu, podľa ktorej bola príčinou

odročenia hlavného pojednávania konaného 23. októbra 2003 neprítomnosť obhajcu

sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia okresného súdu neobstojí, pretože

neúčasť a žiadosť obhajcu sťažovateľa o odročenie pojednávania bola opodstatnená pre

nedodržanie lehoty na doručenie predvolania na pojednávanie zo strany Okresného súdu

Piešťany.

Ústavný súd ďalej zistil, že ani okresným súdom namietanú neúčasť obhajcu

sťažovateľa na pojednávaní konanom 14. februára 2005 nemožno pripísať na vrub

sťažovateľovi, pretože táto neúčasť bola spôsobená náhlymi objektívnymi dôvodmi

(nepriaznivá poveternostná situácia).

Predovšetkým však vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom tento pripisuje

zodpovednosť za predĺženie posudzovaného konania dodatočnej dôkaznej aktivite

sťažovateľa ako obžalovaného, ústavný súd zdôrazňuje, že takáto argumentácia od počiatku

neobstojí. Trestné konanie v porovnaní s konaním civilným je ovládané tzv. vyšetrovacou

zásadou dominujúcou procesu v štádiu dokazovania, podľa ktorej nesie procesnú

zodpovednosť za čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu konajúci súd majúci povinnosť

vykonať aj iné ako navrhované dôkazy potrebné na jeho zistenie.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva zaručeného

dohovorom, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že k 1. januáru 2005 prešiel

výkon súdnictva vo veci sťažovateľa z Okresného súdu Piešťany na okresný súd.

Z uvedeného dôvodu v predmetnej veci ako účastník konania o sťažnosti sťažovateľa nesie

okresný súd v zmysle ustanovení prípadnú

zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci

konal Okresný súd Piešťany.

Pri preskúmaní ich postupu v predmetnom konaní ústavný súd zistil kratšie obdobia

nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

V prvom rade ide o obdobie nečinnosti v rozsahu 5 mesiacov týkajúcej sa

doručovania rozhodnutia účastníkom konania, a to počnúc 6. marcom 2009, keď bol

okresnému súdu doručený súdny spis po rozhodnutí odvolacieho súdu o opravnom

prostriedku, do augusta 2009, v priebehu ktorého okresný súd doručil toto rozhodnutie

účastníkom konania.

K narušeniu plynulosti konania došlo aj v období od 21. septembra 2009, keď

sťažovateľ predložil okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu znalca, do 28. januára 2010,

keď okresný súd vykonal hlavné pojednávanie. Vzhľadom na dovtedajšiu dobu trestného

konania súdneho, ktoré začalo už v roku 2002, je ústavný súd toho názoru, že okresný súd

určil termín hlavného pojednávania s neprimeraným časovým odstupom, a to aj

po zohľadnení väčšej časovej rezervy potrebnej na doručovanie zásielok s predvolaním

na hlavné pojednávanie. Ústavný súd konštatuje, že za uvedených okolností treba

za nečinnosť v predmetnom úseku považovať časové obdobie zodpovedajúce približne

3 mesiacom.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj

nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak

činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,

kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr.

, , ).

Ústavný súd považuje za neefektívnu činnosť postup Okresného súdu Piešťany, keď

tento po odročení pojednávania konaného 21. novembra 2002 z dôvodu neprítomnosti

svedka ospravedlnenej jeho práceneschopnosťou a po následnom zabezpečení lekárskeho

stanoviska o jeho schopnosti zúčastniť sa pojednávania neprijal včas opatrenia, aby sa

zabránilo sťažovaniu postupu konania zo strany tohto svedka (opatrenia poskytované

ustanoveniami § 66 a § 98 vtedy účinného trestnoprocesného kódexu). Uvedený svedok

opakovane ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom 21. novembra 2002,

18. marca 2003 a 24. apríla 2003 zdravotnými dôvodmi, no bez dodatočného predloženia

relevantného potvrdenia, pričom konajúci súd v tomto prípade pristúpil na možnosť využitia

účinných prostriedkov poskytovaných zákonom oneskorene.

Nesústredene postupoval aj okresný súd v súvislosti so zabezpečením znaleckého

posudku, keď po výzve na predloženie znaleckého posudku z 12. januára 2006 adresovanej

ustanovenému znalcovi, zopakovanej 22. marca 2006 a ani po zistení ukončenia jeho

znaleckej činnosti 1. júna 2006 nepostupoval okresný súd pružne a k ustanoveniu nového

znalca pristúpil až 8. novembra 2006. Navyše, aj po ustanovení tohto znalca okresný súd

nevytvoril podmienky pre včasné vypracovanie znaleckého posudku, pretože až 13. apríla

2007 po niekoľkých žiadostiach zo strany znalca mu poskytol k dispozícii potrebný spisový

materiál .

Nesústredenú a neefektívnu činnosť konajúcich súdov navyše potvrdzujú aj

uznesenia krajského súdu, ktorými tento zrušil jednak rozsudok Okresného súdu Piešťany

zo 6. apríla 2004, ako aj rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2007. Tieto poukazujú

na podstatný nedostatok posudzovaného konania spočívajúci v neucelenosti postupu

konajúcich súdov v procese dokazovania.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s argumentáciou

podpredsedu okresného súdu, ktorý poukázal na osobitnú „nezavinenú“ okolnosť

objektívneho charakteru na strane konajúcich súdov majúcu nepriaznivý dopad na plynulosť

posudzovaného konania. Podľa tohto vyjadrenia sa na plynulosti konania nepriaznivo

prejavili aj organizačné zmeny v súdnom systéme majúce za následok časté zmeny

zákonného sudcu v trestnej veci sťažovateľa spojené s potrebou opätovného preštudovania

spisového materiálu.

Ústavný súd prezentovanú obranu okresného súdu akceptovať nemohol, pretože ani

organizačné zmeny justičného systému, aj keď motivované snahou o sfunkčnenie výkonu

súdnictva, nemožno povýšiť nad prioritu právnej istoty občanov garantovanú jedine

rýchlym a účinným výkonom spravodlivosti.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru v predmetnom konaní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Vzhľadom na zistený značne neefektívny postup konajúcich súdov a obdobia

krátkodobejšej nečinnosti okresného súdu v celkovom rozsahu 8 mesiacov a tiež s dôrazom

na všeobecnú zásadu prísnejšieho posudzovania konaní vo veciach trestného obvinenia

nemožno viac ako 8 rokov trvajúcu dobu konania vedeného konajúcimi súdmi považovať

za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa a ani

za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že trestné konanie pred okresným súdom bolo ku dňu

rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, stal sa návrh sťažovateľa

v zmysle citovaného článku právne irelevantným.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 20 000 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil tým, že zbytočné

prieťahy v konaní mu spôsobujú stav právnej neistoty a s prihliadnutím na charakter

súdneho konania aj „psychické traumy“ a pocit „šikanovania“ jeho osoby.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

500 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím

na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, a s tým spojenú ujmu

sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 260,88 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 €

a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume

254,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011