Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 220/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej A. s. r. o.,

B., za ktorú koná JUDr. Ing. M. N., advokát a konateľ, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 10. novembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 10. novembra 2010 a ktorou žiadal vydať tento

nález:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. 11. 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , rovnosť

účastníkov konania podľa a právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

10. 11. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie,

aby v nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 823,48 EUR

(slovom: osemstodvadsaťtri eur, štyridsaťosem centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, vedený v ..., č. ú. ..., VS: ...“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely

posúdenia prijateľnosti podanej sťažnosti, sťažovateľ sa ako žalobca žalobou doručenou

okresnému súdu 30. decembra 2005 domáhal proti obchodnej spoločnosti Š., spol. s r. o. B.,

neskôr podnikajúcou pod obchodným menom E., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia

sumy 520 080 Sk (17 263,49 €) s úrokom z omeškania. Tvrdil, že na základe zmluvy

o zabezpečení strážnej služby zo 14. októbra 2002 v znení dodatku č. 1 z 30. októbra 2002

a neskôr na základe zmluvy o zabezpečení strážnej služby z 3. augusta 2004 (ďalej len

„zmluva“) vykonával pre žalovaného stráženie a ochranu majetku formou strážnej služby

strážnikom a služobným psom v objekte žalovaného na ... v B. V zmysle tejto zmluvy

uzatvorenej na dobu neurčitú práva a povinnosti zmluvných strán založené zmluvou mohli

zaniknúť dohodou alebo výpoveďou v trojmesačnej výpovednej lehote. Žalovaný navrhol

sťažovateľovi listom zo 17. decembra 2004 uzatvorenie dohody o skončení zmluvného

vzťahu, sťažovateľ však dohodu neuzatvoril, pretože nebol žiaden dôvod na skončenie

zmluvného vzťahu, čo oznámil aj žalovanému. Napriek tomu zamestnanec žalovaného

oznámil 3. januára 2005 sťažovateľovi, že na stráženie objektu bude používať iný subjekt a

svojvoľne a jednostranne znemožnil sťažovateľovi riadne vykonávať práce podľa zmluvy.

Do dňa podania žaloby žalovaný neumožnil sťažovateľovi vykonávať dojednané práce, hoci

dosiaľ zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným nezanikla. Sťažovateľ sa podanou žalobou

domáha náhrady škody vo forme ušlého zisku, ktorý by v prípade neporušenia zmluvných

povinností sťažovateľ dosiahol a túto sumu by podľa zmluvy žalovanému fakturoval.

Žalovaný sa bránil v konaní tým, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu dohody

o zmene miesta výkonu strážnej služby od januára 2005 (objekty na ... a ... ulici), stráženie

ktorých sťažovateľ vykonával a jeho služby mu boli riadne uhradené.

Okresný súd žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel rozsudkom

č. k. -145 z 3. júna 2008 a priznal sťažovateľovi i náhradu trov konania.

Okresný súd mal za preukázané, že od 3. januára 2005 žalovaný neumožnil zamestnancom

sťažovateľa vstup do stráženého objektu podľa zmluvy, ako aj to, že žalovaná suma

uplatnená sťažovateľom z titulu náhrady škody zodpovedala sume, ktorú by sťažovateľ

vyfakturoval žalovanému za mesiace január – december 2005. Poukázal na to, že zmluva

o poskytovaní bezpečnostnej služby musí mať podľa

o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb písomnú formu, inak je neplatná.

K zmene miesta výkonu strážnej služby malo dôjsť na základe ústnej dohody, v konaní

nebola preukázaná existencia písomnej dohody s takýmto obsahom. Okresný súd

nepovažoval za významné dôkazy predložené žalobcom, ktorými mala byť preukázaná

dohoda o zmene miesta výkonu strážnej služby, a to sťažovateľom vystavené faktúry za

výkon strážnej služby. Keďže žalovaný znemožnil sťažovateľovi vykonávať strážnu službu

v objekte na ... v B. od 3. januára 2005, porušil tým svoje zmluvné povinnosti, čo malo za

následok vznik škody, ktorú si žalobca vyčíslil v súlade so zmluvou. Keďže žalovaný

vypovedal zmluvu až výpoveďou zo 6. septembra 2005 (ktorú okresný súd považoval za

platnú), zmluvný vzťah medzi žalovaným a sťažovateľom zanikol ku koncu roku 2005.

Žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -168 z 31. marca

2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. -145 z 3. júna 2008 zmenil,

žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania.

Krajský súd považoval na rozdiel od okresného súdu za významnú tú skutočnosť, že

sťažovateľ od 3. januára 2005 síce nevykonával stráženie a ochranu majetku v objekte na ...,

ale na základe ústnej dohody vykonával ďalej strážnu službu na iných objektoch žalovaného

(...), čoho dôkazom sú „Plány služieb a výkazy odpracovaných hodín“ a na ich základe

sťažovateľom vystavené faktúry, ktoré boli žalovaným, resp. po dohode spoločnosťou S., s.

r. o., riadne uhradené. Preto považoval krajský súd za nepochybné, že na základe vzájomnej

dohody došlo k zmene objektu stráženia, čoho dôkazom je faktický výkon strážnej služby

sťažovateľom v týchto objektoch. Preto žalovaný neporušil svoju povinnosť zo zmluvy

umožniť vykonávať strážnu službu v objektoch žalovaného. Keďže zo zmluvy nevyplýva,

že jej zmena je možná len v písomnej forme, zmena objektu stráženia je platná aj len na

základe ústnej dohody. Krajský súd dospel k záveru, že za obdobie január 2005 – december

2005 sťažovateľovi nevznikla škoda uplatnená žalobou. Keďže sťažovateľ v konaní

nepreukázal vznik škody, krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. júna 2009.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -168 z 31. marca 2009 podal

sťažovateľ 24. júna 2009 dovolanie, ktorým navrhol dovolaciemu súdu v zmysle § 243b

ods. 2 (ďalej len „OSP“), aby rozsudok krajského súdu

zmenil, žalobe sťažovateľa vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Uplatnil

dovolacie dôvody podľa a . Nesprávne právne posúdenie veci

krajským súdom [ ] a existenciu inej vady, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie krajského súdu [ ], videl sťažovateľ v tom,

že krajský súd v rozpore s vykonaným dokazovaním vychádzal z nesprávneho

a nepreukázaného skutkového stavu (sťažovateľ síce vykonával strážnu službu aj na iných

objektoch, nešlo však o nijakú kompenzáciu za škodu vzniknutú neplnením zmluvy

žalovaným; nedošlo k zmene objektu stráženia, pretože takáto ústna dohoda medzi

zmluvnými stranami nebola nikdy uzatvorená; iné objekty strážil sťažovateľ na základe

zmlúv o ich strážení, ktoré s porušením zmluvy žalovaným, v dôsledku ktorej sťažovateľovi

vznikla škoda, nesúviseli) a nevzal do úvahy, že v zmysle

Z. z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb (ďalej len „ Z.

z.“) zmluva musí mat písomnú formu, inak je neplatná; v zmysle § 40 ods. 2, Občianskeho

Zákonníka sa písomne uzatvorená zmluva môže zmeniť iba písomne a podľa § 40 ods. 1

je právny úkon neplatný, ak nebol urobený vo forme vyžadovanej

zákonom (ide tu neplatnosť absolútnu ustanovenú zákonom, na ktorú je súd povinný

prihliadať z úradnej povinnosti).

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že právny predpis neukladá ako

podstatnú náležitosť zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby uvádzať miesto

poskytovania strážnej služby. Ak sa zmluvné strany dohodli na výkone činnosti na inom

mieste, nekonali nad rámec zmluvy ani v rozpore so zmluvou. Vykonávanie strážnej služby

bolo realizované kontinuálne, po skončení strážnej služby na ... poskytoval sťažovateľ

stráženie podľa tej istej zmluvy na iných objektoch patriacich odberateľovi, o čom svedčí aj

následná fakturácia, ktorá bola preukázaná.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 10. novembra 2010 tak, že dovolanie zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov

konania. Jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2011.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. novembra

2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne, je v zrejmom rozpore

s rozhodovacou praxou všeobecných súdov. K porušeniu došlo tým, že

rozhodnutie najvyššieho súdu je v rozpore so zákonom z dôvodu, že nevychádza

z ustanovení , a ,

pretože považuje ústnu dohodu o zmene písomne uzatvorenej zmluvy za platný právny

úkon, hoci nedostatok písomnej formy výslovne sankcionuje

Z. z. neplatnosťou. Porušenie sťažovateľ odôvodnil tým, že existencia

ústnej dohody o zmene objektu stráženia nebola preukázaná, sťažovateľ ju popieral

a popiera a z obsah spisu nevyplýva, že by bol preukázaný opak (súdy mali na túto otázku

vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov). Sťažovateľovi nemožno uložiť dôkazné

bremeno na tvrdenie, ktoré urobil žalovaný, čo najvyšší súd nevzal do úvahy a sankcionoval

ho neúspechom v spore za to, že tvrdenie žalovaného o existencii takejto ústnej dohody

nevyvrátil (hoci aj keby takáto ústna dohoda existovala, bola by neplatná). Súdy si osvojili

tvrdenie žalovaného, priznali mu väčšiu váhu než tvrdeniam sťažovateľa, a tým porušili

zásadu rovnakého prístupu ku všetkým účastníkom konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania za podmienok

ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. z 10. novembra

2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu týchto jeho práv došlo rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. novembra 2010 z dôvodu, že tento rozsudok je arbitrárny,

rozporný s doterajšou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, je nezákonný pre rozpor

so sťažovateľom označenými zákonnými ustanoveniami.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací / § 10a ods. 1 / preskúmal

dovolanie žalovaného (pozn. správne žalobcu) a zistil, že je prípustné podľa § 238 ods. 1

v platnom znení /ďalej len /, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa ostatné

náležitosti podľa Dovolanie preskúmal v rozsahu podľa

a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

... Z ust. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania

a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia. V danom prípade

podľa obsahu dovolania, bol dovolacím dôvodom, ktorý bol v dovolaní uplatnený, že

rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho skutkového zistenia a následne

nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom,

tak týmto dôvodom sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Na

rozdiel od skutkového zistenia, ktoré je výsledkom činnosti súdu pri hodnotení dôkazov

o nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd zistený skutkový stav nesprávne zhodnotil

po stránke právnej, teda chybne aplikoval právny predpis.

V preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že posúdenie nároku žalobcu

po právnej stránke odvolacím súdom nie je v rozpore s právnym predpisom.

Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo preukázané, že žalobcovi

vznikol nárok na zaplatenie sumy 520 080 Sk / 17 263,49 EUR / titulom náhrady škody

vo forme ušlého zisku, ktorý mal vzniknúť tým, že žalobca nemohol u žalovaného podľa

zmluvy vykonávať strážnu službu.

V konaní nebolo spochybnené, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva

o zabezpečení strážnej služby zo dňa 03. 08. 2004. Spornou ostala otázka, či za obdobie od

03. 01 2005 do 31. 12. 2005 došlo k ušlému zisku na strane žalobcu v tej súvislosti, že

strážnu službu v objekte na ... v B. nevykonával, podľa jeho tvrdenia z dôvodu, že ho

žalovaný do objektu nevpustil resp. mu vo výkone strážnej služby zabránil, čo však nebolo

preukázané, i keď žalovaný nepopieral, že tento objekt nebol žalobcom strážený od 03. 01.

2004, ale z dôvodu, že sa dohodli na strážení iného objektu, čo bolo i realizované.

V preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že výsledky vykonaného

dokazovania a následne posúdenia po právnej stránke odvolacím súdom nie sú v rozpore

s právnym predpisom.

Žalobca si uplatnil nárok na ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť porušením povinnosti

žalovaného spočívajúcej v neumožnení výkonu strážnej služby žalobcom od 03. 01. 2005 do

31. 12. 2005 v objekte ... v B.

Dovolací súd sa zaoberal skúmaním, či k takejto forme škody na strane žalobcu

vôbec došlo.

Všeobecnou úpravou náhrady škody v je úprava konštruovaná

ako následok porušenia zmluvných povinností a povinnosť náhradiť škodu vzniká splnením

zákonom stanovených podmienok tak, ako to vyplýva z ust. .

bližšie nevymedzuje, čo sa škodou rozumie, ale pre obchodné záväzkové vzťahy je

charakteristické, že ide o majetkovú ujmu, ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére

poškodeného. Pritom musí ísť o ujmu vyčísliteľnú v peniazoch alebo aspoň peniazmi

nahraditeľnú. V zásade zákon rozlišuje škodu skutočnú a ušlý zisk. Predmetom konania je

nárok titulom ušlého zisku. Ušlým ziskom sa rozumie majetková ujma spočívajúca v tom, že

poškodený nedosiahne zväčšenie majetku, ktorý by dosiahol, keby nebola nastala škodná

udalosť. Je to teda majetková škoda spočívajúca v nedosiahnutí prírastku majetku

poškodeného, hoci sa také zväčšenie dalo očakávať. Tak ako vznik skutočnej škody, aj vznik

ušlého zisku je na poškodenom, ktorý má dôkazné bremeno ho preukázať čo do vzniku,

zodpovednosti škodcu i výšky. Pokiaľ ide o výške pri ušlom zisku je možné požadovať

namiesto skutočného ušlého zisku, náhradu abstraktného zisku dosahovaného spravidla

v poctivom obchodnom styku za podobných podmienok /§ 381/. Základnou podmienkou

resp. predpokladom úspešnosti takéhoto nároku však je splnenie podmienky príčinnej

súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktorá je splnená protiprávnym

konaním alebo opomenutím, v dôsledku čoho preukázateľne vznikne škoda ako následok

porušenia konkrétnej právnej povinnosti.

V danom prípade žalobca svoj nárok na ušlý zisk vyvodzuje z toho, že žalovaný mu

neumožnil výkon strážnej služby podľa uzavretej zmluvy v objekte na ... v B. od 03. 01.

2005 do 31. 12. 2005.

Dovolací súd prijal názor, že v konaní neboli preukázané skutočnosti opodstatňujúce

názor žalobcu, že mu vznikol nárok na ušlý zisk, nakoľko chýba resp. nebolo preukázané

porušenie povinnosti žalovaným. Nebolo preukázané také správanie žalovaného, ktoré by

bránilo plneniu povinnosti zo strany žalobcu na základe uzavretej zmluvy. Žalobca

nepreukázal, že by mu žalovaný neumožnil vstup do objektu, naopak bolo zistené, že

žalobca naďalej vykonával strážnu službu, ale v inom objekte za dohodnutú odplatu, čo

nebolo vierohodne spochybnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že

rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1

zamietol.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa dôkazného bremena v konaní vedenom

sťažovateľom. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

zamietnutie sťažovateľovho dovolania za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral

ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011