Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 227/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou H.,

spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., pre namietané porušenie

jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. - 45 z 22. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -45 z 22. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva:

«Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa slovenského práva; v rámci

svojej podnikateľskej činnosti sa zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných

zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 14. 11. 2007 poskytol

sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: D. S., bytom Ch. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške

331,94 Eur. Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto

úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník

bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich mesačných splátkach v sume

51,78 Eur mesačne od 17. 12. 2007.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania

so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver

okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil

dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeného zriaďovateľom S. r. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 24. 07. 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný.

Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 11. 09. 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)

oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Prievidza (ďalej len „Okresný súd“) dňa 14. 11. 2008 začal

nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende

z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy

k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania

uznesením zo dňa 24. 08. 2010, sp. zn. -36 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 13. 09. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa

22. 12. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 24. 08. 2010 ako vecne a právne

správne.»

3. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla:

„… okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.…

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom

bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania,

a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.…“

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na ochranu majetku

sťažovateľka uviedla:

„Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva…

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok

a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne,

sp. zn. -45 zo dňa 22. 12. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -45 zo dňa 22. 12.

2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 251,68 Eur (7582,11 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia v sume 49,70 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 24,85 EUR

s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, H., spol. s r. o., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

1. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

7. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesením krajského súdu

č. k. -45 z 22. decembra 2010 malo byť zasiahnuté do práva sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa

o zastavení exekučného konania bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť

k tomu vyjadriť. Sťažovateľka namieta opätovné preskúmavanie exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) v priebehu exekučného konania bez možnosti účastníkov

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a navrhnúť nové dôkazy, a tiež podľa jej názoru nie je

odôvodnené, z akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných

podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začal okresný súd

konanie o zastavení exekúcie, pričom neidentifikoval ochraňovaný verejný záujem, ktorý by

bol nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného

konania. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -45

z 22. decembra 2010 tým, že znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol

na základe zmluvy o úvere nárok, porušil jej právo vlastniť majetok a pokojne užívať

majetok v zmysle dodatkového protokolu.

2. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský

rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal

exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné

zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto postup je zákonný,

výslovne upravený v , o rozhodcovskom konaní. Keďže

súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu

nie je daný niektorý z dôvodov pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení

exekúcie, keď sú preto splnené podmienky...

Ust. o rozhodcovskom konaní súdu umožňuje, a to ako na

návrh účastníka, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, tak aj bez

návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, ak zistí dôvody

uvedené pod písm. a/, b/, c/ ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia. Podľa § 45 ods. 1

písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní súd zastaví konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom. Okresný súd považoval pre rozpor so zákonom (§ 517 ods. 2 a § 54 ods. 1

Obč. zákonníka) plnenie za absolútne neplatné úrok z omeškania, ktorý predstavuje 91,25

% ročne z istiny.

Pre záver o tejto otázke si okresný súd správne vyriešil pôsobnosť Občianskeho

zákonníka na daný vzťah.

Po preskúmaní odvolací súd zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi

uzavretá úverová zmluva, ktorú možno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľskom úvere

upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho

podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k má účinky

normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme, výraznú ochranu spotrebiteľa poskytuje

inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na

finančnom trhu ( ).

Okresný súd tak správne na daný právny vzťah aplikoval úpravu obsiahnutá

v o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ( a nasl. ). Správne

vyhodnotil zmluvu o úvere v spojení VPPÚ (pozn. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru)

tak, že jej ustanovenia sa odchyľujú v neprospech spotrebiteľa od právnej úpravy

v , keď jeho ust. jednoznačne stanovuje, že zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho

zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich

práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Dôvodne videl odchýlenie od občianskoprávnej úpravy v neprospech spotrebiteľa v bode 06

VPPÚ - v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu vo výške

0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne.

Okrem vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne,

keď exekúciu zastavil pre vymoženie úroku z omeškania paušálnej náhrady nákladov ako aj

poplatkov, keďže evidentne povinná už tieto zaplatila plneniami, poskytnutými ešte pred

začatím exekučného konania. …“

3. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané

rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

4. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (podobne , ).

5. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania

().

6. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné zaoberať sa zásadnou

námietkou sťažovateľky, či všeobecné súdy rozhodujúce v rámci exekučného konania mali

právomoc kedykoľvek v priebehu konania skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska splnenia

zákonných podmienok exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

7. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie

(rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (m. m. ).

8. Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom

štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

9. Na základe uvedeného preto podľa názoru ústavného súdu prináleží exekučnému

súdu v priebehu celého exekučného konania (a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie) skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania, a to nielen z procesného hľadiska, ale aj z hľadiska splnenia príslušných

hmotnoprávnych zákonných predpokladov.

10. Závery krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. -45

z 22. decembra 2010 nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných

ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných

práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania. Ústavný súd konštatuje, že

rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd postupoval plne v súlade

s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že

nie je daná príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva

po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľka tvrdí,

že rozhodnutím krajského súdu jej bol znemožnený prístup k jej majetku, ktorý na základe

zmluvy o úvere poskytla povinnému, sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky

(napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho

vlastníckeho práva. Ústavný súd sťažnosť v tomto rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celok ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011