Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 238/2011
PDF · 199.46 KB
No categories available
II. ÚS 238/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl.
35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011
doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl.
35 ods. 1 ústavy, základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 86/2009 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 202/2008-61 z 1. decembra 2008, ktorým tento
zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu svojej manželky M. M. (ďalej len
„navrhovateľka“) sumou 5 000 Sk mesačne, počnúc dňom 11. júla 2008 vždy do desiateho
dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zročné výživné za obdobie od 11. júla 2008
do 1. decembra 2008 v sume 23 671 Sk bol sťažovateľ povinný zaplatiť formou mesačných
splátok po 2 000 Sk spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Zároveň
bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku v jeho pomernej časti v sume
3 600 Sk na účet okresného súdu. Rozsudkom č. k. 5 Co 86/2009-138 z 31. novembra 2010
krajský súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľ bol zaviazaný
platiť na výživu navrhovateľky v období od 11. júla 2008 do 1. januára 2009 výživné vo
výške 165,97 € mesačne a počnúc dňom 2. januára 2009 výživné vo výške 132,78 €
mesačne vždy do desiateho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky a počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku návrh
navrhovateľky zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom považoval rozsah
vykonaného dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec
dôkazov vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, napriek navrhovanému dôkazu sa
nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, v neprospech
sťažovateľa vyhodnotil krajský súd pri stanovení vyživovacej povinnosti absolvovanie
štúdia, prvostupňový súd aj odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevenovali námietke, že
priznanie výživného pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd
pred vyhlásením rozsudku pojednával bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje
sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce
jeho právo zaručené v čl. 12 ods. 4 ústavy, základné práva zaručené čl. 35 ods. 1, čl. 42
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby
vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 ústavy, jeho
základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl. 35 ods. 1
ústavy, základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138
z 30. novembra 2010, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 500 € a zaviaže krajský
súd na úhradu trov konania sťažovateľa na účet jeho právnej zástupkyne.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 12 ods. 4 ústavy, základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010
1.1 Zo základného práva na súdnu ochranu, resp. z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé
iné napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd vo svojom rozhodnutí považoval rozsah vykonaného
dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec dôkazov
vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, v neprospech sťažovateľa vyhodnotil pri
stanovení vyživovacej povinnosti absolvovanie štúdia, napriek navrhovanému dôkazu sa
nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, prvostupňový aj
odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevenovali námietke, že priznanie výživného pre
navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pred vyhlásením rozsudku pojednával
bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu
za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce ním označené práva a základné práva.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Podľa § 71 ods. 1, 2 Zák. o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť.
Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah
tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.
Podľa § 75 ods. 1, Zák. o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný
vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu;
rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil podľa § 220 O. s. p., keď neboli podmienky na potvrdenie ale ani zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd uvádza, že rozsah dokazovania vykonaný
súdom prvého stupňa považoval odvolací súd za dostatočný. Odvolací súd však zobral do
úvahy zmeny ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania a to najmä, že dňa 02. 01. 2009
sa narodila účastníkom maloletá dcéra M. vo faktickej starostlivosti matky, odporcovi tak
vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť. Z tohto dôvodu zmenil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že odporcovi uložil povinnosť manželského výživného tak ako súd prvého
stupňa vo výške 5.000,- Sk (165,97 eur) len od 11. 07. 2009 do 01. 01. 2009 - do narodenia
dieťaťa a od 02. 01. 2009 vo výške 4.000,- Sk (132,78 eur) do 30. 11. 2010, teda do dňa
vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti zmenil aj výšku zročného
výživného na sumu 3.997,19 eur {zročné výživné za obdobie 11. 07. 2008 do 01. 01. 2009 vo
výške 947,63 eur a za obdobie 02. 01. 2009 až do 30. 11. 2010 vo výške 3.049,56 eur).
O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. s
použitím § 224 ods. 1 O. s. p.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2 Sťažovateľ namieta, že pojednávanie, na ktorom bol krajským súdom vynesený
ním na ústavnom súde napadnutý rozsudok, prebehlo napriek jeho ospravedlneniu bez jeho
účasti a účasti jeho právneho zástupcu.
Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného 30. novembra 2010, na ktorom krajský
súd vyhlásil sťažovateľom napadnutý rozsudok, vyplýva: „Konštatuje sa, že už v minulosti
bolo pojednávanie opakovane odročované pre dôvody na strane odporcu (v danom prípade
sťažovateľa), odvolací súd je toho názoru, že účasť na pojednávaní súdu by mala mať
prednosť pred absolvovaním obchodného rokovania, na ktoré bolo možné zo strany
zamestnávateľa zrejme poslať iného zamestnanca tak, aby bola odporcovi umožnená účasť
na pojednávaní.“
Ústavný súd konštatuje, že závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania posudzuje
konajúci súd, v danom prípade krajský súd, ktorý vyhodnotil dôvody sťažovateľa na
odročenie pojednávania za také, ktorých intenzita neodôvodňuje vyhovieť návrhu
sťažovateľa na odročenie pojednávania. Krajský súd rozhodol o prerokovaní veci
v neprítomnosti sťažovateľa aj s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o opakovanú neúčasť
z dôvodov na strane sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti už na predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na slobodnú voľbu povolania
a prípravu na ňu zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na vzdelanie
zaručeného v čl. 42 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138
z 30. novembra 2010
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd svojím rozsudkom porušil jeho základné práva
zaručené v čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy.
Keďže sťažovateľ porušenie uvedených práv odvíjal od porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto časti
bola jeho sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, nepripadá do úvahy ústavným
súdom vysloviť ani porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má charakter porušenia
práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením iného základného práva
(mutatis mutandis PL. ÚS 14/98).
Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy
s namietaným porušením základného práva uvedeného v druhej hlave ústavy, t. j.
základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že
ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1,
čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy (v danom prípade i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnuť ďalšiu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy,
bolo potrebné z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011