Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 238/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl.

35 ods. 1 , základného práva na vzdelanie zaručeného v

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -138 z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl.

35 ods. 1 , základného práva na vzdelanie zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -138 z 30. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava

IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -61 z 1. decembra 2008, ktorým tento

zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu svojej manželky M. M. (ďalej len

„navrhovateľka“) sumou 5 000 Sk mesačne, počnúc dňom 11. júla 2008 vždy do desiateho

dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zročné výživné za obdobie od 11. júla 2008

do 1. decembra 2008 v sume 23 671 Sk bol sťažovateľ povinný zaplatiť formou mesačných

splátok po 2 000 Sk spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Zároveň

bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku v jeho pomernej časti v sume

3 600 Sk na účet okresného súdu. Rozsudkom č. k. -138 z 31. novembra 2010

krajský súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľ bol zaviazaný

platiť na výživu navrhovateľky v období od 11. júla 2008 do 1. januára 2009 výživné vo

výške 165,97 € mesačne a počnúc dňom 2. januára 2009 výživné vo výške 132,78 €

mesačne vždy do desiateho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky a počnúc mesiacom

nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku návrh

navrhovateľky zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na

náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom považoval rozsah

vykonaného dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec

dôkazov vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, napriek navrhovanému dôkazu sa

nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, v neprospech

sťažovateľa vyhodnotil krajský súd pri stanovení vyživovacej povinnosti absolvovanie

štúdia, prvostupňový súd aj odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevenovali námietke, že

priznanie výživného pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd

pred vyhlásením rozsudku pojednával bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje

sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce

jeho právo zaručené v , základné práva zaručené ,

ods. 1 a a právo zaručené v dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby

vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho práva zaručeného v , jeho

základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl. 35 ods. 1

, základného práva na vzdelanie zaručeného v , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -138

z 30. novembra 2010, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie

konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 500 € a zaviaže krajský

súd na úhradu trov konania sťažovateľa na účet jeho právnej zástupkyne.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý má právo na vzdelanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

zaručeného v , základných práv zaručených v ,

a a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -138 z 30. novembra 2010.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -138 z 30. novembra 2010

1.1 Zo základného práva na súdnu ochranu, resp. z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé

iné napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd vo svojom rozhodnutí považoval rozsah vykonaného

dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec dôkazov

vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, v neprospech sťažovateľa vyhodnotil pri

stanovení vyživovacej povinnosti absolvovanie štúdia, napriek navrhovanému dôkazu sa

nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, prvostupňový aj

odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevenovali námietke, že priznanie výživného pre

navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pred vyhlásením rozsudku pojednával

bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu

za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce ním označené práva a základné práva.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Podľa § 71 ods. 1, 2 Zák. o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť.

Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah

tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení

rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Vyživovacia

povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 75 ods. 1, Zák. o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené

potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na

schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný

vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu;

rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil podľa , keď neboli podmienky na potvrdenie ale ani zrušenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd uvádza, že rozsah dokazovania vykonaný

súdom prvého stupňa považoval odvolací súd za dostatočný. Odvolací súd však zobral do

úvahy zmeny ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania a to najmä, že dňa 02. 01. 2009

sa narodila účastníkom maloletá dcéra M. vo faktickej starostlivosti matky, odporcovi tak

vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť. Z tohto dôvodu zmenil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že odporcovi uložil povinnosť manželského výživného tak ako súd prvého

stupňa vo výške 5.000,- Sk (165,97 eur) len od 11. 07. 2009 do 01. 01. 2009 - do narodenia

dieťaťa a od 02. 01. 2009 vo výške 4.000,- Sk (132,78 eur) do 30. 11. 2010, teda do dňa

vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti zmenil aj výšku zročného

výživného na sumu 3.997,19 eur {zročné výživné za obdobie 11. 07. 2008 do 01. 01. 2009 vo

výške 947,63 eur a za obdobie 02. 01. 2009 až do 30. 11. 2010 vo výške 3.049,56 eur).

O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa s

použitím “

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

1.2 Sťažovateľ namieta, že pojednávanie, na ktorom bol krajským súdom vynesený

ním na ústavnom súde napadnutý rozsudok, prebehlo napriek jeho ospravedlneniu bez jeho

účasti a účasti jeho právneho zástupcu.

Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného 30. novembra 2010, na ktorom krajský

súd vyhlásil sťažovateľom napadnutý rozsudok, vyplýva: „Konštatuje sa, že už v minulosti

bolo pojednávanie opakovane odročované pre dôvody na strane odporcu (v danom prípade

sťažovateľa), odvolací súd je toho názoru, že účasť na pojednávaní súdu by mala mať

prednosť pred absolvovaním obchodného rokovania, na ktoré bolo možné zo strany

zamestnávateľa zrejme poslať iného zamestnanca tak, aby bola odporcovi umožnená účasť

na pojednávaní.“

Ústavný súd konštatuje, že závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania posudzuje

konajúci súd, v danom prípade krajský súd, ktorý vyhodnotil dôvody sťažovateľa na

odročenie pojednávania za také, ktorých intenzita neodôvodňuje vyhovieť návrhu

sťažovateľa na odročenie pojednávania. Krajský súd rozhodol o prerokovaní veci

v neprítomnosti sťažovateľa aj s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o opakovanú neúčasť

z dôvodov na strane sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti už na predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25

ods. 2 .

2. K namietanému porušeniu základného práva na slobodnú voľbu povolania

a prípravu na ňu zaručeného v a základného práva na vzdelanie

zaručeného v rozsudkom krajského súdu č. k. -138

z 30. novembra 2010

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd svojím rozsudkom porušil jeho základné práva

zaručené v a .

Keďže sťažovateľ porušenie uvedených práv odvíjal od porušenia základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru a v tejto časti

bola jeho sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, nepripadá do úvahy ústavným

súdom vysloviť ani porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1

.

3. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

č. k. -138 z 30. novembra 2010

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Porušenie zásady rovnosti v právach podľa má charakter porušenia

práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením iného základného práva

(mutatis mutandis ).

Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa

s namietaným porušením základného práva uvedeného v druhej hlave , t. j.

základných práv podľa , a . Vzhľadom na to, že

ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1,

a (v danom prípade i práva podľa dohovoru)

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnuť ďalšiu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie ,

bolo potrebné z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011