Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 50/2011
PDF · 204.27 KB
No categories available
IV. ÚS 50/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002, za účasti
Okresného súdu Bratislava I, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r.
o., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem
centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom
konateľky a advokátky JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 (ďalej len „namietané konanie“).
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. IV. ÚS 50/2011
z 24. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorá je účastníčkou namietaného konania
v procesnom postavení navrhovateľky.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom sa pod sp. zn.
28 Cb 62/2002 vedie konanie v právnej veci sťažovateľky proti odporcovi J. T. o zaplatenie
sumy 12 304,50 € (370 685,30 Sk) s príslušenstvom z titulu zmluvného nároku, ktorý
sťažovateľke vznikol z lízingovej zmluvy uzatvorenej medzi ňou ako poskytovateľkou
lízingu a odporcom ako prijímateľom lízingu. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu
doručený 13. novembra 2001; sťažovateľka sa ním domáhala vydania platobného rozkazu
(vec bola vedená pod sp. zn. Rob 2318/2001). Okresný súd po vykonaní viacerých
procesných úkonov potrebných pre jeho rozhodnutie (vyžiadanie živnostenského
oprávnenia, výzva na zaplatenie poplatku z podaného návrhu, výzva na opravu návrhu,
úprava petitu návrhu v časti o výške dlžnej sumy) vydal 4. februára 2002 platobný rozkaz,
ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu 370 685,30 Sk (12 304,50 €), ako aj
trovy konania v sume 18 530 Sk (615 €). Odporca podal 22. februára 2002 odpor proti
platobnému rozkazu a 25. februára 2002 podal vo veci vzájomný protinávrh na zaplatenie
sumy 4 425 647,20 Sk (146 904,57 €). V dôsledku podaného odporu bola vec prevedená do
registra „C“ a je vedená pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.
Následne sa okresný súd v namietanom konaní obmedzil len na úkony spočívajúce
vo výzvach pre účastníkov konania v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení od súdnych
poplatkov; žiadosť o oslobodenie od poplatkov podal odporca 22. februára 2002 a okresný
súd o ňom rozhodol 6. septembra 2005 tak, že mu nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov a zároveň zamietol aj odporcom vznesenú námietku miestnej príslušnosti. Dňa
7. septembra 2005 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdnych poplatkov za podaný
odpor a za podanie vzájomného protinávrhu (odporca ho podal 25. februára 2002) a vyzval
sťažovateľku na vyjadrenie sa k vzájomnému protinávrhu odporcu.
Odporca podal 22. septembra 2005 proti uzneseniu okresného súdu zo 6. septembra
2005 odvolanie a zároveň podal tiež žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov za podaný
odpor, ako aj za podaný vzájomný protinávrh. O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. januára 2007 tak, že v časti týkajúcej
sa miestnej príslušnosti uznesenie okresného súdu potvrdil a v časti týkajúcej sa oslobodenia
od súdnych poplatkov rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie;
spis bol okresnému súdu vrátený 15. marca 2007. Odporcovi bolo rozhodnutie krajského
súdu doručené 29. apríla 2007. Následne okresný súd vyzval odporcu na predloženie
dokladov o majetkových pomeroch (23. marec 2007) a po ich doručení (13. apríla 2007)
opätovne rozhodol 15. augusta 2007 o žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych
poplatkov tak, že jej žiadosti vyhovel.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že si uplatnila „... žalobným návrhom
z 31. 10. 2001 na všeobecnom súde voči žalovanému nárok na zaplatenie 12 304,50 €
s príslušenstvom ako nárok z leasingovej zmluvy a nárok na náhradu škody. Svoj nárok
sťažovateľ v žalobnom návrhu riadne odôvodnil a to s poukazom na tie ustanovenia
leasingovej zmluvy, o ktoré svoj nárok opiera a riadne tento vyčíslil a doložil listinnými
dôkazmi, preukazujúcimi tvrdenia o svojom nároku...
Vo veci sa do dnešného dňa nekonalo žiadne pojednávanie. Okresný súd nevykonal
okrem doručenia vzájomného návrhu žalovaného sťažovateľovi spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k obsahu vzájomného návrhu žiaden iný úkon. Od 5. 9. 2005 je okresný súd
nečinný a do dnešného dňa (teda viac ako 5 rokov neuskutočnil vo veci žiaden procesný
úkon a procesné úkony uskutočnené od podania žalobného návrhu v roku 2001 (obe výzvy)
sú úkonmi administratívnymi, ktoré zrealizoval súdny úradník. Vo veci samej súd
neuskutočnil žiaden úkon. Sťažovateľ sa vyjadril ku obsahu odporu žalovaného svojim
podaním z 27. 10. 2003 ako aj ku vzájomnému návrhu žalovaného svojim podaním z 19. 9.
2005, teda poskytol súdu všetku súčinnosť, ktorú súd od neho požadoval.“.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza, že „... typ sporov z leasingových obchodov,
resp. sporov o náhradu škody, patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov
a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej
zložitosti a v tomto prípade je rozhodnutie vo veci závislé výlučne od posúdenia listinných
dôkazov predložených účastníkmi konania okresnému súdu, teda rozhodovanie v tejto veci
nevykazuje mimoriadnu zložitosť. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12
304,50 € (slovom dvanásťtisíctristoštyri eur a päťdesiat centov), ktoré jej je Okresný súd
Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti T., s.
r. o. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem
centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, „... že sa domáha
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a jeho primeranosť odôvodňuje všetkými
tými skutočnosťami, ktoré uvádzal už skôr vo svojej sťažnosti, a to predovšetkým dĺžkou
časového obdobia, ktoré uplynulo od doručenia žalobného návrhu všeobecnému súdu, ďalej
tým že súd vo veci meritórne vôbec nekonal, ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní
nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú...“.
Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho
zastúpenia. Právny zástupca ich vyčíslil v sume 254, 88 €.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo
veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa
vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 8. apríla 2011 vedené pod sp. zn.
Spr. 3227/2011 bolo ústavnému súdu doručené 18. apríla 2011. Vo vyjadrení sa okrem
iného uvádza:
„S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím
konštatovať, že v období od 28. 9. 2006 do 15. 3. 2007 sa predmetný súd nachádzal na
Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.
Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, spôsobenými zmenou
zákonného sudcu JUDr. M. Š., ktorý je od 4. 1. 2010 na stáži, čo možno považovať v danej
veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých
civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené
zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.“
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 5. mája 2011 uviedla: „... že
súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od konania verejného ústneho pojednávania vo
veci. Súčasne sťažovateľ uvádza, že nepovažuje za potrebné zaujať ku vyjadreniu
predsedníčky Okresného súdu Bratislava I. z 8. 4. 2011 stanovisko.“
Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 sú porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03,
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2), a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 370 685,30 Sk (12 304,50 €)
z titulu zmluvného nároku, ktorý sťažovateľke vznikol z lízingovej zmluvy. Ústavný súd z
obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a nimi predložených na vec sa
vzťahujúcich listín nezistil žiadnu právnu ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by mohla aspoň
čiastočne ospravedlniť doterajšiu – zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne
a súčinnostné, sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu, označovala dôkazy
na preukazovanie svojich tvrdení a počas celej doby konania bola zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti,
v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné
prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažovateľkinej veci okresný súd konal
plynulo len v období od podania návrhu (13. novembra 2001) do 22. februára 2002, keď
odporca podal odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu z 2. februára 2002.
V ďalšom období bolo namietané konanie poznačené neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj
neefektívnou činnosťou okresného súdu. Potvrdzuje to okrem iného skutočnosť, že
okresnému súdu trvalo viac ako päť rokov rozhodovanie o žiadosti odporcu o oslobodenie
od súdnych poplatkov (žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov odporca podal
22. februára 2002, pričom rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov okresného súdu
po predchádzajúcom zrušení krajským súdom nadobudlo právoplatnosť až 28. augusta
2007), a tiež to, že okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci až na 22. august 2011 po
predchádzajúcom vyžiadaní spisu ústavným súdom v súvislosti s prípravou rozhodnutia
o sťažnosti sťažovateľky. Za daných okolností je za súčasný stav namietaného konania,
ktoré nebolo právoplatne skončené po viac ako deviatich rokov od podania návrhu,
nepochybne zodpovedný okresný súd.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenými obdobiami
nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 konal
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný
ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
12 304, 50 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby
v konaní sp. zn. 28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom
na okolnosti prípadu za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto
dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané
finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc
z konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky
namietaného konania, dlhodobého obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej
činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané okolnostiam posudzovanej veci (bod
3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. D. C.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania zistil, že suma požadovaná
sťažovateľkou (254,88 €) za dva úkony právnej služby nepresahuje sumu vypočítanú podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
a preto ju priznal v sume ňou požadovanej (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011