Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 50/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Bratislava I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r.

o., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“).

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 24. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorá je účastníčkou namietaného konania

v procesnom postavení navrhovateľky.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom sa pod sp. zn.

vedie konanie v právnej veci sťažovateľky proti odporcovi J. T. o zaplatenie

sumy 12 304,50 € (370 685,30 Sk) s príslušenstvom z titulu zmluvného nároku, ktorý

sťažovateľke vznikol z lízingovej zmluvy uzatvorenej medzi ňou ako poskytovateľkou

lízingu a odporcom ako prijímateľom lízingu. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu

doručený 13. novembra 2001; sťažovateľka sa ním domáhala vydania platobného rozkazu

(vec bola vedená pod sp. zn. Rob 2318/2001). Okresný súd po vykonaní viacerých

procesných úkonov potrebných pre jeho rozhodnutie (vyžiadanie živnostenského

oprávnenia, výzva na zaplatenie poplatku z podaného návrhu, výzva na opravu návrhu,

úprava petitu návrhu v časti o výške dlžnej sumy) vydal 4. februára 2002 platobný rozkaz,

ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu 370 685,30 Sk (12 304,50 €), ako aj

trovy konania v sume 18 530 Sk (615 €). Odporca podal 22. februára 2002 odpor proti

platobnému rozkazu a 25. februára 2002 podal vo veci vzájomný protinávrh na zaplatenie

sumy 4 425 647,20 Sk (146 904,57 €). V dôsledku podaného odporu bola vec prevedená do

registra „C“ a je vedená pod sp. zn. .

Následne sa okresný súd v namietanom konaní obmedzil len na úkony spočívajúce

vo výzvach pre účastníkov konania v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení od súdnych

poplatkov; žiadosť o oslobodenie od poplatkov podal odporca 22. februára 2002 a okresný

súd o ňom rozhodol 6. septembra 2005 tak, že mu nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov a zároveň zamietol aj odporcom vznesenú námietku miestnej príslušnosti. Dňa

7. septembra 2005 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdnych poplatkov za podaný

odpor a za podanie vzájomného protinávrhu (odporca ho podal 25. februára 2002) a vyzval

sťažovateľku na vyjadrenie sa k vzájomnému protinávrhu odporcu.

Odporca podal 22. septembra 2005 proti uzneseniu okresného súdu zo 6. septembra

2005 odvolanie a zároveň podal tiež žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov za podaný

odpor, ako aj za podaný vzájomný protinávrh. O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. januára 2007 tak, že v časti týkajúcej

sa miestnej príslušnosti uznesenie okresného súdu potvrdil a v časti týkajúcej sa oslobodenia

od súdnych poplatkov rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie;

spis bol okresnému súdu vrátený 15. marca 2007. Odporcovi bolo rozhodnutie krajského

súdu doručené 29. apríla 2007. Následne okresný súd vyzval odporcu na predloženie

dokladov o majetkových pomeroch (23. marec 2007) a po ich doručení (13. apríla 2007)

opätovne rozhodol 15. augusta 2007 o žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych

poplatkov tak, že jej žiadosti vyhovel.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že si uplatnila „... žalobným návrhom

z 31. 10. 2001 na všeobecnom súde voči žalovanému nárok na zaplatenie 12 304,50 €

s príslušenstvom ako nárok z leasingovej zmluvy a nárok na náhradu škody. Svoj nárok

sťažovateľ v žalobnom návrhu riadne odôvodnil a to s poukazom na tie ustanovenia

leasingovej zmluvy, o ktoré svoj nárok opiera a riadne tento vyčíslil a doložil listinnými

dôkazmi, preukazujúcimi tvrdenia o svojom nároku...

Vo veci sa do dnešného dňa nekonalo žiadne pojednávanie. Okresný súd nevykonal

okrem doručenia vzájomného návrhu žalovaného sťažovateľovi spolu s výzvou na

vyjadrenie sa k obsahu vzájomného návrhu žiaden iný úkon. Od 5. 9. 2005 je okresný súd

nečinný a do dnešného dňa (teda viac ako 5 rokov neuskutočnil vo veci žiaden procesný

úkon a procesné úkony uskutočnené od podania žalobného návrhu v roku 2001 (obe výzvy)

sú úkonmi administratívnymi, ktoré zrealizoval súdny úradník. Vo veci samej súd

neuskutočnil žiaden úkon. Sťažovateľ sa vyjadril ku obsahu odporu žalovaného svojim

podaním z 27. 10. 2003 ako aj ku vzájomnému návrhu žalovaného svojim podaním z 19. 9.

2005, teda poskytol súdu všetku súčinnosť, ktorú súd od neho požadoval.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza, že „... typ sporov z leasingových obchodov,

resp. sporov o náhradu škody, patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov

a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej

zložitosti a v tomto prípade je rozhodnutie vo veci závislé výlučne od posúdenia listinných

dôkazov predložených účastníkmi konania okresnému súdu, teda rozhodovanie v tejto veci

nevykazuje mimoriadnu zložitosť. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného

súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12

304,50 € (slovom dvanásťtisíctristoštyri eur a päťdesiat centov), ktoré jej je Okresný súd

Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti T., s.

r. o. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, „... že sa domáha

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a jeho primeranosť odôvodňuje všetkými

tými skutočnosťami, ktoré uvádzal už skôr vo svojej sťažnosti, a to predovšetkým dĺžkou

časového obdobia, ktoré uplynulo od doručenia žalobného návrhu všeobecnému súdu, ďalej

tým že súd vo veci meritórne vôbec nekonal, ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní

nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú...“.

Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho

zastúpenia. Právny zástupca ich vyčíslil v sume 254, 88 €.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo

veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa

vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 8. apríla 2011 vedené pod sp. zn.

Spr. 3227/2011 bolo ústavnému súdu doručené 18. apríla 2011. Vo vyjadrení sa okrem

iného uvádza:

„S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím

konštatovať, že v období od 28. 9. 2006 do 15. 3. 2007 sa predmetný súd nachádzal na

Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, spôsobenými zmenou

zákonného sudcu JUDr. M. Š., ktorý je od 4. 1. 2010 na stáži, čo možno považovať v danej

veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých

civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania

garantovaného v SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené

zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.“

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 5. mája 2011 uviedla: „... že

súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od konania verejného ústneho pojednávania vo

veci. Súčasne sťažovateľ uvádza, že nepovažuje za potrebné zaujať ku vyjadreniu

predsedníčky Okresného súdu Bratislava I. z 8. 4. 2011 stanovisko.“

Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 sú porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne ,

).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2), a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie

o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 370 685,30 Sk (12 304,50 €)

z titulu zmluvného nároku, ktorý sťažovateľke vznikol z lízingovej zmluvy. Ústavný súd z

obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a nimi predložených na vec sa

vzťahujúcich listín nezistil žiadnu právnu ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by mohla aspoň

čiastočne ospravedlniť doterajšiu – zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne

a súčinnostné, sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu, označovala dôkazy

na preukazovanie svojich tvrdení a počas celej doby konania bola zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti,

v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné

prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa , môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažovateľkinej veci okresný súd konal

plynulo len v období od podania návrhu (13. novembra 2001) do 22. februára 2002, keď

odporca podal odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu z 2. februára 2002.

V ďalšom období bolo namietané konanie poznačené neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj

neefektívnou činnosťou okresného súdu. Potvrdzuje to okrem iného skutočnosť, že

okresnému súdu trvalo viac ako päť rokov rozhodovanie o žiadosti odporcu o oslobodenie

od súdnych poplatkov (žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov odporca podal

22. februára 2002, pričom rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov okresného súdu

po predchádzajúcom zrušení krajským súdom nadobudlo právoplatnosť až 28. augusta

2007), a tiež to, že okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci až na 22. august 2011 po

predchádzajúcom vyžiadaní spisu ústavným súdom v súvislosti s prípravou rozhodnutia

o sťažnosti sťažovateľky. Za daných okolností je za súčasný stav namietaného konania,

ktoré nebolo právoplatne skončené po viac ako deviatich rokov od podania návrhu,

nepochybne zodpovedný okresný súd.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenými obdobiami

nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa

okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný

ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

12 304, 50 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby

v konaní sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom

na okolnosti prípadu za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto

dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané

finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc

z konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky

namietaného konania, dlhodobého obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej

činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané okolnostiam posudzovanej veci (bod

3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. D. C.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania zistil, že suma požadovaná

sťažovateľkou (254,88 €) za dva úkony právnej služby nepresahuje sumu vypočítanú podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

a preto ju priznal v sume ňou požadovanej (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011