Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 230/2011
PDF · 127.28 KB
No categories available
II. ÚS 230/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. V. a R. V., obaja bytom K., zastúpených advokátkou
JUDr. D. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Krajskou
prokuratúrou v Košiciach pod sp. zn. Kc 295/10 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 210/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. V. a R. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť E. V. a R. V., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Košiciach
(ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 295/10 a Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11, ako aj
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 210/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 15. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 1270/1997-452 z 25. marca 2009 boli
sťažovatelia ako žalovaní zaviazaní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu
32 705,50 € s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Co 210/2009-481 z 28. januára 2010 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 2 Cdo 156/2010-554 z 28. októbra 2010 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 210/2009 z 28. januára 2010, a to pre neprípustnosť.
Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 16. decembra
2010.
Po doručení uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia 20. decembra 2010 podali
podnet na mimoriadne dovolanie proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu tvrdiac,
že tieto súdy sa nedôsledne vysporiadali s otázkou platnosti spornej zmluvy a jej
dodatku, ako aj s výškou uplatnenej sumy a jej príslušenstva. Krajská prokuratúra listom
č. k. Kc 295/10-11 z 31. januára 2011 sťažovateľom oznámila, že rozsudky považuje za
vecne správne, a preto podnet odkladá. Poukázala iba na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 156/2010 z 28. októbra 2010, hoci tento sa nezaoberal vecou meritórne, lebo
dovolanie sťažovateľov odmietol iba z procesných dôvodov.
Sťažovatelia podali 2. februára 2011 generálnej prokuratúre opakovaný podnet,
v ktorom vyslovili nespokojnosť s vybavením predchádzajúceho podnetu. Listom
generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 68/11-3 z 10. februára 2011 bol opakovaný podnet
odložený. Podľa názoru generálnej prokuratúry nebol zistený dôvod na zaujatie iného
právneho stanoviska, než aký bol sťažovateľom oznámený listom krajskej prokuratúry
z 31. januára 2011. Skutočnosti uvádzané v opakovanom podnete ako dôvody na podanie
mimoriadneho dovolania boli uplatnené už počas súdneho konania, ako aj v pôvodnom
podnete a vo veci konajúce súdy, ako aj krajská prokuratúra sa nimi zaoberali, pričom v ich
právnom názore vo vzťahu k námietkam porušenie zákona nebolo zistené. Nie je možné
súhlasiť s tvrdením o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý
podľa názoru sťažovateľov svoj právny záver týkajúci sa otázky platnosti dodatku č. 3
riadne neodôvodnil. V tomto smere treba poukázať na dovolacie uznesenie najvyššieho
súdu, z ktorého vyplýva, že konanie na krajskom súde prebehlo podľa zásad spravodlivého
procesu, pričom z odôvodnenia krajského súdu nevyplýva, že by sa tento náležite
nevysporiadal v odôvodnení s odvolacími námietkami, resp. s vlastnými právnymi závermi
v sporných otázkach.
Podľa názoru sťažovateľov tak rozsudok krajského súdu, ako aj stanoviská krajskej
prokuratúry a generálnej prokuratúry treba považovať za porušenie označených práv podľa
ústavy a dohovoru. Sťažovatelia preto navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajskou
prokuratúrou pod sp. zn. Kc 295/10, generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11
a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 210/2009 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu
z 28. januára 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požadujú
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
2 Co 210/2009 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Rozsudok krajského súdu z 28. januára 2010 bol právnej zástupkyni sťažovateľov
doručený podľa rukou písanej poznámky pravdepodobne 11. alebo 16. februára 2010.
Sťažovatelia podali proti rozsudku v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom najvyšší súd
rozhodol uznesením č. k. 2 Cdo 156/2010-554 z 28. októbra 2010. Podľa dátumovej
pečiatky bolo uznesenie najvyššieho súdu doručené právnej zástupkyni sťažovateľov
16. decembra 2010. Keďže dovolanie treba považovať za účinný právny prostriedok
ochrany označených práv sťažovateľov, sťažnosť podanú ústavnému súdu proti rozsudku
krajského súdu by bolo možné považovať za včasnú, keby bola podaná v zákonnej
dvojmesačnej lehote počítanej od 16. decembra 2010. Sťažnosť však bola odovzdaná na
poštovú prepravu až 15. apríla 2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty.
V uvedenej súvislosti treba ešte poznamenať, že na rozdiel od dovolania mimoriadne
dovolanie nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany práva v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda za taký právny prostriedok, ktorý by musel byť využitý
predtým, než sa neúspešný účastník obráti na ústavný súd. Podanie, resp. nepodanie
mimoriadneho dovolania nie je totiž v dispozícii účastníka konania, keďže tento sám
uvedený mimoriadny opravný prostriedok najvyššiemu súdu podať nemôže, pretože tak
môže urobiť iba generálna prokuratúra.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o podnete vedenom krajskou prokuratúrou
pod č. k. Kc 295/10-11 pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy treba
považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Ako to vyplýva z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, proti prípisu krajskej
prokuratúry, ktorým bol vybavený podnet sťažovateľov, bol prípustný opakovaný podnet,
ktorý rovnako treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. Práve preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľov mala generálna prokuratúra v rámci konania o opakovanom podnete,
čo vylučovalo v danom štádiu právomoc ústavného súdu.
Napokon sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o opakovanom podnete
vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11 pre porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
sudov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou námietok sťažovateľov v danej časti konania je nesúhlas s právnym
názorom generálnej prokuratúry, ktorá dospela k záveru, podľa ktorého nie sú dané dôvody
na podanie mimoriadneho dovolania.
Podľa názoru ústavného súdu postup a stanovisko generálnej prokuratúry nemožno
v nijakom prípade považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Je vecou
posúdenia generálnej prokuratúry, či mimoriadne dovolanie v danej veci podá, alebo či
dospeje k opačnému záveru. Ani sťažovatelia netvrdia, že generálna prokuratúra nesprávne
postupovala, keďže ich opakovaný podnet riadne preskúmala a zaujala k nemu stanovisko.
Skutočnosť, že závery sťažovateľov neakceptovala, nemožno bez ďalšieho považovať za
porušenie označených práv podľa ústavy. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol
do záverov generálnej prokuratúry.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011