Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 230/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. V. a R. V., obaja bytom K., zastúpených advokátkou

JUDr. D. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a v konaniach vedených Krajskou

prokuratúrou v Košiciach pod sp. zn. Kc 295/10 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11, ako aj a a 2

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. V. a R. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011

doručená sťažnosť E. V. a R. V., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Košiciach

(ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 295/10 a Generálnou prokuratúrou

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11, ako aj

a a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 15. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -452 z 25. marca 2009 boli

sťažovatelia ako žalovaní zaviazaní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu

32 705,50 € s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Rozsudkom krajského súdu

č. k. -481 z 28. januára 2010 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -554 z 28. októbra 2010 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2010, a to pre neprípustnosť.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 16. decembra

2010.

Po doručení uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia 20. decembra 2010 podali

podnet na mimoriadne dovolanie proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu tvrdiac,

že tieto súdy sa nedôsledne vysporiadali s otázkou platnosti spornej zmluvy a jej

dodatku, ako aj s výškou uplatnenej sumy a jej príslušenstva. Krajská prokuratúra listom

č. k. Kc 295/10-11 z 31. januára 2011 sťažovateľom oznámila, že rozsudky považuje za

vecne správne, a preto podnet odkladá. Poukázala iba na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010, hoci tento sa nezaoberal vecou meritórne, lebo

dovolanie sťažovateľov odmietol iba z procesných dôvodov.

Sťažovatelia podali 2. februára 2011 generálnej prokuratúre opakovaný podnet,

v ktorom vyslovili nespokojnosť s vybavením predchádzajúceho podnetu. Listom

generálnej prokuratúry č. k. -3 z 10. februára 2011 bol opakovaný podnet

odložený. Podľa názoru generálnej prokuratúry nebol zistený dôvod na zaujatie iného

právneho stanoviska, než aký bol sťažovateľom oznámený listom krajskej prokuratúry

z 31. januára 2011. Skutočnosti uvádzané v opakovanom podnete ako dôvody na podanie

mimoriadneho dovolania boli uplatnené už počas súdneho konania, ako aj v pôvodnom

podnete a vo veci konajúce súdy, ako aj krajská prokuratúra sa nimi zaoberali, pričom v ich

právnom názore vo vzťahu k námietkam porušenie zákona nebolo zistené. Nie je možné

súhlasiť s tvrdením o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý

podľa názoru sťažovateľov svoj právny záver týkajúci sa otázky platnosti dodatku č. 3

riadne neodôvodnil. V tomto smere treba poukázať na dovolacie uznesenie najvyššieho

súdu, z ktorého vyplýva, že konanie na krajskom súde prebehlo podľa zásad spravodlivého

procesu, pričom z odôvodnenia krajského súdu nevyplýva, že by sa tento náležite

nevysporiadal v odôvodnení s odvolacími námietkami, resp. s vlastnými právnymi závermi

v sporných otázkach.

Podľa názoru sťažovateľov tak rozsudok krajského súdu, ako aj stanoviská krajskej

prokuratúry a generálnej prokuratúry treba považovať za porušenie označených práv podľa

a dohovoru. Sťažovatelia preto navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajskou

prokuratúrou pod sp. zn. Kc 295/10, generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského súdu

z 28. januára 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požadujú

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

pre porušenie a a 2 , ako aj

dohovoru treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu z 28. januára 2010 bol právnej zástupkyni sťažovateľov

doručený podľa rukou písanej poznámky pravdepodobne 11. alebo 16. februára 2010.

Sťažovatelia podali proti rozsudku v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol uznesením č. k. -554 z 28. októbra 2010. Podľa dátumovej

pečiatky bolo uznesenie najvyššieho súdu doručené právnej zástupkyni sťažovateľov

16. decembra 2010. Keďže dovolanie treba považovať za účinný právny prostriedok

ochrany označených práv sťažovateľov, sťažnosť podanú ústavnému súdu proti rozsudku

krajského súdu by bolo možné považovať za včasnú, keby bola podaná v zákonnej

dvojmesačnej lehote počítanej od 16. decembra 2010. Sťažnosť však bola odovzdaná na

poštovú prepravu až 15. apríla 2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty.

V uvedenej súvislosti treba ešte poznamenať, že na rozdiel od dovolania mimoriadne

dovolanie nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany práva v zmysle § 53

ods. 1 , teda za taký právny prostriedok, ktorý by musel byť využitý

predtým, než sa neúspešný účastník obráti na ústavný súd. Podanie, resp. nepodanie

mimoriadneho dovolania nie je totiž v dispozícii účastníka konania, keďže tento sám

uvedený mimoriadny opravný prostriedok najvyššiemu súdu podať nemôže, pretože tak

môže urobiť iba generálna prokuratúra.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o podnete vedenom krajskou prokuratúrou

pod č. k. Kc 295/10-11 pre porušenie , a treba

považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal

návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého

konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona

oprávnený.

Ako to vyplýva z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre, proti prípisu krajskej

prokuratúry, ktorým bol vybavený podnet sťažovateľov, bol prípustný opakovaný podnet,

ktorý rovnako treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva v zmysle § 53 ods. 1

. Práve preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľov mala generálna prokuratúra v rámci konania o opakovanom podnete,

čo vylučovalo v danom štádiu právomoc ústavného súdu.

Napokon sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu o opakovanom podnete

vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 68/11 pre porušenie čl. 20 ods. 1,

a považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

sudov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou námietok sťažovateľov v danej časti konania je nesúhlas s právnym

názorom generálnej prokuratúry, ktorá dospela k záveru, podľa ktorého nie sú dané dôvody

na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu postup a stanovisko generálnej prokuratúry nemožno

v nijakom prípade považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Je vecou

posúdenia generálnej prokuratúry, či mimoriadne dovolanie v danej veci podá, alebo či

dospeje k opačnému záveru. Ani sťažovatelia netvrdia, že generálna prokuratúra nesprávne

postupovala, keďže ich opakovaný podnet riadne preskúmala a zaujala k nemu stanovisko.

Skutočnosť, že závery sťažovateľov neakceptovala, nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie označených práv podľa . Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol

do záverov generálnej prokuratúry.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011