Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9a3/365556.9e02d9.pdf
PDF · 169.26 KB
No categories available
2Cdo/156/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 156/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. W., bývajúci
v U., zastúpený JUDr. T. S., advokátom v K., proti ţalovaným : 1/ E. V., 2/ R. V., obaja
bývajúci v K., zastúpení JUDr. D. H., advokátkou v K., o zaplatenie 32 705,50 €, vedenej na
Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 13 C 1270/1997, o dovolaní ţalovaných 1/, 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28.januára 2010 sp.zn. 2 Co 210/2009
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 25. marca 2009 č.k. 13 C 1270/1997-452
(v poradí tretím rozsudkom) zaviazal ţalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť
ţalobcovi sumu 32 705,50 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 2.8.2006 do zaplatenia
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uloţil ţalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne
uhradiť štátu trovy konania vo výške 196,51 € na účet Okresného súdu Košice II v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku a uhradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 9 302,24 €
na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. T. S. v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola dňa 26. augusta
1991 uzavretá zmluva o vymedzení predmetu činnosti firmy, práv a povinností účastníkov,
vzťahových záleţitostí a finančných otázok v rámci ich spolupôsobenia v rámci firmy E..
Podľa uvedenej zmluvy (čl. 3 bod 2) finančné prostriedky na vznik firmy, jej činnosť a trvanie
poskytol J. W. (ţalobca) a účastníkom zmluvy bol finančný vklad J. W. známy. Uvedená
zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je absolútne neplatná, nakoľko ţalobca nemohol
ako zahraničný účastník vytvoriť na území Československej federatívnej republiky „firmu“
bez súhlasu Ministerstva financií Československej federatívnej republiky, a preto aj všetky
úkony naväzujúce na túto zmluvu (dodatok č. 1 zo dňa 31.7.1992, č. 2 zo dňa 3.8.1992 a č. 3
zo dňa 27.9.1995) sú medzi účastníkmi právne nezáväzné, pretoţe vychádzajú z neplatnej
zmluvy. Nárok ţalobcu preto posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je
nesporné, ţe dňa 27.9.1995 v súvislosti s výstupom ţalobcu z firmy E. a jeho ţiadosti
o vyrovnanie a vyplatenie obchodného podielu účastníci konania uzavreli dodatok č. 3
k internej dohode účastníkov zo dňa 26.8.1991. Ţalovaní 1/, 2/ uznali písomne svoj záväzok
na vyrovnanie sa so ţalobcom, čo v dodatku č. 3 je uvedené v znení pod bodom 1, ţe
obchodný podiel pána J. W. k dnešnému dňu činí 985 286,-- Sk a túto sumu sa zaviazali
vyplatiť v peniazoch alebo v nehnuteľnostiach ku dňu 1.8.1996. Tento právny úkon
účastníkov konania je podľa názoru prvostupňového súdu uznaním dlhu v súvislosti so
ţiadosťou ţalobcu o vyrovnanie a vyplatenie obchodného podielu. Prvostupňový súd sa
nestotoţnil s právnym názorom ţalovaných v súvislosti s premlčaním uplatneného nároku.
Má za to, ţe ţalovaní uznali voči ţalobcovi dlh v sume 985 286,-- Sk dňa 27.9.1995, ktorý sa
zaviazali vyplatiť ku dňu 1.8.1996. Premlčacia doba v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 OZ
začala plynúť aţ dňa 2.8.1996, pričom ţalobný návrh bol Okresnému súdu Košice II doručený
28.8.1997, preto námietka ţalovaných, ţe sa jedná o premlčaný nárok je z pohľadu plynutia
lehôt nedôvodná. Vychádzajúc z dodatku č. 2 k internej dohode spoločníkov zo dňa
26.8.1991, vloţené investície ţalobcu do firmy E. činia 712 296,-- Sk. Ţalobcom uplatnený
nárok v sume 985 286,-- Sk teda predstavuje nielen vloţené investície ţalobcu v sume
712 296,-- Sk, ale zvyšok sumy (do celkovej sumy v čiastke 985 286,-- Sk) predstavuje
zhodnotenie, resp. výnos vloţených investícií.
Na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. januára
2010 č.k. 2 Co 210/2009-481 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s opravným uznesením z č.l. 469 zo dňa 13. mája 2009. Náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, zhodne
so súdom prvého stupňa, ţe investície, ktoré vkladal do tohto podniku ţalobca nepodliehali
právu o obchodnom podnikaní, ale sa na ne vzťahovali predpisy upravujúce investície
do cudzej veci a upravujúce bezdôvodné obohatenie. Účastníci však aj bez ohľadu
na neexistenciu platnej zmluvy fakticky v skutočnosti naďalej podnikali a ich podnikanie
trvalo aţ kým nedošlo k narušeniu vzájomných vzťahov, ktoré vyústili v roku 1995 k rozpadu
spoločnosti, ktorá aj keď nebola v súlade s právom, existovala. Dňa 27.9.1995 tzv. dodatkom
č. 3 vyporiadali svoje vzájomné vzťahy, pretoţe došlo k zániku spoločnej obchodnej činnosti.
Uvedená dohoda podľa obsahu je dohodou o spôsobe vyporiadania majetkového podielu
a je výrazom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu a nie je uznaním dlhu ţalovanými.
Podľa tohto dodatku ţalovaní 1/, 2/ písomne uznali svoj záväzok na vyrovnanie sa
so ţalobcom, uznali výšku jeho obchodného podielu vo výške 985 286,-- Sk a zaviazali sa
vyplatiť mu túto sumu v peniazoch alebo vo forme nehnuteľností do 1.8.1996. Tento úkon
podľa odvolacieho súdu znamená, ţe týmto spôsobom odsúhlasili účastníci záväzok, ktorý
mali vo vzťahu k ţalobcovi z titulu ním investovaných vkladov a zisku zo spoločného
podnikania. 2.8.1996 preto začala plynúť objektívna trojročná lehota pre ţalobcu na podanie
ţaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ţalobca podal ţalobu na súde 28.7.1997, teda
v objektívnej trojročnej aj subjektívnej dvojročnej lehote, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu
nároku ako správne rozhodol súd prvého stupňa. Výška plnenia medzi účastníkmi v čase
uzavretia dohody nebola sporná, preto sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe
nárok ţalobcu je dôvodný aj s priznanými úrokmi z omeškania.
V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie
ţalovaní 1/, 2/, ktorého prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.
a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/ O.s.p. Navrhli zrušiť rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok okresného súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Uviedli, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je právne správne predovšetkým preto,
lebo spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Odvolací súd rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávne vyhodnotil dôkazy, v dôsledku čoho je
konanie postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a zmätočný.
Nesprávne právne posúdenie veci odvolacieho súdu spočíva v tom, ţe je v rozpore s platným
právnym poriadkom, a to najmä čl. 144 ods. 1, 2 Ústavy SR a ustanovením § 135 ods. 1 O.s.p.
a samotné rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, zmätočné, predčasné, pretoţe
odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil. Za vecne nesprávny povaţujú aj právny
názor prvostupňového súdu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, najmä s vysloveným právnym názorom vo svojom
prvom rozhodnutí sp.zn. 12 Co 288/2003 zo dňa 19. apríla 2004. Totiţto v prvom rozhodnutí
odvolacieho súdu bol vyslovený právny názor, ţe uzavretie zmluvy, ktoré vykonali ţalobca
a ţalovaní je absolútne neplatné a preto sú neplatné aj všetky dodatky nadväzujúce na túto
zmluvu, kým v terajšom rozhodnutí odvolacieho súdu sa vychádza z predmetného dodatku
č. 3 zo dňa 27.9.1995 ako platného. Samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu si odporuje. V jednej časti konštatuje, ţe predmetom tohto konania je
vydanie bezdôvodného obohatenia a to ako investícia do cudzej veci, ktorú sa ţalovaní
zaviazali zaplatiť ţalobcovi v dodatku č. 3 zo dňa 27.9.1995, ktorá je súčasťou internej
dohody zo dňa 26.8.1991 a týmto dodatkom si vysporiadali svoje vzájomné vzťahy aj keď
podľa právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení zo dňa 19. apríla 2004
nedošlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o utvorení spoločného podniku E., a preto aj všetky
právne úkony nadväzujúce na túto zmluvu akými je dodatok č. 3 zo dňa 27.9.1995, nemôţu
byť právne záväzné medzi účastníkmi, lebo vychádzali z neplatnej zmluvy. Odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup mal byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený. Odňal tak
účastníkovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., a preto je takéto
rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočné a nepreskúmateľné.
Konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a spočíva v tom, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho
dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli nikdy ţalobcom ani ţalovanými tvrdené
a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi
konania umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, odňal
takému účastníkovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., a preto je
takéto rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočné. Dôvod zmätočnosti podľa § 237 písm.f/
O.s.p. spočívajúci v zmene právneho názoru odvolacieho súdu na predmet sporu je dané
v prípade, ţe odvolací súd tak ako je to posudzované vo veci, pouţil na potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa nový právny názor, s ktorým ţalobca nebol na súde prvého stupňa vôbec
konfrontovaný a preto sa ani nemohol vyjadriť, navrhnúť dôkazy, prípadne uviesť na pravú
mieru aj iné relevantné skutkové okolnosti. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyslovil
jednoznačný právny názor, ţe dodatok č. 3 nie je uznaním dlhu ţalovanými, pričom súd
prvého stupňa mal za preukázané, ţe podpísaním dodatku č. 3 ţalovaní uznali dlh voči
ţalobcovi, a ţe predmetný dodatok č. 3 má náleţitosti uznania dlhu čo do základu nároku,
jeho výšky a termínu splatenia, tak ako to ustanovuje pre uznanie dlhu § 588 OZ.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá stavu, ktorý bol ţalobcom tvrdený,
a ktorý bol počas konania zistený. Ide o takú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a k takýmto vadám konania prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti.
Majú za to, ţe odvolací súd ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce
vykonávanie dôkazov v tomto prípade nerešpektoval a zamedzil ţalovaným konania uplatniť
svoje procesné práva priznané im týmto právnym predpisom. Preto je jeho postup nesprávny
a jeho rozhodnutie zmätočné a nesprávne a je preto daný dovolací dôvod aj podľa § 237
písm.f/ O.s.p.
Konanie pred odvolacím súdom trpí aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou konania je totiţ nepreskúmateľnosť, zmätočnosť
rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil. Vada
konania, ktorej následkom je nesprávne rozhodnutie spočíva v tom, ţe odvolací súd v otázke
platnosti dodatku č. 3 nepreskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol viazaný názorom
vysloveným z predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu, najmä zrušujúcim uznesením
sp.zn. 2 Co 288/2003 z 19. apríla 2004.
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či ich
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených
rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ţalovaní vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietali
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
1/ K odňatiu moţnosti ţalovaných pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť
tým, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu
vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli nikdy ţalobcom ani ţalovanými tvrdené a ani
súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi
konania umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. Odvolací
súd v napadnutom rozsudku vyslovil jednoznačne právny názor, ţe dodatok č. 3 nie je
uznaním dlhu ţalovanými, pričom súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe podpísaním
dodatku č. 3 ţalovaní uznali dlh voči ţalobcovi, a ţe predmetný dodatok č. 3 má náleţitosti
uznania dlhu čo do základu nároku, jeho výšky a termínu splatenia, tak ako to stanovuje pre
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe dňa 27.9.1995 v súvislosti
s výstupom ţalobcu z firmy E. a jeho ţiadosti o vyrovnanie a vyplatenie obchodného podielu
účastníci konania uzavreli dodatok č. 3 k internej dohode účastníkov zo dňa 26.8.1991.
Ţalovaní 1/, 2/ uznali písomne svoj záväzok na vyrovnanie so ţalobcom, čo v dodatku č. 3 je
uvedené v znení pod bodom 1, ţe obchodný podiel pána J. W. k dnešnému dňu činí 985 286,--
Sk a túto sumu sa zaviazali vyplatiť v peniazoch alebo v nehnuteľnostiach ku dňu 1.8.1996.
Ide o uznávací prejav ţalovaných v súvislosti so zloţením investícií ţalobcu do
podnikania. Vloţené investície ţalobcu do podnikania sú preukázané čo do doby vkladania
investícií od 3.7.1990 do 21.7.1993, nie je sporná ani výška vloţených investícií, čo je zrejmé
z dodatku č. 2 a 3 k internej dohode podpísanej účastníkmi konania. V otázke premlčania
prvostupňový súd uzavrel tým, ţe ţalovaní uznali voči ţalobcovi dlh v sume 985 286,-- Sk zo
dňa 27.9.1995, ktorý sa zaviazali vyplatiť ku dňu 1.8.1996, preto premlčacia doba v súlade
s ustanovením § 110 ods. 1 OZ začala plynúť aţ dňa 2.8.1996. Ţalobný návrh bol Okresnému
súdu Košice II doručený 28.8.1997, teda v lehote.
Odvolací súd zaloţil svoj potvrdzujúci rozsudok na právnom názore súladnom
so súdom prvého stupňa keď uviedol, ţe dohoda zo dňa 27.9.1995 (dodatok č. 3) je dohodou
o spôsobe vyporiadania majetkového podielu a je výrazom zhodnej vôle účastníkov právneho
vzťahu, kde ţalovaní 1/, 2/ písomne uznali svoj záväzok na vyrovnanie sa so ţalobcom, uznali
výšku jeho obchodného podielu vo výške 985 286,-- Sk a zaviazali sa vyplatiť mu túto sumu
buď v peniazoch alebo vo forme nehnuteľností do 1.8.1996. Tento úkon podľa odvolacieho
súdu znamená, ţe týmto spôsobom odsúhlasili účastníci záväzok, ktorý mali vo vzťahu
k ţalobcovi z titulu ním investovaných vkladov a zisku zo spoločného podnikania.
Od 2.8.1996 preto začala plynúť objektívna trojročná lehota pre ţalobcu na podanie ţaloby
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ţalobca podal ţalobu na súde dňa 28.7.1997, teda
v objektívnej trojročnej a subjektívnej dvojročnej lehote. Preto nemohlo dôjsť k premlčaniu
nároku. Výška plnenia medzi účastníkmi v čase uzavretia dohody nebola sporná, preto sa
stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe je nárok ţalobcu dôvodný.
Dovolací súd je toho názoru, ţe toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého zišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie prebehlo podľa zásad spravodlivého procesu.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom neporušil
právo ţalovaných na spravodlivý proces, pretoţe svoje rozhodnutie nezaloţil na iných
právnych záveroch neţ súd prvého stupňa a teda neodňal ţalovaným právo namietať
správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Nebola znemoţnená ţalovaným
realizácia ich procesných práv a svojím postupom teda odvolací súd ţalovaným neodňal
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
2/ K odňatiu moţnosti ţalovaných pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť
tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, zmätočné, keď odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil. Predmetná vada spočíva v tom, ţe odvolací súd v otázke
platnosti dodatku č. 3 nepreskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol viazaný názorom
vysloveným v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu najmä v zrušujúcom
uznesení sp.zn. 2 Co 288/2003 z 19. apríla 2004.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veciach E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 2226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada aj
so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane
a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa
o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci
vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevidno, a tomu korešpondujú aj
dôvody, ţe by sa odvolací súd náleţite nevyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia jednak
s odvolacími námietkami a jednak náleţite neodôvodnil svoje právne závery v predmetnej
veci (či uţ ohľadne tzv. dodatku č. 3 zo dňa 27.9.1995) ale i námietky premlčania ako aj
základu nároku daného bezdôvodným obohatením a investíciami do cudzej veci. Dovolací
súd teda dospel k záveru, ţe námietka ţalovaných o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu neobstojí, teda ţalovaným nebola odňatá moţnosť konať pred súdmi
v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Čo sa týka námietok ţalovaných ohľadne inej vady konania v zmysle ustanovenia
§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., k týmto námietkam dovolací súd môţe
prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí
moţnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu,
dovolanie voči predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu však prípustné nie je.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalovaných 1/, 2/ nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie
v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli ţalovaní úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2010
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová