Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 241/2011
PDF · 178.86 KB
No categories available
II. ÚS 241/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. B.,
F., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva a práva na spravodlivé
prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011
doručená sťažnosť JUDr. J. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva
a práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 466/09 z 23.
februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 466/09
bolo 21. januára 2010 okresným súdom udelené sťažovateľovi poverenie, aby ako súdny
exekútor vykonal exekúciu na majetku povinného I. D. (ďalej len „povinný“) v prospech
mal. I. D. a mal. J. D., zastúpených zákonnou zástupkyňou I. D. (ďalej len „oprávnení“),
a to na základe exekučného titulu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu o predbežnom
opatrení sp. zn. 1 P 167/09 z 5. augusta 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoP 54/09 z 9. septembra 2009 (ďalej len „exekučný titul“),
ktorými bolo povinnému uložené platiť oprávneným bežné výživné počnúc dňom
1. november 2009 do budúcna v sume po 160 €, a tiež dlžné výživné za obdobie od
5. augusta 2009 do 30. septembra 2009 v sume 299,36 €. Na základe vydaného poverenia na
vykonanie exekúcie vydal sťažovateľ ako okresným súdom poverený súdny exekútor
1. februára 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podal povinný námietky,
a to tak námietky proti exekúcii, ako aj námietky proti trovám exekúcie. Okresný súd
svojím rozhodnutím z 13. septembra 2010 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel
v časti bežného výživného, ktoré mal povinný platiť počnúc dňom 1. november 2009, avšak
vo zvyšnej časti okresný súd námietkam povinného nevyhovel. Potom, ako predmetné
rozhodnutie nadobudlo 1. októbra 2010 právoplatnosť, sťažovateľ vykonal na majetku
povinného exekúciu a následne 25. októbra 2010 vrátil exekučnému súdu poverenie
s oznámením, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva
a trov exekúcie, ktoré sťažovateľ vyčíslil na sumu 1 178,50 €.
O námietkach povinného proti trovám exekúcie rozhodol okresný súd napádaným
uznesením č. k. 9 Er 466/09-50 z 23. februára 2011, pričom okresný súd určil trovy
exekúcie na sumu 86,50 € a pri ich výpočte vychádzal z ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“),
keďže podľa názoru okresného súdu základom pre výpočet trov exekútora bola suma
vymožená exekútorom (sťažovateľom) v exekučnom konaní, ktorá nebola opakujúcim sa
plnením, ale pozostávala z jednej pevne určenej sumy predstavujúcej zmeškané výživné za
presne časovo ohraničené obdobie.
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje nesúhlas s označeným
rozhodnutím okresného súdu o trovách exekučného konania, pričom uviedol, že okresný
súd podľa jeho názoru rozhodol v rozpore s právnym predpisom, pretože:
„1/ exekučnými titulmi v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora pod
č. EX/29/09 boli: uznesenie o predbežnom opatrení Okresného súdu Rimavská Sobota č.
1 P/167/2009-4 zo dňa 5. 8. 2009, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 15
CoP/54/2009-13 zo dňa 9. 9. 2009, nie rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota zo
dňa 13. 09. 2010, ktorým súd námietkam povinného sčasti vyhovel;
2/ podľa § 4 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ak ide o exekúciu na podklade
exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky,
základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie. Podotýkam toto
zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby sa dávky opakovali na dobu neurčitú. V exekučných
tituloch: t. j. v uznesení o predbežnom opatrení Okresného súdu Rimavská Sobota č. 1
P/167/2009-4 zo dňa 5. 8. 2009, v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 15
CoP/54/2009-13 zo dňa 9. 9. 2009 bolo priznané právo na opakujúce sa dávky - právo na
výživné.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo JUDr. J. K. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. 9 Er/466/2009-50 zo dňa 23. februára 2011
porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. 9 Er/466/2009-50 zo dňa
23. februára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie s tým, aby súd vydal nové
uznesenie, ktorým určuje trovy exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. J. K. pod č.
EX/29/09 vo výške 1.178, 50 eur.
3. JUDr. J. K. priznáva náhradu trov konania v sume 137,64 eur, ktorú je Okresný
súd Rimavská Sobota povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. B... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na pokojné užívanie svojho majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu, ďalej základného práva a práva na spravodlivé prerokovanie
veci zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesením okresného
súdu sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Ako to vyplýva z upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor vyčíslil predbežné trovy
exekúcie vo výške 599,48 eur vychádzajúc z toho, že ide v danom prípade o opakujúce sa
plnenie na neurčitú dobu, keďže išlo o vymáhanie výživného. Po právoplatnom rozhodnutí o
námietkach voči exekúcii súdny exekútor tunajšiemu súdu dňa 25. 10. 2010 vrátil poverenie
s tým, že súdu oznámil, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej
príslušenstva a trov exekúcie. Na základe výzvy súdu súdny exekútor oznámil, že trovy
exekúcie boli vyčíslené ako náklady za poštovné vo výške 18,40 eur, spotreba kancelárskeho
materiálu a kopírovanie vo výške 8,10 eur, kde odmena súdneho exekútora vo výške 1.152,-
eur bola vypočítaná ako 20 % zo základu v zmysle § 4 ods. 2 Vyhlášky 288/95 Z. z., keďže
exekučný titul priznáva právo na opakujúce sa dávky - právo na výživné.
Pokiaľ exekútor vychádzal z ustanovenia § 4 ods. 2 Vyhlášky 288/95 Z. z., vypočítal
trovy exekúcie nesprávne, keďže v danom prípade predmetom exekúcie nebolo výživné na
neurčitú dobu, nejde o žiadne opakujúce sa dávky, kde by základom na určenie odmeny
súdneho exekútora bolo trojročné plnenie, keďže vzhľadom na právoplatné rozhodnutie
súdu bolo predmetom exekúcie presne určené zaostalé výživné za presne stanovenú dobu v
sume 299,36 eur, ktorá suma zároveň tvorí základ pre určenie odmeny súdneho exekútora
za výkon exekučnej činnosti, kde odmena súdneho exekútora je v zmysle § 5 ods. 1 Vyhlášky
288/95 Z. z. 20 % zo základu na jej určenie. Základ na určenie odmeny sa zaokrúhľuje na
celé eurá nahor a vypočítaná odmena sa zaokrúhľuje na najbližších 50 eurocentov nahor.
Základ pre určenie odmeny je teda suma 300,- eur, kde 20 % predstavuje 60,- eur, čo je
odmena exekútora, kde zároveň exekútor má nárok na náhradu hotových výdavkov v zmysle
§ 22 citovanej vyhlášky, ktoré si exekútor vyčíslil ako náklady za poštovné vo výške 18,40
eur, kde tieto náklady súd exekútorovi priznal, keďže vyplývajú z exekučného spisu, ide
o náklady poštovného za doručenie upovedomení a príkazov na začatie exekúcie. Ďalej súd
priznal , exekútorovi spotrebu kancelárskeho materiálu a nákladov kopírovania vo výške
8,10 eur, keďže tieto predstavujú primerané náklady vzhľadom na rozsah exekučnej
činnosti. Takto celkové trovy exekúcie vrátane odmeny a hotových výdavkov predstavujú
výšku 86,50 eur, pričom ďalšie iné náklady súvisiace s exekučnou činnosťou súdny exekútor
na výzvu súdu nešpecifikoval.“
Z okolnosti danej veci vyplýva, že exekučným titulom bolo oprávneným priznané
právo na peňažné plnenie dvojakého charakteru, a to jednak peňažné plnenie opakujúceho
sa, resp. periodického charakteru (bežné výživné určené opakujúcou sa sumou od priznania
nároku do budúcna, ktorého konečná úhrná suma tak vzhľadom na vopred neznámy počet
opakovaní sa bola neistá), a jednak peňažné plnenie jednorázového charakteru (zročné dlžné
výživné určené pevnou sumou za presne určený ohraničený časový úsek, ktorého výška tak
bola daná a nemenná). Vzhľadom na čiastočný úspech povinného z exekúcie pri uplatnení
námietok proti exekúcii, ktoré boli okresným súdom uznané za dôvodné iba vo vzťahu
k exekučným titulom priznanému opakujúcemu sa peňažnému plneniu, tak sťažovateľ
v postavení súdneho exekútora mohol zabezpečiť nútený výkon iba tej časti exekučného
titulu, v ktorej povinný z exekúcie pri uplatnení svojich námietok proti exekúcii nebol
úspešný, teda iba tej časti exekučného titulu, ktorou bolo oprávneným priznané právo na
peňažné plnenie jednorázového charakteru.
Vzhľadom na to, že v exekučnom konaní bola nútenému výkonu rozhodnutia
podrobená iba časť exekučným titulom priznaného nároku, a to iba nárok na jednorázové
peňažné plnenie, iba tento nárok tak mohol byť základom pre výpočet trov exekúcie
v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého základom na určenie odmeny
súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška
vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak.
Podľa ústavného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že trovy exekúcie mali byť
vypočítané podľa § 4 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého ak ide o exekúciu na
podklade exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa
dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie. Toto tvrdenie
sťažovateľa totiž odporuje samotnému princípu, resp. podstate odmeňovania súdneho
exekútora, tento princíp je vyjadrený v § 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého sa
touto vyhláškou ustanovuje výška odmeny súdneho exekútora... za činnosť podľa
osobitného zákona. Z citovaného teda vyplýva, že odmena prináleží súdnemu exekútorovi
za vykonanie určitej činnosti, t. j. za vykonanie exekučnej činnosti, takže súdny exekútor si
nemôže nárokovať vyplatenie odmeny za niečo, čo nevykonal, resp. za činnosť, ktorú
nevykonal, keďže v danom prípade exekučný titul síce oprávneným priznával aj opakujúce
sa peňažné plnenie, avšak túto časť priznaného nároku nebolo potrebné nútene vykonať za
pomoci súdneho exekútora.
Vzhľadom na uvedené tak podľa názoru ústavného súdu nemožno závery okresného
súdu vyjadrené v napádanom uznesení sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011 považovať za
svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, a teda za také, ktoré by mali za následok
porušenie označených základných práv a práv sťažovateľa.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov
právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011