Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 215/2011
PDF · 166.97 KB
No categories available
I. ÚS 215/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia
základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa 3. inšpekčného
oddelenia v Banskej Bystrici, odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra
2010 a postupom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. Opn-253/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. apríla
2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením vyšetrovateľa 3. inšpekčného oddelenia v Banskej
Bystrici, odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010 (ďalej aj
„rozhodnutie policajta inšpekčnej služby“) a postupom Vojenskej obvodnej prokuratúry
v Banskej Bystrici (ďalej len „vojenská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. OPn-
253/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením
vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Žiline ČVS:ORP-105/OVK-ZA-2008 z 15. februára 2008 bolo podľa § 197 ods. 1
písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) odmietnuté trestné oznámenie E. Ď. Táto podala trestné oznámenie
z dôvodu podozrenia z naplnenia skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1
a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“), ku ktorému malo dôjsť zanedbaním, resp. nedostatočným
poskytnutím zdravotnej starostlivosti jej nebohému manželovi I. Ď. zdravotníckym
personálom v nemocničnom zariadení. Predmetné trestné oznámenie bolo pridelené na
vybavenie vyšetrovateľovi Policajného zboru kpt. JUDr. P. M., ktorý sa s ním vysporiadal
už citovaným rozhodnutím, ktorého správnosť po obsahovej a skutkovej stránke odobrila aj
Okresná prokuratúra Žilina v konaní o sťažnosti.
3. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s postupom vyšetrovateľa Policajného zboru kpt.
JUDr. P. M., ktorý sa s dodatočne predloženým novým dôkazom, a to doplnkom „správy
o príčine smrti od MUDr. J. I. pre poisťovňu A., a. s. zo dňa 04. 09. 2006“, vysporiadal tak,
že ho po jeho získaní vrátil späť sťažovateľovi, hoci ho mal predložiť dozorujúcemu
prokurátorovi ešte pred jeho rozhodnutím o sťažovateľom podanej sťažnosti, podal proti
konajúcemu vyšetrovateľovi Policajného zboru trestné oznámenie, ktoré doručil Krajskej
prokuratúre v Žiline. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo vybavené uznesením policajta
inšpekčnej služby ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010, a to jeho
odmietnutím podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Proti uvedenému rozhodnutiu
policajta inšpekčnej služby podal sťažovateľ sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného
poriadku, o ktorej bol vecne a miestne príslušný rozhodnúť prokurátor vojenskej
prokuratúry. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby sťažnosť na
vojenskej prokuratúre z dôvodu nedostatočného posúdenia všetkých namietaných
skutkových okolností veci a ich možnej rôznorodej trestnoprávnej kvalifikácii
v predmetnom rozhodnutí („... npor. PhDr. Ľ. Ch... rozhodol len o časti môjho podania zo
dňa 18. 10. 2010. Hoci podstatou tohto trestného oznámenia bol predovšetkým trestný čin
spáchaný z nedbanlivosti Marenie úlohy verejným činiteľom, tento vyšetrovateľ ohľadom
JUDr. P. M. rozhodol len o trestnom čine zneužívanie právomoci verejného činiteľa, na
ktorý je potrebné dokázať zlý úmysel JUDr. P. M., ktorý zatiaľ dokázaný nebol. Npor.
PhDr. Ľ. Ch. sa takto mal dopustiť nadržovania páchateľovi trestného činu.“). Nosným
dôvodom sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu bola
namietaná/vytýkaná nečinnosť prokurátora vojenskej prokuratúry v napadnutom konaní,
keď o podanej sťažnosti proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby tento do dňa
doručenia sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol („Pri zohľadnení doby ciest poštových
zásielok mi malo byť rozhodnutie o tejto sťažnosti... doručené do konca marca 2011, k čomu
však nedošlo. Nekonaním, ktoré má byť spôsobené aj nadržovaním policajta IS MV SR
BB..., ktoré má byť spôsobené aj nedôsledným dozorom Vojenskej obvodnej prokuratúry
v Banskej Bystrici došlo zo strany týchto spoločne a nerozdielne k porušeniu môjho práva
garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy...“).
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. ... žiadam... preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv
a slobôd označeného v časti II. tejto ústavnej sťažnosti,
2. ... žiadam... o prikázanie povinného konania IS MV SR BB a Vojenskej obvodnej
prokuratúry v Banskej Bystrici, keďže porušenie mojich práv spôsobilo ich nekonanie vo
veci môjho trestného oznámenia zo dňa 18. 10. 2010,
3. ... žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy
spôsobenej porušením mnou označených práv, ktoré si cením na 10 000,- EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní
každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach,
na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť
aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
6. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou
veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba
v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou
môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako
prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených
základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú,
aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených
základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže
založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú
ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
7. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv nekonaním/nečinnosťou
vojenskej prokuratúry v napadnutom konaní („... 20. 12. 2010 som odovzdaním na poštovú
prepravu podal voči uzneseniu ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo dňa 07. 12. 2010 v zákonnej
lehote sťažnosť. Pri zohľadnení doby ciest poštových zásielok mi malo byť rozhodnutie
o tejto sťažnosti zo dňa 20. 12. 2010 doručené do konca marca 2011, k čomu však
nedošlo.“). Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade
sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie v rozsahu namietaných okolností veci
(pozri bod 3) bol oprávnený podľa osobitných predpisov.
8. Zo zistenia ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ podal 12. apríla 2011
sťažnosť ústavnému súdu, pričom vec dozorujúci prokurátor vojenskej prokuratúry svojím
uznesením č. k. Opn-253/2010-14 zo 4. apríla 2011 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom
podanej sťažnosti proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby. Z uvedeného je zrejmé, že
sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal nečinnosť vojenskej prokuratúry v napadnutom
konaní v čase, keď bolo o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby už
rozhodnuté.
9. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu
predprípravného konania, ktoré bolo ukončené uznesením prokurátora vojenskej
prokuratúry č. k. Opn-253/2010-14 zo 4. apríla 2011. Už v štádiu predprípravného konania
sťažovateľ disponoval viacerými účinnými právanými prostriedkami nápravy, na použitie
ktorých bol, aj s prihliadnutím na namietané okolnosti veci, oprávnený a ktorými mal
zákonom danú možnosť požadovať odstránenie nečinnosti vojenskej prokuratúry
v napadnutom konaní. Trestný poriadok v ustanovení § 198 ods. 2 zakotvuje možnosť
prieskumu postupu policajta podľa § 197 Trestného poriadku prokurátorom z dôvodu
žiadosti oznamovateľa alebo poškodeného, na vybavenie ktorej je príslušný vec dozorujúci
prokurátor povinný pristúpiť bez meškania. Taktiež zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (§ 31 a nasl.) zakotvuje zákonnú možnosť domáhať sa
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy, prokurátorov,
vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na
základe podnetu vrátane možnosti žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho
podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podnetom sa podľa
ustanovenia § 31 ods. 2 citovaného zákona rozumie žiadosť, návrh alebo iné podanie
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje napr. aj k tomu, aby prokurátor
vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti zamerané aj na odstránenie porušenia
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorých je
podľa zákona oprávnený.
10. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ nevyužil zákonné možnosti
namietať nečinnosť vojenskej prokuratúry a dožadovať sa tak odstránenia prípadných
prieťahov v jej rozhodovacej činnosti, buď priamo na tomto orgáne verejnej moci, alebo na
jej nadriadenom orgáne – Vyššej vojenskej prokuratúre v Trenčíne. Účelom uplatnenia
tohto práva sťažovateľa je/bolo aj poskytnutie príležitosti tomu orgánu verejnej moci, aby
sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nekonaním, a využitie niektorého z citovaných
účinných prostriedkov nápravy je taktiež zákonným predpokladom konania ústavného súdu.
11. V neposlednom rade ústavný súd v rozsahu sťažovateľom namietaných
skutočností poukazuje na už uvedené (pozri bod 8)m, ako aj na skutočnosť, že podanie
sťažovateľa disponuje (tiež) formálnymi nedostatkami (nedostatky navrhovaného petitu).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod
4). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
12. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011