Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 195/2011
PDF · 134.73 KB
No categories available
I. ÚS 195/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s. v konkurze, D., zastúpenej
advokátom JUDr. J. L., T., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 6/2009 z 29. októbra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s. v konkurze, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2011 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej
namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo
6/2009 z 29. októbra 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 28 K 24/2008 z 11. septembra 2008 vyhlásil konkurz
na majetok sťažovateľky. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 1 CoKR 13/2008 z 11. novembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení
konkurzu potvrdil. Sťažovateľka považovala aj rozhodnutie krajského súdu za nezákonné
a odporujúce ustanoveniam zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“ alebo „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) predovšetkým vo vzťahu k splneniu podmienok na vyhlásenie
konkurzu. Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) preto podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu
krajského súdu z 11. novembra 2008. Generálny prokurátor podal proti uzneseniu krajského
súdu z 11. novembra 2008 mimoriadne dovolanie a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu, pretože konajúce súdy nesprávne vyhodnotili platobnú
neschopnosť sťažovateľky v dobe pred vyhlásením konkurzu. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 M Obdo 6/2009 z 29. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Podľa najvyššieho súdu bolo
uznesenie krajského súdu z 11. novembra 2008 vydané v konaní podľa ZoKR, proti
ktorému v zmysle § 198 ods. 1 uvedeného zákona dovolanie a ani mimoriadne dovolanie
nie je prípustné. Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora odmietol.
3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd tým, že odmietol podané mimoriadne dovolanie
v dôsledku čoho nepristúpil k vecnému prerokovaniu tohto opravného prostriedku a ani
k preskúmaniu napadnutého uznesenia krajského súdu z 11. novembra 2008, odmietol tak
poskytnúť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľky. Tým došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľky.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým sa vysloví, že
uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby
ústavný súd nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a zaviazal ho na náhradu trov konania sťažovateľky.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
8. Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky s názorom najvyššieho súdu,
podľa ktorého proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 ako súdu odvolacieho
mimoriadne dovolanie nie je prípustné. Podľa sťažovateľky nemožno predmetné uznesenie
a ani konanie, ktoré mu predchádzalo, považovať za konanie a rozhodnutie podľa
ustanovení ZoKR, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
ako všeobecnej procesnej normy. Preto nemôže byť ani podanie mimoriadneho dovolania
proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 vylúčené.
Podľa § 196 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného
konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania,
na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto
zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 198 ods. 1 ZoKR súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením.
Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani
mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je
prípustné.
9. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
10. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že
najvyšší súd ústavne akceptovateľným a korektným spôsobom zdôvodnil, prečo
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Podľa najvyššieho súdu by
pripustením mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008
došlo k obchádzaniu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako predpisu lex specialis, vo
vzťahu ku ktorému má Občiansky súdny poriadok postavenie lex generali. Vzťah medzi
týmito právnymi normami je jednoznačne vyjadrený v § 196 ZoKR. Z toho potom vyplýva,
že ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii majú prednosť pred ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku. Občiansky súdny poriadok sa použije až vtedy, ak nastane
taká situácia, ktorú zákon o konkurze a reštrukturalizácii nerieši. (Ne)prípustnosť
mimoriadneho dovolania je však výslovne upravená v § 198 ods. 1 ZoKR. Uznesenie
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za
svojvoľné či arbitrárne. Samotná skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 29. októbra 2010
posúdil otázku prípustnosti mimoriadneho dovolania odlišne od právneho názoru
sťažovateľky, nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
11. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi uznesením najvyššieho súdu z 29. októbra 2010 a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť.
13. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011