Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 212/2011
PDF · 204.46 KB
No categories available
I. ÚS 212/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžnč 2/2010
z 31. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla
2011 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním z 30. marca
2011 označeným ako „Osobné stanoviska sťažovateľa“, ktorou namietal porušenia svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 26. mája 2010
domáhal, aby najvyšší súd začal konanie proti nečinnosti Ministerstva obrany Slovenskej
republiky (ďalej len „MO SR“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať a rozhodnúť vo
veci prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka iniciovaného
jeho podnetom „na začatie konania... v zmysle § 70 ods. 1 písm. j) zák. č. 346/2005 Z. z.
v platnom znení“ doručeným MO SR 30. apríla 2010.
3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 sťažovateľov
návrh zamietol.
4. Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom („konaním“) a rozhodnutím najvyššieho
súdu „k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tým, že sa tento odmietol
zaoberať (ako aj uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia) otázkou existencie personálneho
rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky, nakoľko podľa jeho názoru túto otázku nie je
oprávnený riešiť v konaní o nečinnosti“.
5. Podľa k sťažnosti pripojenej fotokópie „personálneho rozkazu“ označeného ako
„Rozkaz Ministra obrany Slovenskej republiky (vo veciach personálnych) č. 389 zo dňa
19. dec. 1995 podľa ustanovenia § 26 ods. 2 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb. v znení
neskorších predpisov – pre služobnú nespôsobilosť – sa dňa 18. apríla 1996 prepúšťa zo
služobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom sa prekladá do zálohy major
Ing. M. K...“.
6. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
z 22. mája 1996 domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) určenia
neplatnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru. Okresný súd uznesením sp. zn.
10 C 37/1996 z 27. septembra 1999 konanie zastavil pre nedostatok právomoci vo veci
konať s poukazom na ustanovenie § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Odvolací súd – Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 13 Co 335/2000 z 31. januára 2001 potvrdil prvostupňové uznesenie.
Sťažovateľov návrh na obnovu konania okresný súd uznesením sp. zn. 33 C 94/01
z 30. júna 2003 zamietol. Toto rozhodnutie potvrdil krajský súd uznesením sp. zn.
6 Co 278/2003 z 19. marca 2004.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žiadal tiež, aby ústavný súd predmetné uznesenie
najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý má
právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom...
12. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96,
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
13. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
14. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré najvyšší súd
zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti MO SR konať a rozhodnúť o jeho podnete
vo veci prepustenia zo služobného pomeru (bod 2), najmä však právnym názorom
najvyššieho súdu, že sa v konaní proti nečinnosti nemôže zaoberať skúmaním zákonnosti
postupu správneho orgánu, ako i zákonnosti personálneho rozkazu pri prepustení
sťažovateľa zo služobného pomeru (bod 4).
16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie
akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd
dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
17. Z uvedených princípov ústavný súd vychádzal pri posudzovaní namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom
uviedol:
a) «Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 26. 5. 2010 doručeným Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky dňa 31. 5. 2010 domáhal postupom podľa § 250t Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), aby súd uložil odporcovi povinnosť začať konať vo
veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70
ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 346/2005 Z. z.“). Navrhovateľ mal za to, že je v služobnom pomere
profesionálneho vojaka Armády Slovenskej republiky, nakoľko Rozkaz ministra obrany
Slovenskej republiky č. 389 zo dňa 19. 12. 1995, ktorým bol prepustený zo služobného
pomeru, v tom čase neexistoval, a tento dokument datovaný spätne k 19. 12. 1995 bol podľa
neho len nedávno vyhotovený. Odporca mal podľa názoru navrhovateľa začať ex offo konať
o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ustanovenia § 70
ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z., nakoľko mu uplynula doba výsluhy v hodnosti
majora a nebol zaradený do programu udržiavania. Poukázal ďalej na to, že na
všeobecných súdoch a aj na Ústavnom súde Slovenskej republiky napadol platnosť
uvedeného rozkazu, avšak bezúspešne, nakoľko súdy namietali nedostatok svojej právomoci.
Uviedol, že odporcovi adresoval podnet na začatie konania ex offo o prepustení
navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70 ods. 1 písm. j)
zákona č. 346/2005 Z. z., ktorý listom zo dňa 3. 5. 2010 vyhodnotil podnet navrhovateľa za
bezpredmetný a bez právneho titulu, nakoľko disponuje právoplatným rozkazom ministra
obrany Slovenskej republiky vo veciach personálnych č. 389 zo dňa 19. 12. 1995, na
základe ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka
v zmysle ustanovenia § 26 ods. 2 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných
pomeroch vojakov v znení účinnom do 10.1.1997 (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“)...
Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu konštatoval, že navrhovateľ bol riadne
prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania ešte v roku 1995, pričom k skončeniu
jeho pomeru došlo 18. 4. 1996, preto v súčasnej dobe neprichádza do úvahy žiadna
nečinnosť, a teda ani prípadné uloženie povinností konať vo veci prepustenia navrhovateľa
zo služobného pomeru vojaka z povolania...
Odporca poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 19. 12. 1995 vyrozumený o svojom
prepustení zo služobného pomeru na základe Rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky
č. 389 z 19. 12. 1995 v prítomnosti plk. Gšt. doc. Ing. J. K., CSc., plk. Mgr. K. M. a pplk.
Ing. P. K., avšak potvrdenie o vyrozumení odmietol podpísať. Uviedol, že v priebehu
trojmesačnej lehoty na prepustenie došlo na základe opravy č. 55/4-115 z 31. 12. 1995
najskôr k prerušeniu výkonu funkcie podľa § 10c ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. a následne
na základe opravy č. 162/5-21 z 18. 4. 1996 k zmene termínu skončenia služobného pomeru
na deň 18. 4. 1996, o ktorých skutočnostiach bol navrhovateľ rovnako vyrozumený,
potvrdenie o tom však tiež odmietol podpísať. Navrhovateľove teórie o falšovaní
personálneho rozkazu považuje za neodôvodnené a ničím nepodložené. Zdôraznil, že v
rozhodnej dobe bol vydaný len jeden originál rozkazu o prepustení vojaka z povolania zo
služobného pomeru, ktorý bol podpísaný ministrom obrany Slovenskej republiky, a na
evidenčné účely bolo spracovaných ďalších päť odpisov, ktoré už však neboli podpísané
ministrom, ale bola na nich uvedená doložka „v. r.“. Podľa názoru odporcu bol
navrhovateľ riadne prepustený zo služobného pomeru, a preto neexistuje dôvod pre konanie
podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p., zdôrazniac, že navrhovateľ podal návrh na konanie
o nečinnosť až po viac ako 13 rokoch od jeho prepustenia. Žiadal preto návrh zamietnuť...»
b) „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2
písm. b) O. s. p., preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 veta prvá
O. s. p.) a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.“ Po citovaní na vec sa vzťahujúcich
ustanovení relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov „Podľa § 250t ods. 1
O. s. p... Podľa § 250t ods. 8 O. s. p... Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. ... Podľa
§ 26 ods. 2 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb. ... Podľa § 26 ods. 6 zákona č. 76/1959 Zb. ...
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. ... Podľa § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005
Z. z. ... Podľa § 73 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z...“ najvyšší súd uzatvoril svoje faktické
zistenia a právne názory takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. je
nedôvodný. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k uvedenému záveru po dôkladnom
zvážení okolností daného prípadu ako i na základe výkladu ustanovenia § 250t ods. 1 a
nasl. O. s. p. Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva úmysel
zákonodarcu zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán verejnej
správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom
tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať, aby súd
vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť. Predpokladom priznania
uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle uvedenej právnej normy
je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný, a jeho
nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej
osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.
Navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje na to, že odporca je v konaní nečinný,
nakoľko nezačal konanie ex offo podľa § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z.
v platnom znení, zastávajúc názor že k dnešnému dňu je stále v služobnom pomere
profesionálneho vojaka Armády Slovenskej republiky, nakoľko personálny rozkaz ministra
obrany SR č. 389 datovaný k 19. 12. 1995 v tom čase neexistoval a uplynula mu doba
výsluhy v hodnosti majora a nebol zaradený do programu udržiavania.
Tvrdenia navrhovateľa o tom, že odporca je nečinný, nemožno považovať za
dôvodné. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli
predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby
správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí
predpísaných úkonov (napr. vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie
predvolať účastníka) alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri
postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny
orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie
zastaví záznamom v spise a pod.. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným
ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené
procesné úkony vrátane rozhodovania.
Z predloženého administratívneho spisu vyplýva že, navrhovateľ bol zo služobného
pomeru prepustený dňa 18. 4. 1996 podľa zákonnej úpravy platnej vtom čase, teda zákona
č. 76/1959 Zb. v znení účinnom do 10. 1. 1997.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že sa v konaní proti nečinnosti,
nemôže zaoberať skúmaním zákonnosti postupu správneho orgánu ako i zákonnosti
personálneho rozkazu pri prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru, pretože
predmetom konania podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. nie je skúmanie a posudzovanie
otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v predošlom konaní
o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru a či bol navrhovateľ ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch,
ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu.
Z ustanovení zákona č. 346/2005 Z. z. síce vyplýva povinnosť veliteľa, za
predpokladu splnenia dôvodov uvedených v § 70 uvedeného zákona, spracovať návrh na
prepustenie vojaka zo služobného pomeru a následne jeho predloženie vedúcemu
služobného úradu, ale to jedine pokiaľ služobný pomer trvá, resp. existuje.
Pri zotrvaní na rozsahu ochrany, ktorú ustanovenia O. s. p. v konaní podľa štvrtej
hlavy piatej časti pripúšťajú a na základe faktov, vyplývajúcich z administratívneho spisu,
nemožno zotrvať na názore, že odporca je nečinný, keď nekoná v zmysle ustanovenia § 70
ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z., pretože mu takýto postup zo žiadneho zákonného
ustanovenia citovaného zákona v prípade už ukončeného služobného pomeru nevyplýva.
Tvrdenie navrhovateľa ohľadne trvania jeho služobného pomeru, nie je ničím preukázané,
ide iba o navrhovateľov relevantnými skutočnosťami nepodložený právny názor, ku ktorému
nemôže súd v tomto konaní prihliadnuť. Pokiaľ sa mienil navrhovateľ domáhať ochrany
svojich práv preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, mal takéto prostriedky právnej
ochrany k dispozícii v rozhodnom čase (viď. nález II. ÚS SR 50/01-50). Domáhať sa takejto
ochrany ex post, v konaní proti nečinnosti, nemôže zásadne viesť k úspechu. Taktiež je
potrebné uviesť, že otázku existencie resp. pravosti personálneho rozkazu ministra obrany
Slovenskej republiky, nie je oprávnený riešiť súd v rámci konania o nečinnosti, ale príslušné
orgány činné v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené sa súd ďalej nezaoberal ďalšími,
účastníkmi konania vznesenými námietkami.
S poukazom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že návrh
je nedôvodný, a preto ho podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O. s. p. zamietol.“
18. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nepovažuje jeho právne závery v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne neudržateľné.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali
do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (najmä Občianskeho súdneho
poriadku) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd
považuje postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa podľa § 250tž OSP
na vyslovenie povinnosti orgánu verejnom správy konať za legitímny a vylučujúci možné
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením označeného práva, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ďalšími návrhmi sťažovateľa už
nebol dôvod sa zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011