Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 212/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla

2011 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním z 30. marca

2011 označeným ako „Osobné stanoviska sťažovateľa“, ktorou namietal porušenia svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 26. mája 2010

domáhal, aby najvyšší súd začal konanie proti nečinnosti Ministerstva obrany Slovenskej

republiky (ďalej len „MO SR“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať a rozhodnúť vo

veci prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka iniciovaného

jeho podnetom „na začatie konania... v zmysle

v platnom znení“ doručeným MO SR 30. apríla 2010.

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2011 sťažovateľov

návrh zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom („konaním“) a rozhodnutím najvyššieho

súdu „k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu podľa ...

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tým, že sa tento odmietol

zaoberať (ako aj uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia) otázkou existencie personálneho

rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky, nakoľko podľa jeho názoru túto otázku nie je

oprávnený riešiť v konaní o nečinnosti“.

5. Podľa k sťažnosti pripojenej fotokópie „personálneho rozkazu“ označeného ako

„Rozkaz Ministra obrany Slovenskej republiky (vo veciach personálnych) č. 389 zo dňa

19. dec. 1995 podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov – pre služobnú nespôsobilosť – sa dňa 18. apríla 1996 prepúšťa zo

služobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom sa prekladá do zálohy major

Ing. M. K...“.

6. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

z 22. mája 1996 domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) určenia

neplatnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 27. septembra 1999 konanie zastavil pre nedostatok právomoci vo veci

konať s poukazom na ustanovenie

(ďalej aj „OSP“). Odvolací súd – Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 31. januára 2001 potvrdil prvostupňové uznesenie.

Sťažovateľov návrh na obnovu konania okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. júna 2003 zamietol. Toto rozhodnutie potvrdil krajský súd uznesením sp. zn.

z 19. marca 2004.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. januára 2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru. Žiadal tiež, aby ústavný súd predmetné uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý má

právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...

12. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

13. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , ).

14. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré najvyšší súd

zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti MO SR konať a rozhodnúť o jeho podnete

vo veci prepustenia zo služobného pomeru (bod 2), najmä však právnym názorom

najvyššieho súdu, že sa v konaní proti nečinnosti nemôže zaoberať skúmaním zákonnosti

postupu správneho orgánu, ako i zákonnosti personálneho rozkazu pri prepustení

sťažovateľa zo služobného pomeru (bod 4).

16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru,

ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,

ktoré ich vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(mutatis mutandis , , , ). Ústavný súd

v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie

akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd

dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

17. Z uvedených princípov ústavný súd vychádzal pri posudzovaní namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom

uviedol:

a) «Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 26. 5. 2010 doručeným Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky dňa 31. 5. 2010 domáhal postupom podľa § 250t Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“), aby súd uložil odporcovi povinnosť začať konať vo

veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70

ods. 1 písm. j) o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“). Navrhovateľ mal za to, že je v služobnom pomere

profesionálneho vojaka Armády Slovenskej republiky, nakoľko Rozkaz ministra obrany

Slovenskej republiky č. 389 zo dňa 19. 12. 1995, ktorým bol prepustený zo služobného

pomeru, v tom čase neexistoval, a tento dokument datovaný spätne k 19. 12. 1995 bol podľa

neho len nedávno vyhotovený. Odporca mal podľa názoru navrhovateľa začať ex offo konať

o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ustanovenia § 70

ods. 1 písm. j) , nakoľko mu uplynula doba výsluhy v hodnosti

majora a nebol zaradený do programu udržiavania. Poukázal ďalej na to, že na

všeobecných súdoch a aj na Ústavnom súde Slovenskej republiky napadol platnosť

uvedeného rozkazu, avšak bezúspešne, nakoľko súdy namietali nedostatok svojej právomoci.

Uviedol, že odporcovi adresoval podnet na začatie konania ex offo o prepustení

navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70 ods. 1 písm. j)

, ktorý listom zo dňa 3. 5. 2010 vyhodnotil podnet navrhovateľa za

bezpredmetný a bez právneho titulu, nakoľko disponuje právoplatným rozkazom ministra

obrany Slovenskej republiky vo veciach personálnych č. 389 zo dňa 19. 12. 1995, na

základe ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka

v zmysle ustanovenia o niektorých služobných

pomeroch vojakov v znení účinnom do 10.1.1997 (ďalej len „“)...

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu konštatoval, že navrhovateľ bol riadne

prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania ešte v roku 1995, pričom k skončeniu

jeho pomeru došlo 18. 4. 1996, preto v súčasnej dobe neprichádza do úvahy žiadna

nečinnosť, a teda ani prípadné uloženie povinností konať vo veci prepustenia navrhovateľa

zo služobného pomeru vojaka z povolania...

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 19. 12. 1995 vyrozumený o svojom

prepustení zo služobného pomeru na základe Rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky

č. 389 z 19. 12. 1995 v prítomnosti plk. Gšt. doc. Ing. J. K., CSc., plk. Mgr. K. M. a pplk.

Ing. P. K., avšak potvrdenie o vyrozumení odmietol podpísať. Uviedol, že v priebehu

trojmesačnej lehoty na prepustenie došlo na základe opravy č. 55/4-115 z 31. 12. 1995

najskôr k prerušeniu výkonu funkcie podľa a následne

na základe opravy č. 162/5-21 z 18. 4. 1996 k zmene termínu skončenia služobného pomeru

na deň 18. 4. 1996, o ktorých skutočnostiach bol navrhovateľ rovnako vyrozumený,

potvrdenie o tom však tiež odmietol podpísať. Navrhovateľove teórie o falšovaní

personálneho rozkazu považuje za neodôvodnené a ničím nepodložené. Zdôraznil, že v

rozhodnej dobe bol vydaný len jeden originál rozkazu o prepustení vojaka z povolania zo

služobného pomeru, ktorý bol podpísaný ministrom obrany Slovenskej republiky, a na

evidenčné účely bolo spracovaných ďalších päť odpisov, ktoré už však neboli podpísané

ministrom, ale bola na nich uvedená doložka „v. r.“. Podľa názoru odporcu bol

navrhovateľ riadne prepustený zo služobného pomeru, a preto neexistuje dôvod pre konanie

podľa štvrtej hlavy piatej časti , zdôrazniac, že navrhovateľ podal návrh na konanie

o nečinnosť až po viac ako 13 rokoch od jeho prepustenia. Žiadal preto návrh zamietnuť...»

b) „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2

písm. b) , preskúmal vec bez nariadenia pojednávania ( veta prvá

) a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.“ Po citovaní na vec sa vzťahujúcich

ustanovení relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov „Podľa § 250t ods. 1

.. Podľa .. Podľa ... Podľa

... Podľa ...

Podľa ... Podľa

Z. z. ... Podľa ..“ najvyšší súd uzatvoril svoje faktické

zistenia a právne názory takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa podľa štvrtej hlavy piatej časti je

nedôvodný. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k uvedenému záveru po dôkladnom

zvážení okolností daného prípadu ako i na základe výkladu ustanovenia § 250t ods. 1 a

nasl. Z citovaného ustanovenia vyplýva úmysel

zákonodarcu zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán verejnej

správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom

tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť. Predpokladom priznania

uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle uvedenej právnej normy

je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný, a jeho

nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej

osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.

Navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje na to, že odporca je v konaní nečinný,

nakoľko nezačal konanie ex offo podľa

v platnom znení, zastávajúc názor že k dnešnému dňu je stále v služobnom pomere

profesionálneho vojaka Armády Slovenskej republiky, nakoľko personálny rozkaz ministra

obrany SR č. 389 datovaný k 19. 12. 1995 v tom čase neexistoval a uplynula mu doba

výsluhy v hodnosti majora a nebol zaradený do programu udržiavania.

Tvrdenia navrhovateľa o tom, že odporca je nečinný, nemožno považovať za

dôvodné. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli

predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby

správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí

predpísaných úkonov (napr. vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie

predvolať účastníka) alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri

postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny

orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie

zastaví záznamom v spise a pod.. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným

ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené

procesné úkony vrátane rozhodovania.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva že, navrhovateľ bol zo služobného

pomeru prepustený dňa 18. 4. 1996 podľa zákonnej úpravy platnej vtom čase, teda zákona

č. v znení účinnom do 10. 1. 1997.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že sa v konaní proti nečinnosti,

nemôže zaoberať skúmaním zákonnosti postupu správneho orgánu ako i zákonnosti

personálneho rozkazu pri prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru, pretože

predmetom konania podľa štvrtej hlavy piatej časti nie je skúmanie a posudzovanie

otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v predošlom konaní

o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru a či bol navrhovateľ ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch,

ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu.

Z ustanovení síce vyplýva povinnosť veliteľa, za

predpokladu splnenia dôvodov uvedených v § 70 uvedeného zákona, spracovať návrh na

prepustenie vojaka zo služobného pomeru a následne jeho predloženie vedúcemu

služobného úradu, ale to jedine pokiaľ služobný pomer trvá, resp. existuje.

Pri zotrvaní na rozsahu ochrany, ktorú ustanovenia v konaní podľa štvrtej

hlavy piatej časti pripúšťajú a na základe faktov, vyplývajúcich z administratívneho spisu,

nemožno zotrvať na názore, že odporca je nečinný, keď nekoná v zmysle ustanovenia § 70

ods. 1 písm. j) , pretože mu takýto postup zo žiadneho zákonného

ustanovenia citovaného zákona v prípade už ukončeného služobného pomeru nevyplýva.

Tvrdenie navrhovateľa ohľadne trvania jeho služobného pomeru, nie je ničím preukázané,

ide iba o navrhovateľov relevantnými skutočnosťami nepodložený právny názor, ku ktorému

nemôže súd v tomto konaní prihliadnuť. Pokiaľ sa mienil navrhovateľ domáhať ochrany

svojich práv preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, mal takéto prostriedky právnej

ochrany k dispozícii v rozhodnom čase (viď. nález II. ÚS SR 50/01-50). Domáhať sa takejto

ochrany ex post, v konaní proti nečinnosti, nemôže zásadne viesť k úspechu. Taktiež je

potrebné uviesť, že otázku existencie resp. pravosti personálneho rozkazu ministra obrany

Slovenskej republiky, nie je oprávnený riešiť súd v rámci konania o nečinnosti, ale príslušné

orgány činné v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené sa súd ďalej nezaoberal ďalšími,

účastníkmi konania vznesenými námietkami.

S poukazom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že návrh

je nedôvodný, a preto ho podľa veta štvrtá zamietol.“

18. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nepovažuje jeho právne závery v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne neudržateľné.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali

do práv sťažovateľa podľa a dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (najmä Občianskeho súdneho

poriadku) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd

považuje postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa podľa ž

na vyslovenie povinnosti orgánu verejnom správy konať za legitímny a vylučujúci možné

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označeného práva, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ďalšími návrhmi sťažovateľa už

nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011