Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 168/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S. a spol.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2010 a

jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2011

faxom a 16. marca 2011 poštou doučená sťažnosť R. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou S. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. P. S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30.

novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 5. júna 2007 Okresnému súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa

domáhal zaplatenia sumy 7 440 Sk s príslušenstvom od svojho bývalého zamestnávateľa –

advokátky JUDr. Kataríny Čechovej, Štúrova 4, Bratislava (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „bol zamestnancom Žalovaného a vykonával

u Žalovaného prax advokátskeho koncipienta od 1. júla 2004 až do 6. júna 2005, kedy bol

pracovný pomer ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru. Napriek skutočnosti, že

v uvedenej dohode o skončení pracovného pomeru Žalovaný potvrdil svoj záväzok vyplatiť

Sťažovateľovi mzdu za mesiac máj 2005 a mesiac jún 2005 včítane náhrady za zostatok

nevyčerpanej dovolenky, z výpisu z bežného účtu za mesiac jún 2005 Sťažovateľ zistil, že

Žalovaný bez akéhokoľvek dôvodu zrazil Sťažovateľovi zo mzdy sumu vo výške 16.140,- Sk.

Sťažovateľ sa v rámci svojho dispozičného práva rozhodol súdne vymáhať len časť z tejto

zrazenej sumy a to sumu vo výške 7.440,- Sk.“.

Súčasne sťažovateľ využil inštitút zmierovacieho konania na pôde Slovenskej

advokátskej komory (ďalej len „SAK“), k zmierlivému vyriešeniu záležitosti však nedošlo

a vec bola postúpená ako sťažnosť pre porušenie advokátskych predpisov Revíznej komisii

SAK, ktorá dospela k záveru, že žalovaný sa uvedeným konaním dopustil disciplinárneho

previnenia v zmysle stavovských – advokátskych predpisov, a iniciovala disciplinárne

konanie proti žalovanému, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré inicioval sťažovateľ, vydal okresný súd

29. februára 2008 platobný rozkaz, «v zmysle ktorého bol Žalovaný povinný zaplatiť celú

žalovanú sumu s príslušenstvom. Žalovaný podal proti uvedenému platobnému rozkazu

v zákonnej lehote odpor, a preto súd nariadil pojednávanie. Dňa 10. septembra 2009 vydal

Okresný súd Bratislava I rozsudok, ktorým Sťažovateľovi vyhovel v plnom rozsahu. V

zmysle tohto rozsudku bol Žalovaný povinný zaplatiť Sťažovateľovi 246,96 EUR so 6 %

úrokom z omeškania od 8. júna 2005 do zaplatenia a nahradiť trovy konania na účet

právneho zástupcu. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia Okresný súd Bratislava I

uzavrel, že čl. V ods. 4 pracovnej zmluvy medzi Sťažovateľom a Žalovaným, o ktorý uvedenú

zrážku zo mzdy Žalovaný opieral, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka, nakoľko je v rozpore so . Inými slovami, keďže uvedená časť

predmetnej pracovnej zmluvy, ktorou argumentoval Žalovaný, je absolútne neplatná a

Sťažovateľ so Žalovaným neuzavreli žiadnu stabilizačnú dohodu ani dohodu o zrážkach zo

mzdy predvídanú , na uskutočnenie zrážok zo mzdy Sťažovateľa

neexistoval právny dôvod a Žalovaný zrazil uplatňovanú sumu „nedôvodne“.».

Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) napadol žalovaný odvolaním argumentujúc, že uskutočnenie

zrážok zo mzdy sťažovateľa umožňovala pracovná zmluva.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol a zaviazal ho žalovanému nahradiť trovy konania. Krajský súd pri

svojom rozhodovaní konštatoval, že sťažovateľ, ktorý žaloval „výlučne“ náhradu za

školenia advokátskych koncipientov, neuniesol v konaní dôkazné bremeno, a preto bolo

nadbytočné riešiť otázku čiastočnej neplatnosti pracovnej zmluvy z dôvodu rozporu

so .

Podľa sťažovateľa z jeho žalobného návrhu žiadnym spôsobom nevyplýva, že by si

uplatňoval náhradu za školenia advokátskych koncipientov tak, ako to mylne uvádza

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd. Svoj návrh sťažovateľ formuloval na

zaplatenie určitej peňažnej čiastky, ktorú si nárokoval z titulu pracovného pomeru

so žalovaným, a nie ako náhradu nákladov za absolvované semináre advokátskych

koncipientov organizované SAK. Počas súdneho konania nedošlo k žiadnej zmene

žalobného návrhu a sťažovateľ ani na pojednávaniach a vo svojich písomných vyjadreniach

netvrdil žiadne nové skutkové okolnosti. Konštatáciou krajského súdu v odôvodnení

napadnutého rozsudku, že sťažovateľ sa „domáhal náhrady nákladov za semináre SAK,

odvolací súd úplne ignoroval petit Žaloby a nepochopiteľným spôsobom skresľujúco

interpretoval výpoveď Sťažovateľa na pojednávaní. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd

v Bratislave týmto vyvodil závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, že neuniesol

dôkazné bremeno, keďže „v konaní pred súdom bolo jednoznačne preukázané, že

k nevyplateniu žalovanej čiastky zo strany Žalovaného došlo, pričom Sťažovateľ preukázal

aj riadny právny titul na žalovanú sumu. Preukázanie oprávnenosti zrážok zo mzdy bolo

povinnosťou Žalovaného vzhľadom na skutočnosť, že pohľadávka Sťažovateľa voči

Žalovanému vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu Žalovaný opieral nevyplatenie žalovanej

čiastky o ustanovenie čl. V ods. 4 pracovnej zmluvy medzi Sťažovateľom a Žalovaným.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ považuje „názor Krajského súdu v Bratislave, že

zo strany Okresného súdu Bratislava I bolo nadbytočné prejudiciálne skúmať platnosť

vyššie uvedeného ustanovenia pracovnej zmluvy, je preto zjavne nesprávny a vo svojich

dôsledkoch viedol vo vzťahu k Sťažovateľovi k odopretiu spravodlivosti“.

Rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa neodôvodnený a arbitrárny, pretože

krajský súd sa zásadnou právnou otázkou v jeho veci vôbec nezaoberal a vo svojej

argumentácii sa natoľko odchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení, že došlo

k popretiu ich účelu a významu.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu došlo k porušeniu jeho základného práva „podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky na verejné prerokovanie veci a práva na súdne konanie v súlade

s procesnými predpismi podľa článku 48 ods. 2 na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„Základné práva Sťažovateľa v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -137 zo dňa

30. novembra 2010 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. sp. zn. -137 zo dňa

30. novembra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v a a dohovoru rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade

najmä so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala údajne nesprávneho právneho

posúdenia jeho veci krajským súdom, čím došlo podľa jeho názoru k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 5. júna 2007 okresnému súdu žalobu, ktorou

sa domáhal proti žalovanému – bývalému zamestnávateľovi zaplatenia sumy 246,95 €

s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy v dohodnutej sume podľa pracovnej zmluvy.

Okresný súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť uplatnenú

pohľadávku s príslušenstvom. Na základe odvolania podaného žalovaným krajský súd

napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol, pričom

podľa názoru sťažovateľa na ním formulovaný petit žaloby vôbec neprihliadal, pokiaľ

uviedol, že sa žalobou domáhal náhrady nákladov za semináre organizované SAK.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že „Ako vyplýva

z obsahu spisu navrhovateľ odôvodnil v žalobe svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy tak,

že mu vznikla majetková ujma tým, že mu odporkyňa strhla zo mzdy sumu, ktorá predstavuje

základy za účasť navrhovateľa na jesennom a jarnom seminári koncipientov v roku 2004

a 2005. Z takéhoto opísania skutkových okolností musel súd vychádzať, z nich mu bolo

jasné o čom má konať a rozhodovať, keďže súd nemôže účastníkom priznať iné práva a

uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované.

Predložené dôkazy a výsledky vykonaného dokazovania však nepreukázali, žeby

odporkyňa žalovanú prípadne akúkoľvek sumu navrhovateľovi zrazila zo mzdy za semináre

poriadané advokátskou komorou (jesenný a jarný seminár r. 2004, 2005). Odporkyňa toto

tvrdenie rozporovala a navrhovateľ žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, vyplývajúcimi

z vykonaného dokazovania toto svoje tvrdenie nepreukázal, preto neostalo odvolaciemu

súdu, než napadnutý rozsudok spočívajúci na nesprávnom právnom posúdení veci zmeniť

a nárok zamietnuť s konštatovaním neunesenia dôkazného bremena zo strany navrhovateľa,

ktorý žaloval výlučne a len náhradu za školenia koncipientov, nie inú náhradu, a preto bolo

nadbytočné riešiť otázku čiastočnej neplatnosti pracovnej zmluvy z dôvodu rozporu so

.“.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu

krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa,

že krajský súd zmenil právny dôvod vzniku jeho pohľadávky uvedený v žalobe, ústavný súd

konštatuje, že ako vyplýva z predloženého súdneho spisu okresného súdu vedeného pod

sp. zn. , na pojednávaní konanom 26. februára 2009 sťažovateľ uviedol, že si

proti žalovanému uplatňuje pohľadávku, ktorú predstavuje suma za účasť na seminároch

advokátskych koncipientov konaných v októbri 2004 a apríli 2005. Ústavný súd konštatuje,

že predmetom občianskeho súdneho konania je procesný nárok opísaný v žalobe

a vymedzený v žalobnom petite. V rámci dispozície s návrhom je žalobca oprávnený žalobu

zmeniť. O zmenu žaloby však nejde, ak žalobca na základe toho istého skutku mení iba jeho

právnu kvalifikáciu. Keďže požadovanie rovnakého plnenia, ale z iného skutku než

špecifikoval sťažovateľ v konaní, si z procesného hľadiska vyžaduje zmenu návrhu

(žaloby), nemožno záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno v konaní, v ktorom žaloval náhradu za školenia koncipientov, a nie inú náhradu,

a preto rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol, považovať za

arbitrárny o to viac, že sťažovateľ bol aj v konaní pred krajským súdom kvalifikovane

právne zastúpený.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, akým konaním

malo dôjsť k namietanému porušeniu označeného základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa . Podľa ustanovenia

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, a to nielen v označení základného práva

a slobody, ktorého porušenie sa namieta, ale aj pri predložení príslušných dôkazov

(zdôvodnené námietky), tak ako to požaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20

ods. 1 .

Keďže k takémuto zdôvodneniu námietky nedošlo, bolo bez ďalšieho právneho

významu sa s námietkou predloženou sťažovateľa zaoberať. Keďže základné právo na

spravodlivé súdne konanie inkorporuje viacero konkrétnych práv, ktoré vo svojom súbore

obsahujú pravidlá spravodlivého procesu pri absencii konkrétnej námietky, nemohol

ústavný súd nahradiť vôľu sťažovateľa a jeho námietku zdôvodniť, keďže by konal

v rozpore s , pretože sťažnosť môžu podať fyzické a právnické osoby,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011