Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 169/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. J. L., K., zastúpeného Mgr. T. H. advokátom a konateľom

spoločnosti I., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-160 zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

faxom doručená a 21. marca 2011 písomne doplnená sťažnosť Ing. J. L., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. T. H. advokátom a konateľom spoločnosti I., s. r. o., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -160

zo 16. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«1. Krajský súd... rozsudkom zo... 16. december 2010, č. k. -160,

čiastočne potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II zo... 26. júna 2007, č. k.

-101, ktorým ma súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť žalobcovi... sumu

30 618 Sk.

2. Rozsudok Krajského súdu... v celom rozsahu napádam touto sťažnosťou, pričom

tvrdím, že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože odvolací súd sa

nevysporiadali s mojou argumentáciou obsiahnutou v mojich vyjadreniach pred súdom

prvého stupňa a v odvolaní.

3. V prvom rade sa súdy dostatočne nezaoberali mnou vznesenou námietkou

premlčania žalobcom uplatneného nároku. Mám za to, že v prípade, ak by aj žalobcom

uplatnený nárok bol dôvodný, dvojročná premlčacia doba začala pre jednotlivé sumy

zodpovedajúce žalobcom nezrazených preddavkov na daň plynúť nasledujúci deň po výplate

alebo pri pripísaní mzdy v prospech môjho účtu a uplynula najneskôr dňom 31. január

2000...

4. Súčasne súdy nedostatočne a nesprávne vyhodnotili skutočnosti, vyplývajúce

z vykonaných dôkazov. Žalobca ako zamestnávateľ, t. j. platiteľ príjmu neplnil riadne svoje

povinnosti vyplývajúce zo o daniach z príjmov v znení platnom

a účinnom pre zdaňovacie obdobie v roku 1997 (ďalej len „zákon“), a to najmä nezahrnul

do základu dane z príjmov zo závislej činnosti všetky príjmy {aj nepeňažné) podľa zákona,

nezrazil preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti zo zdaniteľnej mzdy v správnej

výške a tieto preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov

v správnej výške a v zákonom stanovenom termíne neodviedol správcovi dane. Táto

skutočnosť je významná najmä z dôvodu, že nepeňažné plnenie, ktoré spočívalo v užívaní

bytu, mi bolo poskytované na základe platnej a účinnej zmluvy o nájme bytu uzatvorenej

dňa 27. marca 1997 medzi právnym predchodcom žalobcu ako prenajímateľom

a zamestnávateľom a mnou ako nájomcom. Teda zamestnávateľ odo dňa vzniku nájmu vedel

o poskytovaní nepeňažného plnenia v môj prospech... ktoré bol povinný zahrnúť do základu

dane z príjmov zo závislej činnosti...

5. V danej veci súdy bez bližšieho odôvodnenia v rozsudkoch vec nesprávne právne

posúdili, keď uzavreli, že som povinný plniť žalobcovi, a to titulom bezdôvodného

obohatenia podľa v znení neskorších

predpisov, ktoré som mal získať na úkor žalobcu tým, že žalobca zaplatil „za mňa“

správcovi dane sumu vo výške 30 618 Sk s príslušenstvom na základe platobného výmeru,

ktorým správca dane dodatočne predpísal žalobcovi zaplatenie nedoplatku na dani

z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkoch za rok 1997...

6... V súdmi prejednávanom prípade... chýba priama povinnosť dlžníka

(zamestnanca) plniť správcovi dane (veriteľovi)... Na základe uvedeného možno uzavrieť, že

porušenie povinnosti uloženej žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi daňovými

právnymi predpismi, a to zraziť preddavky na daň v správnej výške a odviesť ich správcovi

dane včas, nemôže založiť vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie daňovníka

(zamestnanca) na úkor platiteľa dane (zamestnávateľa), keď daňovník nemôže žiadnym

spôsobom ovplyvniť plnenie uvedených povinností platiteľom dane; povinnosť zrážok

evidentne nie je povinnosťou zamestnanca...

9. Zákonodarca počítajúc z uvedenými situáciami výslovne upravil v ustanovení

§ 40j ods. 2 zákona možnosť dodatočného zrazenia dane platiteľom dane daňovníkovi,

pričom stanovil, že v prípade, ak platiteľ dane nezrazil u daňovníka preddavok v určenej

výške, môže daň dodatočne zraziť za uplynulé zdaňovacie obdobie najneskôr do 31. marca

nasledujúceho roka. V tomto prípade najneskôr do 31. marca 1998. Táto lehota má

charakter prepadnej (prekluzívnej) lehoty s uplynutím, ktorej je spojený zánik akéhokoľvek

nároku na dodatočne zrazenie dane platiteľom dane daňovníkovi. Naviac uvedené pravidlo

má aj výrazný súkromnoprávny presah, práve čo do vzťahu platiteľa dane a daňovníka

v prípade možnosti dodatočného zrazenia dane, keď jasne a zrozumiteľne stanovuje zánik

nároku, čo vylučuje akúkoľvek možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane

zamestnanca ako daňovníka, v prípadoch keď je platiteľ dane neskôr správcom dane

donútený daň zaplatiť. V súvislosti s takto platiteľom dane na základe dodatočného

predpisu zaplatenou sumou je potrebné uviesť, že zaplatená suma, čo do výšky

zodpovedajúca nezrazeným preddavkom na daň už má aj povahu určitej sankcie pre

zamestnávateľa; k uvedenému záveru možno dôjsť výkladom ustanovenia § 68 zákona SNR

č. v znení neskorších predpisov v spojení s ustanoveniami , ktorého

nadpis v znení „Zodpovednosť platiteľov dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných

požitkov“ napovedá o účele uvedených ustanovení.

10. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že uplynutím 31. marca

1998 zanikla aj povinnosť zamestnanca strpieť zrážky preddavkov na daň zo svojich

príjmov, a ak v období po 31. marci 1998 žalobca zaplatil správcovi dane nedoplatok dane

na základe dodatočného predpísania dane plnil len svoju povinnosť. Uvedené bez ďalšieho

vylučuje aplikáciu ...

11. Dodatočným zaplatením nedoplatku dane žalobcom nemohol a ani nevznikol

žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z mojej strany. Nakoľko povinnosť

zrážať preddavky na daň a tieto v správnej výške odvádzať správcovi dani ukladajú daňové

predpisy jedine platiteľovi dane, v tomto prípade žalobcovi, a teda ak platiteľ dane zaplatil

správcovi dane dodatočne predpísanú daň, bol tak povinný urobiť lebo si plnil iba svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia o správe daní

a poplatkov v znení neskorších predpisov, nakoľko dodatočne predpísaná daň mu bola

predpísaná ,,k priamemu plateniu“...

12. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že právo správcu dane dodatočne

vyrubiť daň sa voči daňovému dlžníkovi, v tomto prípade platiteľovi dane, premlčí

uplynutím troch rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie

alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť...»

Sťažovateľ cituje časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Naviac z vykonaného

dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca ako platiteľ dane, správcovi dane,

daňovému orgánu uhradil dňa 10. 5. 1999 na základe ním vyššie uvádzaného vydaného

výmeru, aj keď podľa v znení neskorších predpisov platnom do

31. 12. 1999 takúto povinnosť nemal, lebo už žalovanému nevyplácal pôžitky a rozhodne

túto povinnosť už mal v tomto čase žalovaný ako daňovník (§ 40ch ods. 8). Žalobca splnil za

žalovaného jeho dlh, hoci podľa zákona plniť nemal a plnil za žalovaného to, čo mal plniť

žalovaný ako daňovník.“, pričom v sťažnosti ďalej uvádza: „... odvolací súd poprel

existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu... ktorým správca

dane uložil povinnosť priamo žalobcovi, pričom pre právoplatné rozhodnutia platí

prezumpcia správnosti. Len na okraj uvádzam, že uvedené rozhodnutie správcu dane nebolo

zrušené, žalobca sa voči tomu rozhodnutiu nijakým právne relevantných spôsob nebránil

a v konečnom dôsledku ma o takomto rozhodnutí ani neupovedomil a neumožnil, aby som

sa voči takémuto rozhodnutiu účinne bránil sám v mene správcu, práve naopak povinnosť

uloženú rozhodnutím správcu dane v dobrovoľne splnil. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia

§ 40ch ods. 8 zákona odvolacím súdom uvádzam, že toto ustanovenie sa na danú vec

nevzťahuje.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46

a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. decembra 2010, č. k.

-160, sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Košiciach na nové

prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Košiciach povinný vyplatiť priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovoru bolo tvrdenie, že namietaný

rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže nedáva odpoveď na otázky, ktoré v konaní

nastolil sťažovateľ.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -101

z 26. júna 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi OTP Banka Slovensko, a. s., 30 618 Sk s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia

a 1 224 Sk trovy konania. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2009. Na základe sťažnosti podanej

sťažovateľom ústavný súd nálezom č. k. -32 z 3. júna 2010 (ďalej len „nález

ústavného súdu“) vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2009, pričom ústavný súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vyslovenie

porušenia uvedených základných a iných práv odôvodnil ústavný súd v relevantnej časti

nálezu takto: «Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa iba

v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu bez toho, aby vzhľadom na predmet

konania, ktorým bolo rozhodnutie o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo i len uviedol

príslušné ustanovenie upravujúceho otázku bezdôvodného

obohatenia, ktoré na daný prípad aplikoval. upravuje viacero

skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a to v § 451 a § 454, pričom v danom

prípade sa iba z rozhodnutia okresného súdu možno dozvedieť, že na daný prípad bolo

aplikované ustanovenie .

Podľa bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa

plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Uvedená skutková podstata bezdôvodného obohatenia je naplnená za predpokladu,

že ten, kto plnil veriteľovi, sám túto povinnosť nemal, ale plnil namiesto dlžníka, ktorému

tento dlh voči veriteľovi vznikol, či už zo zákonného alebo zmluvného záväzku. Dôsledkom

takéhoto plnenia je, že prijatím plnenia veriteľom od osoby odlišnej od dlžníka zanikol aj

dlh dlžníka voči veriteľovi.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, žeby sa krajský súd, ktorý

dospel k záveru o naplnení uvedenej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia,

vysporiadal aj s príslušnými ustanoveniami s vecou súvisiaceho zákona o dani z príjmov.

Krajský súd sa zaoberal tým, že aj príjem z prenájmu služobného bytu sa považuje za

príjem, ktorý podlieha zdaneniu daňou z príjmu podľa zákona o dani z príjmov, čo v danom

prípade aj podľa sťažovateľa nebolo sporným. Spornou bola otázka, kto mal voči správcovi

dane postavenie daňového dlžníka, a teda či žalobca (platiteľ dane) plnil správcovi dane

„svoj dlh“, alebo či plnil dlh sťažovateľa (daňovníka), a teda namiesto neho. V tomto smere

sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu javí ako nedostatočné.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1

a dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia

byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny

základ rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu je zrejmé iba stotožnenie sa krajského súdu s názorom okresného súdu,

avšak bez toho, aby krajský súd toto svoje stanovisko zdôvodnil aj ústavne konformnými

dôvodmi. Inými slovami, z rozsudku krajského súdu ani v spojení s rozsudkom okresného

súdu nie sú dostatočne zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súd ustálil, že na strane

žalovaného sťažovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať, a teda,

že boli naplnené znaky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454

.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 12. marca 2009 je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného

hľadiska neudržateľný, a teda ním bolo porušené základné právo a právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a dohovoru, tak ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.»

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2009

nálezom ústavného súdu o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu krajský súd

opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -160 zo 16. decembra 2010 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

sumu 30 168 Sk istiny a v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok

okresného súdu a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu „Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne zistenie

skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, keďže žalobca ako zamestnávateľ, t. j.

platiteľ príjmu, neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo

v znení platnom a účinnom pre zdaňovacie obdobie roku 1997, t. j. najmä nezahrnul do

základu dane z príjmov zo závislej činnosti všetky príjmy, podľa zákona nezrazil preddavky

na daň z príjmov zo závislej činnosti zo zdaniteľnej mzdy v správnej výške a tieto preddavky

na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov v správnej výške a v zákonom

stanovenom termíne neodviedol správcovi dane.

Táto skutočnosť je významná najmä z dôvodu, že nepeňažné plnenie, ktoré spočívalo

v užívaní bytu..., bolo poskytované na základe platnej a účinnej zmluvy o nájme bytu

uzatvorenej dňa 27. marca 1997 medzi právnym predchodcom žalobcu ako prenajímateľom

a ním ako nájomcom, teda zamestnávateľ do dňa vzniku nájmu vedel o poskytovaní

nepeňažného plnenia v jeho prospech, ktorý bol povinný zahrnúť do základu dane z príjmov

zo závislej činnosti.

V ďalšom poukázal na to, že súd nesprávne posúdil vec, keď uzavrel, že je povinný

zaplatiť žalobcovi uplatňovanú sumu titulom bezdôvodného obohatenia, keďže porušenie

povinnosti uloženej žalobcovi resp. jeho právnemu predchodcovi, daňovými predpismi

podľa , 40j, ods. 2 , resp. podľa zák. č. 511/92 Zb.

zákona o správe dani (§ 68 a § 56 ods. 4) a to povinnosti zraziť preddavky na daň

v správnej výške a odviesť ich správcovi dane, včas nemôže založiť vznik zodpovednosti za

bezdôvodné obohatenie daňovníka na úkor platiteľa dane, keď daňovník nemôže žiadnym

spôsobom ovplyvniť plnenie uvedených povinností platiteľom dane. Naviac o nesplnení

uvedených povinností platiteľom dane a s tým súvisiacim dodatočným predpísaním dane

nemal žalovaný žiadnu vedomosť a dozvedel sa o tom až potom, čo bola podaná žaloba vo

veci.

Naviac, ak platiteľ dane nezrazil u daňovníka preddavok v určenej výške, môže daň

dodatočne zraziť za uplynulé zdaňovacie obdobie najneskôr do 31. marca nasledujúceho

roka, teda v prejednávanom prípade najneskôr do 31. marca 1998, čo nepochybne vyplýva

z ustanovenia z. č. .

Táto lehota má charakter prekluzívnej lehoty, s uplynutím ktorej je spojený zánik

akéhokoľvek nároku na dodatočné zrazenie dane platiteľom dane daňovníkovi a na tom nič

nemení ani skutočnosť, že právo správcu dane dodatočne vyrubiť daň sa voči daňovému

dlžníkovi, v tom prípade platiteľovi dane premlčí uplynutím troch rokov od konca roku,

v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo hlásenie alebo v ňom vznikla

daňová povinnosť. Teda dodatočným zaplatením nedoplatku dane Žalobcu nemohol a ani

nevznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z jeho strany.

Žalobca si teda plnil iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. z. č.

o správe daní a poplatkov, nakoľko dodatočne predpísaná daň mu bola predpísaná

k priamemu plateniu, čo znamená, že takto dodatočne predpísaná daň žalobcovi sa

považuje za daň nezaplatenú žalobcom a nie za daň nezaplatenú žalobcom za daňovníka, t.

j. za žalovaného. Naviac zotrval na vznesenej námietke premlčania tak, ako ju uviedol v

podaní zo dňa 20. 6. 2007, keďže premlčacia lehota podľa neho uplynula najneskôr 31.

januára 2000.“.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa krajský súd

vysporiadava s odvolaním sťažovateľa, vyplýva: „S poukazom na závery nálezu Ústavného

súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí vytkol Krajskému súdu v Košiciach arbitrážnosť jeho

postupu v odvolacom konaní a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, odvolací súd

k odvolacím námietkam sústredeným v odvolaní žalovaného uvádza:

Predmetom konania v predmetnej veci je Žalobcom uplatnený nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia podľa § 454 O. z., ku ktorému došlo v súvislosti so zvýhodneným

užívaním služobného bytu žalovaného, vykonávajúceho funkciu člena Predstavenstva

právneho predchodcu žalobcu (I. a. s.), na základe ktorého vznikla zákonná povinnosť

žalovaného (daňovníka) zaplatiť daň. Žalobca ako platca dane porušil svoju povinnosť pri

vyberaní a platení dane z príjmu zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov, preto mu bol

daňovým úradom vyrubený dodatočný predpis na dani platobným výmerom Daňového

úradu B. 600/220/46254/ZČ/99/Str zo dňa 28. 4. 1999 podľa § 40r zák. č. 28671992 Zb. v

znení neskorších predpisov, ktorý aj zaplatil dňa 20. 5. 1999 v pomernej sume pripadajúcej

na žalovaného, ktorá predstavuje uplatňovanú sumu v konaní.

Takýmto plnením žalobcu potom došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454

O. z. na strane žalovaného, keďže žalobca použitím svojich finančných prostriedkov plnil

za žalovaného, čo podľa práva mal plniť sám. Takúto povinnosť platiť daň mal daňovník,

v predmetnom prípade žalovaný a žalobca bol len v pozícii platiteľa dane, ktorý mal

zákonnú povinnosť odviesť daň.

Žalovaný spochybňoval dôvodnosť uplatňovaného nároku citáciou platných

ustanovení zákona o daniach z príjmov, resp. zákona o správe dane a poplatkov porušením

povinností zo strany žalobcu, z čoho vyvodzoval, že on ako daňovník nemohol žiadnym

spôsobom ovplyvniť plnenie uvedenej povinnosti platiť dane a naviac o nesplnení takýchto

povinností platiteľom dane správcovi dane ako daňovník ani nemal vedomosť s tým, že

v tejto súvislosti zdôraznil právnu úpravu uvedenú v ustanovení § 40j ods. 2 zák.

č. účinnom pre zdaňovacie obdobie v roku 1997. Poukázal aj na vznesenú

námietku premlčania, keďže premlčacia doba podľa jeho názoru uplynula najneskôr

31. januára 2000.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalovaného, že predmetom konania

vo veci je žaloba na plnenie, teda na vydanie (zaplatenie) bezdôvodného obohatenia podľa

§ 454 O. z., teda plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu (majetkového vzťahu,

občianskoprávneho vzťahu) aký má na mysli ustanovenie § 1 O. z. (§ 489) a nie vzťahu

administratívneho, teda vzťahu medzi daňovým orgánom Štátu a platiteľom dane.

Bezdôvodné obohatenie v je totiž definované ako záväzkovo-

právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo

k bezdôvodnému obohateniu.

Záväzok z bezdôvodného obohatenia vznikne iba vtedy, ak sa naplnia všetky zákonom

ustanovené predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatil).

Predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie

majetkových hodnôt jedným subjektom, a to na úkor iného, v majetkových pomeroch,

ktorého sa táto zmena prejavila; ujma jedného je v podstate dôsledkom obohatenia iného.

Pri úvahe o povahe konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi je potrebné

vychádzať z obsahu tohto vzťahu a zo vzájomného postavenia jeho účastníkov.

Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech, ktorý sa musí vydať nie je

protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia

sa, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, teda bez právom

uznaného dôvodu, bez ohľadu na to, či obohatený o získaní bezdôvodného obohatenia vedel

alebo nevedel. V prípade § 454 O. z. ide o spôsob získania bezdôvodného obohatenia, keď

je tu právna povinnosť na konkrétne plnenie u toho, za ktorého bolo plnené a naopak, nie je

tu povinnosť na strane toho, kto za neho splnil. Ten, kto plnenie poskytol za iného, má právo

žiadať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil a nie od toho,

komu plnil. Dlžník, za ktorého bolo plnené, sa stáva obohatený na úkor toho, kto za neho

veriteľovi poskytol plnenie, splnením jeho dlhu iným a to v okamihu, kedy zanikol jeho dlh.

V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na to, že užívanie nadštandardne

vybaveného služobného bytu žalovaným bolo príjmom rovnakého charakteru, aký

predpokladá ustanovenie v znení platnom a účinnom pre

zdaňovacie obdobie roku 1997 a takýto príjem bol predmetom dane podľa § 6 ods. 2

citovanej právnej normy a žalovaný mal postavenie daňovníka podľa § 2 ods. 1 citovanej

právnej normy. Povinnosť zaplatiť daň z príjmov správcovi dane zo všeobecnosti mal

daňovník (žalovaný) v lehote na priznanie po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa

daň vyrubovala (§ 40d ods. 1 uvedeného zákona).

Ustanovenie § 40f citovanej právnej normy ustanovovalo povinnosť zraziť preddavok

na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov zo zdaniteľnej mzdy daňovníka

platiteľovi dane a tento zrazený preddavok odviesť správcovi dane. Nedoplatok dane

vyplývajúci z ročného vyúčtovania preddavkov má platiteľ dane zraziť daňovníkovi zo mzdy

najneskôr do konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa vykonávalo ročné zúčtovanie

preddavkov a odviesť zrazený preddavok správcovi dane (§ 40ch ods. 8 uvedeného zákona).

Za tohto stavu daňová povinnosť zaplatiť daň z príjmov zo závislej činnosti

a funkčných pôžitkov v prejednávanej veci vznikla žalovanému ako daňovníkovi. Žalobca

ako platiteľ dane nezahrnul do ročného základu žalovaného uvedené príjmy, v dôsledku

čoho bola ročná daň žalovaného vypočítaná nesprávne a daňový úrad ako správca dane

započítal a žalobcovi vyrubil dodatočný predpis na dani vyššie uvedeným rozhodnutím

Daňového úradu...

Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalobcovi bolo síce rozhodnutím

príslušného daňového úradu, teda správcom dane vyrubený dodatočný predpis na dani, ale

ako platiteľovi dane a nie ako daňovníkovi. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného

nároku a povahy uplatneného nároku je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi

vzťahom verejnoprávnym podľa daňových predpisov a vzťahom občianskoprávnym, medzi

tým, kto vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia v občianskom súdnom konaní podanou

Žalobou vymáha a tým, proti komu ju vymáha.

Daňovníkom je totiž osoba, ktorej príjmy a majetok alebo činnosti priamo podliehajú

daní a je definovaná ustanovením § 5 ods. 2 zák. č. 511/92 Z. z. v znení účinnom pre

uplatňované obdobie a platiteľom dane osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú

od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá a je definovaná

v § 5 ods. 3 citovanej právnej normy.

Platiteľ dane teda neplní vlastnú daňovú povinnosť zo svojich finančných

prostriedkov, ale z prostriedkov daňovníka odvádza jeho daňovú povinnosť. Ide o špecifickú

povahu prípadu, kedy do vzťahu medzi správcom dane a daňovníkom vstupuje tretia osoba

– platiteľ dane, ktorý plní za daňovníka. Uskutočneným plnením sa síce majetok povinného

subjektu daňovníka nezmenšil, avšak keby svoju povinnosť splnil, teda zaplatil svoju daň,

k zmenšeniu majetku by došlo. Naopak, keďže za neho splnil jeho dlh platiteľ dane,

okamihom splnenia dlhu, teda 10. 5. 1999 daňovník získava neoprávnený majetkový

prospech. V prejednávanej veci nie je možné prijať ani ďalšiu argumentáciu žalovaného

s poukazom na rozhodnutie NS SR , keďže v predmetnej veci bol žalobca

platiteľom dane a chcel, aby sa na jeho plnení podieľal aj žalovaný.

V prejednávanom prípade ide v občianskom súdnom konaní o vyššie uvádzaný

Špecifický prípad, kedy do vzťahu medzi správcom dane a daňovníkom (žalovaným)

vstupuje tretia osoba platiteľ dane (žalobca), ktorý riadne splnil jeho dlh za daňovníka.

Nejde teda o vzťah medzi daňovým orgánom štátu a platiteľom dane, ale vzťah medzi

žalobcom, ktorý v predmetnej veci nie je v žiadnom vzťahu so správcom dane a žalovaným,

za ktorého žalobca plnil. Významné pre určenie charakteru povinnosti žalovaného je, či išlo

o plnenie verejnoprávnej alebo inej povinnosti, keďže v občianskom súdnom konaní

v prejednávanej veci sa jedná o vzťah súkromnoprávny, majetkový, ako má na zreteli

právna úprava daná ustanoveniami . Preto je právne bezvýznamná

aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného o premlčaní uplatneného nároku a správne

uzavrel súd prvého stupňa, ak stanovil dobu počiatku premlčacej lehoty v nadväznosti na

zaplatenie predpísanej dane žalobcom 10. 5. 1999, keďže predmetom konania nie je

premlčanie nároku na zrazenie preddavku na daň podľa daňových predpisov, ale vydanie

bezdôvodného obohatenia vyplývajúce zo záväzkového vzťahu podľa § 489 v spojení

s ustanovením .

Naviac z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca ako platiteľ

dane, správcovi dane, daňovému orgánu Štátu uhradil dňa 10. 5. 1999 na základe ním

vyššie uvádzaného vydaného výmeru, aj keď v tom čase podľa

v znení platnom do 31. 12. 1999 takúto povinnosť nemal, lebo už žalovanému nevyplácal

pôžitky a rozhodne túto povinnosť už mal v tomto čase žalovaný ako daňovník (§ 40ch

ods. 8). Žalobca splnil za žalovaného jeho dlh, hoci podľa zákona plniť nemal a plnil za

žalovaného to, čo mal plniť žalovaný ako daňovník.

Za danej situácie preto odvolací súd opätovne uzatvára, že odvolacie námietky

žalovaného sa javia skutkovo aj právne bezvýznamné, preto podľa § 219 ods. 2 rozsudok

súdu prvého stupňa čo do výšky uplatnenej istiny ako vecne správny potvrdil.“

Ako vyplýva z citovaného nálezu ústavného súdu, po zrušení rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 12. marca 2009 bolo úlohou krajského súdu opätovne

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu pri rešpektovaní nálezu

ústavného súdu, z ktorého vyplývala povinnosť krajského súdu

- uviesť, či na daný prípad bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenie § 451

alebo ,

- vysporiadať sa s príslušnými ustanoveniami s vecou súvisiaceho zákona o dani

z príjmov,

- vyriešiť spornú otázku, kto mal voči správcovi dane postavenie daňového dlžníka,

a teda či žalobca plnil správcovi dane svoj dlh alebo či plnil dlh sťažovateľa.

Po preštudovaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súd ústavný súd

konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými

dôvodmi odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré

by boli spôsobilé spochybniť správnosť rozsudku krajského súdu, iba opakuje dôvody

sťažnosti, o ktorej už ústavný súd svojím nálezom rozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu rešpektoval v plnej miere nález ústavného súdu a ústavne

súladným spôsobom sa vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania, na ktoré ústavný súd

v náleze poukázal. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd napokon konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania sťažovateľa, a to aj s tými, na ktoré ústavný

súd v svojom náleze nepoukázal. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z citovaného

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto ústavný súd nepovažuje za

potrebné k tomuto podrobnému odôvodneniu čokoľvek uvádzať.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť a a dodatkového protokolu.

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového

protokolu ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení základného práva podľa , resp. dodatkového

protokolu, by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011