Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 237/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,

PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia podľa v spojení s právom na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutiami v súvislosti s nepovolením návštev M. M. vo väzbe v dňoch 5. októbra 2010,

19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) v súvislosti s nepovolením mu návštev vo

väzbe (ďalej len „ústav“) v dňoch 5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010,

30. novembra 2010 a 21. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-

112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krivej

výpovede a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. apríla 2010 bol sťažovateľ od 1. apríla 2010 vzatý do výkonu

aj kolúznej väzby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Na podklade obžaloby

prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k.

-261 z 30. septembra 2010 je vedené konanie pred okresným súdom. V dňoch

5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra

2010 sťažovateľ požadoval návštevy svojich príbuzných v ústave, ktorých schválenie

podliehalo súhlasu zákonného sudcu okresného súdu. Sudca súhlas na ich uskutočnenie

nemal dať/nedal, v dôsledku čoho sa tieto sťažovateľom požadované návštevy

nemali/nemohli uskutočniť – „v dňoch 05. 10. 2010, 19. 10. 2010, 25. 10. 2010, 30. 11.

2010 a 21. 12. 2010 mi boli zo strany ústavu na výkon väzby stanovené termíny (riadne

a mimoriadne) na prijatie návštev, ktoré sa však vzhľadom na ich neschválenie okresným

súdom neuskutočnili“.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti právne argumentoval

o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“), ,

dohovorom a poukazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva, keď v podstatnom dôvodil, že „neexistuje žiadna právna norma umožňujúca

obvinenému vo väzbe návštevu a jej prijatie raz za tri týždne podľa § 19 ods. 1 zákona

o výkone väzby zakázať, resp. neumožniť. Orgán činný v trestnom konaní... alebo súd má

právo sa návštevy zúčastniť, no nie návštevu obvineného zakázať. Pre zakázanie návštev

obvineného tak neexistuje zrozumiteľná a predvídateľná právna norma a samotné

ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o výkone väzby nemožno vykladať spôsobom popierajúcim

právo obvineného na prijatie návštevy raz za tri týždne a umožňujúcim neprípustnú

svojvôľu v činnosti OČTK, resp. súdu v povoľovaní, resp. nepovoľovaní návštev

obvineného, čo často býva zneužívané na šikanovanie obvinených.“. Sťažovateľ si je

vedomý toho, že je vo výkone väzby obmedzované jeho právo na súkromný a rodinný život

podľa a , avšak tieto obmedzenia nesmú byť aj svojvôľou

rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdu zneužívané nad rámec zákona

a a dohovorom garantovaných práv, ktorých porušenie namieta. „Pokiaľ môže

obvinený v kolúznej väzbe prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase OČTK alebo

súdu..., ústavne súladným spôsobom nemožno toto ustanovenie vykladať autonómne bez

ohľadu na zákonom ustanovené právo na prijatie návštevy raz za tri týždne (§ 19 ods. 1

zákona o výkone väzby) a bez ohľadu na základné právo na súkromie garantované

a Dohovorom.“ Svoju argumentáciu podporil výkladom relevantnej právnej úpravy, ku

ktorej poznamenal, že „legálnosť obmedzenia práva na súkromie u obvinených vo väzbe

spočíva v tom, že majú právo prijať návštevu raz za tri týždne, teda nie ľubovoľne, že sa

tejto návštevy môže zúčastniť len predpísaný počet osôb a u obvinených v kolúznej väzbe

navyše v tom, že rozhovor obvineného s návštevou môže OČTK alebo súd počúvať. Keďže

neexistuje žiadny všeobecne záväzný právny predpis umožňujúci návštevu obvineného

v kolúznej väzbe zakázať, a teda takýto zásah do práva na súkromie nie je predvídateľný

taxatívnym uvedením dôvodov, na základe ktorých môže k nemu dôjsť, majú všetky štátne

orgány vrátane OČTK a súdu povinnosť ustanovenia zákona o výkone väzby vykladať

spôsobom, ktorý nebude neoprávnene zasahovať do práva obvineného na súkromný

a rodinný život.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutiami

v tejto veci porušil základné právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 16

ods. 1 a ... a a ods. 2 Dohovoru... v súvislosti s právom

sťažovateľa na prijatie návštev v ústave na výkon väzby.

2. Okresnému súdu... sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných

práv sťažovateľa.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 10 000 €...

4. Okresný súd... je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal, že postupom okresného súdu, ktorým mu neumožnil, resp.

neodsúhlasil návštevu vo väzbe jeho príbuznými, bolo zasiahnuté do jeho práva na rodinný

život a súkromie podľa označených článkov a dohovoru. „Zo súvisiacich ustanovení

zákona o výkone väzby vyplýva, že OČTK alebo súd si môžu vyhradiť svoju prítomnosť na

návšteve obvineného, ktorý je v kolúznej väzbe, no v žiadnom prípade z ustanovenia § 19

ods. 2 zákona o výkone väzby nevyplýva právo OČTK alebo súdu návštevu obvinenému

zakázať.“ Tento zásah bol podľa sťažovateľa v rozpore s princípom predvídateľnosti

postupu štátnych orgánov s ohľadom na princíp právnej istoty a zákonným právom na

uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého rozhodol. „Pokiaľ mi boli okresným

súdom zakázané návštevy bez uvedenia príslušných ustanovení zákona, na základe ktorých

takto konal, ide o nepreskúmateľné a svojvoľné rozhodnutie v rozpore s ,

dohovorom a zákonom. Neschválením mojich návštev v ústave na výkon väzby okresný súd

porušil moje právo na súkromný a rodinný život podľa ... ... a ...

dohovoru.“

8. Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby

obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby, zaistenie

bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva

väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby. Podľa § 2a

ods. 1 zákona o výkone väzby počas výkonu väzby je obvinený obmedzený najmä vo

výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu,

zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva

slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva slobodne sa

zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach. Podľa

§ 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za tri týždne

v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb vrátane

detí; ak má obvinený viac ako štyri deti, toto obmedzenie neplatí pre deti obvineného.

V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť prijatie návštevy častejšie alebo

návštevu viacerých osôb.

9. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa od

1. apríla 2010 nachádza v ústave vo výkone aj kolúznej väzby, o ktorej rozhodol podľa § 71

ods. 1 písm. b) svojím uznesením sudca pre prípravné konanie

okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. apríla 2010. Od podania obžaloby prokurátora okresnej

prokuratúry č. k. -261 z 30. septembra 2010 pre prečin krivej výpovede

a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 Trestného

zákona, ktorá bola 30. septembra 2010 doručená na okresný súd, je v pôsobnosti zákonného

sudcu okresného súdu rozhodovať o povoľovaní návštev sťažovateľa (obžalovaného)

v ústave. Počas tejto doby sťažovateľ požiadal okresný súd o viacero návštev (do

10. februára 2011 celkom 9 návštev, čo vyplýva zo záznamov ústavu poskytnutých

ústavnému súdu, pozn.), z ktorých mu mal okresný súd nevyhovieť v už uvedených piatich

prípadoch. Počas prípravného konania sťažovateľ naposledy prijal návštevu 8. septembra

2010 a poslednú naplánovanú návštevu mal na 29. september 2010, ktorá sa podľa

záznamov ústavu neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T.

Po tomto období sťažovateľ opätovne prijal návštevu svojich príbuzných 11. januára 2011,

20. januára 2011, 1. februára 2011 a 10. februára 2011, čo vyplýva zo záznamov ústavu

poskytnutých ústavnému súdu. Obdobie, počas ktorého v dôsledku postupu okresného súdu

nebol sťažovateľ v osobnom kontakte s príbuznými, resp. priateľmi, trvalo 3 mesiace.

Následne sťažovateľovi boli umožnené ďalšie ním požadované návštevy.

II.A

K neuskutočneným návštevám sťažovateľa 5. októbra 2010, 19. októbra 2010

a 25. októbra 2010

10. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa

pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo

inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo

slobôd (napr. , ).

11. Ústavnému súdu bola sťažovateľom podaná sťažnosť doručená 11. januára 2011.

O zamietnutí ním v časti II.A požadovaných návštev sa dozvedel/mohol dozvedieť

5. októbra 2010, 19. októbra 2010 a 25. októbra 2010, keď sa tieto plánované návštevy

neuskutočnili. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu jej oneskorenosti.

II.B

K namietaným návštevám sťažovateľa plánovaným na 30. november 2010

a 21. december 2010

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

13. Podľa obvinený môže byť vzatý do

väzby... ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a... vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

14. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam predmetnej veci

vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy formou

účastníctva podľa a . Dôvod jeho vzatia

do väzby podľa bol daný jeho snahou ovplyvňovať

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v inej trestnej veci. Trestné konanie

prebieha v súčasnom období pred súdom, v rámci tohto konania sudca okresného súdu

zadržal list sťažovateľa adresovaný jeho priateľke K. M., v ktorom ju nabádal na získavanie

písomných podkladov a vytváranie podmienok sťažujúcich postup okresného súdu v konaní

s odporúčaním ako presne postupovať. Taktiež z vyjadrení zákonného sudcu okresného

súdu vyplýva, že osoba, o povolenie návštev s ktorou sťažovateľ žiadal, bola aj dôležitým

svedkom v inej trestnej veci. So sťažovateľom požadovanou návštevou na 21. december

2010 sudca nesúhlasil z dôvodu, aby nedochádzalo k mareniu objasňovania skutočností

závažných pre trestné konanie, z ktorého dôvodu bol sťažovateľ aj vzatý do kolúznej väzby

(„... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

bude... mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie...“).

15. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplynulo, že v súvislosti so sťažovateľovom

uvádzanou požiadavkou na návštevu 30. novembra 2010 nie je známe stanovisko sudcu

okresného súdu. Z vyjadrení samotného sťažovateľa vyplýva, že sa pokúšal zabezpečiť

predmetné vyjadrenie zákonného sudcu okresného súdu osobnou iniciatívou svojej

priateľky K. M., ktorá sa mala tiež tejto návštevy zúčastniť. Pri osobách nachádzajúcich sa

vo výkone kolúznej väzby zákon o výkone väzby v § 20 ods. 3 ustanovuje možnosť

prijímať a odosielať korešpondenciu obvineným iba prostredníctvom orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu. V tomto prípade však tento postup nebol dodržaný,

v dôsledku čoho žiadosť sťažovateľa o povolenie návštevy naplánovanej na 30. november

2010 nebola zákonným sudcom okresného súdu ani posudzovaná, keďže nebolo o súhlas

s jej uskutočnením požiadané zákonom ustáleným spôsobom.

16. Režim návštev osoby vo výkone väzby má nepochybne význam z hľadiska

udržiavania rodinných väzieb medzi osobami držanými vo väzbe a ich príbuznými, a teda

takéto návštevy by mali byť v zásade umožnené. Podľa názoru ústavného súdu

rozhodovanie o povolení návštevy osoby vo väzbe môže v nevyhnutnom rozsahu súvisieť

tiež s podmienkami väzby tejto osoby, teda takéto rozhodovanie môže v rozumnej miere

sledovať aj dosiahnutie cieľov uvedených v § 2 zákona o výkone väzby, ako aj samotný

účel obmedzenia osobnej slobody (v danom prípade) sťažovateľa. Inak povedané, negatívne

rozhodnutie by malo zabezpečiť, resp. garantovať, aby nedošlo k porušeniu určitého záujmu

chráneného zákonom, avšak jeho trvanie by nemalo prekročiť dobu nevyhnutne potrebnú na

dosiahnutie sledovaného cieľa. Sudca má pri prijatí takéhoto rozhodnutia istú mieru

rozhodovacej voľnosti, ktorá je vzhľadom na dynamické okolnosti, ktoré pri svojom

rozhodovaní musí zvažovať (aktuálny stav konania vo veci osoby vo väzbe, okolnosti

súvisiace s osobou sťažovateľa, či jeho pôsobenie v mieste výkonu väzby), prirodzená

a oslabuje tak v súdnom konaní uplatňovaný princíp predvídateľnosti rozhodnutí. Ani

v tomto prípade však súd nemôže rozhodovať svojvoľne, ale musí neustále prihliadať na

dodržanie cieľov sledovaných prípadnými obmedzeniami ustanovenými v § 2 zákona

o výkone väzby a na samotný účel obmedzenia osobnej slobody. Svojvoľné rozhodnutie

o neudelení súhlasu s návštevou príbuzných osobe držanej vo väzbe a predovšetkým

následné opakované zotrvávanie na tomto negatívnom stanovisku vo vzťahu k návštevám

osoby vo väzbe príbuznými by bezo sporu mohlo významným spôsobom zasiahnuť do

práva tejto osoby na rešpektovanie jej rodinného života a súkromia. Nie bezvýznamnou je

tiež možnosť opakovaných žiadostí o uskutočnenie návštevy, v rámci ktorých musí

prihliadať príslušný orgán (sudca) na aktuálnu situáciu.

17. Vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu ústavný súd k neuskutočneným

návštevám v časti II.B uvedeným konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s návštevou

plánovanou na 30. november 2010 nepožiadal o jej schválenie zákonom predpokladaným

spôsobom a návšteva sťažovateľom plánovaná na 21. december 2010 nebola sudcom

schválená z dôvodu potreby zabezpečiť riadny postup okresného súdu v prebiehajúcom

konaní elimináciou pokusov sťažovateľa doň zasahovať zákonne neprípustným spôsobom.

V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že už 11. januára 2011, keď sťažovateľ doručil

sťažnosť ústavnému súdu, bola sťažovateľovi povolená návšteva v ústave, ktorá sa aj

uskutočnila, a v nasledujúcom období prijal niekoľko návštev za sebou. Taktiež počas

prípravného konania sa v ústave pravidelne stretával so svojimi blízkymi, naposledy

8. septembra 2010 a poslednú naplánovanú návštevu mal na 29. september 2010, ktorá sa

neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T. S prihliadnutím

na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa aj v tejto časti odmietol, a to

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011