Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 237/2011
PDF · 225.25 KB
No categories available
I. ÚS 237/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne
prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,
PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby
a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a jeho
rozhodnutiami v súvislosti s nepovolením návštev M. M. vo väzbe v dňoch 5. októbra 2010,
19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 248/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“) v súvislosti s nepovolením mu návštev vo
väzbe (ďalej len „ústav“) v dňoch 5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010,
30. novembra 2010 a 21. decembra 2010.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-
112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krivej
výpovede a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010
z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010 bol sťažovateľ od 1. apríla 2010 vzatý do výkonu
aj kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Na podklade obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k.
Pv 1174/2007-261 z 30. septembra 2010 je vedené konanie pred okresným súdom. V dňoch
5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra
2010 sťažovateľ požadoval návštevy svojich príbuzných v ústave, ktorých schválenie
podliehalo súhlasu zákonného sudcu okresného súdu. Sudca súhlas na ich uskutočnenie
nemal dať/nedal, v dôsledku čoho sa tieto sťažovateľom požadované návštevy
nemali/nemohli uskutočniť – „v dňoch 05. 10. 2010, 19. 10. 2010, 25. 10. 2010, 30. 11.
2010 a 21. 12. 2010 mi boli zo strany ústavu na výkon väzby stanovené termíny (riadne
a mimoriadne) na prijatie návštev, ktoré sa však vzhľadom na ich neschválenie okresným
súdom neuskutočnili“.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti právne argumentoval zákonom č. 221/2006 Z. z.
o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“), ústavou,
dohovorom a poukazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva, keď v podstatnom dôvodil, že „neexistuje žiadna právna norma umožňujúca
obvinenému vo väzbe návštevu a jej prijatie raz za tri týždne podľa § 19 ods. 1 zákona
o výkone väzby zakázať, resp. neumožniť. Orgán činný v trestnom konaní... alebo súd má
právo sa návštevy zúčastniť, no nie návštevu obvineného zakázať. Pre zakázanie návštev
obvineného tak neexistuje zrozumiteľná a predvídateľná právna norma a samotné
ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o výkone väzby nemožno vykladať spôsobom popierajúcim
právo obvineného na prijatie návštevy raz za tri týždne a umožňujúcim neprípustnú
svojvôľu v činnosti OČTK, resp. súdu v povoľovaní, resp. nepovoľovaní návštev
obvineného, čo často býva zneužívané na šikanovanie obvinených.“. Sťažovateľ si je
vedomý toho, že je vo výkone väzby obmedzované jeho právo na súkromný a rodinný život
podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, avšak tieto obmedzenia nesmú byť aj svojvôľou
rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdu zneužívané nad rámec zákona
a ústavou a dohovorom garantovaných práv, ktorých porušenie namieta. „Pokiaľ môže
obvinený v kolúznej väzbe prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase OČTK alebo
súdu..., ústavne súladným spôsobom nemožno toto ustanovenie vykladať autonómne bez
ohľadu na zákonom ustanovené právo na prijatie návštevy raz za tri týždne (§ 19 ods. 1
zákona o výkone väzby) a bez ohľadu na základné právo na súkromie garantované Ústavou
a Dohovorom.“ Svoju argumentáciu podporil výkladom relevantnej právnej úpravy, ku
ktorej poznamenal, že „legálnosť obmedzenia práva na súkromie u obvinených vo väzbe
spočíva v tom, že majú právo prijať návštevu raz za tri týždne, teda nie ľubovoľne, že sa
tejto návštevy môže zúčastniť len predpísaný počet osôb a u obvinených v kolúznej väzbe
navyše v tom, že rozhovor obvineného s návštevou môže OČTK alebo súd počúvať. Keďže
neexistuje žiadny všeobecne záväzný právny predpis umožňujúci návštevu obvineného
v kolúznej väzbe zakázať, a teda takýto zásah do práva na súkromie nie je predvídateľný
taxatívnym uvedením dôvodov, na základe ktorých môže k nemu dôjsť, majú všetky štátne
orgány vrátane OČTK a súdu povinnosť ustanovenia zákona o výkone väzby vykladať
spôsobom, ktorý nebude neoprávnene zasahovať do práva obvineného na súkromný
a rodinný život.“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a rozhodnutiami
v tejto veci porušil základné právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy... a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru... v súvislosti s právom
sťažovateľa na prijatie návštev v ústave na výkon väzby.
2. Okresnému súdu... sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných
práv sťažovateľa.
3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 10 000 €...
4. Okresný súd... je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ namietal, že postupom okresného súdu, ktorým mu neumožnil, resp.
neodsúhlasil návštevu vo väzbe jeho príbuznými, bolo zasiahnuté do jeho práva na rodinný
život a súkromie podľa označených článkov ústavy a dohovoru. „Zo súvisiacich ustanovení
zákona o výkone väzby vyplýva, že OČTK alebo súd si môžu vyhradiť svoju prítomnosť na
návšteve obvineného, ktorý je v kolúznej väzbe, no v žiadnom prípade z ustanovenia § 19
ods. 2 zákona o výkone väzby nevyplýva právo OČTK alebo súdu návštevu obvinenému
zakázať.“ Tento zásah bol podľa sťažovateľa v rozpore s princípom predvídateľnosti
postupu štátnych orgánov s ohľadom na princíp právnej istoty a zákonným právom na
uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého rozhodol. „Pokiaľ mi boli okresným
súdom zakázané návštevy bez uvedenia príslušných ustanovení zákona, na základe ktorých
takto konal, ide o nepreskúmateľné a svojvoľné rozhodnutie v rozpore s Ústavou,
dohovorom a zákonom. Neschválením mojich návštev v ústave na výkon väzby okresný súd
porušil moje právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 16... čl. 19... Ústavy a čl. 8...
dohovoru.“
8. Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby
obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby, zaistenie
bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva
väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby. Podľa § 2a
ods. 1 zákona o výkone väzby počas výkonu väzby je obvinený obmedzený najmä vo
výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu,
zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva
slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva slobodne sa
zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach. Podľa
§ 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za tri týždne
v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb vrátane
detí; ak má obvinený viac ako štyri deti, toto obmedzenie neplatí pre deti obvineného.
V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť prijatie návštevy častejšie alebo
návštevu viacerých osôb.
9. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa od
1. apríla 2010 nachádza v ústave vo výkone aj kolúznej väzby, o ktorej rozhodol podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku svojím uznesením sudca pre prípravné konanie
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010. Od podania obžaloby prokurátora okresnej
prokuratúry č. k. Pv 1174/2007-261 z 30. septembra 2010 pre prečin krivej výpovede
a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 Trestného
zákona, ktorá bola 30. septembra 2010 doručená na okresný súd, je v pôsobnosti zákonného
sudcu okresného súdu rozhodovať o povoľovaní návštev sťažovateľa (obžalovaného)
v ústave. Počas tejto doby sťažovateľ požiadal okresný súd o viacero návštev (do
10. februára 2011 celkom 9 návštev, čo vyplýva zo záznamov ústavu poskytnutých
ústavnému súdu, pozn.), z ktorých mu mal okresný súd nevyhovieť v už uvedených piatich
prípadoch. Počas prípravného konania sťažovateľ naposledy prijal návštevu 8. septembra
2010 a poslednú naplánovanú návštevu mal na 29. september 2010, ktorá sa podľa
záznamov ústavu neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T.
Po tomto období sťažovateľ opätovne prijal návštevu svojich príbuzných 11. januára 2011,
20. januára 2011, 1. februára 2011 a 10. februára 2011, čo vyplýva zo záznamov ústavu
poskytnutých ústavnému súdu. Obdobie, počas ktorého v dôsledku postupu okresného súdu
nebol sťažovateľ v osobnom kontakte s príbuznými, resp. priateľmi, trvalo 3 mesiace.
Následne sťažovateľovi boli umožnené ďalšie ním požadované návštevy.
II.A
K neuskutočneným návštevám sťažovateľa 5. októbra 2010, 19. októbra 2010
a 25. októbra 2010
10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa
pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo
inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na
odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
III. ÚS 124/04). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno
považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo
slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
11. Ústavnému súdu bola sťažovateľom podaná sťažnosť doručená 11. januára 2011.
O zamietnutí ním v časti II.A požadovaných návštev sa dozvedel/mohol dozvedieť
5. októbra 2010, 19. októbra 2010 a 25. októbra 2010, keď sa tieto plánované návštevy
neuskutočnili. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskorenosti.
II.B
K namietaným návštevám sťažovateľa plánovaným na 30. november 2010
a 21. december 2010
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
13. Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do
väzby... ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a... vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
14. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam predmetnej veci
vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy formou
účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 Trestného zákona. Dôvod jeho vzatia
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol daný jeho snahou ovplyvňovať
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v inej trestnej veci. Trestné konanie
prebieha v súčasnom období pred súdom, v rámci tohto konania sudca okresného súdu
zadržal list sťažovateľa adresovaný jeho priateľke K. M., v ktorom ju nabádal na získavanie
písomných podkladov a vytváranie podmienok sťažujúcich postup okresného súdu v konaní
s odporúčaním ako presne postupovať. Taktiež z vyjadrení zákonného sudcu okresného
súdu vyplýva, že osoba, o povolenie návštev s ktorou sťažovateľ žiadal, bola aj dôležitým
svedkom v inej trestnej veci. So sťažovateľom požadovanou návštevou na 21. december
2010 sudca nesúhlasil z dôvodu, aby nedochádzalo k mareniu objasňovania skutočností
závažných pre trestné konanie, z ktorého dôvodu bol sťažovateľ aj vzatý do kolúznej väzby
(„... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
bude... mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie...“).
15. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplynulo, že v súvislosti so sťažovateľovom
uvádzanou požiadavkou na návštevu 30. novembra 2010 nie je známe stanovisko sudcu
okresného súdu. Z vyjadrení samotného sťažovateľa vyplýva, že sa pokúšal zabezpečiť
predmetné vyjadrenie zákonného sudcu okresného súdu osobnou iniciatívou svojej
priateľky K. M., ktorá sa mala tiež tejto návštevy zúčastniť. Pri osobách nachádzajúcich sa
vo výkone kolúznej väzby zákon o výkone väzby v § 20 ods. 3 ustanovuje možnosť
prijímať a odosielať korešpondenciu obvineným iba prostredníctvom orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu. V tomto prípade však tento postup nebol dodržaný,
v dôsledku čoho žiadosť sťažovateľa o povolenie návštevy naplánovanej na 30. november
2010 nebola zákonným sudcom okresného súdu ani posudzovaná, keďže nebolo o súhlas
s jej uskutočnením požiadané zákonom ustáleným spôsobom.
16. Režim návštev osoby vo výkone väzby má nepochybne význam z hľadiska
udržiavania rodinných väzieb medzi osobami držanými vo väzbe a ich príbuznými, a teda
takéto návštevy by mali byť v zásade umožnené. Podľa názoru ústavného súdu
rozhodovanie o povolení návštevy osoby vo väzbe môže v nevyhnutnom rozsahu súvisieť
tiež s podmienkami väzby tejto osoby, teda takéto rozhodovanie môže v rozumnej miere
sledovať aj dosiahnutie cieľov uvedených v § 2 zákona o výkone väzby, ako aj samotný
účel obmedzenia osobnej slobody (v danom prípade) sťažovateľa. Inak povedané, negatívne
rozhodnutie by malo zabezpečiť, resp. garantovať, aby nedošlo k porušeniu určitého záujmu
chráneného zákonom, avšak jeho trvanie by nemalo prekročiť dobu nevyhnutne potrebnú na
dosiahnutie sledovaného cieľa. Sudca má pri prijatí takéhoto rozhodnutia istú mieru
rozhodovacej voľnosti, ktorá je vzhľadom na dynamické okolnosti, ktoré pri svojom
rozhodovaní musí zvažovať (aktuálny stav konania vo veci osoby vo väzbe, okolnosti
súvisiace s osobou sťažovateľa, či jeho pôsobenie v mieste výkonu väzby), prirodzená
a oslabuje tak v súdnom konaní uplatňovaný princíp predvídateľnosti rozhodnutí. Ani
v tomto prípade však súd nemôže rozhodovať svojvoľne, ale musí neustále prihliadať na
dodržanie cieľov sledovaných prípadnými obmedzeniami ustanovenými v § 2 zákona
o výkone väzby a na samotný účel obmedzenia osobnej slobody. Svojvoľné rozhodnutie
o neudelení súhlasu s návštevou príbuzných osobe držanej vo väzbe a predovšetkým
následné opakované zotrvávanie na tomto negatívnom stanovisku vo vzťahu k návštevám
osoby vo väzbe príbuznými by bezo sporu mohlo významným spôsobom zasiahnuť do
práva tejto osoby na rešpektovanie jej rodinného života a súkromia. Nie bezvýznamnou je
tiež možnosť opakovaných žiadostí o uskutočnenie návštevy, v rámci ktorých musí
prihliadať príslušný orgán (sudca) na aktuálnu situáciu.
17. Vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu ústavný súd k neuskutočneným
návštevám v časti II.B uvedeným konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s návštevou
plánovanou na 30. november 2010 nepožiadal o jej schválenie zákonom predpokladaným
spôsobom a návšteva sťažovateľom plánovaná na 21. december 2010 nebola sudcom
schválená z dôvodu potreby zabezpečiť riadny postup okresného súdu v prebiehajúcom
konaní elimináciou pokusov sťažovateľa doň zasahovať zákonne neprípustným spôsobom.
V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že už 11. januára 2011, keď sťažovateľ doručil
sťažnosť ústavnému súdu, bola sťažovateľovi povolená návšteva v ústave, ktorá sa aj
uskutočnila, a v nasledujúcom období prijal niekoľko návštev za sebou. Taktiež počas
prípravného konania sa v ústave pravidelne stretával so svojimi blízkymi, naposledy
8. septembra 2010 a poslednú naplánovanú návštevu mal na 29. september 2010, ktorá sa
neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T. S prihliadnutím
na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol, a to
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011