Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 273/2011
PDF · 161.53 KB
No categories available
IV. ÚS 273/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. N., B., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžso/8/2009 z 30. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso/8/2009 z 30. novembra 2009
(ďalej len „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že najvyšší súd namietaným
rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 S 61/2006, 1 S 216/2008, 1 S 217/2008 z 20. novembra 2008, ktorým krajský súd
zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. 492/2005-OPPK-SBT, č. 492/2005-
OPPK-SBT a č. 490/2005-OPPK-SBT z 21. marca 2005.
Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd vo svojom rozsudku „iba cituje a odpisuje
jednotlivé podania a vyjadrenia účastníkov konania, presne ako krajský súd. V závere sa
odvoláva na podklady z administratívneho spisu presne ako krajský súd. Odôvodnenie
svojho výroku opiera o totožné skutkové zistenia ako krajský súd. Žiadne nové skutočnosti
neuvádza, a preto posudzuje všetko jednostranne. Nezaoberá sa konkrétnymi skutočnosťami
z môjho odvolania... Najvyšší súd bez dôkazného konania uskutočnil svoje právne závery
citujúc krajský súd, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré výrazne nekorešponduje
s faktami predloženými mnou a následne právnym zástupcom mi prideleným súdom vrátane
absencie týchto faktov vôbec v odôvodnení rozsudku.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka v tejto veci podala podnet podľa § 32
ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov Krajskej
prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), v ktorom žiadala o preskúmanie
postupu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, krajského súdu a najvyššieho
súdu. Predmetný podnet bol vybavený prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kd 340/10-7
zo 4. marca 2011, ktorým jej bolo okrem iného vysvetlené, že generálny prokurátor
Slovenskej republiky má síce v zmysle § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) [ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP) a ak
to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami]
podať proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie, avšak podľa § 250s OSP
proti rozhodnutiu súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu, mimoriadne
dovolanie nie je prípustné.
Sťažovateľka podala aj opakovaný podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), v ktorom namietala spôsob vybavenia
predchádzajúceho podnetu krajskou prokuratúrou. Opakovaný podnet generálna prokuratúra
vybavila prípisom č. k. VI/2 Gd 86/11-6 z 18. mája 2011, ktorý odložila ako nedôvodný,
pretože dospela k názoru, že krajská prokuratúra sa dôsledne zaoberala sťažovateľkinými
námietkami, ktoré aj kvalifikovane odôvodnila. Keďže opakovaný podnet neobsahoval
žiadne nové skutočnosti, na ktoré bolo potrebné osobitne reagovať, generálne prokuratúra
poukázala na prípis krajskej prokuratúry, s obsahom ktorého sa stotožnila. Predmetný prípis
generálnej prokuratúry bol sťažovateľke doručený 27. mája 2011. Od tohto dátumu
sťažovateľka zrejme počíta začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v ktorej možno podať sťažnosť podľa
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej
„základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zároveň sa domáha, aby rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
4 Sžso/8/2009 z 30. 11. 2009 vo výrokovej časti týkajúcej sa rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 61/2006, 1 S 216/2008, 1 S 217/2008 z 20. 11. 2008 o priznaní
peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo
opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia... zrušený a vec vrátil
na ďalšie konanie“.
Zároveň sťažovateľka požiadala o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
nadobudol právoplatnosť 5. marca 2010.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde ústavný súd predtým,
ako prikročí k samotnému vecnému posúdeniu sťažnosti, je povinný zaoberať sa tým, či
spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ako aj to, či sú dané podmienky na jej
prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde. V predmetnej veci ústavný súd
k takémuto záveru nedospel.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich v sťažnosti
označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Vzhľadom na to, že sťažnosť smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu, ktorý
nadobudol právoplatnosť 5. marca 2010, a sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola
podaná na poštovú prepravu 6. júna 2011, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že bola
podaná v značnom časovom odstupe po uplynutí zákonom o ústavnom súde ustanovenej
dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, teda
oneskorene. Ústavný súd ju preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Ústavný súd dodáva, že na plynutie dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá podľa jeho stabilnej rozhodovacej praxe (napr.
I. ÚS 147/2010, I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05) žiadny
vplyv sťažovateľkou podaný podnet generálnej prokuratúre. Takýto podnet nie je účinným
právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, a preto na neho ústavný súd nemohol prihliadnuť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Oneskorené podanie sťažnosti nemožno odstrániť, preto bolo už bez právneho
významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011