Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 267/2011
PDF · 134.05 KB
No categories available
IV. ÚS 267/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L. G. – N., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. G. – N. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011
doručená sťažnosť L. G. – N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 24. októbra 2008 domáhala
preskúmania rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č. I/227/8869-75416/2008/994291-r z 30. septembra 2008,
č. I/227/8018-76449/2008/990033-r z 29. septembra 2008,
č. I/227/8018-76445/2008/990033-r z 30. septembra 2008,
č. I/227/8018-75182/2008/990033-r z 22. septembra 2008,
č. I/227/8018-76450/2008/990033-r z 29. septembra 2008,
č. I/227/8018-75226/2008/990033-r z 23. septembra 2008,
č. I/227/8018-62721/2008/990033-r z 15. júla 2008. Krajský súd rozsudkom
č. k. 14 S 119/2008-90 z 20. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu
zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ má za to, že súd mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom, aby
mohol uviesť skutočnosti, ktoré mu mali byť na prospech, riadne preukázal nemožnosť
dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti.
Počas celého konania, tak v zmysle správneho poriadku, ako aj počas
preskúmavania napadnutých správnych rozhodnutí sa navrhovateľ snažil preukázať, že
k splneniu jeho povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o DPH splnil. Podáva túto
sťažnosť s vedomím, že správne orgány uplatnili prezumpciu správnosti svojho rozhodnutia
a súdy ju vo svojich rozhodnutiach prejudikovalii, bez ohľadu na odňatú možnosť konať
pred súdom a uviesť skutočnosti, ktoré svedčili v jeho prospech. Krajský súd v Trnave, ako
aj odvolací súd podľa názoru navrhovateľa pri vyhodnotení dôkazov nezohľadnili všetky
skutočnosti, nenáležite zistili skutkový stav, neaplikovali pri vyhodnotení dôkazov právne
predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydali nesprávne rozhodnutia.“
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26. januára 2011 v konaní vedenom pod č. k. 4 Sžf 18/2010 porušené bolo.
2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a to
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžf 18/2010 zo dňa 15. februára
2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 11. februára 2010 č. k. 14 S 119/2008-90.
3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4 Sžf 18/2010, ktorým Najvyšší súd slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa č. k. 14 S 119/2008-90.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžf 19/2010 zo dňa
15. februára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa č. k. 14 S 119/2008-90 sa zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie.
5. L. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., B.
6. Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave, č. k. 14 S 119/2008-90 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4 Sžf 18/2010.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii
ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol
právoplatnosť 6. apríla 2011, pričom sťažnosť bola na poštovú prepravu podaná 8. júna
2011, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011