Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 302/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. E. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. M.-L., B.,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava V č. k. -27 zo 17. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011

doručená sťažnosť Mgr. E. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-27 zo 17. januára 2011 a ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Okresným súdom Bratislava V Uznesením zo dňa 17.01.2011, č. k.

-27 boli porušené :

- základné práva na súdnu ochranu zaručené v SR

- právo prejednania veci v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť a ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa

- práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Ústavný súd ruší Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17.01.2011, č. k.:

-27 a vec sa mu vráti na ďalšie konanie nové konanie,

3. Okresný súd Bratislava V je povinný sťažovateľke zaplatiť finančné zadosťučinenie

v sume 10 000.-€, (slovom desaťtisíc euro)

4. Okresný súd Bratislava V je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume

384,50.-€ na účet právnej zástupkyne.

5. Sťažovateľka súčasne žiadal, aby ústavný súd „rozhodol o vydaní dočasného

opatrenia a odložil vykonateľnosť napadnutého Uznesenia č. k. -27 zo dňa

17.01.2011.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z obsahu príloh, Z., a. s., B., ako

oprávnený (ďalej len „oprávnený“ alebo „žalobca“) sa v exekučnom konaní proti

sťažovateľke ako povinnej domáha návrhom na vykonanie exekúcie vedenej u súdneho

exekútora Mgr. V. C., Exekučný úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn.

Ex 2390/2010 vymoženia povinnosti vypratať nehnuteľnosť, zaplatiť trovy konania a trovy

exekúcie. Toto exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného doručený súdnemu

exekútorovi 22. septembra 2010 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok

okresného súdu č. k. -59 z 3. marca 2008 v spojení s opravným uznesením

okresného súdu č. k. -65 zo 7. apríla 2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -95 z 25. júna

2009.

Týmto rozsudkom vydaným v konaní vedenom žalobcom proti sťažovateľke ako

žalovanej uložil okresný súd sťažovateľke povinnosť „vypratať nehnuteľnosť – ubytovňu,

nachádzajúcu sa v B., na ul. ... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“ a zaplatiť trovy

konania v sume 3 000 Sk žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ako vyplýva

z odôvodnenia tohto rozsudku, okresný súd žalobe o vypratanie vyhovel, pretože mal za

preukázané, že sťažovateľka užíva ubytovňu bez právneho dôvodu od 1. októbra 2007.

Sťažovateľka bola nájomcom podnikovej ubytovne žalovaného na základe nájomnej

zmluvy z 1. októbra 1997, žalobca nájomný vzťah vypovedal 1. júna 2007 podľa § 711

ods. 1 písm. d) (pre nedoplatok na nájomnom za mesiace február,

marec, apríl a máj 2007). Výpoveď bola sťažovateľke doručená 11. júna 2007 a výpovedná

lehota uplynula 30. septembra 2007. Sťažovateľka v zákonnej trojmesačnej prekluzívnej

lehote od doručenia výpovede ( ) neplatnosť výpovede

neuplatnila. Okresný súd sa preto nemohol zaoberať v konaní o vypratanie nehnuteľnosti

samotnou platnosťou výpovede. Keďže predmetná nehnuteľnosť – ubytovňa nemá charakter

bytu, sťažovateľke nevzniklo právo na bytovú náhradu. V odvolaní proti tomuto rozsudku

sťažovateľka poukázala na to, že výpoveď z nájmu je absolútne neplatným právnym

úkonom ( ), je v rozpore s dobrými mravmi; nebolo preukázané,

že sťažovateľka nezaplatila nájomné za mesiac február 2007; sťažovateľke s poukazom na

patrí náhradné ubytovanie, ako aj na to, že z výpisu z listu

vlastníctva stavby (podnikovej ubytovne), v ktorej sa nachádza aj predmet sporu, vyplýva,

že je bytovým domom, v ktorom sú štyri byty v osobnom vlastníctve a ostatné obytné

miestnosti určené na trvalé bývanie sú vo vlastníctve žalobcu. O odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -95 z 25. júna 2009 tak, že rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil [ (ďalej

len „OSP“)] a náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal. Stotožnil sa

so záverom okresného súdu, že platnosť výpovede v tomto konaní nemohol okresný súd

preskúmavať, pretože preskúmavať jej platnosť možno iba v konaní o návrhu nájomcu na

neplatnosť výpovede z nájmu podanom v lehote troch mesiacov od doručenia výpovede.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -95 z 25. júna 2009 podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 30. novembra 2009 tak, že dovolanie

odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné

[ v spojení s ].

Na rozsudku okresného súdu č. k. -59 z 3. marca 2008 je vyznačená

doložka o jeho právoplatnosti dňa 18. augusta 2009.

Na podklade rozsudku okresného súdu č. k. -59 z 3. marca 2008 ako

exekučného titulu udelil 5. októbra 2010 okresný súd súdnemu exekútorovi poverenie na

vykonanie exekúcie č. 5105090727. Súdny exekútor upovedomil sťažovateľku o začatí

exekučného konania upovedomením č. k. EX -23 z 18. novembra 2010, ktoré

sťažovateľka prevzala 26. novembra 2010.

Proti exekúcii podala sťažovateľka námietky z 8. decembra 2010. Namietala, že

exekučný titul je vadný a neurčitý, v dôsledku čoho je exekúcia neprípustná. Exekučný titul

ukladá povinnosť vypratať nehnuteľnosť ako celok (ubytovňa na... ulici... v B.), pričom

okresný súd ani krajský súd neprihliadli na námietky neurčitosti predmetu vypratania.

Nehnuteľnosť na... v B. je zapísaná na liste vlastníctva (LV č. 18880, okres B., obec B. – m.

č. P., k. ú. P.; ďalej len „list vlastníctva“) ako bytový dom súp. č. 3274 na parc. č. 3110/15,

teda nie ako „ubytovňa“. Predmetom vypratania v bytovom dome môžu byť byty (v tomto

prípade byty č. 1 – 4) alebo nebytové priestory (v tomto prípade garáže č. 2-1, 2-2, 2-3, 2-4

alebo nebytový priestor č. 12, podľa výpisu z listu vlastníctva na 1. poschodí). Sťažovateľka

obýva podľa vyúčtovania nájomného obytnú miestnosť č. 223 na 2. nadzemnom podlaží.

Exekučný titul je zmätočný, nevykonateľný, arbitrárny a neodôvodniteľný. Nemôže byť

podkladom ani na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti alebo jej časti podľa § 181

Exekučného poriadku ani vyprataním bytu podľa § 184 Exekučného poriadku. Neurčitosť

exekučného titulu nemôže byť nahradená vôľou ani výkladom súdneho exekútora.

Sťažovateľka preto navrhla okresnému súdu, aby námietkam proti exekúcii vyhovel, pretože

je neprípustná a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

K námietkam pripojila sťažovateľka výpis z listu vlastníctva, výpoveď z nájmu bytu

z 1. júna 2007, vyúčtovanie nájomného 2008, 2009 a evidenčný list.

O týchto námietkach sťažovateľky rozhodol okresný súd uznesením č. k.

-27 zo 17. januára 2011 (ktoré je predmetom konania pred ústavným

súdom) tak, že námietky sťažovateľky zamietol, pretože dospel k záveru, že rozsudok

okresného súdu č. k. -59 z 3. marca 2008 v spojení s opravným uznesením

okresného súdu č. k. -65 zo 7. apríla 2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom

krajského súdu č. k. -95 z 25. júna 2009, je riadnym a spôsobilým

exekučným titulom. Uznesenie okresného súdu č. k. -27 zo 17. januára

2011 nadobudlo právoplatnosť 4. februára 2011.

Súdny exekútor vydal 18. februára 2011 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie

vyprataním nehnuteľnosti č. k. Ex -31, ktorým nariadil podľa § 181 a nasl.

Exekučného poriadku exekúciu vysťahovaním povinného a všetkých, ktorí s ním bývajú na

základe jeho práva z nehnuteľnosti – ubytovne s tým, že exekúciu uskutoční 22. marca 2011

o 11:00 h. Sťažovateľka okresnému súdu doručila 8. februára 2011 návrh na odklad

exekúcie. Súdny exekútor z tohto dôvodu zrušil 3. marca 2011 exekučný príkaz

z 18. februára 2011. Okresný súd rozhodol o návrhu na odklad exekúcie uznesením č. k.

-38 z 8. marca 2011 tak, že návrh na odklad exekúcie zamietol,

čo odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky na povolenie odkladu exekúcie (§ 56 ods. 1

Exekučného poriadku), pretože už len s ohľadom na čas, ktorý uplynul od právoplatnosti

exekučného titulu (19. augusta 2009), dosiaľ je zrejmé, že vykonanie exekúcie nemôže mať

pre sťažovateľku za následok, že sa dostane do nepriaznivej situácie podľa § 56 ods. 1

Exekučného poriadku – sťažovateľka mala dostatok času na úpravu svojich pomerov

súvisiacich s bývaním.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a a dohovoru uznesením

okresného súdu č. k. -27 zo 17. januára 2011 odôvodnila sťažovateľka tým,

že toto rozhodnutie je neodôvodnené a arbitrárne. Exekučný súd rozhodujúci o námietkach

povinného musí zistiť skutkový stav veci. Sťažovateľka nežiadala súd, aby preskúmaval

exekučný titul, ale aby objektívne zistil skutkový stav tak, že exekúciu nie je možné

vykonať, keďže predmet vypratania exekúcie určený v exekučnom titule právne neexistuje

ani podľa zapísaných údajov na liste vlastníctva, pretože ide o bytový dom. Súd musí

vychádzať z údajov zapísaných v katastri a žiadne iné odôvodnenie súdu nemožno

považovať za spravodlivé, teda ani to, že súd neskúma, čo povoľuje vypratať. Ubytovňa

na... ulici... v B. nie je nikde zapísaná v katastri; predmetom nájomnej zmluvy bola obytná

miestnosť č. 223 v bytovom dome na... v B. zapísanom na liste vlastníctva; obytná

miestnosť je v liste vlastníctva zapísaná ako nebytový priestor na 1. poschodí a na nájom

nebytových priestorov by sa mal uplatňovať o nájme a podnájme

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Ide o vecný nedostatok rozporu

skutočného stavu so zapísaným stavom. Okresný súd sa vôbec nezaoberal dôvodnosťou

námietok sťažovateľky, nezobral do úvahy nemožnosť vykonávania exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorého predmet exekúcie právne ani reálne neexistuje, a vyslovil, že

bolo povinnosťou sťažovateľky brániť svoje práva v pôvodnom konaní. Takouto

„zjednodušenou“ formou rozhodovania porušil garantované práva sťažovateľky

a umožnil tak pokračovať v absolútne nelegálnom exekučnom konaní. K porušeniu

základného práva podľa došlo tým, že nezisťovaním podstatných

skutočností podmieňujúcich reálnu možnosť vykonania exekučného titulu nebolo umožnené

sťažovateľovi aktívne ovplyvňovať proces. Samotnú výpoveď z nájmu považuje

sťažovateľka za nezákonnú. Prenajímateľ ju uviedol do omylu zasielaním viacerých

výpovedí, o ktorých jej oznámil, že na nich netrvá, a následne podal žalobu o vypratanie.

Oprávnený využíva priestor na iný účel, než na aký bol povolený stavebným úradom

a kolaudačným rozhodnutím, porušuje teda zákon, neodovzdal dosiaľ ani správu bytového

domu spoločenstvu vlastníkov bytov, hoci tak bol povinný urobiť. Exekučný súd priznal

právo oprávnenému v exekučnom konaní získané porušovaním stavebného zákona, a to

právo spojené s užívaním a nájmom priestorov, ktoré užíva a prenajíma v rozpore

s kolaudačným rozhodnutím a zapísaným stavom v katastri. Sťažovateľka požiadala ústavný

súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým odloží vykonateľnosť rozsudku okresného súdu

č. k. -59 z 3. marca 2008 v spojení s opravným uznesením okresného súdu

č. k. -65 zo 7. apríla 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. -95

z 25. júna 2009. Sťažovateľka poukázala ďalej na to, že o zmätočnosti exekučného konania

svedčí aj to, že súdny exekútor vydal 18. februára 2011 exekučný príkaz na vykonanie

exekúcie vyprataním nehnuteľnosti – ubytovne na... v B. č. k. Ex -31 a zrušil

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním bytu, pričom ani exekútorovi nie je

jasné, o aký predmet vypratania ide.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku

ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu a vydaním uznesenia č. k. 36 Er 5398/2010-

27 zo 17. januára 2011. Vo vzťahu k tomuto konaniu a rozhodnutiu tvrdí, že jej základné

právo na súdnu ochranu podľa bolo porušené tým, že toto rozhodnutie je

neodôvodnené, arbitrárne, okresný súd nezistil skutkový stav veci, nezobral do úvahy

nemožnosť vykonávania exekúcie na základe exekučného titulu. K porušeniu práva podľa

došlo tým, že okresný súd nezisťovaním podstatných skutočností

znemožnil sťažovateľke aktívne ovplyvňovať proces.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Okresný súd uznesenie č. k. -27 zo 17. januára 2011 odôvodnil

takto:

„... námietky proti exekúcii sú procesnou obranou povinného proti neprávom vedenej

exekúcii, ktorých cieľom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie

z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Námietky však nie sú opravným prostriedkom

proti exekučnému titulu a povinný v konaní o námietkach proti exekúcii nemôže s úspechom

uplatňovať také skutočnosti, ktoré mal uplatniť v pôvodnom konaní.

Súd pri rozhodovaní o námietkach povinnej preskúmal exekučný titul spolu

s predloženými námietkami a ich prílohami a dospel k záveru, že námietky sú

neopodstatnené. Súd poukazuje na skutočnosť, že cieľom inštitútu námietok proti exekúcii

nie je zmena alebo zrušenie exekučného titulu nútene vykonávaného v tomto konaní. Inštitút

námietok proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku nemá ani povahu

opravného prostriedku a predmetom námietok proti exekúcii ani nemôžu byť skutočnosti,

ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu, a preto povinná nemôže prostredníctvom

tohto inštitútu efektívne uplatňovať hmotnopravné alebo formálnoprávne námietky, ktoré

mohla uplatniť v pôvodnom konaní, z ktorého vzišiel exekučný titul nútene vykonávaný

v exekučnom konaní. Námietky proti exekúcii sú procesným prostriedkom, ktorý smeruje

proti exekúcii, nie proti exekučnému titulu. Účelom exekučného konania je vykonať

exekúciu, nerozhoduje sa v ňom o dôvodnosti nároku, ktorý bol predmetom základného

konania. Skutočnosti, ktoré povinná namieta v tomto exekučnom konaní, mali byť

predmetom základného konania v rámci podania opravného prostriedku proti exekučnému

titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že povinná podala odvolanie proti exekučnému titulu,

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V sp.zn. -59 zo dňa 03.03.2008

v spojení s jeho opravným uznesením sp.zn. -65 zo dňa 07.04.2008, ktoré

Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím sp.zn. -95 zo dňa 05.09.2009

potvrdil. Predmetné rozhodnutia sú právoplatné a vykonateľné a tým sú spôsobilými

exekučnými titulmi v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd v štádiu

exekučného konania už nemôže preverovať správnosť rozhodnutia, ktoré je podkladom pre

exekúciu. V tomto štádiu sa toto rozhodnutie považuje za vecne i právne správne a je tak

riadnym a spôsobilým exekučným titulom.

Nakoľko povinná vo svojich námietkach proti exekúcii neuviedla a nepreukázala

žiadny z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, a pre ktoré je

možné námietkam povinnej proti exekúcii vyhovieť, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.“

Po zhodnotení obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Tým splnil všetky požiadavky kladené

na jeho rozhodnutie a dohovoru, ktorých absenciu mu

sťažovateľka vyčítala. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, tento sa

zaoberal i posúdením otázky, či rozsudok okresného súdu č. k. -59 z 3. marca

2008 je právoplatným, vykonateľným a spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41

ods. 1 Exekučného poriadku.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu a tvrdila, že okresný súd nezisťovaním

podstatných skutočností znemožnil sťažovateľke aktívne ovplyvňovať proces, ústavný súd

s ohľadom na charakter exekučného konania, ale najmä na postup okresného súdu, nezistil,

že by v tomto konaní okresný súd porušil právo sťažovateľky na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov či v jej prítomnosti alebo jej právo, aby sa mohla vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných

ústavnoprocesných princípov. Napadnuté uznesenie okresného súdu nebolo svojvoľné a ani

nezasahovalo do jej základných práv podľa a , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že sťažnosť doručená ústavnému súdu smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -27 zo 17. januára 2011, resp. postupu súdu v tomto

exekučnom konaní a sťažovateľka navrhovala ústavnému súdu dočasným opatrením podľa

rozhodnúť o odklade vykonateľnosti rozsudku

okresného súdu č. k. -59 z 3. marca 2008 vydaného v inom konaní, ktorý

navyše nadobudol právoplatnosť ešte 18. augusta 2009, ústavný súd už len z týchto

dôvodov nemohol návrhu sťažovateľky v tejto časti vyhovieť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011